Slovenská filharmónia
Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.Bella / Mozart / Beethoven
Piatok 10. 12. 2021, 19.00 h
A/B – Symfonicko-vokálny cyklus
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Účinkujú
Slovenská filharmóniaSlovenský filharmonický zbor
Jozef Chabroň zbormajster
Daniel Raiskin dirigent
Andrey Gugnin klavír
Program
Ján Levoslav Bella (1843–1936) Koncertná predohra Es durWolfgang Amadeus Mozart (1756–1791) Koncert pre klavír a orchester č. 23 A dur, KV 488
Allegro
Adagio
Allegro assai
Wolfgang Amadeus Mozart (1756–1791) Symfónia č. 31 D dur, KV 297 Parížska
Allegro assai
Andante
Allegro
Ludwig van Beethoven (1770–1827) Fantázia pre klavír, zbor a orchester c mol, op. 80
Adagio
Finale: Allegro
Finale: Allegretto, ma non troppo
„Našiel som medzi všelijakými haraburdami, ktoré som z väčšej časti spálil, (...) i túto koncertnú ouvertúru, ktorú Adolf Čech vo filharmonickom koncerte predviedol, ale pražská kritika za menejcennú uznala. Je ona ľahšie, povrchnejšie dielko, viac pre ucho jako pre ducha,“ píše najvýznamnejší slovenský romantický skladateľ Ján Levoslav Bella sebakriticky v liste z marca roku 1925 Milošovi Ruppeldtovi o Koncertnej predohre Es dur.
Dielo vznikalo v rokoch 1872 – 1873. V tom čase mal skladateľ skúsenosti najmä s cirkevnými kompozíciami, piesňami, zbormi a komornými dielami, ktoré vďaka nesporným kompozičným kvalitám v oblasti narábania s kontrapunktom a motivicko-tematickej práce, predstavujú korunu jeho tvorby. V Bellovom kompozičnom odkaze v oblasti orchestrálnej hudby predchádza Koncertnú predohru Es dur len Fantázia na motívy Rákoczyho pochodu.
Bella však v korešpondencii s Ruppeldtom súčasne pripúšťa, že toto dielo nezničil, pretože ho možno využiť pri niektorých príležitostiach, kde, ako píše, „sa nejedná o významné záležitosti, ale viac o radostnú spoločenskú zábavu.“ Skladateľov životopisec Ernest Zavarský súhlasí s Bellovým postrehom. Podľa neho ide o jednoduchú neproblematickú skladbu vystavanú na protiklade dvoch tém typickom pre sonátovú formu, ktorú možno smelo postaviť vedľa známych predohier romantických skladateľov. Bellove ambície i veľký pokrok v oblasti tvorby orchestrálnych diel, pre ktorých uvádzanie nemal rozhodne ideálne podmienky, dokumentuje fakt, že s krátkym odstupom od Koncertnej predohry Es dur vzniká jeho najvýznamnejšia skladba pre orchester – symfonická báseň Osud a ideál (1874).
Štrnásteho marca 1778 sa Wolfgang Amadeus Mozart vydal z Mannheimu do Paríža. Bolo to prvýkrát, kedy cestoval len s matkou, jeho autoritatívny otec Leopold ostal doma v Salzburgu, nebolo to však prvýkrát, kedy navštívil mesto. V roku 1764 sa v ňom aj so sestrou a otcom zastavil počas veľkej koncertnej ceste po Európe, ktorá mala „zázračné dieťa“ predstaviť svetu. Šesťmesačný pobyt v meste na Seine, trvajúci až do konca septembra 1778, však tentokrát nenaplnil Mozartove aktuálne ambície nájsť si v živej hudobnej metropole stabilné miesto. Z Leopoldovho hľadiska bola táto cesta skutočnou katastrofou. Nielenže priniesla rodine viac dlhov než profitu, ale ďaleko od domova predčasne zomiera i jeho manželka Anna Maria. Barón Grimm, ktorý informoval Leopolda Mozarta v Salzburgu, opísal svoj dojem z 22-ročného génia v Paríži nasledovne: „... je príliš dôverčivý, málo aktívny, málo dôrazný pri hľadaní svojej cesty za šťastím. Aby tu človek urobil dojem, musí byť vynaliezavý a opovážlivý. Želal by som si, keby mal len polovicu talentu a dvakrát toľko podnikavosti.“ Napriek tomu, že Mozart v tomto čase skutočne komponoval menej a v opise intenzity svojich umeleckých aktivít v listoch domov z obavy pred otcovými výčitkami často preháňal, vzniká aj v Paríži niekoľko dodnes obľúbených (Koncert pre flautu a harfu, KV 299) i výnimočných diel. Medzi ne patrí okrem Klavírnej sonáty a mol KV 310 a Husľovej sonáty e mol, KV 304 aj Symfónia č. 31 D dur „Parížska“. Dielo, ktoré malo verejnú premiéru 18. júna 1788, vzniklo na priamu objednávku riaditeľa Concert Spirituel Josepha Legrosa a je dokladom Mozartovej výnimočnej schopnosti prispôsobiť sa vkusu publika. O tom, ako skladateľ dokázal napĺňať očakávania poslucháčov (či presnejšie hrať sa s nimi) píše v liste z 3. júla 1788 otcovi: „Musel som napísať symfóniu k otvoreniu Concert Spirituel, bola predvedená s veľkým úspechom na Sviatok Božieho tela. Počul som, že sa o nej zmienil aj Courier de l´Europe, páčila sa teda výnimočne. Pri skúške mi nebolo ľahko, pretože som jakživ nepočul nič horšie. Nedokážete si predstaviť, ako na skúškach symfóniu fidlali, bolo mi z toho skutočne veľmi smutno. Rád by som ju nechal ešte prehrať, ale pretože tu skúšajú vždy viac vecí naraz, nebol na to čas. Musel som ísť preto spať so zarmúteným srdcom a zlou náladou. Na druhý deň som si zaumienil, že na koncert nepôjdem, večer však bolo pekne a tak som sa rozhodol, že predsa pôjdem a ak budú hrať tak zle ako na skúške, vezmem prvému huslistovi, pánovi Lahoussayovi, nástroj a budem sám dirigovať. Prosil som Boha o pomoc, aby všetko dobre dopadlo, veď to je i k jeho cti a sláve. A tak symfónia začala, Raaff stál vedľa mňa a hneď uprostred prvého Allegra je pasáž, o ktorej som vedel, že sa bude páčiť, poslucháči boli unesení a bol z toho ohromný potlesk. Keďže som to vedel, už keď som komponoval, tú istú pasáž som zopakoval ešte na konci – a tu začali výkriky ‚Da capo‛. Andante sa tiež páčilo, no posledné Allegro zvlášť. Pretože som počul, že všetky záverečné Allegrá tu začínajú, podobne ako prvé, všetkými nástrojmi súčasne a väčšinou unisono, začal som naschvál len s dvomi husľami, osem taktov a piano... Ako som očakával, pri piane sa šuškalo, ale hneď potom prišlo forte a počuť forte znamenalo potlesk. Po symfónii som šiel naradostený do Palais Royal, zjedol dobrú zmrzlinu, pomodlil sa ruženec, ktorý som sľúbil a išiel domov, pretože som vždy najradšej doma a pretože najradšej budem doma u dobrého a poctivého Nemca, ktorý, ak je slobodný, si žije pre seba ako dobrý kresťan, ak je ženatý, miluje ženu a dobre vychováva svoje deti...“ S pomalou časťou symfónie Lagros nesúhlasil, zdala sa mu príliš dlhá a komplikovaná, Mozart skomponoval novú hudbu. V Mozartových klavírnych koncertoch sa spája niekoľko výnimočných talentov tohto hudobného génia: kompozičný, inštrumentačný i interpretačný. Väčšinu koncertov z neskorého obdobia si skladateľ totiž napísal pre seba a uviedol ich na tzv. hudobných akadémiách, ktoré usporiadal pre viedenské publikum v polovici 80. rokov 18. storočia. Klavírny koncert č. 23 A dur KV 488 z roku 1786 patrí od vydania Johannom Antonom Andrém začiatkom 19. storočia k Mozartovým najpopulárnejším dielam. Zvuk orchestra je farebnejší vďaka dvojici klarinetov, ktorými skladateľ v skladbe nahrádza obvyklejšie hoboje. Prvá časť koncertu (Allegro) ťaží z melódií, ktoré niektorí autori označujú za ovplyvnené talianskou hudbou (teda operou, v rovnakom čase vzniká tiež Figarova svadba), celkové vyznenie diela podporuje aj použitá tónina A dur, ktorá necháva zažiariť zvuk sláčikových nástrojov. Srdcom koncertu je pomalá vážna časť (Adagio). Mozart v jej hudbe siaha po expresívnej, melancholickej a zriedkavo používanej tónine fis mol. Melodický a rytmický typus známy ako siciliano a asociovaný s pastorálnymi žánrami sa v hudbe Adagia mení na intímnu a subjektívne pôsobiacu drámu. Záver diela (Allegro assai) tvorí sonátové rondo, ktoré býva niekedy prirovnávané k sledu výjavov z opery buffa. Koncert patrí do skupiny kompozícií, ktoré Mozart ponúkol kniežaťu von Fürstenberg. V sprievodnom liste píše, že ide o diela, ktoré si nechával pre seba a pre malý okruh priateľov a znalcov, ktorí sľúbili, že ich nedajú z ruky, preto nie je možné, aby boli známe niekde inde, keď nie sú známe ani vo Viedni.
Chorálová fantázia, op. 80 pre klavír, miešaný zbor a orchester Ludwiga van Beethovena mala premiéru 22. decembra roku 1808 spolu s oveľa známejšími kompozíciami tohto skladateľa, Piatou a Šiestou symfóniou. Na benefičnom koncerte v Theater an der Wien, ktorý začal o pol siedmej večer a trval takmer štyri hodiny, sa 38-ročný skladateľ predstavil aj ako sólista vo vlastnom Klavírnom koncerte č. 4 G dur, improvizoval na klavíri a zazneli aj časti z Omše C dur. Skladba na libreto autora, o ktorého identite sa stále diskutuje, vznikla v neobvykle rýchlom čase. Pravdepodobne nedostatočný počet skúšok spôsobil, že dielo, ktorým mal koncert vyvrcholiť, sa podľa svedectva tajomníka Antona Schindlera a jeho žiaka Ignaza von Seyfried na poloimprovizovanej premiére rozpadlo a skladba sa tak po polovici musela začať odznova. Po koncerte, ktorému predchádzal nervozitou poznačený skúšobný proces, účinkujúci hudobníci Beethovenovi povedali, že pod jeho vedením hrali naposledy. Viaceré zaujímavé hudobné i textové analógie umožňujú viesť líniu od Chorálovej fantázie k Deviatej symfónii. Beethoven na túto príbuznosť sám upozorňuje v liste z roku 1824, kde píše, že „zhudobnenie nesmrteľných Schillerových slov z Lied an die Freude pripomína jeho fantáziu pre pianoforte, no vo veľkorysejšom meradle“. Dvojčasťová Chorálová fantázia, kombinujúca heroický výraz s lyrikou, spája do efektného celku Beethovenovo umenie voľnej klavírnej improvizácie s technikou variácií (témou je Beethovenova pieseň Gegenliebe) a formu klavírneho koncertu. Zaujímavosťou je, že libreto, s ktorým Beethoven nebol nikdy celkom spokojný, nahradil v 50. rokoch 20. storočia básnik a východonemecký komunistický politik Johannes Becher vlastným textom, s ktorým sa možno stretnúť na niektorých starších nahrávkach.
Andrej Šuba
[ Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 10. 12. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus AB, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021 ]ANDREY GUGNIN
Moskovský rodák, klavirista Andrey Gugnin si rapídne získava medzinárodné uznanie. Je považovaný za vášnivého virtuózneho hráča, ktorý disponuje mimoriadnou technickou vyspelosťou, ktorá slúži hudobne inšpirovanej imaginácii.
V roku 2020 získal na BBC Music Magazine Awards ocenenie v kategórii inštrumentálnych cien za nahrávku Šostakovičových 24 prelúdií a jeho 1. a 2. sonáty pre klavír, ktorá vyšla vo vydavateľstve Hyperion.
Po víťazstve na prestížnej Medzinárodnej klavírnej súťaži v Sydney v roku 2016 sa Gugninova úspešná kariéra naberala na sile v rámci koncertov a nahrávaní, ktoré sú dôkazom jeho vášnivej interpretácie.
Z rady úspechov spomeňme zisk Zlatej medaily a Ceny publika na 91. Medzinárodnej súťaži Giny Bachauer v roku 2014 a 2. miesto na Beethovenovej Medzinárodnej klavírnej súťaži vo Viedni v roku 2013.
Gugnin je ako čoraz žiadanejší koncertný umelec pozývaný na hosťovanie s orchestrami ako Londýnsky filharmonický orchester, Holandský symfonický orchester, Mariinský symfonický orchester, Štátny akademický symfonický orchester Ruska, či Sydney Symphony.
Gugnin spolupracoval s dirigentmi ako Valery Gergiev, Jaap Van Zweden, Reinbert de Leeuw, Daniel Raiskin, Stanislav Kochanovsky a Asher Fisch.
Venuje sa aj komornej hre, spolupracuje s Asko Schönberg Ensemble, Orchestre de Chambre de Genève, Jerusalem Camerata a Camerata Salzburg.
V roku 2020 Gugnin odohral niekoľko sólových recitálov v prestížnych koncertných sálach v Rusku a v Arménsku premiéroval koncert Alexeya Shora. S huslistkou Tasmin Little odohral jej rozlúčkový koncert v Southbank Centre, ktorý naživo vysielalo i BBC Radio 3.
Na jeseň roku 2021 pre vydavateľstvo Hyperion nahral sólové CD a absolvoval množstvo koncertov v Európe i Rusku.
DANIEL RAISKIN
„je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone)
Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.
Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.
Angažmány v sezóne 2021/2022 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Štuttgartská filharmónia, Varšavská filharmónia, Sinfonietta Hong Kong, Moskovský symfonický orchester „Čajkovskij“, Orquesta Clásica Santa Cecilia Madrid a ďalšie. S Winnipeg Symphony absolvuje turné po Európe, okrem iného budú vystupovať v Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a Tivoli Vredenburg v Utrechte.
Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).
Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho.
Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.
Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.
V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).
JOZEF CHABROŇ
ukončil štúdium v roku 2007 na VŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie pod pedagogickým vedením prof. Blanky Juhaňákovej. V roku 2006 dostal možnosť spolupracovať so Slovenským filharmonickým zborom ako asistent hlavnej zbormajsterky Blanky Juhaňákovej. Od sezóny 2013/2014 pôsobí samostatne ako zbormajster SFZ. Pripravil SFZ na uvedenie množstva vokálno-inštrumentálnych diel ako napr.: Dafnis a Chloé M. Ravela, Nokturná C. Debussyho, Stvorenie J. Haydna, Kristovo detstvo H. Berlioza, Lobgesang F. Mendelssohna Bartholdyho, Žalm zeme podkarpatskej E. Suchoňa, Messa di Gloria G. Pucciniho, Rekviem G. Verdiho, Symfónia č. 13 Babij jar D. Šostakoviča, Stabat Mater K. Szymanowského a G. Rossiniho, Persefona a Oidipus Rex I. Stravinského, Glagolská omša L. Janáčka, Vojnové rekviem B. Brittena, Gurrelieder A. Schönberga. V premiére uviedol diela Missa pro defunctis E. Kráka, Missa pro nobis R. Bergera, Apolloopera M. Piačeka, Carmina austriaca G. Wirtha a ďalšie. Počas doterajšieho pôsobenia v SFZ spolupracoval s viacerými renomovanými dirigentmi ako napr.: J. Judd, E. Villaume, S. Baudo, J. Valčuha, T. Sanderling, N. Ballatsch, Th. Lang, F. Haider, L. Svárovský, P. Altrichter, R. Štúr, Ch. Campestrini, S. Byčkov, J. Conlon, R. Weikert, Y. Sado, P. Valentovič a iní. Najvýznamnejšie umelecké počiny v jeho doterajšej kariére predstavujú kompletné naštudovanie Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre Operný dom v Zürichu (2011), ktorého premiéra sa uskutočnila pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho, ako aj príprava SFZ na účinkovanie v opernej produkcii Chovančina M. P. Musorgského a Trójania H. Berlioza pre Viedenskú štátnu operu. Spolupracoval tiež s BBC Singers. Dirigoval samostatné koncerty SFZ v Hamburgu, Bratislave, Žiline a Piešťanoch.
V sezóne 2019/2020 spolupracoval s Konzerthausorchester Berlin a dirigentom Christophom Eschenbachom na uvedení Mahlerovej 8. symfónie v Berlíne. Pripravil SFZ na spoluprácu s Tonkünstler-Orchester v Rakúsku (Dvořák: Rekviem) a Plzeňskou filharmóniou (Beethoven: Missa solemnis) v Čechách.
V úvode minulej sezóny pripravil SFZ pre novú produkciu opery Eugen Onegin Viedenskej štátnej opery. V sezóne 2021/2022 pripravuje teleso na účinkovanie vo Viedenskej štátnej opere (Boris Godunov) a na opätovné projekty v Nemecku, Srbsku a Švajčiarsku.
SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA
bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017 – 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.
Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.
Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.
Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022 a 2023. V sezóne 2021/2022 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko).
SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR
je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu a prvé roky ho viedol jeho iniciátor a zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1955 sa vedenia kolektívu ujal Jan Maria Dobrodinský, ktorý sa svojou viac než dvadsaťročnou činnosťou nemalou mierou zaslúžil o profiláciu a umelecké napredovanie ansámblu, začleneného v roku 1957 – už pod dnešným názvom – do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Roku 1977 funkciu zbormajstra prijal Valentin Iljin, ktorého vystriedal vynikajúci znalec zborového spevu Lubomír Mátl, po ňom sa na ďalšom zveľaďovaní interpretačnej úrovne podieľali Štefan Klimo, Pavel Baxa, Pavol Procházka, Marián Vach, Jan Rozehnal a Blanka Juhaňáková. Od roku 2014 plní funkciu zbormajstra Slovenského filharmonického zboru Jozef Chabroň. Za polstoročie intenzívnej umeleckej aktivity SFZ vyrástol na teleso mimoriadnych kvalít a dnes sa radí k najlepším európskym ansámblom svojho druhu.
Jedinečný technický arzenál, kultivovanosť prejavu, ideálna zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do kvalitných výkonov, plných tvorivého napätia a výrazovej sily, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti, medzi nimi svetoznámi majstri taktovky ako Claudio Abbado, Serge Baudo, Bertrand de Billy, Semjon Byčkov, Jean-Claude Casadesus, James Conlon, Dean Dixon, Christoph von Dohnányi, Vladimír Fedosejev, János Ferencsik, Daniele Gatti, Pedro Halffter, Riccardo Chailly, Dmitrij Kitajenko, Zdeněk Košler, Ondrej Lenárd, Alain Lombard, Fabio Luisi, Lorin Maazel, Kurt Masur, Zubin Mehta, Franz Welser-Möst, Antonio Pedrotti, Libor Pešek, Daniel Raiskin, Ľudovít Rajter, Helmuth Rilling, Karl Richter, Esa Pekka-Salonen, Peter Schreier, Pinchas Steinberg, Hans Swarowsky, Václav Talich, Emmanuel Villaume a Ralf Weikert. Okrem pravidelnej činnosti na domácej pôde zbor každoročne absolvuje množstvo zahraničných zájazdov, ktorých cieľom sa stali bezmála všetky európske krajiny, ale aj Maroko, Turecko, Japonsko a Omán. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia, Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Viedeň, Salzburg, Londýn, Praha, Perugia, Edinburg, Berlín, Atény, Madrid, Paríž, Mníchov, Štrasburg).
Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice, ako aj pre renomované nahrávacie spoločnosti, z ktorých možno spomenúť OPUS, Supraphon, Deutsche Grammophon, Hungaroton, Sony, Marco Polo, Naxos, Nuova Era, Decca a mnoho ďalších.
V sezóne 2021/2022 sa SFZ opätovne predstaví vo Viedenskej štátnej opere v novej opernej produkcii Boris Godunov (dir. Sebastian Weigle). V apríli čaká SFZ účinkovanie na Jarnom festivale v Baden Badene a koncerty s Berlínskou filharmóniou pod vedením Kirilla Petrenka.
V júni je plánovaný zájazd do Nemecka a Srbska, kde zbor s Dortmundskou a Belehradskou filharmóniou uvedie Beethovenovu 9. symfóniu (dir. Gabriel Feltz). Mužská časť SFZ sa v závere sezóny predstaví vo Švajčiarsku v diele Kráľ Oidipus Igora Stravinského (dir. Jac van Steen).
© 2021 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.
