Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

>> PROGRAM BULLETIN CV

Bella / Liszt / Brahms

Piatok 19. 2. 2021, 19.00 h
D/E – Hudba troch storočí
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

Účinkujú

Slovenská filharmónia
Daniel Raiskin dirigent

Nino Gvetadze klavír

Program

Ján Levoslav Bella (1843–1936)
Fantázia na motívy Rákociho pochodu – premiéra
Franz Liszt (1811–1886)
Koncert pre klavír a orchester č. 2 A dur, S. 125
Adagio sostenuto assai
Allegro agitato assai
Allegro moderato
Allegro deciso
Marziale un poco meno allegro
Allegro animato
Stretto (molto accellerando)
Johannes Brahms (1833–1897)
Symfónia č. 2 D dur, op. 73
Allegro non troppo
Adagio non troppo – L’istesso tempo, ma grazioso
Allegretto grazioso (Quasi andantino) – Presto ma non assai
Allegro con spirito

>> PROGRAM BULLETIN CV

„Bella počas svojho bohatého a pohnutého života pôsobil predovšetkým v chrámoch a školách habsburskej monarchie, no sníval skôr o koncertných sálach a operných domoch, kde jeho diela prenikali len veľmi ťažko a sporadicky. Človeka však definuje tak jeho každodenná práca, ako aj jeho sny, preto Bellovo dielo pokrýva celú paletu hudobných žánrov a druhov romantizmu,“ napísal v úvode k súbornému vydaniu diel Jána Levoslava Bellu jeho editor Vladimír Godár. Zmienka o Fantázii na motívy Rákociho pochodu, skladateľovej prvej orchestrálnej skladbe, sa objavuje v Bellovej korešpondencii s Dr. Ľudevítom Procházkom (1837 – 1887), priateľom Bedřicha Smetanu (1824 – 1884) i estetika, teoretika hudby a divadla, profesora Otakara Hostinského (1847 – 1910). Procházka, Bellov podporovateľ, ktorý bol tiež redaktorom časopisu Dalibor, skladateľovi začiatkom 70. rokov 19. storočia odporúčal, aby sa neusiloval o uvedenie tohto diela v Prahe, kde bola v tom čase uhorská politika voči Slovákom terčom kritiky proslovansky orientovaných českých vlastencov. S Fantáziou na motívy Rákociho pochodu, ktorá vznikla počas skladateľovho pôsobenia na poste mestského hudobného riaditeľa v Kremnici, však Bella nemal, paradoxne, šťastie ani v Budapešti, kde sa prostredníctvom Viktora Fellegiho (1842 – 1874) snažil o uvedenie diela tamojším Spolkom milovníkov hudby. V tomto prostredí mala jeho hudba konkurenciu v dielach Liszta a Erkela (ale tiež Berlioza), ktoré rovnako inšpiroval obľúbený pochod anonymného autora z obdobia pred revolučným rokom 1848. Ako konštatuje v Bellovej monografii Ernest Zavarský (1913 – 1995) orchestrálna fantázia, čerpajúca podobne ako Sláčikové kvarteto e mol z „uhorského idiómu“, mohla mať úspech u obecenstva so vzťahom k Rákocimu ako uhorskému, resp. maďarskému národnému hrdinovi, no pre slovenské ani české obecenstvo nebola v danej dobe táto téma príťažlivá. „Vôbec nemám s prácami hudebnými nikde žiadneho šťastia. Môj Rákoczi s pôvodnými motívmi národnieho pochodu na spôsob symfonickej skladby trčí v Budapešti neviem už v kolikerej ruke, a nemám taktiež najmenšej návešti, dobyje-li sa ž k ušiam pešťanov,“ píše Bella sklamane Ľudevítovi Procházkovi koncom roku 1875. Ďalšie osudy a recepciu diela na dlhú dobu poznačila strata partitúry. Vladimír Godár v doslove ku kritickému vydaniu partitúry uvádza, že Bellova skladba mohla byť voľne inšpirovaná úpravou pochodu od Ede Reményiho (1828 – 1898). So slávnym uhorským huslistom, ktorý v roku 1853 absolvoval turné s Johannesom Brahmsom a pôsobil tiež ako koncertný majster Lisztovho orchestra vo Weimare, sa Bella zoznámil v lete roku 1869 v Banskej Bystrici. Podľa Bellových slov práve toto stretnutie ho definitívne priviedlo k rozhodnutiu zasvätiť svoj život skladateľskému povolaniu. Za efektnú Fantáziou na motívy Rákociho pochodu Bella napokon získal aspoň odmenu 400 zlatých od Ministerstva osvety (stalo sa tak na odporučenie Franza Liszta, ktorý sa vyjadril pochvalne aj o Bellovej cirkevnej tvorbe), čo mu umožnilo študijné cesty do Prahy a Nemecka. Aj vďaka tejto konfrontácii s hudobným dianím v zahraničí vznikla zanedlho Bellova symfonická báseň Osud a ideál (1874), jeho najambicióznejšie orchestrálne dielo.

Dlhoročné kontakty klaviristu, skladateľa a dirigenta Franza Liszta s dnešnou Bratislavou patria neodmysliteľne do dejín hudobnej kultúry na našom území. Medzi prelomové momenty v jeho hudobnej kariére patril rok 1820, kedy len 9-ročný hudobník vystúpil v Esterházyovskom paláci. Uhorská šľachta, očarená mladým virtuózom, následne podporila jeho štúdiá vo Viedni. Obdivovaný umelec sa do mesta vracal až do vysokého veku. Koncertoval tu, navštevoval uvedenia svojich diel i vystúpenia svojich žiakov, Gézu Zichyho (1849 – 1924) a Hansa von Bülowa (1830 – 1894). Mal tu tiež okruh známych, za ktorými sa vracal. V roku 1847 sa Franz Liszt v Bratislave stretol s iným veľkým klavírnym virtuózom, Antonom Rubinsteinom (1829 – 1894), ktorý v tom čase stál na začiatku svojej kariéry. Na Lisztovu návštevu koncertu v 80. rokoch 19. storočia spomína vo svojich pamätiach ešte Ernő Dohnányi (1877 – 1960). Lisztov Koncert pre klavír a orchester č. 2 A dur, S. 125 začal vznikať koncom 30. rokov 19. storočia. Trvalo však ďalšie dve dekády kým dielo v roku 1863 napokon získalo definitívnu podobu a mohlo byť publikované. Koncert uviedol v premiére pod taktovkou skladateľa vo Weimare jeho obľúbený žiak Hans von Bronsart (1830 – 1913). Liszt v rukopise označil svoju skladbu ako Concerto symphonique. Názov si pravdepodobne požičal od svojho kolegu, francúzskeho skladateľa a klaviristu Henryho Litolffa (1818 – 1891). Toto pomenovanie odráža fakt, že hoci sa vznik kompozície (1839) viaže k obdobiu, kedy sa Liszt prezentoval ako klavírny virtuóz, v porovnaní s Prvým klavírnym koncertom ide o dielo technicky menej okázalé (čo samozrejme u Liszta v žiadnom prípade neznamená menej náročné) s väčším dôrazom na formovú stránku diela a prácu s tematickým materiálom (kde sa klavír často stáva „sprievodným nástrojom“ orchestra). Výsledok, ktorý podľa znalcov skladateľovho diela ovplyvnili Schubertova Fantázia Pútnik (Liszt je autorom úpravy pre klavír a orchester) a Weberova Koncertná skladba f mol, pripomína druh voľných variácií, v ktorých témy nadobúdajú rozličné, často prekvapivé a kontrastné výrazové odtiene (úvodná lyrická téma sa tak v závere diela mení na triumfálny pochod) podľa spracovania a kontextu a sú známe ako metamorfózy. Známy americký popularizátor klasickej hudby, kritik a muzikológ Michael Steinberg (1928 – 2009), výstižne zhrnul kvality Lisztovho diela v konštatovaní, že kým Prvý klavírny koncert zvládne klavírny atlét aj bez výraznejšieho vhľadu do hudby, Druhý klavírny koncert si žiada básnika tónov.

Kontrast medzi drámou Prvej a „pastorálnym“ charakterom Symfónie č. 2 D dur, op. 73 Johannesa Brahmsa pripomína zdanlivo vzťah medzi Piatou a Šiestou symfóniou Brahmsovho veľkého vzoru Ludwiga van Beethovena (1770 – 1827). Tento rozdiel v atmosfére umocňuje aj inštrumentácia diela. Symfónia č. 2 D dur, op. 73, dokončená v roku 1877, teda len rok po skladateľovej Prvej symfónii, ktorej vznik trval viac než dekádu, pôsobí priezračnejšie. Charakter skladby, ktorú otvára téma lesných rohov, definuje mäkký zvuk drevených dychových nástrojov: fláut, hobojov a klarinetov. Prehliadnúť však nemožno ani použitie trombónov, (aj) vďaka ktorým hudba získava vážnosť, ktorá ju vzďaľuje od zdanlivej idylickosti. Skladba vznikala vo vidieckom prostredí v Pörtschachu pri Wörthersee, kde Brahms trávil leto. „Melódie poletujú všade navôkol, človek musí dávať pozor, aby do nejakej nevrazil,“ napísal skladateľ v liste vplyvnému viedenskému kritikovi Eduardovi Hanslickovi (1825 – 1904). Pri čítaní týchto riadkov človeku okamžite napadne vedľajšia téma prvej časti, ktorá po prvýkrát zaznie vo violách a violončelách či pôvabná melódia na spôsob menuetu či ländleru, ktorou začína Allegro grazioso (3. časť). Nemecký muzikológ Reinhold Brinkmann (1934 – 2010) v knihe Late Idyll polemizuje s názormi, ktoré predstavujú Brahmsovu Druhú symfóniu (len) ako priezračné a optimistické dielo. Symfónia, v ktorej pod zdanlivo idylickým povrchom cítiť melanchóliu a napätie (rytmické i harmonické), vznikala v rovnakom období ako skladateľovo moteto na text z Knihy Jóbovej Warum ist das Licht gegeben den Mühseligen? (Prečo dáva svetlo strápenému?). Sám skladateľ v už citovanom liste Hanslickovi píše, že otázka z textu tohto moteta z opusu 74 vrhá tieň aj na jeho Druhú symfóniu a v rozhovore s Klárou Schumannovou označil toto svoje dielo za „elegické“. Verdikt po premiére Druhej symfónie pod taktovkou Hansa Richtera vo Viedni 30. decembra 1877 vyslovil Eduard Hanslick: „Dielo je nespochybniteľným dôkazom toho, že po Beethovenovi možno komponovať symfónie.“

Andrej Šuba

[ Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 19. 2. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus E/D, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021 ]

>> PROGRAM BULLETIN CV

NINO GVETADZE

Gruzínska klaviristka NINO GVETADZE, ktorá sa narodila a vyrastala v Tbilisi, sa v medzinárodnom hudobnom živote presadila ako sólistka i komorná hráčka. Jej výkony ocenili mnohí kritici naprieč Európou a Áziou. Získala rôzne ocenenia; medzi najdôležitejšie patrí 2. cena, Cena tlače a Cena publika na Medzinárodnej klavírnej súťaži Franza Liszta 2008, ako aj prestížna cena Borletti-Buitoni Trust Award, ktorú získala v roku 2010.

Od roku 2019 je Nino Gvetadze umeleckou riaditeľkou Medzinárodného klavírneho festivalu v Naardene. V roku 2021 vystriedala Lisu Ferschtman ako umeleckú riaditeľku Delfského medzinárodného festivalu komornej hudby.

Hru Nino Gvetazde oceňujú ako diváci, tak aj kolegovia-hudobníci kvôli jej obdivuhodnej brilantnosti a vynikajúcemu citu pre farbu. Vystupuje s orchestrami ako Residentie Orkest (Haag), Bruselská filharmónia, Soulská filharmónia a Varšavská filharmónia. Na recitáloch sa okrem iného predstavila v Hannoveri (PRO MUSICA Preisträger am Klavier-Zyklus) či na festivaloch ako Lucerne Festival a Festival Piano aux Jacobins v Toulouse. Ako pravidelný hosť na Festivale komornej hudby v Kuhmo účinkovala aj s Tapiola Sinfonietta a Mestským orchestrom Joensuu vo Fínsku.

Nino Gvetadze je umelkyňou Challenge Classics Artists. V septembri 2020 vydala album „Einsam“, na ktorom okrem iného nahrala Schumannove klavírne cykly Kreisleriana a Detské scény. BBC Magazine napísal: „Je to jednoducho úžasné. Nino Gvetadze hrá Schumannovu veľmi obľúbenú Arabesku, Detské scény a Kreislerianu akoby z nej spontánne plynuli“. A Gramophone: „Citlivosť Gvetadze pre povestné Schumannove ’vnútorné hlasy’, prudkosť kontrastov a nádherne tvarované frázovanie sú neprekonateľné“.

Nino Gvetadze predstavila v roku 2019 svoj album „Visions“ so sólovými skladbami anglického skladateľa Cyrila Scotta v BBC v Londýne. CD bolo ocenené piatimi hviezdičkami v denníku Volkskrant, deviatimi v Luister Magazine a Het Parool zaradil album medzi najlepších 20 nahrávok roku 2019. Hudobný časopis Pianist napísal o jej prvom CD „Ghosts“ s 24 prelúdiami Fryderyka Chopina: „Gvetadze robí poslucháča – čiastočne vďaka úžasnej nahrávke – spoločníkom tých najintímnejších myšlienok“.

Nino Gvetadze v súčasnosti žije v Amsterdame a hrá na klavíri Steinway Grand Piano, ktorý jej láskavo zapožičala Holandská národná nadácia pre hudobné nástroje.

DANIEL RAISKIN

je hudobník s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.

Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

Angažmány v sezóne 2020/2021 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Islandský symfonický orchester, Janáčkova filharmónia Ostrava, Sinfonia Varsovia a Württemberská filharmónia Reutlingen. Ďalej bude debutovať s Varšavskou filharmóniou a opätovne vystúpi s Hong Kong Sinfonietta a Stuttgartskými filharmonikmi. S Winnipeg Symphony Orchestra bude účinkovať na turné po Japonsku a Európe, okrem iného v sálach Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a De Singel v Antverpách.

Daniel Raisikin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho.

Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

V sezóne 2020/2021 Slovenská filharmónia okrem domácej scény vystúpi v Koncertnej sieni Akadémie F. Liszta v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.