Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

>>   PROGRAM BULLETIN CV


Otvárací koncert 72. sezóny Slovenskej filharmónie

Piatok 23. 10. 2020, 19.00 h
A/B – Symfonicko-vokálny cyklus
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Účinkujú

Slovenská filharmónia
Daniel Raiskin dirigent

Program

Joseph Haydn (1732–1809)
Symfónia č. 41 C dur, Hob. I:41
Allegro con spirito
Un poco Andante
Menuet
Finale. Presto
Eugen Suchoň (1908–1993) [upr. Bohumil Urban (1935–2019)]
Malá suita s passacagliou, op. 3, ESD 48b, pre komorný orchester
Prelúdium
Arietta
Scherzo
Passacaglia
Reminiscencia
Johannes Brahms (1833–1897)
Symfónia č. 1 c mol, op. 68
Un poco sostenuto – Allegro – Meno allegro
Andante sostenuto
Un poco allegretto e grazioso
Adagio – Più andante – Allegro non troppo, ma con brio – Più allegro

>>   PROGRAM BULLETIN CV


Príhovor nového šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Daniela Raiskina

„Je to už viac ako desať rokov, čo som mal tú česť po prvýkrát spolupracovať s orchestrom Slovenská filharmónia. Cítim sa poctený, že naša pokračujúca spolupráca prerástla do blízkeho umeleckého a ľudského vzťahu, a veľmi sa teším na začiatok môjho pôsobenia na pozícii šéfdirigenta Slovenskej filharmónie.

Koronakríza navždy zmenila život, ako sme ho poznali. V myšlienkach som s tými, ktorí stratili svojich milovaných blízkych v boji s touto hroznou chorobou alebo s ňou ešte stále bojujú. Napriek všetkému, čo sa momentálne deje na Slovensku a vo svete, verím, že kľúčovou súčasťou zodpovednosti nás umelcov je rozvíjať a zdieľať náš talent na vzbudenie nádeje a pozdvihnutie ducha, aby ľudia vedeli, že môžu čeliť zajtrajšku. Z tohto dôvodu sa veľmi teším na otvárací koncert 72. koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie, ktorý bude odvysielaný online, bez prítomnosti publika.

Náš program sa bude skladať z hudby Josepha Haydna a Johannesa Brahmsa – ich symfónie sú skutočnými piliermi orchestrálnej hudby a dávajú našim vynikajúcim hudobníkom mnoho príležitostí skutočne zažiariť. Tiež vzdáme hold jednému z popredných slovenských skladateľov Eugenovi Suchoňovi, ktorého Malú suitu s passacagliou považujem za osobitne príťažlivú.

Úprimne sa teším na tú chvíľu, keď budeme schopní opätovne privítať naše obecenstvo v koncertnej sieni a keď si obecenstvo bude môcť vychutnať čaro živého koncertu. Kým sa tak stane, budeme – slovami legendárneho Leonarda Bernsteina – hrať hudbu intenzívnejšie, krajšie a oddanejšie ako kedykoľvek predtým.“


Joseph Haydn bol v časoch svojej dlhoročnej služby u kniežaťa Nikolausa Esterházyho (pôsobil na jeho zámku v rokoch 1761–1790) mimoriadne plodným autorom. Pracovné povinnosti mu ukladali každý týždeň skomponovať nové dielo. V služobníckej livreji prichádzal do panovníkovej pracovne prevziať si príslušné rozkazy ohľadom prípravy hudobných podujatí: raz skomponovať omšu, raz operu, inokedy zasa pripraviť skladbu pre komorné obsadenie či serenádu, alebo hoci divertimento, najčastejšie však symfónie – tých skladateľ napísal počas svojej služby niekoľko desiatok. Skladby sa pod Haydnovou taktovkou uvádzali v rôznych kniežacích lokalitách: najčastejšie na zámku v Eisenstadte, ale aj vo Viedni, v kaštieli v neďalekom rakúskom Kittsee, ba aj v Grassalkovichovom či Esterházyho (dnešná Univerzitná knižnica) paláci v Prešporku. Napriek podriadenému postaveniu sa skladateľ na zámku v Esterháze cítil dobre a nikdy sa nesťažoval, o čom svedčia aj riadky, ktoré po presídlení do Viedne v roku 1790 napísal priateľovi Griesingerovi: „Kniežaťu sa moje skladby vždy páčili. Ako kapelník som mal úplnú voľnosť, mohol som experimentovať, skúmať možnosti nachádzania či oslabovania hudobných efektov, ktoré som mohol meniť či dopĺňať podľa ľubovôle.“

Symfónia č. 41 C dur, Hob. I:41 je z rodu tzv. „slávnostných“ symfónií, ktorých je v Haydnovej tvorbe viacero. Skladateľ ju napísal v roku 1769 pôvodne bez trúbok a tympanov, no v nasledujúcom roku, keď sa na zámku v Kittsee na pozvanie kniežaťa zišla takmer celá honorácia rakúskeho cisárstva a symfóniu pri tejto príležitosti mienili uviesť, pridal do partitúry ďalšie nástroje. Prvá časť, Allegro con spirito, má svižné trojštvrťové metrum, druhej časti dominuje sólová flauta, menuet si zachováva charakter francúzskeho dvorného tanca. Dielo završuje rýchle a dynamické Presto v podobe „moto perpetuo“.

Medzi vrcholné osobnosti slovenskej hudobnej moderny, ktoré v tridsiatych rokoch minulého storočia kládli základy našej mladej hudobnej kultúry, patril nesporne aj Eugen Suchoň, pezinský rodák, tvorca prvej národnej opery a novátorský budovateľ národných umeleckých tradícií. Skladateľova originálna tvorba, jeho invenčná a nenapodobiteľná práca s hudobnými prvkami, jeho silná kompozičná výpoveď sú už desaťročia trvalou a neodmysliteľnou súčasťou domáceho kultúrneho dedičstva. Diela ako Baladická suita, Metamorfózy, Žalm zeme podkarpatskej či Symfonická fantázia na BACH patria do zlatého fondu našej orchestrálnej hudby. Suchoň prišiel do styku s hudbou už v ranej mladosti. V rokoch 1923–1929 študoval na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii klavírnu hru a neskôr aj kompozíciu v triede Frica Kafendu. Po absolutóriu pokračoval začiatkom 30-tych rokov v štúdiu kompozície, tak ako väčšina jeho slovenských rovesníkov, v Majstrovskej triede pražského konzervatória u českého majstra Vítězslava Nováka. A práve v tomto študijnom období vznikla Suchoňova malebná Malá suita s passacagliou, op. 3 pre klavír, skladba, ktorá výrazne predznamenáva baladický štýlotvorný naratív autorovho vrcholného kompozičného obdobia. Je známe, že v Novákovej triede musel každý študent povinne skomponovať formový útvar tzv. passacagliu, aby si osvojil variačnú techniku nad nemennou, ostinátne zaznievajúcou basovou témou. Pod priamym Novákovým dohľadom tak v roku 1931 vzniklo pôvabné päťčasťové dielo s centrálne umiestneným variačným dielom a vystavané na báze jedinej základnej hudobnej myšlienky, ktorá prechádza rôznymi premenami, aby sa v záverečnej Reminiscencii vrátila do východiskového bodu. V ďalších študijných rokoch Suchoň z dôvodu nedostatku financií komunikoval so svojím pedagógom už iba písomne a skladby mu na posúdenie zasielal poštou. Malá suita s passacagliou si už v čase svojho vzniku získala obľubu domácich klaviristov. V šesťdesiatych rokoch autor suitu, rovnako ako rad svojich ďalších cyklických klavírnych skladieb, zinštrumentoval pre symfonický orchester a touto podobou jej zabezpečil ďalšie interpretačné uplatnenie.

Na rozdiel od prevažnej väčšiny hudobných tvorcov Johannes Brahms dlho váhal, kým sa rozhodol skomponovať svoju prvú symfóniu. Nie že by nebol na vznik tohto závažného žánru náležite pripravený: jeho priatelia i oddaní priaznivci boli o skladateľovej zrelosti už dávno presvedčení a stále ho nabádali, aby už konečne napísal klasický symfonický cyklus. V tomto zmysle písal aj Brahmsov mentor Robert Schumann v liste z januára 1854 huslistovi J. Joachimovi: „Čo je s Johannesom ? Je u Vás? Vzlietol už do výšky či poletuje len tak nad kvietkami? Ešte nerozozvučal tympany a bubny? Mal by mať vždy na pamäti začiatky Beethovenových symfónií. Najdôležitejší je úvod: ak sa raz začne, príde to ostatné samo od seba…“ Brahms sa však díval na vec trochu inak ako jeho starší druh a učiteľ: stále mal pred očami veľký, priam nedosiahnuteľný vzor beethovenovského symfonizmu, ktorý bol preňho ideálom najvyššej dokonalosti a kompozičného majstrovstva. Ešte začiatkom 70-tych rokov sa zveroval dirigentovi Hermannovi Levimu: „Nikdy sa mi nepodarí napísať symfóniu! Nedokážeš si predstaviť, akú odvahu si vyžaduje toto rozhodnutie, keď máš stále v pätách gigantove kroky!“ Muselo teda uplynúť ešte veľa rokov, kým Brahmsova symfónia ako kompletný útvar uzrela svetlo sveta. Spočiatku totiž 29-ročný autor skomponoval iba prvú časť diela (bez úvodu) a až v roku 1874, po veľkom úspechu orchestrálnych Variácií na Haydnovu tému, sa rozhodol doplniť ho na uzavretý cyklus. V septembri 1876 bol už rukopis symfónie hotový, ale skladateľ s dielom stále nebol spokojný; do posledných chvíľ pred uvedením robil do diela zásahy, viac ako kedykoľvek predtým akceptoval kritické výhrady priateľov. Napokon 4. novembra 1876 sa pod taktovkou Otta Dessoffa uskutočnila dlho očakávaná premiéra. Skutočnou udalosťou sa však stalo až autorské naštudovanie symfónie v Lipsku, na ktoré sa zišli takmer všetci Brahmsovi priatelia. Eduard Hanslick napísal velebiacu recenziu, nadšený Hans von Bülow nazval dielo 10. Beethovenovou symfóniou.

Svojou 1. symfóniou c mol, op. 68 Brahms naozaj dokázal, že verne pochopil Beethovenove umelecké zámery i jeho „symfonický testament“. Osvojil si sústredený kompozičný prejav svojho veľkého predchodcu, jeho železnú logiku i dokonalosť vo vypracovaní každého detailu, monumentalitu i hlboký citový ponor a rozšíril to všetko o romantické výrazové prvky. Už prvá časť, Un poco sostenuto – Allegro, dáva tušiť blízkosť Beethovenovho ducha; jej nálada je pochmúrna, hrozivá a tragická. V pomalom úvode sa nad zlovestným ostinatom dvíha expresívna téma v poltónových krokoch: jej chromatický vzostup tvorí motto celého diela. I vzrušený dramatizmus nasledujúceho allegra má beethovenovskú naliehavosť a tvrdosť. Sme tu svedkami titanského symfonického zápasu, ktorého priebeh neveští nič dobré: konflikt sa nebezpečne prehlbuje, naberá na intenzite, v závere nerovného boja prevláda pocit úzkosti a napätého očakávania. Po prehrmenej búrke poskytuje stíšená dynamická hladina vnútorných častí poslucháčovi útechu a vyrovnanie. Ich snivá, melancholická lyrika, nadväzujúca na jemný poetický svet Schumannovej a Schubertovej hudby, vnáša do diela prvok stability, pokoja, ba miestami i pôvabne pritlmeného humoru (trio 3. časti). Finále je jednou z najmohutnejších symfonických častí hudobnej literatúry. Znova sa vracia pochmúrna nálada z úvodu diela, po chvíli ju však vystrieda vášnivá téma lesného rohu, ktorú vzápätí rovnako vzrušene zopakuje flauta (traduje sa, že to mal byť pozdrav Kláre Schumannovej, tajnej a nenaplnenej Brahmsovej láske). Po nej nasleduje slávnostný, hymnický spev sláčikových nástrojov, melodicky nie náhodou spríbuznený s nápevom Ódy na radosť z Beethovenovej 9. symfónie. Jeho majestátne symfonické jubilózo ovládne postupne celý hudobný priestor a neohrozene napreduje k víťaznému záveru; je svedectvom definitívneho prekonania skladateľových útrap a nadobudnutia novej životnej istoty.

Ivan Marton

[ Bibliografický údaj: MARTON, Ivan: Text ku koncertu 23. 10. 2020, in: Slovenská filharmónia, Symfonicko-vokálny cyklus A/B, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020 ]

>>   PROGRAM BULLETIN CV


DANIEL RAISKIN

„Daniel Raiskin je celkom jednoznačne hudobník s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; azda je ďalším príkladom posledného veľkého daru starého Sovietskeho zväzu s prísnosťou a dôkladnosťou jeho dirigentskej školy.“ (Gramophone)

Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

Angažmány v sezóne 2020/2021 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Islandský symfonický orchester, Janáčkova filharmónia Ostrava, Sinfonia Varsovia a Württemberská filharmónia Reutlingen. Ďalej bude debutovať s Varšavskou filharmóniou a opätovne vystúpi s Hong Kong Sinfonietta a Stuttgartskými filharmonikmi. S Winnipeg Symphony Orchestra bude účinkovať na turné po Japonsku a Európe, okrem iného v sálach Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a De Singel v Antverpách.

Daniel Raisikin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho.

Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe. Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

V sezóne 2020/2021 by sa Slovenská filharmónia okrem domácej scény mala predstaviť v Koncertnej sieni Akadémie F. Liszta v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.


© 2020 Slovenská filharmónia

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.

www.filharmonia.sk