Slovenská filharmónia
Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.Otvárací koncert 73. sezóny Slovenskej filharmónie
Piatok 22. 10. 2021, 19.00 h
A/B – Symfonicko-vokálny cyklus
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Účinkujú
Slovenská filharmóniaDaniel Raiskin dirigent
Vadim Gluzman husle
Program
Ľudovít Rajter (1906–2000) Petite ouverture solennelleLudwig van Beethoven (1770–1827) Koncert pre husle a orchester D dur, op. 61
Allegro ma non troppo
Larghetto
Rondo. Allegro
Piotr Iľjič Čajkovskij (1840–1893) Symfónia h mol Manfred, op. 58
Lento lugubre – Moderato con moto
Vivace con spirito
Andante con moto
Allegro con fuoco
Slovenský skladateľ a pedagóg Ľudovít Rajter bol aj vynikajúcim dirigentom a viac ako dve desaťročia výrazne profiloval orchester Slovenská filharmónia (1953 – 1976). Pod jeho taktovkou zaznelo v premiére mnoho kompozícií slovenských skladateľov a vznikli mnohé nahrávky, ktoré sú dodnes inšpiráciou pre mladšie generácie dirigentov. Rajter si počas štúdií prešiel viedenskou i budapeštianskou tradíciou výučby kompozície, dirigovania a hry na violončele. Charakteristickými prvkami jeho interpretácie boli pokojné gesto, štýlová a výrazová adekvátnosť. Na rozdiel od svojich súčasníkov, odchovancov českej školy Vítězslava Nováka, ktorí skĺzali do romantizujúcich gest a evolučného symfonizmu, kládol Rajter dôraz na motivickú výstavbu a úspornejšie gestá. Výrazom veľkej tvorivej sily Ľudovíta Rajtera je aj jeho dlhá aktívna kariéra, veď skoro deväťdesiatročný viedol dirigentské kurzy v talianskom Orviete. Slávnostnú predohru Petite ouverture solennelle napísal ako jedno zo svojich posledných diel. Esprit, zmysel pre inštrumentáciu a premyslená faktúra je charakteristická pre celú jeho tvorbu a premieta sa i do tohto diela, ktoré viac menej uzatvára jeho skladateľskú tvorbu. Premiéry diela na festivale Nová slovenská hudba v novembri roku 2000 sa skladateľ už nedožil.
Premiéra Koncertu pre husle a orchester D dur, op. 61 Ludwiga van Beethovena výrazne ovplyvnila jednak jeho ďalší koncertný život a tiež názor samotného skladateľa. Vyvolala nespokojnosť kritikov s kompozičným majstrovstvom, ale aj s interpretáciou diela. Prípadov, kedy kritici i obecenstvo dielo neprijali s nadšeným aplauzom, by sa našlo mnoho. Takéto situácie neraz vyvolali sklamanie skladateľov, ktorí potom istý čas len ťažko hľadali energiu na komponovanie, prípadne sa rozhodli dielo zničiť. Naprieč históriou sa však ukazuje, že na niektoré diela musí obecenstvo jednoducho dozrieť. Jedným z nich je aj Beethovenov husľový koncert.
Beethoven bol zručným klaviristom, dirigentom a viac menej prvým skladateľom na „voľnej nohe“. Nekomponoval pre potreby zamestnávateľa tak ako Mozart, Haydn a predchádzajúce generácie skladateľov. Vyberal si osobnosti a hráčov, pre ktorých komponoval alebo im diela venoval a samozrejme tvoril na objednávky, čo ho dokázalo uživiť. Skomponovanie tridsiatich dvoch klavírnych sonát a piatich klavírnych koncertov sa dalo od vynikajúceho klaviristu očakávať, no vytvorenie koncertu pre husle a orchester, ktorý sa stane stabilným a obľúbeným repertoárovým číslom, nebolo až také predvídateľné. Beethoven na husliach hrať vedel a výskumy ukazujú, že bol aj členom orchestra. Na komplikovaný part Koncertu pre husle a orchester D dur, op. 61 by však pravdepodobne interpretačne nestačil. Inšpiračným momentom bola pre Beethovena virtuozita a technické majstrovstvo mladého hráča Franza Clementa (koncertného majstra orchestra Theater an der Wien). Clement vynikal v perfektnej intonácii a v hre vo vysokej polohe, čo skladateľ pochopiteľne využil. Beethoven evidoval a oceňoval Clementove schopnosti už od roku 1794, kedy mal huslista len trinásť rokov. Dôveroval mu natoľ ko, že ho nechal dirigovať premiéru Symfónie č. 3 Es dur, op. 55 Eroica. V rukopise koncertu dokonca nájdeme úsmevné venovanie Concerto par Clemenza pour Clement (koncert z milosti pre Clementa).
Beethoven koncert vytvoril v roku 1806, predchádzala mu Symfónia č. 4 B dur, op. 60 a po koncerte zasa úspešne sfinalizoval Symfóniu č. 5 c mol, op. 67 Osudovú. To svedčí o tom, že skladateľova invencia a kompozičná energia boli neutíchajúce. Pulzujúce tympany použité v úvode koncertu sú charakteristické aj pre Piatu symfóniu, takže nie je vylúčené, že husľový koncert mohol byť aj jej čiastočným inšpiračným zdrojom. Traduje sa, že Beethoven nevedel dodávať partitúry svojich diel v dostatočnom predstihu a husľový koncert nebol výnimkou, pokiaľ ide o tento neduh. Clement dostal náročný part len dva dni pred koncertom a niektoré časti vraj len v deň koncertu, takže hral priamo z listu. Z dobových recenzií vieme, že Clement dielo odohral dobre, dokonca v rámci koncertu zahral i svoje vlastné diela. Kritické hlasy sa však vzniesli proti koncepcii diela, ktorá sa zdala byť roztrieštená, opakovania boli vnímané ako pridlhé. Uponáhľané naštudovanie koncertu tak vyvolalo rozpačitú reakciu publika. O objavenie jeho čara a o poslucháčsku renesanciu sa zaslúžil Felix Mendelssohn Bartholdy. V roku 1844 dielo uviedli s trinásťročným Josephom Joachimom v Londýne. Po pozitívnom ohlase uviedol Joachim dielo aj na ďalších koncertoch, a tak odštartoval jeho poslucháčsku popularitu. Treba dodať, že po rozpačitej premiére sa Beethoven rozhodol koncert prepracovať. Jednak upravil sólový part v pôvodnom autografe a jednak na popud vydavateľa a klaviristu Muzia Clementiho koncert prepracoval do verzie pre klavír a orchester.
Okrem Joachimových sólových kadencií sú známe aj kadencie takých majstrov ako Auer, Kreisler, Spohr, Wieniawski či Ysaÿe. Na dnešnom koncerte odznejú mierne provokačné kadencie Alfreda Schnittkeho, ktoré do klasicistického koncertu vnášajú prvky hudby charakteristické pre 20. storočie.
Desať rokov pred Beethovenovou smrťou v roku 1817 vydali drámu Manfred anglického spisovateľa Georga Gordona Byrona. Jeho antihrdinovia inšpirovali viacerých skladateľov, napr. Hectora Berlioza (Korzár, Harold v Taliansku). Na Manfreda ako prvý hudobne reagoval Robert Schumann. Vplyvný ruský kritik Vladimir Stasov zasa na toto literárne dielo upozornil Milija Alexejeviča Balakireva. Poznajúc Schumannovo dielo a vediac o Balakirevových zámeroch sa Piotr Iľ jič Čajkovskij v roku 1884 prechádzal po Švajčiarsku s výtlačkom Manfreda vo vrecku. Dielo, ktoré ho pôvodne neoslovilo sa mu v obklopení Álp zdalo razom iné. Komponovanie šlo rýchlo, už v septembri 1885 bola symfónia hotová. Čajkovskij bol až do premiéry presvedčený o tom, že je to jeho najlepšie symfonické dielo. Symfónia h mol Manfred, op. 58 je jeho jedinou viacčasťovou programovou kompozíciou a zaujímavosťou je, že skladateľ jej nepriradil číslo a tak nebadane stojí medzi štvrtou a piatou symfóniou.
Jednotlivé časti symfónie vyjadrujú niektoré myšlienky Byronovho literárneho diela. Prvá časť Lento lugubre je výrazom Manfredovej existenčnej dilemy na úpätí Álp. Nevie nájsť odpustenie, duševne trpí, cíti sa osamotene, spomína na staré hriechy a svoju lásku Astarte, s ktorou sa už nikdy nebude môcť stretnúť. V druhej časti Vivace con spirito sa Manfredovi pod dúhou vodopádu zjaví Alpská víla. Do pokojného života horského vidieka nás uvádza tretia časť Andante con moto. Záverečné Allegro con fuoco vykresľuje Manfreda uprostred bakchanálií v podzemnom paláci Arimanesa. Duch Astarte mu udeľuje milosť a Manfred konečne v pokoji zomiera.
Premiéra diela sa konala v Moskve v marci 1886 a ešte toho roku zaznelo v New Yorku a Petrohrade. Vlažné prijatie rozsiahleho diela zranilo Čajkovského sebavedomie. Prvotný entuziazmus a presvedčenie, že dielo je tým najlepším čo kedy vytvoril, vyprchal. Čajkovskij začal uvažovať nad tým, že ponechá len prvú časť diela a zvyšné zničí – zdali sa mu kompozične nevyvážené a finále slabé, ba až odporné. „Prvú časť som písal s radosťou, zvyšné časti boli výsledkom namáhavej práce, z ktorej som bol miestami veľmi vyčerpaný.“ Našťastie zostalo dielo zachované celé a dnes môžeme sami zhodnotiť, či bol Čajkovskij so sebou nespokojný právom. Zvláštna aura sa ale nesie s dielom dodnes – je uvádzané na koncertných pódiách len občasne a u dirigentov vzbudzuje jeho naštudovanie rešpekt.
Kristína Gotthardt
[ Bibliografický údaj: GOTTHARDT, Kristína: Text ku koncertom 21.–22. 10. 2021, in: Slovenská filharmónia, Symfonicko-vokálny cyklus, Cyklus AB, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021 ]VADIM GLUZMAN
Uznávaný a celosvetovo známy umelec Vadim Gluzman napomáha k oživeniu husľovej tradície 19. a 20. storčia. Gluzmanov široký repertoár zahŕňa aj súčasnú hudbu a jeho vystúpenia možno počuť po celom svete v živých prenosoch a tiež vďaka pôsobivému katalógu ocenených nahrávok výlučne pre značku BIS.
Izraelský huslista pravidelne účinkuje s poprednými svetovými orchestrami a dirigentmi. Medzi pamätné spolupráce patria vystúpenia s Taganom Sokhievom a Berlínskymi filharmonikmi, spolupráca s Bostonským a Chicagským symfonickým orchestrom, Kráľovským orchestrom Concertgebouw a Orchestrom lipského Gewandhausu pod vedením Riccarda Chaillyho, Londýnskym filharmonickým orchestrom pod taktovkou Neeme Järviho, Kráľovským škótskym národným orchestrom, Bergenskou filharmóniou a Clevelandským orchestrom pod vedením Hannu Lintu a Michaila Jurowského.
Vadim Gluzman je čestným hosťom i na medzinárodných festivaloch. Spolu s manželkou, klaviristkou a recitálovou partnerkou Angelou Yoffe založil North Shore Chamber Music festival v Chicagu.
Medzi vrcholy sezóny 2020/2021 patrili koncerty s Chicagským symfonickým orchestrom a Orchestre National du Capitole de Toulouse pod vedením Tugana Sokhieva, Berlínskym symfonickým orchestrom so Santtu-Matiasom Rouvalim, Antverpským symfonickým orchestrom s Kirillom Karabitsom, Pittsburským symfonickým orchestrom s Davidom Afkhamom a Bazilejským symfonickým orchestrom pod vedením Aziza Shokhakimova.
Ako koncertný majster Vadim Gluzman spolupracuje s Beethovenovým orchestrom Bonn a Komorným orchestrom ProMusica v Ohiu (Columbus), kde zastáva post umeleckého poradcu a hlavného hosťujúceho sólistu v sérii komorných koncertov.
Gluzman premiéroval a nahral viacero významných diel skladateľov ako sú Elena Firsova, Gia Kančeli, Sofia Gubajdulina, Pēteris Vasks, Michael Daugherty a nedávno Lera Auerbach.
Ocenenia za jeho rozsiahlu diskografiu zahŕňajú Diapason d’Or of the Year, Gramophone’s Editor’s Choice, cenu časopisu Classica magazine Choc de Classica a Nahrávku mesiaca od The Strad, BBC Music Magazine, ClassicFM a ďalších. Gluzman je tiež rezidenčným umelcom na konzervatóriu Peabody v Baltimore. Hrá na na legendárnych husliach „ex-Leopold Auer Stradivari“ z roku 1690, ktoré mu veľkoryso zapožičiava Stradivariho spoločnosť v Chicagu.
DANIEL RAISKIN
„Je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone)
Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa vSt.Peterburgu.Vosvojomrodnommestenavštevovalslávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.
Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.
Angažmány v sezóne 2021/2022 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Štuttgardská filharmónia, Varšavská filharmónia, Sinfonietta Hong Kong, Moskovský symfonický orchester „Čajkovskij“, Orquesta Clásica Santa Cecilia Madrid a ďalšie. S Winnipeg Symphony Orchestra absolvuje turné po Európe, okrem iného budú vystupovať v Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a Tivoli Vredenburg v Utrechte.
Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).
Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskúfilharmóniu,ŠvédskykomornýorchesteraTonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho.
Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.
Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.
V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).
SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA
bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017 – 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.
Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.
Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.
Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2023. V sezóne 2021/2022 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko).
© 2021 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.
