Sento in seno che in pioggia di lagrime,

Si dilegua l’amante mio cor.
Ma mio core tralascia di piangere,
Che il tuo pianto non scema il dolor.

Cítim ako vo mne padá dážď sĺz,  
a srdce zradené sa láme,  
neplač, srdce, zanechaj slzy,  
tvoj nárek len jatrí moju bolesť.  

Mentre dormi, Amor fomenti

il piacer de' sonni tuoi
con l’idea del mio piacer.

Zakiaľ spíš, kiež ti láska  
prinesie do sna  
predstavu mojej radosti.  

Abbia il rio passi più lenti;
e sospenda i moti suoi
ogni zeffiro leggier.

Kiež potok zurčí nežnejšie,  
kiež najjemnejší Zefyros,  
zadrží svoj vánok.  

Cessate, omai, cessate

rimembranze crudeli
d’un affetto tiranno;
già barbare e spietate
mi cangiaste i contenti
in un immenso affanno.
Cessate, omai, cessate
di lacerarmi il petto,
di trafiggermi l’alma,
di toglier al mio cor riposo e calma.
Povero core affilitto e abbandonato,
se ti toglie la pace
un affetto tiranno,
perché un volto spietato, un’alma infida
la sola crudeltà pasce ed annida.

Straťte sa, ach, straťte  
kruté spomienky  
na tyranskú lásku  
bez srdca a zľutovania,  
čo premenila 
moje šťastie  
na nesmierny žiaľ.  
Straťte sa, ach, straťte,  
prestaňte mi drásať srdce,  
sužovať dušu,  
kradnúť pokoj.  
Zúfalé, zranené 
a opustené  
je srdce, čo tyranská vášeň  
obrala o kľud.  

Ah, ch’infelice sempre
mi vuol Dorilla ingrate,
ah, sempre più spietata
a’astringe a lagrimar.
Per me non v’è ristoro,
Per me non v’è più spene.
E il fier martoro
e le mie pene,
solo la morte.

Ach, nevďačná Dorilla  
nechala ma nešťastným,  
neľútostne 
dohnala k slzám.  
Niet pre mňa viac lieku  
ani nádeje.  
Len smrť  
môže zmierniť bolesť  
a smútok, ktoré cítim.  

A voi dunque ricorro,
orridi spechi, taciturni orrori,
solitari ritiri ed ombre amiche;
tra voi porto il mio duolo,
perché spero da voi quella pietade
che Dorilla inumana non annida.
Vengo, spelonche amate,
vengo, spechi graditi,
alfine meco involto
in mio tromento in voi resti sepolto.

K vám temné miesta,  
tiché jaskyne hrôz,  
priateľské tiene podsvetia;  
prichádzam so svojím žiaľom,  
dúfajúc vo vašu ľútosť,  
od nevďačnej Dorilly 
sa mi jej nedostalo.  
Prichádzam, pozdravujem vás,  
kým nepodľahnem súženiu  
a nespočiniem tu navždy.  

Nell’orrido albergo,
ricetto di pene,
potrò il mio tormento
sfogare contento,
potrò ad alta voce
chiamare spietata
Dorilla l’ingrata, morire potrò.
Andrò d’Acheronte
su la nera sponda,
tingendo quest’onda
di sangue innocente,
gridando vendetta
ed ombra baccante
vendetta farò.

Na tomto hroznom útočisku,  
ukrytý pred strasťami,  
dokážem vyjaviť svoj žiaľ,  
zvolať: 
„Nevďačná Dorilla bez srdca!“  
a zomrieť.  
Pôjdem na temné 
brehy Acherónu,  
nasýtim jeho vody 
mojou krvou bez viny  
volajúc po odplate.  
A ako tiene 
Bakchantiek  
sa jej dočkám.  

Qual serpe tortuosa

s’avvolge a tronco e stringe,
cosí lega e ricinge
amore i nostri cor.

Tak ako had,
ovíja sa okolo kmeňa, 
zvierajúc ho,
láska sa zmocní sŕdc.

Ma quanto é dolce cosa
esserne avvinto e stretto!
Non sa che sia diletto
chi non intende amor.

Aké sladké je,
toto zovretie, 
nepozná,
kto neokúsil lásku.

Vedrò con mio diletto
l'alma dell'alma mia
Il core del quisto cor
pien di contento.

Uvidím s radosťou
dušu mojej duše, 
srdce môjho srdca 
plné pokoja.

E se dal caro oggetto
Lungi convien che sia
Sospirerò penando
ogni momento.

A ak od mojej lásky
sa vzdialim,
budem trpieť a súžiť sa 
každým okamihom.

Gemo in un punto e fremo;

fosco mi sembra il giorno;
ho cento larve intorno;
ho mille furie in sen.

Stonám, chvejem sa,
deň temnejším sa zdá,
stovka prízrakov ma obstúpila, 
tisícka fúrií víri v hrudi.

Con la sanguigna face
m’arde Megera il petto;
m’empie ogni vena
Aletto del freddo suo velen.

Megera, tvár zmáčaná krvou, 
páli mi srdce na uhoľ,
Alecto do žíl leje
svoj chladný jed.