Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

>>   PROGRAM BULLETIN CV


Mozart / Haydn / Mendelssohn

Piatok 4. 3. 2022, 19.00 h
D/E – Hudba troch storočí
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Účinkujú

Slovenská filharmónia
James Judd dirigent

Program

Wolfgang Amadeus Mozart (1756–1791)
La clemenza di Tito, predohra k opere, KV 621
Joseph Haydn (1732–1809)
Symfónia č. 104 D dur Londýnska, Hob. I:104
Adagio – Allegro
Andante
Menuet
Finale: Spiritoso
Felix Mendelssohn Bartholdy (1809–1847)
Symfónia č. 3 a mol, op. 56 „Škótska“
Andante con moto. Allegro un poco agitato
Vivace non troppo
Adagio
Allegro vivacissimo. Allegro maestoso assai

>>   PROGRAM BULLETIN CV


Objednávku na operu La Clemenza di Tito (Titova milosť) dostal Wolfgang Amadeus Mozart od intendanta Pražského divadla Domenica Guardasoniho v lete roku 1791. Dielo na libreto, ktoré podľa staršej Metastasiovej predlohy vytvoril drážďanský dvorný básnik Caterino Mazzolà, bolo určené ako súčasť korunovačných slávností Leopolda II. v Prahe. Opera seria („dramma serio per musica“) na historický námet z čias antiky vznikla v priebehu neuveriteľných osemnástich dní a Mozart sa zúčastnil na jej premiére 6. septembra v Prahe. Očakávania, ktoré mal skladateľ v súvislosti s týmto dielom, sa nenaplnili: Leopoldova manželka Maria Louisa počas premiéry predniesla neslávne známu poznámku, že opera je „porcheria tedesca“ (nemecké svinstvo) a neskôr v liste napísala, že hudba bola zlá a takmer pri nej zaspala. Druhé predstavenie opery sa nepredávalo a Guardasoni neskôr žiadal o nahradenie strát, ktoré vznikli kvôli „predsudkom voči Mozartovej hudbe“. Jeden z prvých skladateľových životopiscov František Xaver Němeček videl neúspech opery La Clemenza di Tito v presýtenosti návštevníkov korunovačných slávností s tancami, bálmi a zábavami iného druhu, takže pre jednoduchosť a ušľachtilosť Mozartovho umenia nenašli pochopenie. Predohra k opere La Clemenza di Tito sa začína fanfárou, ktorá pripomína Mozartovu operu Idomeneo a pokračuje skôr v duchu ceremoniálneho úvodného charakteru bez toho, aby avizovala nadchádzajúcu drámu.

Hoci sa o Anglicko v posledných rokoch života zaujímali Mozart i Beethoven, Joseph Haydn bol jediný z triumvirátu viedenských klasikov, ktorý krajinu navštívil a zažil v nej skutočne veľký úspech. Impulz prišiel od pôvodom nemeckého huslistu a impresária Johanna Petera Salomona, ktorý skladateľa navštívil v dobe, kedy Haydn skončil aktívnu službu na mieste kapelníka v rodine Esterházyovcov. Výsledkom skladateľových ciest do Anglicka bolo 12 Londýnskych symfónií skomponovaných medzi rokmi 1791 až 1795. Haydnova Symfónia č. 104 D dur Londýnska, Hob. I:104, „dvanásta, ktorú som skomponoval v Londýne“, ako si poznačil skladateľ do partitúry, mala premiéru v pondelok 4. mája 1795 v Haymarket Theatre. Benefičné podujatie, zisk z ktorého bol z väčšej časti určený Haydnovi, sa uskutočnilo v rámci nového cyklu Opera Concerts a u londýnskeho publika sa stretlo s mimoriadnym úspechom. „Celá spoločnosť bola navýsosť spokojná a ja tiež. Za tento večer som zarobil 4000 guldenov. Také čosi je možné len v Anglicku,“ zapísal si skladateľ spokojne do denníka. Podľa Haydnovho životopisca H. C. Robbinsa Landona išlo pravdepodobne o najväčší koncert,akéhosaskladateľzúčastnil.Dodivadlasazmestilo vyše 3000 návštevníkov (!) a husľový virtuóz Giovanni Battista Viotti, ktorý len nedávno pricestoval do Londýna z Paríža, viedol orchester skladajúci sa zo 66 hudobníkov. Nič podobné nemal Haydn v tej dobe k dispozícii vo Viedni. Dnes to môže pôsobiť prekvapivo, no jednotlivé časti Haydnovej Londýnskej symfónie boli počas večera, v ktorom polovicu programu tvorili skladby iných skladateľov, oddelené dvomi sólovými koncertmi (jedným z nich bol husľový koncert koncertného majstra Viottiho) a áriami. Medzi „árie“ patrila aj Haydnova dramatická Scena di Berenice, ktorá rovnako zaznela v premiére. Symfónia D dur, nazývaná aj Londýnska alebo Salomonova, hoci nemecký huslista a impresário Salomon, ktorý stál za pozvaním Haydna do Anglicka, už tento koncert neorganizoval, sa začína impozantným gestom celého orchestra v unisone, vo forte fortissimo a v tónine d mol (Adagio). Táto hudba, rovnako ako nasledujúce „vzdychy“ sláčikových nástrojov na chvíľu pripomenie svojou dramatickosťou predohru z Mozartovej opery Don Giovanni. Nasledujúce sonátové Allegro je už v dur a nesie sa v duchu typickej Haydnovej hravosti a duchaplnosti. V Haydnovom riešení formového priebehu tejto časti zaujme, že vedľajšia téma neobsahuje „učebnicový“ tematický kontrast, podľa ktorého by vedľajšia téma mala byť lyrická. Haydn transponuje hlavnú tému do dominantnej tóniny, v expozícii tak vzniká monotematickosť. Teória sonátových foriem vznikla až ex post a to, čo niektorí neskorší teoretici považovali za deficit, Haydnovi súčasníci naopak oceňovali. Už pri jeho Parížskych symfóniách jeden z dobových kritikov poznamenal, že Haydn nepotrebuje veľa hudobných myšlienok a obdivuhodne si vystačí i s málom. To sa týka aj Londýnskej symfónie a intervalových a motivických väzieb medzi jednotlivými časťami diela. Pomalá časť (Andante) kombinuje variačný princíp s trojčasťovosťou. Uprostred lyrických pasáží tu Haydn umiestnil dramatické výbuchy, ktoré pripomenú atmosféru pomalého úvodu symfónie. Kým prvé dve časti predstavujú Haydna ako duchaplného majstra motivicko-tematickej práce, Menuet je ukážkou jeho schopnosti hry s metrom, rytmom a akcentmi. Finale: Spiritoso začína pastorálnou témou, živou melódiou nad basovou zádržou, ktorá podľa Franja Ksavera Kuhača pochádza z chorvátskej ľudovej piesne Oj Jelena, ktorú mohol Haydn počuť od Chorvátov žijúcoch v Esterháze. H. C. Robbins Landon zase tvrdí, že ide o londýnsky pouličný popevok z repertoáru tzv. street cries. Využitie trúbok a tympanov, ktoré sa v diele ozývajú, môže byť inšpirované vojenským idiómom, obľúbeným medzi rakúskymi symfonikmi, ale tiež priamym odkazom na aktuálny konflikt s Francúzskom. Noviny The Morning Chronicle zo 6. mája 1795 označili Haydna za génia a v súvislosti s Londýnskou symfóniou citovali názor nemenovaného anglického gentlemana, ktorého hudobné znalosti, vkus a schopnosť hodnotiť si súčasníci vysoko cenili. Ten sa vyjadril, že počas najbližšieho polstoročia nebudú podľa neho skladatelia viac než Haydnovi napodobňovatelia.

Symfónia č. 3 a mol, op. 56, ktorú Felix Mendelssohn Bartholdy v korešpondencii nazýval „Škótskou“, hoci tento názov nie je v partitúre nikde uvedený, vznikala medzi rokmi 1829 až 1842, keď malo dielo pod taktovkou autora premiéru v lipskom Gewandhause. Skladba je dedikovaná „Jej veličenstvu kráľovnej Viktórii, panovníčke Veľkej Británie a Írska“. Mendelssohnova prvá návšteva v Anglicku v roku 1829 položila základy skladateľovho vzťahu s krajinou za kanálom La Manche i s kráľovskou rodinou. Počas tohto pobytu sa Mendelssohn okrem toho, že v Londýne dirigoval svoju Prvú symfóniu, predstavil aj ako klavirista vo Weberovej Koncertnej skladbe a v Beethovenovom Koncerte č. 5 Es dur „Cisárskom“, ktorý uviedol spamäti. Sympatie Angličanov si získal tiež zorganizovaním benefičného koncertu na podporu obetí záplav v Sliezsku s hviezdnym obsadením – speváčkou Mariou Malibran, klavírnym virtuózom Ignazom Moschelesom a flautistom Louisom Drouetom. Nevynechal ani možnosť lepšie spoznať krajinu a tak v lete podnikol s priateľom Karlom Klingemannom cestu do Škótska, počas ktorej navštívil Glasgow, Edinburgh, Perth, ale tiež Hebridy, ktoré inšpirovali vznik rovnomennej predohry. Stretol sa aj s Walterom Scottom, ktorý patril medzi literárne idoly romantikov. Mendelssohnova korešpondencia s humorom mapuje zážitky z tohto putovania: zlé jedlo, studené hostince, málovravných Škótov, vrátane mrzutého Scotta i skladateľov odpor ku gajdám a ľudovej hudbe. Počas cesty Mendelssohn s priateľom navštívili aj pochmúrnu ruinu hradu „kráľovnej bez trónu“ Márie Stuartovej, ktorá zomrela na popravisku. „Verím, že na tomto mieste som dnes našiel začiatok mojej Škótskej symfónie,“ zapísal si skladateľ a pridal hneď aj niekoľko taktov hudby. K hudbe symfónie sa však nevrátil až do roku 1841. Medzičasom vznikla nielen predohra Hebridy, ale aj symfónie „Reformačná“, „Talianska“, „Chválospev“, oratórium Paulus a mnohé ďalšie diela. Mendelssohn sa stal hudobným riaditeľom v Düsseldorfe, potom v Lipsku a napokon v Berlíne, oženil sa so Cécile Jeanrenaud, dievčaťom „sviežim ako vánok“, ako napísala skladateľova sestra Fanny, a postaral sa o uvedenie a tým aj objavenie Schubertovej Symfónie C dur „Veľkej“. V roku 1842 Mendelssohn navštívil Anglicko po siedmykrát a v tomto čase dedikoval Škótsku symfóniu kráľovnej Viktórii. Kráľovná i jej manžel, princ Albert, patrili nielen k obdivovateľom skladateľovej tvorby, ale aj k interpretom jeho komornej hudby. Skladba začína vážne a hymnicky smerujúc do ticha, po ktorom nasleduje vzrušené Allegro un poco agitato. „Každá zo strán partitúry dokazuje, ako zručne Mendelssohn narába so svojimi ideami, ako delikátne ich zdobí, takže sa vyjavujú v novom svetle...,“ napísal s obdivom Robert Schumann o tomto diele. Scherzo prináša vzdialené volania lesných rohov a napriek nevôli, ktorú v lete 1829 Mendelssohn vyjadril voči škótskej hudbe, v tejto časti je jej vplyv zreteľný. Nasledujúce Adagio balansuje medzi sentimentom a pochodovými rytmami, ktoré sú predzvesťou energického finále, ktoré ústi do hymnickej melódie, podobnej úvodu. Tento okamih Schumann označil za najpoetickejší z celej symfónie. „Pripomína večer, ktorý zrkadlí nádherné ráno.“

Andrej Šuba

[ Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertom 3.–4. 3. 2022, in: Slovenská filharmónia, Hudba troch storočí, Cyklus DE, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022 ]

>>   PROGRAM BULLETIN CV


JAMES JUDD

Britský dirigent James Judd sa do medzinárodnej pozornosti dostal ako asistent Lorina Maazela v Clevelandskom orchestri. O štyri roky neskôr ho Claudio Abbado vymenoval za výkonného riaditeľa European Community Youth Orchestra. Odvtedy viedol Berlínskych filharmonikov a Izraelskú filharmóniu, dirigoval vo veľkých koncertných sálach Európy, vrátane salzburského Mozartea a viedenského

Musikvereinu, ako hosťujúci dirigent účinkoval s Viedenskými symfonikmi, s Gewandhausorchestrom v Lipsku, Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK, Orchestre National de France, Orchestre de la Suisse Romande, Tonhalle-Orchester Zürich, so Symfonickým orchestrom Monte Carlo, s Bruselskou filharmóniou, Rotterdamskou filharmóniou, Soulskou filharmóniou, NHK Symphony Orchestra a Mozarteumorchester Salzburg. Dirigoval tiež City of Birmingham Symphony Orchestra, Londýnsku filharmóniu, Royal Philharmonic Orchestra, Hallé Orchestra, BBC Symphony Orchestra of Wales. Bol spoluzakladateľom Chamber Orchestra of Europe, s ktorým absolvoval početné turné. V Severnej Amerike je častým hosťujúcim dirigentom mnohých významných orchestrov. Ako riaditeľ pôsobil James Judd okrem iného 8 rokov v New Zealand Symphony Orchestra a 16 rokov vo Floridskej filharmónii. Ako hlavný hosťujúci dirigent spolupracoval s Ázijským mládežníckym orchestrom, Orchestre National de Lille, Izraelskou filharmóniou, Little Orchestra Society of New York i Slovenskou filharmóniou, kde bol v rokoch 2017–2020 šéfdirigentom. V súčasnosti je hudobným riaditeľom Daejeon Philharmonic Orchestra v Kórei. Inšpirovaný venezuelským modelom El Sistema založil Miami Music Project na Floride, ktorý poskytuje vzdelanie a príležitosti na vystúpenia stovkám detí a dirigoval orchestre na Juilliard School, Curtis Institute, Manhattan School of Music, London’s Guildhall School, Trinity College, na Hudobnom festivale v Aspene a národné mládežnícke orchestre v Austrálii a na Novom Zélande. Jeho rozsiahla diskografia diel Elgara, Vaughana Williamsa, Beethovena, Leonarda Bernsteina, Coplanda, Gershwina a Mahlera sa objavuje na značkách Naxos, Decca, EMI, Gramola a Philips.


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007– 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi,

Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2023. V septembri 2021 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji, kam bol opätovne pozvaný na hosťovanie aj v roku 2022. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl, na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko) a na festivale Murten Classics (Švajčiarsko).


© 2022 Slovenská filharmónia

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.

www.filharmonia.sk