Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

>>   PROGRAM BULLETIN CV


Martinů / Šostakovič / Haydn

Štvrtok 3. 6. 2021, 19.00 h
C – Populárny cyklus
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Účinkujú

Slovenská filharmónia
Leoš Svárovský dirigent

Stanislav Masaryk trúbka
Ladislav Fančovič klavír


Program

Bohuslav Martinů (1890–1959)
Sinfonietta La Jolla, H. 328
Poco Allegro
Largo
Allegro
Dmitrij Šostakovič (1906–1975)
Koncert pre klavír, trúbku a sláčikový orchester č. 1 c mol, op. 35
Allegro moderato
Lento
Moderato
Allegro con brio
Joseph Haydn (1732–1809)
Symfónia č. 103 Es dur „S vírením tympanov“, Hob. I:103
Adagio – Allegro con spirito
Andante più tosto allegretto
Menuet – Trio
Finale (Allegro con spirito)

>>   PROGRAM BULLETIN CV


Sinfonietta La Jolla, H. 328 pre komorný orchester od českého skladateľa Bohuslava Martinů patrí k dielam, ktoré vznikli počas skladateľovej emigrácie do USA, kam v roku 1941 ušiel z Európy pred fašizmom, a kde v roku 1952, keď sa jeho trvalý návrat domov stal kvôli komunistickému režimu nereálnym, napokon prijal štátne občianstvo. Pôvabné neoklasické dielo vzniklo na objednávku hudobnej spoločnosti v malom kalifornskom meste La Jolla, ktorá Martinů v roku 1950 požiadala o melodickú a prístupnú kompozíciu. V živej trojčasťovej skladbe s pulzujúcimi ostinatami a synkopickými rytmami dostáva okrem „haydnovskej“ hravosti priestor aj lyrickosť, ktorá spája hudbu Sinfonietty Martinů s jeho domovinou. V partitúre diela, patriaceho k skladateľovým najpopulárnejším kompozíciám, má jednu z hlavných úloh klavír, ktorý však nestrháva na seba pozornosť, ale ostáva v celej skladbe organickou súčasťou iskrivého orchestrálneho zvuku.

„Počuj, toto ale nie je koncert od Čajkovského alebo Rachmaninova s pasážami cez celú klaviatúru, aby si ukázal, že vieš hrať stupnice. Toto je niečo celkom iného,“ povedal Dmitrij Šostakovič nespokojnému klaviristovi Levovi Oborinovi (1907 – 1974), ktorý vyjadril prekvapenie, že jeho Koncert pre klavír, trúbku a sláčikový orchester č. 1 c mol, op. 35 neobsahuje kadenciu. Šostakovič napokon kadenciu do tohto diela napísal, no jeho Prvý klavírny koncert je naozaj iný. Zjavnou odlišnosťou je už použitie trúbky, ktorá často vystupuje v úlohe sarkastického komentátora hudobného diania v klavírnom parte. Dielo s neoklasicistickými črtami zo začiatku 30. rokov 20. storočia pripomína virtuóznu koláž obrazov rôznych poetík (od Bacha, Beethovena cez Webera po Mahlera, Prokofieva či Hindemitha), odkazujúcich na tradície, hudobnú minulosť i prítomnosť, ktorá bola v sovietskom Rusku, čo sa týka vplyvov a inšpirácií v 20. a začiatkom 30. rokov 20. storočia stále veľmi pestrá. V roku 1927 bola v Leningrade uvedená Bergova opera Wozzeck, medzi dirigentmi v koncertných sezónach v Moskve a Leningrade bolo možné nájsť mená Otta Klemperera, Bruna Waltera, Ericha Kleibera i Ernesta Ansermeta. Bartók, Milhaud či Honneger navštívili krajinu, aby boli prítomní pri uvedeniach svojich diel. Šostakovičov Prvý klavírny koncert tak vznikol v stále relatívne kozmopolitnej atmosfére krajiny, ktorú ešte naplno nezasiahol Stalinov teror. V tomto období skladateľ píše hudbu k filmom, divadlu, baletom, vzniká tiež 24 prelúdií pre klavír. V prvej sonátovej časti koncertu (Allegretto) Šostakovič pracuje s dvojicou tém: vážnou, ktorá pripomenie Rachmaninova (podľa niektorých autorov je skôr alúziou na Beethovenovu „Appassionatu“), druhá téma, ktorú prináša trúbka, má tanečný charakter a obsahuje typický šostakovičovský humor. Poetické Lento plynie v rytme pomalého valčíka, ktorého atmosféra pripomenie pomalú časť Ravelovho Klavírneho koncertu. Krátke Moderato s hudbou, ktorú Šostakovič napísal do opery nemeckého skladateľa Erwina Dresela Armer Columbus (1927), vytvára most medzi pomalou časťou a strhujúcim záverom diela. Záverečná časť (Allegro con brio) začína podobne ako prvá časť „vážnou hudbou“, no končí dych berúcim galopom, klauniádou finále s poľovníckou fanfárou trúbky, ktorá triumfuje nad sólistom i orchestrom. Táto časť obsahuje niekoľko citácií, prvú tematickú skupinu uzatvára fragment z Haydnovej Klavírnej sonáty č. 33 D dur (Hob. XVI:37), hlavnú tému ronda tvorí detská pesnička Poor Jenny sits a-weeping (motív i téma zaznievajú v parte trúbky) a v kadencii, ktorá v diele chýbala Levovi Oborinovi, skladateľ čerpá z Beethovenovho ronda, známeho pod názvom „Zlosť nad strateným grošom“. Úspešná premiéra klavírneho koncertu zaznela v roku 1933 v interpretácii Leningradskej filharmónie a autora skladby pod taktovkou rakúskeho dirigenta Fritza Stiedryho (1883 – 1968). Sólo na trúbke hral Alexander Schmidt. „Chcem brániť právo, aby sa smiech mohol objaviť v kontexte toho, čo sa zvykne nazývať ‚vážnou hudbou‛. Keď sa poslucháči smejú na koncertoch mojej symfonickej hudby, nešokuje ma to, som potešený,“ napísal Šostakovič v roku 1934. V tom istom roku mala premiéru jeho opera Lady Macbeth z Mcenského okresu, ktorá sa o dva roky stala predmetom kritického článku Chaos namiesto hudby. Vtip v hudbe i smiech na koncertoch sa na dlhú dobu nestali len podozrivými, ale priamo nebezpečnými.

Hoci formálne ostal spojený s Esterházyovcami, v roku 1790 sa smrťou Mikuláša I. Esterházyho skončila tri dekády trvajúca služba Josepha Haydna v rodine vplyvných uhorských magnátov. Skladateľ mal 58 rokov, od nástupcu svojho patróna získal slušnú penziu, žil vo Viedni, tešil sa zo statusu jedného z najväčších európskych hudobníkov a nechcel sa viac viazať. Odmietol angažmán ktoré mu ponúkol neapolský kráľ i gróf Anton II. Grasalkovič, ktorý sídlil v dnešnej Bratislave. Keď však na jeseň 1790 prišla ponuka od huslistu a impresária Johanna Petera Salomona (1745 – 1815) na koncerty v Anglicku, dlho neváhal. Londýn, pre ktorý mal podľa objednávky skomponovať šesť symfónií (napokon vzniklo 12 „Londýnskych symfónií“), operu a ďalšie diela, patril k najvýznamnejším dobovým hudobným centrám a jeho hudobný život nebol tak úzko spojený so šľachtickým patronátom, ako to bolo vo zvyšku Európy. Tento odlišný, modernejší model hudobného života čiastočne vysvetľuje aj fantastické historky, ktoré o Haydnovi šírili anglická tlač a tamojší milovníci hudby, ktorý ho prirovnávali ku Shakespearovi. Podľa nich bol skladateľ vo svojej vlasti väzňom katolíckej cirkvi, resp. vazalom despotického šľachtica priam orientálnych spôsobov. Nič z toho, samozrejme, nebola pravda, no Londýn bol v každom prípade pre hudobníkov lákavou destináciou. Nie náhodou sa k tomuto mestu upierali aj pohľady Mozarta a Beethovena, no pre ich predčasnú smrť k ceste do Anglicka nikdy nedošlo. K Haydnovmu pobytu v Londýne sa viaže známa anekdota, ktorá hovorí o umeleckom sebavedomí skladateľa, ale tiež o univerzálnosti hudobnej reči klasicizmu. Od namáhavej cesty ho mal odhovárať práve Mozart, ktorý okrem náročného cestovania argumentoval tiež tým, že neovláda jazyk. „Mojej reči rozumie celý svet,“ odvetil údajne Haydn a bola to pravda. Prvá i druhá návšteva Britských ostrovov (január 1791 – júl 1792; február 1794 – august 1795) boli jednoznačným triumfom. Koncerty v Hanover Square Rooms i neskoršie v King´s Theatre boli vypredané a Haydn sa stal obľúbencom publika i tlače. Vznik predposlednej z „Londýnskych symfónií“, Symfónia č. 103 Es dur „S vírením tympanov“, Hob. I:103, sa viaže k druhej londýnskej ceste. Podtitul diela („s vírením tympanov“) súvisí so začiatkom úvodného Adagia, ktoré skladateľ archaizujúco nazval intrádou. Vážna hudba pomalého úvodu sa objavuje aj neskôr v priebehu prvej časti (Allegro con spirito), v rozvedení a kóde, čím vzniká pocit celku. Pomalá variačná časť (Andante più tosto Allegretto), ktorá musela byť na premiére pre veľký úspech zopakovaná, inšpirovala podľa niektorých autorov smútočný pochod zo Symfónie č. 3 Es dur„Eroica“. Aj zemitosť a dramatickosť nasledujúceho menuetu (odľahčenie prináša len trio) je vzdialená pôvodnému dvornému tancu a asociuje skôr tvorbu Beethovena. Symfónia končí „spirituoso“ – originálnou hudbou, v ktorej sa stretávajú sonáta, rondo i variácie. Londýnska kritika nazvala symfóniu dielom génia, v harmónii i v melodike, v spojení veľkoleposti, ušľachtilosti a humoru.

Andrej Šuba

[ Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 3. 6. 2021, in: Slovenská filharmónia, koncertný cyklus C, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021 ]

>>   PROGRAM BULLETIN CV


STANISLAV MASARYK

Rodák z Gbelov (1993) hrá na trúbke od deviatich rokov. Pochádza z hudobníckej rodiny. Ako trinásťročný začal navštevovať triedu Michala Janoša na Konzervatóriu v Bratislave ako mimoriadny žiak a o rok neskôr nastúpil do prvého ročníka. Neskôr v štúdiu pokračoval na VŠMU pod vedením Rastislava Suchana.

Získal viaceré ocenenia: Na Súťaži študentov slovenských konzervatórií v hre na trúbke 2. cenu (Banská Bystrica, 2009) a 1. cenu (Košice, 2012). V roku 2015 získal „Yamaha Scholarship Award“. Na medzinárodnej súťaži „Žestě Brno“ získal v roku 2017 1. cenu a titul Absolútneho víťaza v konkurencii viac ako šesťdesiatich trubkárov z krajín Vyšehradskej štvorky.

Od roku 2009 účinkuje v orchestri Bratislava Hot Serenaders s kapelníkom a trubkárom Jurajom Bartošom. V rokoch 2012 – 2015 zastával pozíciu trubkára v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu. V rokoch 2012 – 2019 pôsobil s malými prestávkami ako prvý trubkár v orchestri opery Slovenského národného divadla. V rokoch 2017 a 2018 pôsobil ako prvý trubkár v orchestri Národného divadla Praha, v tom čase tiež nadviazal pravidelnú spoluprácu s Českou filharmóniou.

Ako sólista vystúpil s orchestrom Slovenská filharmónia, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu (taktiež realizácia nahrávok a absolvovanie zahraničného turné), Slovenským komorným orchestrom, Štátnou filharmóniou Košice, Cappellou Istropolitanou, Štátnym komorným orchestrom Žilina, s komorným a symfonickým orchestrom VŠMU a so Slovenským mládežníckym orchestrom. Ako orchestrálny hráč príležitostne spolupracuje tiež so Slovenskou filharmóniou.

Na základe úspešne absolvovaného konkurzu sa od septembra 2020 stal členom Českej filharmónie v pozícii prvého trúbkara. S orchestrom ČF tiež vystúpil ako sólista, pod taktovkou hlavného hosťujúceho dirigenta Tomáša Netopila a šéfdirigenta Semjona Byčkova.


LADISLAV FANČOVIČ

je považovaný za významného predstaviteľa európskeho interpretačného umenia a zároveň patrí k najvšestrannejším umelcom na česko-slovenskej hudobnej scéne. Študoval na Akadémii múzických umení v Prahe v triede Mariana Lapšanského a na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Wolfganga Watzingera. Doktorandské štúdium absolvoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Mariana Lapšanského. Bol finalistom a laureátom domácich a medzinárodných súťaží, ako napr. Medzinárodnej klavírnej súťaže F. Chopina v Mariánskych Lázňach, Medzinárodnej klavírnej súťaže E. Nyiregyháziho v Krakove, Medzinárodnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela v Bratislave, súťaže Talent roku atď. Vzdelanie si dopĺňal účasťou na majstrovských kurzoch (Jan Wijn, Abbey Simon, György Sándor, Karl-Heinz Kämmerling, Mikhail Voskresensky).

Vo svojom repertoári má viac než 20 klavírnych koncertov. Ako sólista sa predstavil aj na niekoľkých koncertoch so Slovenskou filharmóniou, naposledy ako sólista v Chačaturianovom Koncerte pre klavír a orchester, so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu, Pražskou komornou filharmóniou, Filharmóniou Zielona Góra, Štátnymi symfonickými orchestrami miest Izmir a Antália v Turecku, Filharmóniou Bohuslava Martinů Zlín, Filharmóniou Hradec Králové, Solistes Europeéns Luxembourg, Bruno Walter Festival Orchestra, Štátnou filharmóniou Košice, ŠKO Žilina, Pressburger Philharmoniker, Slovenským komorným orchestrom pod vedením dirigentov Ondreja Lenárda, Vladimíra Válka, Friedricha Haidera, Alexandra Rahbariho, Františka Vajnara, Jerzyho Swobodu, Leoša Svárovského, Martina Leginusa, Kirka Trevora, Justusa Franza, Maria Košika, Zbyňka Müllera, Jacka Martina Händlera a i.

Je aj vyhľadávaným komorným hráčom a stálym členom zoskupení Hugo Kauder Trio a Berger Trio. S husľovým virtuózom Milanom Paľom tvoria výrazovo nekonvenčné a mimoriadne kompaktné duo, ktorého výsledkom je odbornou kritikou oceňovaná séria nahrávok kompletných diel pre husle a klavír (Beethoven, Brahms, Grieg, Suchoň, Šostakovič, Bartók, Weinberg). Okrem koncertov na Slovensku a v Česku účinkoval vo väčšine európskych krajín, v Turecku, Malajzii, USA, Číne, Indii a na Cypre. Ladislav Fančovič nahral viac než 30 CD nosičov pre vydavateľstvá Naxos, Pavlík Records, Hudobný fond, Diskant, Slovak Radio Records a Swingmánia. Medzi najvýznamnejšie počiny patria 3 CD s hudbou bratislavského rodáka Ernő Dohnányiho (2013, 2018, 2021), CD Leopold Godowsky (2012) s nahrávkou jeho Klavírnej sonáty e mol, ktorej naštudovanie je ojedinelým počinom v celosvetovom meradle, či CD Jozef Grešák (2020), v ktorom sa predstavil ako sólista v Koncerte pre klavír a orchester so Štátnou filharmóniu Košice a tiež ako hudobný režisér albumu.

Ladislav Fančovič rád siaha po veľmi náročných a málo hrávaných skladbách, ktoré sa z dôvodu technickej náročnosti zriedkavo objavujú v koncertných programoch. Intenzívne sa venuje aj interpretácii a propagácii slovenskej hudobnej tvorby (Suchoň, Zeljenka, Berger, Iršai, Čekovská, Lejava, Šarišský).

V roku 2011 zhmotnil svoju dlhoročnú lásku k starému džezu a založil swingový orchester Fats Jazz Band. FJB hrá autentickú hudbu 20. až 40. rokov minulého storočia americkej, anglickej, českej a domácej proveniencie. Raritou je, že členovia orchestra hrajú na originálnych historických hudobných nástrojoch z 30. rokov.

Všestranný umelec sa od roku 2013 venuje aj hre na saxofóne a je neúnavným propagátorom interpretácie klasickej hudby na tomto nástroji na Slovensku. V roku 2014 založil saxofónové kvarteto Pressburg Saxophone Quartet (pôvodný názov Saxophone Syncopators), ktorého repertoár tvoria skladby z oblasti vážnej hudby (A. Glazunov, J. B. Singeleé, E. Bozza, P. M. Dubois, C. Pascal, J. Iršai a i.) a tiež originálne aranžmány hudobného žánru ragtime z rokov 1910 až 1920, kedy saxofón ako hudobný nástroj zažíval svoj najväčší rozkvet a stal sa inšpiráciou pre interpretov aj pre hudobných skladateľov. Od roku 2020 študuje hru na saxofóne na Fontys University v Holandsku pod vedením jednej z najväčších saxofónových osobností klasickej hudby, skladateľa a dirigenta Andreasa van Zoelena. Fančovič sa zaslúžil sa o vydanie prvého slovenského monografického CD venovaného saxofónovej tvorbe Nuclear Sax (2020), na ktorom okrem jeho saxofónového kvarteta účinkuje aj slovinský saxofonista Lev Pupis a samotný autor hudby Jevgenij Iršai. V r. 2020 vyšli vo vydavateľstve Naxos svetové premiéry skladieb Alexandra Rahbariho v podaní L. Fančoviča na saxofónoch – Symphonic Poem No. 9 Nohe Khan pre sólový barytónsaxofón a orchester a Symphonic Poem No. 10 Morshed pre C melody saxofón, harfu, marimbu, vibrafón, perkusie a spev (CD My Mother Persia vol. 3).

Fančovič pôsobí aj ako aktívny organizátor kultúrneho a edukačného života na Slovensku. Je riaditeľom medzinárodného festivalu starého jazzu Golden Age Festival a od r. 2017 organizuje jediné majstrovské kurzy v hre klasickej hudby na saxofóne na Slovensku, Saxophobia Bratislava, ktoré každoročne navštívi vyše 50 študentov zo 7 krajín a počas ktorých sa uskutoční niekoľko výnimočných koncertov pre verejnosť vrátane koncertu 60-členného saxofónového orchestra v Slovenskom rozhlase.


LEOŠ SVÁROVSKÝ

študoval hru na flaute a dirigovanie na AMU v Prahe (získal cenu rektora AMU) u renomovaného prof. Václava Neumanna, ako jeho posledný študent. Svoju kariéru začal v pražskom Národnom divadle ako asistent Zdeňka Košlera. Na pozvanie Herberta von Karajana v roku 1991 spolupracoval s Georgeom Soltim, Claudiom Abbadom a Viedenskými filharmonikmi na Sommerfestspiele Salzburg. Od roku 2000 je Leoš Svárovský pedagógom na Katedre dirigovania na AMU v Prahe, štúdium oratórneho a kantátového dirigovania. V roku 2018 úspešne zavŕšil inauguračné konanie na AMU v Prahe. Od začiatku svojej kariéry pôsobil ako šéfdirigent vynikajúcich českých a slovenských orchestrov: Komorná opera Praha (1985 – 1987), Janáčkova filharmónia Ostrava (1991 – 1993), Štátna filharmónia Brno (1991 – 1995), Sinfonietta Žilina (1995 – 2000), v ktorej je od roku 2010 hlavným hosťujúcim dirigentom, Komorná filharmónia Pardubice (1997 – 2009), Orchester baletu Národného divadla Praha (2001 – 2002), Štátna opera Praha (aj umelecký riaditeľ, 2003 – 2005), kde uviedol napr. Donizettiho Luciu di Lammermoor, Prokofievovu Popolušku, Dvořákovu Rusalku a premiéry Janáčkovej Káte Kabanovej, Gounodovho Fausta a Margaréty, v Národnom divadle v Prahe Glazunovov balet Raimonda op. 57. Od roku 2014 je šéfdirigentom v Central Aichi Symphony Orchestra Nagoya. Je čestným členom Filharmónie Brno, od sezóny 2007/2008 do sezóny 2017/2018 bol stálym hosťujúcim dirigentom Slovenskej filharmónie.

Leoš Svárovský je pravidelne pozývaný na pódiá mnohých významných hudobných festivalov v Českej republike i v zahraničí. Leoš Svárovský je prezidentom Medzinárodného hudobného festivalu Emy Destinovej v Českých Budějoviciach a obľúbeným hosťujúcim dirigentom na festivale Smetanova Litomyšl (v roku 2019 spolupracoval s Olgou Peretyatko), v Českom Krumlove, na Janáčkovom máji, Veľkonočnom festivale duchovnej hudby v Brne a na MHF Petra Dvorského v Jaroměřiciach nad Rokytnou.

Uviedol svetovú premiéru diela českého autora Slavomíra Hořínku Koncert pre husle so sólistkou Sophiou Jaffé a Českou filharmóniou v rámci Medzinárodného hudobného festivalu Brno. Pravidelne vystupuje na prestížnom Rheingau Musik Festival, kde spolu s Filharmóniou Brno a Českým filharmonickým zborom Brno uviedli Massenetovu Máriu Magdalénu, Dvořákovo a Verdiho Requiem, monumentálne oratórium Franza Liszta Kristus, Berliozovho Romea a Júliu, Dvořákovo Stabat mater a Slovanské tance, Orffovu Carminu Buranu. V roku 2018 pri príležitosti 100. výročia narodenia Leonarda Bernsteina tu uviedol jeho Chichesterské žalmy, Missu brevis a Symfóniu č. 9 A. Dvořáka.

Hosťoval aj na medzinárodných hudobných festivaloch ako sú Europäische Wochen Passau, Aspekte Salzburg, George Enescu Festival Bucarest, Colorado Musik Festival, Settimane di Ascona, Bratislavské hudobné slávnosti, Musica Sacra Nürnberg, Dias da Música em Belém, Medzinárodný hudobný festival v Merane a ďalších. V minulých sezónach dirigoval a spolupracuje so všetkými českými, moravskými i slovenskými orchestrami, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu (turné SRN 2015, početné koncerty v Linzi a Innsbrucku), orchestrom PKF – Prague Philharmonia, Českou filharmóniou, Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK, Filharmóniou Brno, Českým národným symfonickým orchestrom, Janáčkovou filharmóniou Ostrava, Komornou filharmóniou Pardubice, Filharmóniou B. Martinů, Slovenskou filharmóniou, Sinfoniettou Žilina. Spoločne s Filharmóniou Brno (posledné turné v SRN 2015 Alte Oper Frankfurt, Essen, Mannheim, Mníchov, Erlangen) po veľkých úspechoch absolvoval 2019 turné po Japonsku.

Spolupracuje s mnohými zahraničnými orchestrami, menujme aspoň Orchestre de Pays de la Lorraine Metz, Staatskapelle Dresden, Beethoven Orchester Bonn, Stuttgarter Philharmoniker, Mozarteum Orchester Salzburg, Bach Collegium München, Residentie Orkest den Haag, RTL Symphony Orchestra Luxembourg, Bruckner Orchester Linz, Orquestra Metropolitana de Lisboa, Shanghai Radio Symphony Orchestra, Radio Symphonie Orkest Utrecht, The Colorado Music Festival Orchestra, Záhrebská filharmónia, Seoul Philharmonic Orchestra, Presidential Symphony Orchestra Ankara, Dortmunder Philharmoniker, Tokyo Metropolitan Symphony Orchestra, Maltská filharmónia, Arménska filharmónia a ďalšími.

Po svojom debute so Symfonickým orchestrom P. I. Čajkovského v Moskve (šéfdirigent Vladimir Fedosejev), s ktorým ho viaže dlhodobá a trvalá spolupráca, nasledovali ďalšie koncerty v Prahe na Hrade a vo Veľkej sále Moskovského konzervatória.

Počas svojej kariéry vystúpil a spolupracuje s významnými sólistami, napr. s Josefom Sukom, Rudolfom Firkušným, Václavom Hudečkom, Igorom Ardaševom, Ivanom Ženatým, Igorom Oistrachom, Stefanom Vladarom, Viktorom Pikajzenom, Davidom Geringasom, Gerhardom Oppitzom, Dianou Damrau, Hakanom Hardenbergerom, Katjou Ricciarelli, Miriam Gauci, Kurtom Rydlom, Sergejom Larinom, Nicolom Martinuccim, Evou Randovou, Dagmar Peckovou, Petrom Dvorským, Ľubou Orgonášovou, Rudolfom Buchbinderom, Alfonsom Kontarskim, Leilou Josefowicz, Christianom Poltérom, Fazilom Sayom, Utom Ughim, Xavierom de Maistre, Sophiou Jaffé, Andreiom Korobeinikovom, Giovannim Belluccim, Charlottou Margiono, Daniellou de Niese, Sumo Jo, Dai Miyatom, Andrejom Baranovom, Olgou Peretyatko a ďalšími po celej Európe, USA, Kanade, Južnej Amerike, Japonsku a v Kórei.

Diskografia Leoša Svárovského obsahuje viac ako 24 CD u rôznych firiem v ČR, SRN, USA, Japonsku, Francúzsku a na Slovensku (Panton, Supraphon, JOD, Thoroform, WEA, Records, New Classic). Pravidelné abonentné koncerty v Bratislave, Žiline, Košiciach, Zlíne, Olomouci, Ostrave a v Prahe, ďalej koncerty v japonských mestách Tokio a Nagoja dopĺňajú nabitý kalendár dirigenta Leoša Svárovského. V roku 2019 absolvoval debut v Malage, účinkoval s PKF v Sýrii a Číne, so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu na jeho turné v SRN a s Českou filharmóniou na jej turné po USA. So Symfonickým orchestrom P. I. Čajkovského sa predstavil v Moskve a v Číne, s Janáčkovou filharmóniou Ostrava na turné v Kórei.


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

Plánované turné orchestra SF v sezóne 2020/2021 do Južnej Kórey a Japonska sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.


© 2021 Slovenská filharmónia

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.

www.filharmonia.sk