Slovenská filharmónia
Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.Organový recitál – Bernadetta Šuňavská
Nedeľa 6. 6. 2021, 16.00 h
O – Organové koncerty
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Účinkujú
Bernadetta Šuňavská organ
Program
Mauro Lanza (1975) Predella••
••••
••••••
•• ••
• •
Percy Grainger (1882–1961) The Immovable Do
Dmitrij Šostakovič (1906–1975) Prelúdium a fúga č. 21 B dur, op. 87
César Franck (1822–1890) Prelúdium, fúga a variácie h mol, op. 18
Dmitrij Šostakovič (1906–1975) Prelúdium a fúga č. 16 b mol, op. 87
Franz Schmidt (1874–1939) Tokáta C dur
Mauro Lanza (1975) je taliansky skladateľ pôvodom z Benátok. Po absolvovaní štúdia kompozície a klavírnej hry v rodnom meste navštevoval kurz skladby a počítačovej hudby na Výskumom inštitúte pre akustiku a hudbu v Paríži, kde zároveň vedecky bádal v oblasti syntézy fyzikálnych modelov a asistovanej kompozície. Táto skúsenosť vo výraznej miere ovplyvnila jeho ďalšie umelecké smerovanie a kompozičný jazyk. Svoje skúsenosti s počítačom podporovanou skladateľskou tvorbou a novými technológiami podával ďalej ako hosťujúci profesor na univerzitách v Montreale, Cuneu, Barcelone a Detmolde. V súčasnosti pôsobí ako profesor kompozície na Univerzite umení v Berlíne. Je originálnym experimentátorom, ktorý vo svojich dielach prepája tradičné nástrojové obsadenia s avantgardnou inštrumentáciou, do ktorej zaraďuje napríklad syntetizátor, generátory šumov (napr. „dažďový stroj“) alebo hračkárske hudobné nástroje. Medzi jeho reprezentatívne kompozície patria Len nubi non scoppiano per il peso pre ansámbel, soprán, kvapkajúcu vodu a elektroniku, The Kempelen Machine pre preparovaný hlas a osem hudobníkov alebo The 1987 Max Headroom Broadcast Incident pre sláčikové kvarteto a elektroniku. V tvorbe Benátčana, ktorý mal vo svojej mladosti na dosah jedinečné architektonické a výtvarné diela svojho mesta, nachádzame aj istú spojitosť s maliarstvom. Najznámejším príkladom tohto vzťahu je Predella (franc. Predelle), ktorá vznikla v roku 2003. Lanza pokladá toto dielo za veľmi dôležité, ba prelomové vo svojej kariére. Napísal ho počas študijného pobytu v Paríži a vytvoril ním základ pre svoje ďalšie umelecké smerovanie. Práve z tejto skladby sa vykryštalizoval Lanzov štýl, ktorý skladateľ nazýva „mechanický“. Dôležitú úlohu v ňom zohráva počítačom podporovaná kompozícia. Zvukovou inšpiráciou skladby bol organ v parížskom Saint-Eustache. Predella je ukážkou hudby predstavujúcej akési reťazenie „impresií“ – mnohých motivických a zvukových fragmentov. Ich spracovanie a rozvíjanie pôsobí priam futuristicky. Nečudo – veď hudbu vytvorili v dokonalej symbióze človek a počítač.
Skladateľ, klavirista a pedagóg Percy Grainger (1882 – 1961) sa narodil v Austrálii, no už ako trinásťročný prišiel za štúdiami do Európy na Konzervatórium Dr. Hocha vo Frankfurte, kde sa stal aj žiakom Ferruccia Busoniho. Počas svojich neskorších koncertných ciest sa spriatelil s Edvardom Griegom, ktorý ho motivoval k zbieraniu anglických ľudových piesní a ich úpravám. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa Grainger vysťahoval do USA. V ďalšom období sa, okrem iného, venoval aj zbieraniu škandinávskych ľudových piesní, v ktorých hľadal inšpiráciu pre vlastné kompozície. V rokoch 1932 – 1933 bol dekanom pre hudbu na Univerzite v New Yorku, kde sa preslávil dovtedy nevídaným krokom – zaradením džezu do študijných plánov a povolaním Duka Ellingtona ako hosťujúceho docenta. Do budúcnosti hľadiaci novátor sa podieľal aj na vývoji Free Music Machine – jedného z predchodcov dnešných syntetizátorov. Graingerovo dielo je vo veľkej miere ovplyvnené anglickým a škandinávskym folklórom, no nájdeme v ňom aj prvky džezu (bol napokon dobrým priateľom Duka Ellingtona a Georga Gershwina). Špecifickým znakom jeho tvorby bolo vydávanie jednotlivých skladieb vo viacerých úpravách. Výnimkou nie je ani The Immovable Do (vzniklo v rokoch 1933 – 1939, organová verzia pochádza z roku 1941), ktoré existuje vo verziách pre organ, klavír, harmónium, spevácky zbor, sláčikový alebo dychový orchester a ď. Graingerov humor a kreativita sa tu prejavili vo vytvorení základného prvku – „nehybného“ tónu „Do“ (c2), ktorý je fixnou súčasťou celej skladby. Podľa Graingerových slov dielo nie je inšpirované ľudovou tvorbou alebo populárnymi melódiami. „Neúprosne“ znejúce „c“ sprevádza melódia chorálového a mierne šibalského charakteru, ktorej harmonizácia sa od svojho „organového bodu“ síce často vzdiali, no napokon vždy poslušne podľahne jeho gravitačnej príťažlivosti.
K vzniku 24 prelúdií a fúg, op. 87 inšpirovalo Dmitrija Šostakoviča (1906 – 1975) víťazstvo neskoršej slávnej ruskej klaviristky Tatiany Nikolajevy na Bachovskej súťaži v Lipsku v roku 1950 a pobyt v tomto meste. Samotný skladateľ bol členom vtedajšej poroty. Klavírny cyklus vznikol v rokoch 1950 – 1951 a je koncipovaný v duchu Bachovho Dobre temperovaného klavíra – obsahuje prelúdiá a fúgy vo všetkých durových i molových tóninách. Inšpirácia nemeckým barokovým majstrom je zrejmá, Šostakovič Bacha neraz priamo cituje a používa podobné kompozičné techniky v novodobom šate. Bachove Prelúdiá a fúgy je možné plnohodnotne interpretovať na organe. Tento prístup zaiste znesie aj Šostakovičov cyklus. Hoci ho skladateľ nepísal priamo pre organ, interpretácia na tomto nástroji môže byť neobvyklým, no vítaným a obohacujúcim rozšírením jeho zvukovej dimenzie. Prelúdium a fúga č. 21 B dur, op. 87 má veselý, hravý a humorný charakter. V prelúdiu zaznieva v pravej ruke prúd šestnástinových nôt pripomínajúcich perpetuum mobile v sprievode štvrťových a osminových nôt. Trojhlasná fúga očarí veľmi sviežim a tanečným charakterom v špecifickej farbe mnohých kvartových a septimových súzvukov v rámci polyfónie.
Hlavným predstaviteľom francúzskej romantickej organovej školy bol César Franck (1822 – 1890). Rodák z belgického Liége obohatil organovú literatúru dielami, ktoré sa pre všetkých interpretov stali doslova štandardom. Od roku 1858 až do svojej smrti pôsobil ako titulárny organista v kostole Ste. Clotilde. Po tomto vymenovaní obrátil svoju pozornosť aj k organovým dielam, pričom tamojší organ sa stal ich tlmočníkom a zvukovým reprezentantom. V roku 1878 sa stal profesorom organovej hry na Konzervatóriu v Paríži, kde vychoval viacerých neskorších významných organistov, skladateľov a zároveň pokračovateľov svojho odkazu – medzi najznámejších patria Charles Tournemire, Louis Vierne, Vincent d´Indy a Henri Duparc. Je zaujímavosťou, že Franck vždy akribicky zapisoval registráciu, na základe čoho môžu interpreti relatívne presne realizovať jeho zvukové predstavy. Spôsob skladateľovho registrovania sa stal mimoriadne praktickým pre súdobé francúzske organy, preto niet divu, že ho prevzali Franckovi súčasníci i nasledovníci, ba dodnes je základom zvukovej koncepcie francúzskych organových diel. Skladba Prelúdium, fúga a variácie h mol, op. 18 vznikla v rokoch 1860 – 1862 a autor ju venoval svojmu priateľovi Camillovi Saint-Saënsovi. Dielo pozostáva zo štyroch úsekov – Prélude, Lent, Fugue a Variation (Andantino), ktoré sú po harmonickej i motivicko-tematickej stránke navzájom organicky previazané. Tektoniku diela tvoria formy, ktoré sa etablovali už v období baroka. Je možné predpokladať, že ich predobrazom boli v istom zmysle organové diela J. S. Bacha. Prélude je postavené na rozvíjaní typickej franckovskej jednoduchej, no po výrazovej stránke veľmi hlbokej a vrúcnej melódie. Za ním nasleduje krátke deväťtaktové Lent ako motivická anticipácia prichádzajúcej fúgy. Spracovanie Fugue je dôkazom skladateľovho majstrovstva v oblasti polyfónie i skutočnosti, prečo je považovaný za zakladateľa novej francúzskej školy, ktorá sa vyznačovala práve polyfonickým štýlom. Vo Variation sa skladateľ vracia k spracovaniu témy z prvej časti v sprievode akordických rozkladov v šestnástinových hodnotách. Slovami ani nie je možné opísať láskyplnosť, úprimnosť a čaro Franckovej hudby. Jeden z najkrajších opisov skladateľa ako človeka a hudobníka pochádza z pera jeho žiaka a obdivovateľa L. Vierna: „Franck bol mužom mimoriadnej skromnosti, jednoduchosti, bázne a usilovnosti. Preukazoval neustálu starosť o hodnotu jeho umenia, o ušľachtilosť jeho poslania a vrúcnu úprimnosť jeho vyjadrenia vo zvuku... Radostný alebo melancholický, oslavný alebo mystický, mocný alebo éterický – Franck bol v Ste. Clotilde stelesnením toho všetkého.“ Bezpochyby môžeme dodať, že dokonalým stelesnením týchto atribútov je aj skladateľova hudba.
Prelúdium č. 16 b mol, op. 87 je vytvorené na pôdoryse chaconny, v ktorej Šostakovič predstavuje lyrickú tému s tromi variáciami a kódou. V jeho závere zostupuje téma až do najnižších oktáv. Téma Fúgy b mol je podobne poetická a zasnená výrazom i svojou dĺžkou. Skladateľ ju rozvíja v rade elegických arabesiek s nádychom romantickej atmosféry.
Akýmsi zvláštnym paradoxom je fakt, že organové dielo Franza Schmidta (1874 – 1939) je na Slovensku málo známe. Tento rakúsky skladateľ sa totiž narodil v dnešnej Bratislave a strávil v nej prvých štrnásť rokov svojho života. Práve tu okrem svojej matky, vynikajúcej klaviristky, nachádzal svoje prvé hudobné impulzy aj u pátra Feliciána Jozefa Môcika, ktorý bol v onej dobe známym skladateľom, zbormajstrom, organizátorom hudobného života, organistom a františkánom v tunajšom Františkánskom kostole. (V roku 1906 nechal na základe vlastných návrhov vo Farskom kostole v Maria-Enzersdorfe postaviť organ významným slovenským organárom Vincentom Možným. Tento organ sa používal do roku 2016.) V roku 1888 sa Schmidtova rodina presídlila do Viedne, kde mladý umelec študoval na tamojšom Konzervatóriu Spoločnosti priateľov hudby (okrem iného aj kontrapunkt u Antona Brucknera). Po úspešnom pôsobení u Viedenských filharmonikov a v Dvornom opernom orchestri sa stal profesorom, neskôr aj rektorom Viedenskej hudobnej akadémie (dnešná Universität für Musik und darstellende Kunst Wien). Ako pedagóg klavíra, violončela, kontrapunktu a kompozície vychoval mnoho neskorších renomovaných interpretov, dirigentov a skladateľov. Franz Schmidt patrí medzi najvýznamnejších rakúskych neskororomantických skladateľov. Jeho najznámejším dielom je oratórium Kniha so siedmimi pečaťami na témy z novozákonného Zjavenia apoštola Jána. Takmer všetky Schmidtove organové diela vznikli v poslednom období jeho tvorby a ich individuálna estetická výpoveď je dôstojným reprezentantom repertoáru organovej hudby zo začiatku 20. storočia. Vznikali v období, kedy bol „organový svet“ rozdelený na dva tábory. Konzervatívnym zástancom ideálov barokovej hudby pripadala Schmidtova hudba príliš odvážna. Skladateľ na druhej strane ostro polemizoval so zástancami romantických tendencií a estetiky. Ak hľadáme „organový protipól“ Maxa Regera, nachádzame ho práve v Schmidtovi. Romantické organy okrem toho disponovali registrami, ktoré imitovali orchestrálne nástroje a Schmidt ich s nevôľou označoval ako „zvukových bastardov“. Pre skladateľove organové skladby sú typické rýchle striedania harmónií a bohatá enharmonika, po výrazovej a dynamickej stránke sa odvíjajú na veľkých plochách a ostávajú prísne ukotvené v tonálnom systéme. V období ich vzniku mohli popri progresívnych dielach predstaviteľov Druhej viedenskej školy pôsobiť obstarožne a „zatuchnuto“, napriek tomu si dodnes zachovali vysokú hodnotu vďaka svojmu spracovaniu i umeleckej výpovedi. Tokáta C dur je skladateľovým najznámejším organovým opusom. Predstavuje dokonalú syntézu kreatívnej a originálnej harmónie, nemeckých neskororomantických štylistických prvkov a iskrivosti charakteristickej pre francúzsky typ tokáty.
Marek Štrbák
[ Bibliografický údaj: ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 6. 6. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus O, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021 ]BERNADETTA ŠUŇAVSKÁ
sa už počas svojich štúdií v Bratislave, vo Freiburgu a v Stuttgarte zaradila medzi špičkových predstaviteľov interpretačného umenia. Je držiteľkou mnohých diplomov a vyznamenaní z medzinárodných organových súťaží po celej Európe. Publikum oslňuje svojou profesionalitou, originalitou, virtuozitou, citlivosťou a skvelou schopnosťou farebného stvárnenia organových diel. Vynikajúce recenzie v odbornej tlači pravidelne získava aj za interpretácie transkripcií orchestrálnych diel a premiérovanie súčasnej hudby, nedávno napríklad na pódiu Filharmónie v nemeckom Essene s monumentálnym dielom od Niccola Castiglioniho – Sinfonie Guerriere et Amorose. Okrem hry na organe a klavíri študovala aj hru na historických nástrojoch a na čembale, čo jej umožňuje interpretovať diela štýlových období od čias stredoveku až podnes. Realizovala nahrávky koncertov a CD pre Naxos, Organum Classics, Südwestrundfunk. Pravidelne spolupracuje so Slovenským rozhlasom a televíziou, Českým rozhlasom a je vítaným hosťom na koncertných pódiách významných medzinárodných festivalov.
© 2021 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.
