Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

>> PROGRAM BULLETIN CV

Peter Breiner / Slovenské tance

Piatok 21. 5. 2021, 19.00 h
D/E – Hudba troch storočí
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

Účinkujú

Slovenská filharmónia
Peter Breiner dirigent

Stanislav Palúch husle
Boris Lenko akordeón
Marian Friedl ľudové nástroje, píšťalky

Program

Peter Breiner (1957)
Slovenské tance, pochabé i smutné (výber)
I/1 Ej zalužicko poľo
I/3 Dzifče počarovne
I/6 Kvitne drobná ďatelinka
I/7 Uspávanky
II/1 Píšťalôčka moja – Ititi, ititi
II/2 Na Kráľovej holi
II/3 Šalena ja bula
II/4 Na košickej turni
II/5 Vravela mi moja mati nesedávať potme
II/6 Šňila še mi v Americe novina
II/7 Staré dievky, čo robíte
I/8 A muj ocec veľka balamuta
II/8 Kapura

>> PROGRAM BULLETIN CV

Slovenské tance Petra Breinera

Dejiny európskej hudby nám ukazujú osciláciu – striedajú sa v nich obdobia, ktoré smerujú k vytvoreniu univerzálneho jazyka, s obdobiami, v ktorých sa ideálom stáva individuálna variácia tohto jazyka. Stálym znakom európskej hudby je aj oscilácia medzi písanou, komponovanou hudbou a hudbou bezčasovou, ktorá je spojená s ústnou tradíciou. Individualizácia syntetického jazyka v 19. storočí prispela k vzniku národných variácií univerzálneho hudobného jazyka romantizmu. Jej hlavným prejavom bolo začleňovanie prvkov nepísanej hudby ústnej tradície do syntetického jazyka akademickej hudby. Podnety k tejto individuálnej variácii univerzálneho jazyka boli rovnako umelecké ako aj politicko-ideologické. Nielen veľké európske kultúry začali hľadať pre svoje variácie argumenty v archaickom mýtickom čase, čoskoro ich v tom začali nasledovať aj menšie európske kultúry. Historizmus podnietil nielen vznik publikácií sumarizujúcich anglickú, francúzsku, nemeckú, taliansku, španielsku či ruskú literárnu a hudobnú tradíciu, k tomuto trendu sa pripojili aj národné tradície tých európskych národov, ktoré nemali politicky zakotvenú osnovu týchto snáh – národný štát.

Slovensko bolo v 19. storočí súčasťou Rakúsko-Uhorska. Štúrom kodifikovaný národný jazyk slovenčina sa stal politickým i kultúrnym nástrojom snahy o sebaurčenie na novej, kultúrno-politickej báze. Po prvých zbierkach národnej poézie (Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár) začali vznikať aj zbierky národných piesní. Nasledovali úpravy národnej tradície určené pre domáce pestovanie (Sucháň, Füredy) – najmä pre klavír, pre spev a klavír a pre zbor. Využitie miestneho folklóru v komponovanej hudbe sa začalo chápať ako cesta k vzniku národnej hudby, k individualizovanej variácii univerzálneho jazyka. Čoskoro po vzniku nového politického útvaru, Československej republiky, začali vznikať aj orchestre, ktoré mohli realizovať ideál národnej hudby na tej najvyššej umeleckej úrovni. Slovenský folklór začína vstupovať do komornej a symfonickej hudby vlastne až v 20. storočí. Priekopníkmi tu boli Ján Levoslav Bella (1843 – 1936; klavírna, komorná a zborová hudba), Mikuláš Schneider-Trnavský (1881 – 1958; piesne, klavírna a komorná hudba), Dezider Lauko (1872 – 1942; slovenský variant Brahmsových Uhorských tancov v podobe siedmich zošitov Slovenských tancov pre štvorručný klavír, op. 17 a op. 23) i Viliam Figuš-Bystrý (1875 – 1837; 1000 slovenských ľudových piesní pre klavír.) Slovenskú ľudovú pieseň spojil s orchestrálnym médiom po prvýkrát Ján Móry (1892 – 1978; suita Pod Kriváňom, 1924; Slovenské pastierske tance, op. 18, 1928; Pod Tatrami, symfonická báseň, 1926; suita V tieni hôr, 1930; Spišské tance, 1933; Obrazy zo Slovenska, 1940; Symfonické obrazy, 1950; Zbojnícka rapsódia, 1951). Špecifickosť slovenskej ľudovej piesne zaujala aj ďalších autorov. Béla Bartók (1881 – 1945) vo svojich dielach použil až 84 záznamov slovenských ľudových piesní; Franz Schmidt (1874 – 1939) využil slovenskú ľudovú pieseň ako základ svojich orchestrálnych Variácií na husársku pieseň (1931). Pre generáciu slovenskej hudobnej moderny (Alexander Moyzes: 1906 – 1984, Eugen Suchoň: – 1908 – 1993, Ján Cikker: 1911 – 1989, Dezider Kardoš: 1914 – 1991) sa inšpirácia ľudovou piesňou stala manifestovaným kompozičným východiskom a ich tvorba sa mohla smelo postaviť vedľa tvorby Zoltána Kodálya, Karola Szymanowského, Aarona Coplanda či Witolda Lutosławského s príbuznými ašpiráciami.

Peter Breiner je posledným žiakom Alexandra Moyzesa. Jeho bezhraničná muzikálnosť ho vždy viedla k spájaniu tých zdanlivo najrozpornejších hudobných východísk do výsledného celku. Stal sa tak priekopníkom kríženia či hybridizácie hudobných jazykov, novej syntézy akademickej a ústnej tradície, spájania komponovanej a nepísanej hudby. Jeho Slovenské tance sú koncipované autobiograficky, sú spojené so zastávkami na jeho životnej ceste (Humenné – Košice – Bratislava – Toronto – New York). Pochabosť a smútok – týmito slovami charakterizoval emocionalitu rodnej folklórnej tradície a oba tieto póly definujú aj emocionalitu jeho 16 kompozícií, spojených do jediného celku podľa dávneho vzoru Johannesa Brahmsa a Antonína Dvořáka. V skutočnosti to nie sú tance, ale 16 parafráz či symfonických fantázií na 16 slovenských ľudových piesní, ktoré mu „počarovali“, a tak sa stali inšpiračným východiskom jeho symfonických obrazov. Breiner svoje skladby písal ďaleko od domova. Táto vzdialenosť mu umožnila nielen vyhnúť sa asociáciám, ktoré sú spojené s tradičným povinným domácim uctievaním slovenského folklóru, ale aj inšpirovať sa snahami world music. V snahe zakoreniť svoju „slovenskosť“ – podobne ako Peter Gabriel či Sting – si pozval k uskutočneniu svojej vízie inštrumentalistov, ktorí predstavujú vrcholy domácej etno-tradície: huslistu Stanislava Palúcha, multiinštrumentalistu Mariana Friedla a akordeonistu Borisa Lenka. Vďaka tejto syntéze vznikol prekypujúci kaleidoskopický hudobný monument, koreniaci v slovenskom, ale najmä vo východoslovenskom hudobnom folklóre.

Peter Breiner – Slovenské tance ako mapa mojej životnej cesty

„Asi pred pätnástimi rokmi som dostal objednávku aranžovať Brahmsove Uhorské tance pre Londýnsky symfonický orchester. Bola to zaujímavá práca, lebo som vlastne pokračoval v tom, čo začali Brahms a Dvořák – v inštrumentácii klavírnej skladby pre orchester. Tento projekt mal aj rôzne iné, takmer rodinné súvislosti. Antonín Dvořák, ktorý je mojím skladateľským pradedkom, inštrumentoval Uhorské tance ako prvý, a ja, jeho prapravnuk, ako zatiaľ posledný. Dokončil som všetky, ktoré Brahms s Dvořákom nestihli.

Počas práce mi napadlo, že takmer všetky okolité, ba dokonca i nesusediace národy v Európe i mimo nej už majú, podobne ako Maďari od Brahmsa, nejakú podobnú klasickú orchestrálnu kolekciu, založenú na folklórnom materiáli. Česi majú Slovanské tance od Dvořáka, Nemci Nemecké od Mozarta, Španieli Španielske tance od Granadosa (aj im som ich inštrumentoval), Kubánci od Coplanda, Rumuni od Bartóka, Francúzi od Hindemitha, Angličania, Íri a Škóti od Arnolda, Bavori od Elgara, Afričania a Indovia od Villu-Lobosa, mohli by sme pokračovať veľmi dlho. Tak som si povedal, že slovenskú kolekciu urobím ja.

Spomenul som si aj na inú súvislosť – na svoju prvú platenú objednávku, ktorú som v roku 1974, ešte ako študent košického konzervatória, dostal od dirigenta košickej filharmónie, Bystríka Režuchu. Pre kúpeľný orchester, s ktorým hrávali cez letné prázdniny v Bardejovských kúpeľoch, potreboval redukciu symfonickej suity Tance z Pohronia od môjho budúceho profesora skladby Alexandra Moyzesa.

Keď sa to všetko takto pospájalo, začal som si spomínať na ľudové pesničky, s ktorými som sa počas života stretol, a tiež poprosil Stanka Palúcha, ktorý okrem klasiky, tanga, džezu a neviem čoho ešte, hrá skvele aj folklór, aby mi nejaké pesničky prihral. Vo voľnom čase, pekne pomaličky, keďže to nebola objednávka, začal som jednu po druhej meniť na symfonické skladby, až ich bolo šestnásť, tak ako Slovanských od pradedka.

K všetkým pesničkám, ktoré som použil, mám nejaký osobný vzťah, alebo sa spájajú so zaujímavými životnými zážitkami. Mohli by sa dokonca považovať aj za mapu mojej životnej cesty – z Humenného cez Košice až po Ameriku.“

Nahrávku dvoj-CD Slovenských tancov si môžete zakúpiť v Pokladnici Slovenskej filharmónie.

Vladimír Godár

[ Bibliografický údaj: GODÁR, Vladimír: Text ku koncertu 21. 5. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus E, Hudba troch storočí, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021 ]

>> PROGRAM BULLETIN CV

STANISLAV PALÚCH

Stanislav Palúch študoval hru na husliach na Konzervatóriu v Žiline a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V detstve sa venoval folklóru pod vedením svojho otca. Na slovenskej hudobnej scéne pôsobí ako všestranný hráč, ktorý sa znamenite orientuje v žánri swingu, fusion, world music a ľudovej hudby. Pravidelne účinkuje so svojím Pacora triom a vzhľadom na svoje mimoriadne schopnosti a univerzálnosť je vyhľadávaným partnerom mnohých slovenských zoskupení (ALEA, Acoustic Colours, Bass Friends, Nothing But Swing Trio). S rôznymi umeleckými formáciami koncertoval po celej Európe i v USA, nahrával pre Český a Slovenský rozhlas, televíziu i ORF. Ako štúdiový hráč nahral viac ako 40 CD albumov. Venuje sa tiež autorskej, aranžérskej a produkčnej činosti, je autorom hudby k niekoľkým predstaveniam Slovenského ľudového umeleckého kolektívu a hudby k dvom krátkym filmom.

BORIS LENKO

Boris Lenko (akordeón) – je typom všestranného hudobníka so záberom od klasického repertoáru, cez rôzne crossoverové projekty (Požoň sentimentál, Polajka, ALEA, Chassidic Songs) až po jazz (Triango). Do sólového akordeónového repertoáru vniesol viaceré novátorské prvky, najmä uvádzaním diel významných osobností povojnovej americkej a európskej scény (J. Zorn, M. Kagel, M. Lindberg, G. Klucevsek, L. v Vierk, L. Berio), či premiérovaním a iniciovaním vzniku nových slovenských diel (J. Beneš, P. Zagar, M. Burlas, P. Machajdík, I. Zeljenka, I. Szeghy, M. Piaček, J. Iršai, Ľ. Burgr, L. Kupkovič…). V r. 2001 mal ako prvý akordeonista v histórii Bratislavských hudobných slávností celovečerný recitál. O rok neskôr sa sólovo predstavil na prominentnom festivale súčasnej hudby Varšavská jeseň. B. Lenko sa stal priekopníkom uvádzania diel A. Piazzollu na Slovensku, založil komorný súbor ALEA, spolupracuje s P. Breinerom na mimoriadne úspešnom projekte Triango. Venuje sa aj vlastnej tvorbe a úpravám diel pre akordeón i iné nástroje. Pedagogicky pôsobí ako profesor na VŠMU v Bratislave. Je pozývaný do porôt medzinárodných akordeónových súťaží, je umeleckým garantom najvýznamnejšej Slovenskej akordeónovej súťaže v Poprade a spoluzakladateľom Združenia akordeonistov Slovenska.

MARIAN FRIEDL

Marian Friedl, hudobník, etnomuzikológ, pedagóg, je členom niekoľkých hudobných projektov rôzneho zamerania, v ktorých spieva, hrá na kontrabas, ľudové flauty, gajdy, klarinet, malý cimbal a ďalšie nástroje. Účinkuje na viac než dvoch desiatkach CD, často s poprednými interpretmi českej či zahraničnej scény. V roku 2014 nahral napríklad album NOCZ and Iva Bittová, v roku 2016 Divé Husy s Jitkou Šuranskou a Martinom Krajíčkom (nominované na hudobnú cenu Anděl 2016) či v tom istom roku album Mateřština s Jiřím Slavíkom (Anděl 2016 v kategórii world music). Svoju osobnú víziu moravskej world music vyjadril v autorskom projekte Beránci a vlci, ktorého rovnomenná nahrávka získala ocenenie Anděl 2017 v kategórii folk. V roku 2019 mu vyšla sólová nahrávka Beskydská Odysea, neofolklórny projekt Píseň ZEMĚ, o rok neskôr vydal album 11 PODOB LÁSKY venovaný pamiatke Jitky Šuranskej. Ako sideman účinkuje na nahrávkach nórsko-českej formácie NOCZ and Choir (2019), v projekte skladateľa a dirigenta Petra Breinera Slovenské tance (SF 2019, Naxos 2020) či nahrávke Archa Dagmar Voňkovej (nominované na cenu Anděl 2020).

PETER BREINER

Dirigent, klavirista, skladateľ, aranžér a publicista Peter Breiner je jedným z najnahrávanejších svetových hudobníkov (vyše 200 CD titulov a viac než dva milióny predaných nosičov).

Peter Breiner je absolventom košického konzervatória (klavír, skladba, dirigovanie, bicie nástroje) a VŠMU v Bratislave, kde bol posledným žiakom Alexandra Moyzesa. V rokoch 1992 – 2007 žil v kanadskom Toronte, potom sa presťahoval do New Yorku, kde bol okrem iného aj kurátorom a producentom populárneho cyklu komorných koncertov Sounds of Serendipity. Dirigoval, často zároveň hrajúc na klavíri, renomované orchestre, napríklad Kráľovskú filharmóniu v Londýne, Jeruzalemský symfonický orchester, Symfonický orchester Nového Zélandu, Bournemouthský symfonický orchester, Queenslandský symfonický orchester, Národný orchester Lille, Hongkonskú filharmóniu, Moskovský symfonický orchester, Ukrajinský štátny symfonický orchester, Maďarský národný rozhlasový orchester, Poľský rozhlasový orchester a mnoho ďalších na Slovensku, v Európe, Ázii a v Severnej Amerike.

Jeho komerčne najúspešnejšími projektmi sú barokové úpravy známych melódií – suity Beatles Go Baroque, Elvis Goes Baroque a Christmas Goes Baroque I., II. Breinerove úpravy národných hymien zneli na Letných olympijských hrách v Aténach (2004) a nelegálne aj na LOH v Pekingu (2008). Hymny nahral pre vydavateľstvo Naxos (10 CD).

Medzi naposledy vydané albumy patria orchestrálne úpravy diel Musorgského (Obrázky z výstavy, Piesne a tance smrti, Detská izba) a Čajkovského (suity z opier Vojvoda, Piková dáma), ktoré nahral Novozélandský symfonický orchester pod Breinerovou taktovkou. Jeho CD úprav Janáčkových opier (Naxos) získalo celosvetový ohlas a vynikajúce hodnotenia v prestížnych hudobných magazínoch a svetovej tlači (Gramophone; Chicago Tribune album zaradil medzi 10 najlepších CD roku 2009).

Breinerove skladby a aranžmány sú každodenne uvádzané na koncertoch po celom svete a vysielané v stovkách rozhlasových staníc. Je autorom hudby k mnohým filmom slovenskej, kanadskej i americkej produkcie (Anna zo Zeleného domu, Pianistova dcéra, Čarovná flauta). Jeho hudba je často podkladom choreografií popredných baletných súborov (American Ballet Theatre, Houston Ballet, Ballet Jorgen Canada, Manila Ballet a iné) a mnohokrát sa objavila aj v populárnych amerických televíznych programoch.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

Plánované turné orchestra SF v sezóne 2020/2021 do Južnej Kórey a Japonska sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.