Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

>>   PROGRAM BULLETIN CV


Dvořák / Gershwin / Bernstein

Štvrtok 6. 1. 2022, 19.00 h
C – Populárny cyklus
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Účinkujú

Slovenská filharmónia
Martin Leginus dirigent

Petr Nouzovský violončelo


Program

Antonín Dvořák (1841–1904)
Koncert pre violončelo a orchester h mol, op. 104
Allegro… quasi improvisando
Adagio ma non troppo
Finale. Allegro moderato – Andante – Allegro vivo
George Gershwin (1898–1937)
Kubánska predohra
Leonard Bernstein (1918–1990)
Symfonické tance z West Side Story
Prologue
Somewhere
Scherzo
Mambo
Cha-Cha
Meeting Scene
Cool
Rumble
Finale

>>   PROGRAM BULLETIN CV


Dokončil jsem nový koncert pro cello a pravím Vám zcela jistě, že tento koncert daleko předstihuje moje oba koncerty, jak houslový, tak i ten klavírní. Nedivte se, že sám Vám to povídám, samochvála nebývá spolehlivá, ale já Vám to musím říct, že mám z toho díla nehoráznou radost a myslím, že se nemýlím,“ napísal Antonín Dvořák Josefovi Bohuslavovi Foersterovi (1859–1951) v marci roku 1895, keď dokončil prácu na Koncerte pre violončelo a orchester h mol, op. 104. Dielo začalo vznikať na sklonku roku 1894 v New Yorku, kde skladateľ druhýkrát predĺžil svoje pôsobenie na poste riaditeľa Národného konzervatória. Hoci Dvořákov pobyt v Amerike nebol úplne idylický a skladateľovu túžbu po domove umocňovali aj problémy s financiami, ktoré mala jeho zamestnávateľka Janette Thurberová, výsledkom pobytu za Atlantikom sa stalo viacero nesmrteľných diel inšpirovaných novým prostredím. Okrem Amerického kvarteta (op. 96), Novosvetskej symfónie a Biblických piesní spadá do tohto obdobia aj nádherné Sláčikové kvinteto č. 3 Es dur, op. 97. Violončelový koncert sa však od väčšiny diel amerického obdobia líši. Táto odlišnosť sa týka nielen subjektívnosti a vážnosti výrazu, ale tiež narábania s orchestrom, ktorý je v diele rovnocenným partnerom sólového nástroja. V marci roku 1894 si išiel skladateľ do Brooklynu vypočuť prvého violončelistu Metropolitnej opery Victora Herberta, ktorý s Newyorskou filharmóniou pod taktovkou Antona Seidla uviedol premiéru svojho Violončelového koncertu e mol č. 2, op. 30. Podľa Herbertových slov bol Dvořák dielom nadšený. Hoci skladateľa o koncert niekoľkokrát žiadal violončelista Českého kvarteta Hanuš Wihan (1855–1920), tento zážitok predstavoval ďalší impulz k realizácii diela, ktoré patrí k jeho najhranejším kompozíciám. Je menej známe, že Dvořák sa o violončelový koncert pokúšal už skôr. V roku 1865 vznikol Violončelový koncert A dur, s ktorým však skladateľ nebol spokojný a dielo neinštrumentoval. Tak ako Dvořák pri komponovaní Husľového koncertu požiadal o radu slávneho huslistu a Brahmsovho priateľa Josepha Joachima (1831–1907), pri Violončelovom koncerte h mol využil expertízu Hanuša Wihana, ktorý do finále diela vložil vlastnú 59-taktovú kadenciu. Kompozíciu Dvořák dokončil vo februári roku 1895, ako si poznačil v deň narodenín svojho syna. Ku koncertu sa vrátil po návrate do Čiech, keď pod vplyvom správy o smrti priateľky z mladosti, Josefíny Kounicovej, prepracoval poslednú časť diela. V koncerte sa tak dvakrát (najskôr v 2. časti diela, potom v závere v sóle huslí) objavuje citácia jej obľúbenej Dvořákovej piesne Kéž duch můj sám. Wihan, ktorému skladateľ dielo medzičasom venoval, zjednodušil niektoré pasáže v sólovom parte. Nepoznajúc význam nového záveru navrhoval tiež vytvorenie virtuóznejšieho finále skladby. Aj preto keď došlo na publikovanie koncertu, Dvořák bol v liste vydavateľovi Simrockovi nekompromisný: „Musím trvat na tom, aby mé dílo bylo tištěno tak, jak jsem je napsal. Dám Vám je také jen tehdy, když se mi zaručíte, že nikdo, ani můj vážený přítel Wihan, neučiní v něm žádných změn bez mého vědomí a svolení – tedy také žádné kadence, kterou Wihan provedl v poslední větě. Zkrátka musí to být v té podobě, jak jsem to cítil a myslil. Kadence v poslední větě není v partituře ani v klavírním výtahu; řekl jsem Wihanovi hned jak mi ji ukázal, že je nemožné skladbu takto příštipkovat. Finále končí pozvolna diminuendo jako dech – s reminiscencemi na první a druhou větu – sólo vyznívá až do pp, potom vzmach a poslední takty přebírá orchestr a končí v bouřlivém tónu. To byla má myšlenka a od ní nemohu upustit.“

Kvôli komplikovaným jednaniam s Filharmonickou spoločnosťou v Londýne Wihan Violončelový koncert napokon 19. 3. 1896 pod taktovkou autora v londýnskej The Queen’s Hall nepremiéroval. Sólistom bol Leo Stern, ktorý prišiel za skladateľom do Prahy, aby s ním náročné dielo osobne naskúšal. Wihan skladbu po prvýkrát uviedol až v roku 1899 pod taktovkou Willema Mengelberga v Amsterdame.

Symfonický charakter koncertu predznamenáva rozsiahla orchestrálna introdukcia prvej časti (Allegro), v ktorej zaznievajú obidve témy. Vedľajšia myšlienka stála Dvořáka podľa vlastných slov veľa úsilia a hoci sa o svojich emóciách obvykle verejne vyjadroval veľmi zdržanlivo, v liste priateľovi sa zmienil, že jej melódia mu aj po čase spôsobuje citové rozochvenie. Rozvedenie prvej časti pracuje výlučne s hlavnou témou, repríza, ústiaca do efektnej kódy, je vďaka durovým variantám tém vo vyznení o niečo optimistickejšia než expozícia. Lyrická pomalá časť koncertu (Adagio ma non troppo) obsahuje citát už zmienenej piesne Kéž duch můj sám, ktorá zaznieva aj v záverečnej časti diela (Allegro moderato). Tá svojou formou voľne pripomína rondo. Smerovanie od základnej tóniny (h mol) k prevládajúcemu dur býva v literatúre interpretované ako vyjadrenie skladateľovho očakávania návratu do vlasti. Autobiografický charakter umocňuje aj opätovný citát piesne, pochádzajúcej zo zbierky Čtyři písňě, op. 82, ktorý z meditatívneho a komorne ladeného záveru skladby vytvára pôsobivý epitaf Josefíny Kounicovej. Túto osobnú reminiscenciu náhle preruší krátka a dramatická kóda. Dvořákov priateľ a podporovateľ Johannes Brahms (1833–1897) údajne po vypočutí diela povedal: „Keby som tušil, že je pre violončelo možné napísať takýto koncert, sám by som sa o to pokúsil.“

Volanie sirén kubánskej hudby, jej neobvyklých rytmov a clivých melódií, prilákalo Georga Gershwina do Havany hľadať novú inšpiráciu,“ napísali noviny Havana Post poeticky o dvojtýždňovej dovolenke skladateľa v Karibiku, ktorej výsledkom sa stala obľúbená Kubánska predohra. Keď George Gershwin, superstar „jazzového veku“, navštívil v roku 1928 Paríž, priniesol si odtiaľ do New Yorku zbierku klaksónov z taxíkov, ktorých zvukomalebné kvality následne s vtipom použil v predohre Američan v Paríži. Keď vo februári roku 1932 navštívil s bratom Irom, vydavateľom Benettom Cerfom, finančníkom Emilom Mosbacherom a skupinou ďalších známych a priateľov Havanu, vtedajšiu obľúbenú turistickú destináciu americkej smotánky, domov si so sebou priviezol bongá, maracas, claves a guiro. „V Havane som strávil dva hektické týždne bez spánku, tá zábava však stála za to. (…) Najzaujímavejšie boli pre mňa malé tanečné orchestre, ktoré hrali tie najzložitejšie rytmy bez akejkoľvek námahy,“ napísal Gershwin v liste známemu o výlete, ktorého súčasťou bola aj párty u excentrického podnikateľa Howarda Hugesa a návšteva vystúpenia tanečníčky Ruth Page (1899–1991). Jednu z pouličných kapiel, ktoré Gershwin v korešpondencii zmieňuje, najal skladateľov priateľ Henry Ittleson, aby mu ráno zahrala pod oknom hotela. Ostinata, polyrytmy a dráždivé harmónie kubánskej hudby, táto podmanivá zmes zmyselnosti, sentimentu a hravosti, Gershwina očarila a v tomto očarení nebol sám. Američania sa v 30. rokoch 20. storočia do latinskoamerickej hudby, spopularizovanej hitmi ako bol Simonsov El Manisero (1928) v interpretácii Havana Casino Orchestra, kapelami ako Sexteto Habanero Ignazia Piñeira či muzikálom z produkcie MGM Cuban Love Song (1931), doslova zamilovali. Španielsky bandleader Xavier Cougat, ktorý s kapelou hrával rumby v slávnom newyorskom hoteli Waldorf-Astoria, neskôr spomínal, že ich vystúpenia často navštevoval Gershwin, ktorý pri počúvaní pôsobil, akoby si robil v hlave poznámky, pričom po koncerte nezriedka spolu jamovali v jeho hotelovom apartmáne. Americký hudobník bol tiež v sporadickom kontakte s tvorcami kubánskej hudby ako Ernesto Lecuona (1895–1963), s ktorým sa zoznámil v Paríži, či Alejandro García Caturla (1906–1940), ktorý zhodou okolností v roku 1927 skomponoval dielo nazvané Obertura Cubana. Batéria exotických perkusií z Kuby a zmienené vplyvy, vrátane citácie z Piñeirovej piesne Echale Salsita (fragment zaznieva ako tzv. vamp v dychových nástrojoch hneď v úvode), našli zanedlho uplatnenie v Gershwinovej kompozícii pôvodne nazvanej podľa charakteristického rytmu Rumba, ktorú skladateľ dokončil v lete roku 1932. Dielo, premiérované pod taktovkou známeho anglického dirigenta Alberta Coatesa, bolo jednou zo skladieb na programe Gershwinovho prvého samostatného autorského koncertu 16. 8. 1932. Na monumentálnom Lewisohnovom štadióne, ktorý až do záveru 60. rokov 20. storočia slúžil aj na open-air koncerty klasickej hudby, účinkovala pri tejto príležitosti Newyorská filharmónia a Gershwinovým skladbám, vrátane Rhapsody in Blue, aplaudovalo sedemnásťtisícové publikum. Gershwin, ktorý tento večer neskôr označil za najvzrušujúcejší vo svojom živote, sa stal prvým americkým a po Beethovenovi a Wagnerovi tretím skladateľom, ktorého hudbe bol venovaný celý program. Kritika však Rumbou, ktorá dostala o niekoľko mesiacov ambicióznejšie znejúci názov Kubánska predohra,nebola nijako zvlášť nadšená. Napriek použitiu etnických perkusií to bol podľa newyorskej tlače starý známy Gershwin. Nebola to však celkom pravda. V racionálnom prístupe ku kompozícii, vrátane práce s kontrapunktom, cítiť vplyv skladateľovho vtedajšieho učiteľa kompozície, ruského klaviristu a fyzika Josepha Schillingera. Azda aj pod tlakom kritiky zo strany tlače, priaznivcov Aarona Coplanda a Ligy amerických skladateľov si dal Gershwin na výslednej podobne diela veľmi záležať, o čom svedčia podrobné poznámky, zachované skice i spôsob, akým sa skladateľ o kompozícii vyjadroval. Tempovo i výrazovo kontrastný stredný diel Kubánskej predohry tvoria podľa jeho vyjadrenia „postupne gradujúce polytonálne kánony“. O tomto pôsobivom lamente si niektorí autori myslia, že ide o reakciu na smrť skladateľovho otca. Howard Pollack v autoritatívnej Gershwinovej biografii odkazuje na práce amerických muzikológov, ktorí upozorňujú na podobnosť s Bartókovou „hudbou noci“. Pravdepodobnejšia je však voľná inšpirácia tvorbou Dariusa Milhauda. George Gershwin sa s Bartókom skutočne spoznal v roku 1928 v New Yorku, bol to však maďarský skladateľ, kto Američanovi preukázateľne zložil poctu v poslednom zväzku Mikrokozmu (1940). Pri štvrtom zo Šiestich tancov v bulharskom rytme stojí poznámka: „V štýle Gershwina…“.

Nechcem stráviť život ako Toscanini štúdiom tých istých päťdesiatich skladieb. Unudilo by ma to k smrti. Chcem dirigovať. Chcem hrať na klavíri. Chcem komponovať pre Hollywood. Chcem sa pokúsiť byť, v najplnšom význame tohto nádherného slova, hudobníkom. Chcem tiež učiť. Chcem písať knihy a poéziu. A myslím si, že toto všetko dokážem zvládnuť so cťou,“ povedal na začiatku svojej oslnivej kariéry pre New York Times Leonard Bernstein, ktorý sa vďaka výnimočnej muzikalite, pódiovej charizme i ležérnemu šarmu, ku ktorému patrila neodmysliteľná cigareta, stal na dlhé desaťročia ikonou americkej hudby. Dirigent, klavirista, skladateľ, pedagóg, televízny prezentér i občiansky aktivista, o ktorom si CIA viedla obsiahlu zložku a – ako ukázalo vyšetrovanie aféry Watergate – prezident Nixon sa bál jeho vplyvu, dokázal písať pre Broadway i dirigovať strhujúce koncerty z diel Stravinského, Mahlera, Sibelia či klasikov americkej hudby. Kritici mali spočiatku výhrady voči jeho extrovertnému pódiovému prejavu, považovali ho za prehnaný, no publikum Bernsteina milovalo. Jeho kariéru odštartoval v roku 1943 legendárny záskok za Bruna Waltera, ktorého nahradil ako asistent vtedajšieho šéfdirigenta Newyorskej filharmónie Artura Rodzińského. V roku 1958 sa stal prvým americkým a súčasne najmladším dirigentom, ktorý získal post hudobného riaditeľa tohto orchestra a éra, počas ktorej sa mu podarilo zásadným spôsobom rozšíriť publikum, spopularizovať klasickú hudbu v televíznom vysielaní, vytvoriť stovky nahrávok a absolvovať turné po Južnej Amerike, Blízkom východe, Európe, Sovietskom zväze i Japonsku, je vnímaná v histórii telesa i v jeho kariére ako zásadná. Keď v roku 1969 Bernstein končil svoje pôsobenie v New Yorku, po ktorom mu ostal doživotný titul čestného dirigenta, ako jeden z hlavných dôvodov uvádzal túžbu venovať sa intenzívnejšie kompozícii. Podobne ako Gustava Mahlera, ktorého symfónie v 60. rokoch 20. storočia definitívne presadil ako komplet na koncertných pódiách i na nahrávkach, aj Bernsteina do značnej miery limitovala v kompozičných aktivitách jeho dirigentská kariéra. Prvé skladateľské úspechy slávil už v roku 1944 ako autor Symfónie č. 1 „Jeremiáš“, baletu Fancy Free a muzikálu On the Town. V neskorších rokoch sa jeho eklektické diela stretávali s rôznym prijatím, azda najväčším sklamaním bolo pre neho odmietnutie Omše (1971), ktorú kritika označila za lacnú, vulgárnu a gýčovú. Dokument Michaela Von Steinaeckera z roku 2018 A Genius Divided ukazuje intímny portrét mediálne známeho umelca, ktorý žil rozpolteným životom nielen v súkromí, ale aj ako svetoznámy dirigent, ktorého skladateľské ašpirácie sa nikdy celkom nenaplnili. Azda jedinou výnimkou je muzikál West Side Story, moderné prerozprávanie klasického Shakespearovho príbehu o veronských milencoch situované do prostredia newyorských gangov, na ktorom sa ako libretista podieľal Stephen Sondheim (1930–2021). Muzikálová podoba z roku 1957, filmová adaptácia z roku 1961 i nahrávka s Kiri Te Kanawa a Josém Carrerasom v hlavných úlohách sa stali Bernsteinovými nespochybniteľnými triumfmi. Muzikál, v ktorého hudbe sa organicky spájajú vplyvy muzikálu, popu, jazzu, klasiky a latina, mal na Broadwayi vyše 700 repríz, film získal 10 Oskarov (v roku 2021 vznikla nová filmová adaptácia muzikálu v réžii Stevena Spielberga) a hudba bola ocenená Grammy. Symfonické tance z West Side Story vznikli v roku 1960 ako deväťčasťová suita. Skladba vychádza z pôvodnej inštrumentácie muzikálu, ktorej spoluautormi boli Irwin Kostal a Sid Ramin, no kým originál zohľadňoval limitované obsadenie divadelného orchestra, v prípade koncertnej adaptácie sa autori nemuseli obmedzovať. Ramin, ktorý s Bernsteinom spolupracoval od 30. rokov 20. storočia, spomínal na prácu na tejto kompozícii ako na sen:

Boli sme v extáze. K dispozícii sme mali každú z orchestrálnych farieb, pri sláčikoch bolo možné robiť divisi donekonečna, perkusie sa rozdelili medzi potrebný počet hráčov, sekcia dychových nástrojov expandovala, našou jedinou starosťou bolo, do akej miery orchestrálni hráči dokážu zvládnuť ‚jazzovejšie‛ prvky v partitúre…“ oHoHhHHoci poradie skladieb v suite nerešpektuje chronologickosť deja, vychádza z princípu hudobného kontrastu, Bernsteinov asistent Jack Gottlieb opisuje väzbu na sujet muzikálu v úvode k partitúre nasledovne: 1.) Prologue, rivalita medzi gangmi Sharks a Jetts narastá 2.) Somewhere, balet – sen, v ktorom gangy spája priateľstvo 3.) Scherzo, v tom istom sne sa obidva gangy ocitnú mimo mesta, na slnku a vzduchu 4.) Mambo, návrat do reality, tanečná súťaž medzi gangmi 5.) Cha-cha, Tony a María sa po prvýkrát stretávajú, tancujú spolu 6.) Meeting Scene, hudba sprevádzajúca prvé slová, ktoré si vymenia 7.) Cool Fugue, tanečná sekvencia (fúga), v ktorej sa Riff snaží dočasne udržať pod kontrolou nepriateľstvo Jetts 8.) Rumble, súbor gangov, v ktorom sú ich lídri, Riff a Bernardo, zabití 9.) Finále, pieseň Maríe, ktorá prináša späť víziu Somewhere

Andrej Šuba

[ Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 6. 1. 2022, in: Slovenská filharmónia, Cyklus C, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022 ]

>>   PROGRAM BULLETIN CV


PETR NOUZOVSKÝ

…Nouzovský má všetko, čo ako sólista potrebuje – jeho hra prekypuje vitalitou, precíznou artikuláciou a vášnivým prednesom pôvabnej kantilény… (Frankfurter Allgemeine Zeitung) Petra Nouzovského , ktorý sa radí medzi najlepších európskych violončelistov svojej generácie, môžeme počuť na mnohých prestížnych pódiách (Concertgebouw v Amsterdame, Festivalová sála Bad Kissingen , Rachmaninovova sála v Moskve , Herkules Saal v Mníchove). Jeho interpretácia je pozitívne hodnotená najmä kvôli technickej noblese skĺbenej s originálnou hudobno-tektonickou výstavbou interpretovaných skladieb.

V priebehu tejto sezóny sa Nouzovský predstavil na mnohých orchestrálnych a recitálových koncertoch v Európe, Severnej Amerike a Ázii. V tejto sezóne vystúpil spoločne s Nagoya Philharmonic , PKF – Prague Philharmonia, Janáčkovou filharmóniou Ostrava, Českým filharmonickým zborom Brno a tiež so Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu. Je pravidelným hosťom Pražskej jari , MHF Leoša Janáčka a Dvořákovej Prahy. V minulých sezónach sa predstavil aj v Nemecku, Číne, Japonsku, New Yorku, Estónsku, Poľsku, a to v recitáloch, komorných koncertoch, alebo za sprievodu orchestrov (Krakow Philharmonic, Philharmonie Südwestfalen, Slovenská filharmónia). V roku 2022 čaká Petra Nouzovského prvé orchestrálne turné v Južnej Kórei, turné v Japonsku a Číne.

Prezentuje koncertnú hudbu klasickej violončelovej literatúry (Martinů , Dvořák, Brahms, Beethoven, Čajkovskij, Haydn, Schumann , Šostakovič, Penderecki, Bloch), ale i menej hrávané koncerty z dôvodu ich technickej náročnosti (Prokofiev, Offenbach).

Nahráva pre spoločnosti Dabringhaus und Grimm , CUBE, Albany, Supraphon, ArcoDiva. Jeho CD boli nahrávkami roka 2014 (The Violoncello Foundation New York, Vivat Tango) a 2017 ( Classic Prague Awards, Cenu nemeckých kritikov , Kompletné dielo B. Martinů pre violončelo a orchester). V roku 2020 na piatich CD zrealizoval prvé súborné vydanie diela pre violončelo B. Martinů.

Petr Nouzovský je pedagógom na Pražskom konzervatóriu , tiež členom fakulty New York University v Prahe, pravidelne vedie majstrovské kurzy v Třeboni a Modre a je spoluzakladateľom „Medzinárodnej violončelovej súťaže o Cenu Gustava Mahlera“ v Jihlave. Hrá na violončele Georg Rauer 1921.


MARTIN LEGINUS

študoval na Štátom konzervatóriu pod vedením Zdeňka Bílka – posledného zo študentov Václava Talicha. Pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave pod pedagogickým vedením Ondreja Lenárda. Od roku 2006 pôsobí v Slovenskom národnom divadle. V roku 2008 sa stal členom SND. V rokoch 2013 až 2016 bol hudobným riaditeľom Štátnej opery v Prahe. V sezóne 2015/2016 bol hlavným hosťujúcim dirigentom Pražského komorného orchestra. Dirigoval vo významných koncertných sálach ako viedenský a berlínsky Konzerthaus a na významnej japonskej scéne Bunka Kaikan v Tokiu. V októbri 2015 absolvoval úspešné japonské turné so Štátnou operou Praha, kde dirigoval 20 predstavení Verdiho opery La traviata. V rokoch 2018 až 2020 bol stálym hosťujúcim dirigentom Štátneho komorného orchestra v Žiline.

Martin Leginus dirigoval opery Orfeus a Eurydika, Carmen, Čarovná flauta, Barbier zo Sevilly, Dvaja Foscariovci, Macbeth, La traviata, Aida, Nabucco, Otello, Simon Boccanegra, Rigoletto, Falstaff, Don Carlo, Hansel und Grätel, Sedliacka česť, Komedianti, Madama Butterfly, Bohéma, La Rondine, Manon Lescaut, Tosca, Il Tabarro, Gianni Schicchi, Suor Angelica, Predaná nevesta, Rusalka, Martin a Slnko a balety Labutie jazero, Spiaca krásavica, Luskáčik, Spartakus, Ivan Hrozný, Romeo a Júlia, Sylfida a Giselle. Spolupracoval s celým radom významných sólistov, ako sú Leo Nucci, Ferruccio Furlanetto, Simon Keenlyside, José Cura, Anna Samuil, Desirée Rancatore, Jana Kurucová, Pavol Breslik, Adriana Kučerová, Sergej Larin, Dalibor Jenis, Eva Hornyáková, Peter Mikuláš, Eva Urbanová, Štefan Kocán a i.


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007– 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022 a 2023. V sezóne 2021/2022 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko).


© 2022 Slovenská filharmónia

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.

www.filharmonia.sk