Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

>> PROGRAM BULLETIN CV

Koncert pri príležitosti 75. výročia skončenia 2. svetovej vojny

Piatok 18. 9. 2020, 19.00 h
N – Náhradné koncerty
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

Účinkujú

Slovenská filharmónia
Daniel Raiskin dirigent

Benjamin Schmid husle

Program

Ludwig van Beethoven (1770–1827)
Egmont, predohra, op. 84
Mieczysław Weinberg (1919–1996)
Koncert pre husle a orchester g mol, op. 67
Allegro molto
Allegretto
Adagio
Allegro risoluto
PrestávkaLudwig van Beethoven (1770–1827)
Symfónia č. 5 c mol „Osudová“, op. 67
Allegro con brio
Andante con moto
Scherzo: Allegro
Allegro

>> PROGRAM BULLETIN CV

„Ťažko nájsť skladateľa, ktorého hudba by lepšie obstála v čase, než je Beethoven. Som presvedčený, že jeho dielo je rovnako aktuálne dnes, ako bolo pred 200, 150 či 100 rokmi. Možno je v týchto dňoch ešte aktuálnejšie, než tomu bolo nedávno... Beethoven vo svojich symfóniách dostal reflexiu pocitov a emócií v hudbe, ako aj víziu umeleckej zodpovednosti, humanizmu, idealizmu a ľudskej odvahy, na úplne novú úroveň. Jeho dielo je predchnuté ideami odkazujúcimi na epochu osvietenstva. Sila Beethovenovej hudby tkvie v schopnosti pripomenúť poslucháčom základné otázky spojené s právom na dôstojnosť, spravodlivosť, slobodu, rovnosť a sebaurčenie. Všetky tieto univerzálne myšlienky hrajú dôležitú úlohu v dialógu kultúr,“ hovorí o význame hudby Ludwiga van Beethovena (1770 – 1827) nastupujúci šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin. Jeho slová o univerzálnych ideách Beethovenovej hudby možno vztiahnuť aj na scénickú hudbu ku Goetheho hre Egmont, ktorá bola skomponovaná na objednávku viedenského dvorského divadla na prelome rokov 1809/1810 a predstavuje posledné dramatické dielo skladateľovho stredného obdobia. Divadelná hra slávneho nemeckého básnika a dramatika z roku 1786 bola v čase vzniku Beethovenovej kompozície klasickým dielom s témou politického oslobodenia. Hlavným hrdinom je gróf Egmont, ktorý vedie v 16. storočí povstanie Flámov proti krutovláde španielskych Habsburgovcov. Po zajatí Egmonta sa ho jeho milá Clärchen usiluje oslobodiť. Keď jej snaženie ostáva bez úspechu, otrávi sa. Egmont si vo väzení predstavuje slobodu ako imaginárnu ženu s podobou Clärchen, ktorá mu odovzdáva vavrínový veniec. Na popravu tak odchádza s vedomím, že obeta, ktorú prináša, raz umožní slobode zvíťaziť.

Beethoven najskôr zvažoval skomponovanie predohry v „osudovej tónine“ c mol, čím by sa skladba dostala do blízkosti 5. symfónie alebo Coriolana. Dielo napokon vychádza z tragickej tóniny f mol, aby skončilo apoteózou slobody v jasavom F dur. Podľa beethovenovského špecialistu Lewisa Lockwooda možno v Egmontovi, rovnako ako v Coriolanovi, nájsť priamy vzťah medzi témami a dejom drámy: pomalá introdukcia sa dá chápať ako vyjadrenie atmosféry španielskeho útlaku, Allegro zobrazuje narastanie nepokoja a vzburu, kóda odkazuje na Egmontovo zajatie a smrť, po ktorých prichádza víťazstvo v podobe veľkolepej gradácie z pianissima do fortissima.

V jednom z listov Dmitrija Šostakoviča priateľovi Isaacovi Glikmanovi z roku 1960 možno nájsť nasledujúce riadky: „Husľový koncert M. S. Veinberga vo vynikajúcej interpretácii komunistického huslistu Leonida Kogana na mňa hlboko zapôsobil a ja zvyknem vážiť slová.“ Poľsko-ruský skladateľ Mieczyslaw Weinberg (1919 – 1996) sa narodil v rodine hudobníka a skladateľa Židovského divadla v Kišiňove v Moldavsku, ktorá hľadala útočisko pred protižidovskými pogromami v Poľsku. Pred vpádom Nemcov do Poľska a útekom do Sovietskeho zväzu sa Weinberg vo Varšave venoval klavírnej hre, no na konzervatóriu v Minsku začal študovať aj kompozíciu u Vasilija Zolotareva. Po vstupe Sovietskeho zväzu do vojny bol v roku 1941 nútený opustiť Minsk a odísť do Taškentu v Uzbekistane, kde sa zamestnal v opere a stretol svoju budúcu manželku. O tri roky neskôr jeho Prvá symfónia zaujala Šostakoviča natoľko, že sa osobne zasadil o to, aby sa Weinberg mohol presťahovať do Moskvy, kde potom strávil zvyšok života. Podobne Šostakovič intervenoval aj v roku 1953, keď bol Weinberg na niekoľko mesiacov uväznený ako „nepriateľ ľudu“.

„Weinbergovo meno nie je stále také známe ako mená Šostakoviča, Prokofieva alebo Chačaturiana, no rovnako ako oni si dokázal vytvoriť vlastný hudobný jazyk. Skúsený poslucháč ho rozozná rovnako ako Šostakovičov či Prokofievov. Weinbergovo dielo zažíva právom renesanciu a som si istý, že nebude trvať dlho a ľudia výnimočnosť jeho hudby skutočne docenia. Hoci tento skladateľ prežil najväčšiu časť svojho života v Sovietskom zväze – po jeho rozpade v Rusku, bol poľsko-židovského pôvodu, čo malo vplyv na jeho tvorbu. Podobne ako jeho priateľ Dmitrij Šostakovič, Weinberg zanechal pravdivý a bolestný obraz 20. storočia, jedného z najtragickejších období v dejinách ľudstva,“ hovorí o význame Weinbergovej hudby a o jeho kompozičných vplyvoch (medzi ktoré patrili aj Mahler, Bartók a Šostakovič) Daniel Raiskin. Vojna, totalitné režimy a antisemitizmus zanechali stopy aj vo Weinbergovom živote. Členov skladateľovej rodiny pripravili o život nacisti v Poľsku; skladateľovho svokra, známeho židovského herca Solomona Michoelsa, zavraždili v roku 1948 na Stalinov príkaz. V rovnakom období sa Weinberg samotný stal viackrát obeťou ideologicky či rasovo motivovaného prenasledovania zo strany komunistického režimu. Napriek životu v „jednom z najtragickejších období v dejinách ľudstva“ Weinberg po sebe zanechal 19 symfónií, 17 sláčikových kvartet, balety, operné diela a viacero koncertov. Medzi nich patrí i Koncert pre husle a orchester g mol, op. 67 z roku 1959, ktorý tak oslovil Šostakoviča. (Nahrávku tohto diela z roku 1960 s Leonidom Koganom a Moskovskou filharmóniou pod taktovkou Kirilla Kondrašina možno ľahko dohľadať.) Prvá časť (Allegro molto) zaujme neustávajúcou rytmickou energiou a takmer nepretržitou prítomnosťou sólového nástroja. Hudba sa stáva kontemplatívnejšou v 2. časti (Allegretto), no najmä v snovom, takmer romanticky pôsobiacom Adagiu, ktoré predstavuje emocionálne centrum diela. Koncert sa končí pochodom (Allegro risoluto), v ktorom počuť vplyv ľudovej hudby, ozveny motívov z prvej časti a drobné výpožičky z Mozartovej Symfónie g mol, KV 183.

Ak v Beethovenových dielach, ktoré znejú na dnešnom koncerte, je prítomný triumf nádeje, energiu Weinbergovho diela, svet pokrivených zrkadiel, pripomínajúci jeho priateľa Šostakoviča, ktorý mal podobnú životnú skúsenosť, možno označiť za triumf vzdoru. Hudba môže byť rovnako únikom pred svetom, protestom voči nemu i jeho reflexiou. „Pri všetkom, čo sa vo svete okolo nás deje, som úprimne presvedčený, že neodmysliteľnou súčasťou našej zodpovednosti ako umelcov je dať k dispozícii náš talent na to, aby sme ľudí povzbudzovali a dávali im nádej, že dokážu čeliť zajtrajšku. Žijeme v spoločnosti, kde sme každý deň zahltení informáciami o katastrofách a násilí vo svete, ktoré ukazujú, čo dokáže ľudský druh spôsobiť. Takže vždy, keď mi nie je ľahko, spomeniem si na slová Leonarda Bernsteina: ‚... toto bude našou odpoveďou na násilie: hrať hudbu ešte intenzívnejšie, ešte krajšie, ešte oddanejšie než kedykoľvek predtým,‘“ hovorí Daniel Raiskin ku koncertom venovaným 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny.

Keď v septembri roku 1977 vyrazili na medziplanetárnu misiu americké sondy Voyager 1 a 2, viezli so sebou pre prípad stretnutia s mimozemskými civilizáciami aj Beethovenovu hudbu: okrem Kavatíny zo Sláčikového kvarteta č. 13 B dur, op. 130, to bola aj prvá časť Symfónie č. 5 c mol Osudovej, op. 67.

„Zakaždým, keď otvorím partitúru, snažím sa dospieť k pocitu opätovného objavovania tejto fenomenálnej kompozície. Tak, ako často pri majstrovských dielach, ani Piata symfónia nikdy nesklame a vždy prekvapí. Preto je jej interpretácia zakaždým nová. Navyše orchestre a hudobníci, ktorí dielo hrajú, sú ľudské bytosti s vlastnými emóciami, kultúrnym zázemím, tradíciami a jazykom. To isté platí o poslucháčoch: Bratislava leží neďaleko Viedne, no publikum v Redute počúva Beethovenovu Piatu symfóniu určite inak než v Chicago Symphony Hall, v Čajkovského sále v Moskve alebo v Suntory Hall v Tokiu,“ hovorí Daniel Raiskin o diele, ktoré patrí medzi najpopulárnejšie skladby v dejinách (nielen) klasickej hudby.

Práca od prvých skíc po premiéru Piatej symfónie v Theater an der Wien v decembri roku 1808 Beethovenovi trvala štyri roky. Dramatické dielo vznikalo v susedstve Šiestej symfónie – Pastorálnej a spolu vytvárajú navzájom sa dopĺňajúce hudobné svety. Výnimočnosť Piatej symfónie bola takmer okamžite zrejmá už Beethovenovým súčasníkom. Kritik Wiener allgemeine musikalische Zeitung píše v roku 1813 v súvislosti so skladbou o výbuchu geniálnej fantázie, o sile, veľkosti, hĺbke a plnosti myšlienok, o živom obraze vášní v ich rozmanitosti a následnom triumfujúcom finále. Azda najslávnejšie slová o skladateľovom diele však pochádzajú od spisovateľa a kritika E. T. A. Hoffmana (1776 – 1822), ktorý o tri roky skôr predstavuje Beethovena ako romantika, ktorého hudba „otvára tajomstvo čohosi, čo je pre nás nepredstaviteľné a nezmerné. Skrz hlbokú noc tejto krajiny prenikajú oslňujúce lúče a my si uvedomujeme gigantické tiene, ktoré v nás zatienia všetko okrem bolesti prameniacej z nekonečnej túžby. (...) Beethovenova hudba evokuje úzkosť, strach, hrôzu a bolesť a prebúdza tú nekonečnú túžbu, ktorá je esenciou romantizmu.“ Hoffman, ktorý bol tiež skladateľom a dirigentom, si všimol aj viaceré osobité postupy, ktorými Beethoven prenikavý účinok svojej hudby dosahuje: úvodný rytmický motív („klopanie“) zjednocujúci všetky časti diela, ale tiež (už z Haydnovej tvorby známe) spojenie Scherza a katarzne pôsobiaceho finále. Tragické vyznenie prvej časti symfónie (Allegro con brio) umocňuje skladateľ zámerným vyhýbaním sa durovým tóninám. Nasledujú Andante con moto, „útecha po tragédii“, v podobe dvojitých variácií v tónine As dur (opäť dedičstvom Haydna) a 3. časť, ťažiaca z výrazových kontrastov Scherza (téma v pianissime označená ako „misterioso“) a Tria s fugátom v sláčikoch. Skladba sa končí v tónine C dur, predznamenáva tak podobné riešenia v Klavírnych sonátach, op. 90 a 111 a v Deviatej symfónii. Toto finále – často zmieňovaná „cesta z temnoty do svetla“ – je vyústením, pointou a súčasne posolstvom celého diela. Podľa skladateľovho amerického životopisca Lewisa Lockwooda je zachytením atmosféry, ktorú mohol Beethoven poznať z niektorých francúzskych porevolučných skladieb, no akékoľvek vzory prekonáva. Lockwood tiež pripomína, že podobný kontrast temnoty a svetla sa nachádza aj v skladateľovej opere Fidelio, kde temnotu Florestanovho väzenia ožiari jas denného svetla (C dur), hudba jeho oslobodenia Leonorou.

Sondy Voyager 1 a 2 sú stále na ceste vesmírom, zatiaľ, zdá sa, bez kontaktu, no už v roku 1979 opísal americký spisovateľ Douglas Adams možné stretnutie mimozemšťanov s hudbou Piatej symfónie v sci-fi románe Stopárov sprievodca galaxiou v scéne, kedy sa dvaja hlavní hrdinovia po zničení planéty Zem snažia zmienkou o umení predísť svojmu vyhodeniu z vesmírnej lode: „,Počkaj ešte moment,‘ nedal sa Ford, ,ešte ti musím porozprávať o hudbe, umení a kope ďalších vecí, o ktorých nič nevieš‘. (...) Medzičasom dospeli k prechodovej komore – veľkej oceľovej rúre s masívnymi dverami. Strážnik plesol po ovládaní a dvere sa hladko odsunuli. ,Ale vďaka za záujem,‘ povedal. ,Zatiaľ dovi.‘ Hodil Forda s Arthurom do malej komory na konci rúry. Arthur dopadol na chrbát, lapajúc po dychu. Ford sa zvrtol a s márnym gestom sa plecom pokúšal zastaviť zatvárajúce sa dvere. ,Ale, počuj,‘ kričal za strážnikom, ,je tu celý ohromný svet, o ktorom nič nevieš... Napríklad toto!‘ Zúfalo vydoloval z pamäti jediný kultúrny artefakt, na ktorý si momentálne spomínal, a zaintonoval prvý takt Beethovenovej Piatej symfónie. ,Da da da dám! Nič to v tebe nevyvoláva?‘ ,No...,‘ odvetil Vogón, ,ani nie. Ale spomeniem to tete‘. Ak aj potom ešte niečo dodal, nemohli to počuť. Masívne dvere komory sa totiž hermeticky uzavreli a jediným zvukom v nej ostal tlmený hukot lodných motorov. (...) Ozvalo sa bzučanie motora. Tiché syčanie sa rýchlo zmenilo na ohlušujúci rachot vzduchu unikajúceho otvorenými vonkajšími dverami do temnej prázdnoty pretkanej neuveriteľne jasnými bodkami hviezd.“

Andrej Šuba

[ Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertom 17. a 18. 9. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty k 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020 ]

>> PROGRAM BULLETIN CV

BENJAMIN SCHMID

Benjamin Schmid, rodák z Viedne, je jedným z najvšestrannejších a najuniverzálnejších huslistov súčasnosti, ktorý je povestný svojím mimoriadne širokým umeleckým záberom. Vo svojom repertoári má viac ako 75 koncertov a okrem toho vášnivo uvádza diela skladateľov ako Hartmann, Gulda, Korngold, Muthspiel, Szymanowski, Wolf-Ferrari, Lutosławski a Reger. Schmid je tiež úspešným džezovým interpretom a pravidelne uvádza svoj program Hommage à Grappelli na džezových podujatiach, ako aj v koncertných sálach klasickej hudby.

Nedávno bol vymenovaný za umeleckého riaditeľa komorného orchestra Musica Vitae vo Švédsku a sezóna 2020/2021 prinesie prvé ovocie tohto nového partnerstva v mnohých vzrušujúcich predstaveniach a projektoch. Medzi ďalšie vrcholy aktuálnej sezóny patria vystúpenia s Mozarteumorchester Salzburg, Estónskym národným symfonickým orchestrom, návrat do portugalského Casa da Musica a ď. Benjamin Schmid úzko spolupracuje s Viedenskými filharmonikmi, medziiným na otváracom koncerte Salzburger Festspiele, ako aj vo viedenskom Musikvereine v roku 2011, na zámku Schönbrunn v Husľovom koncerte N. Paganiniho/F. Kreislera pod taktovkou Valerija Gergieva, ktorý bol vysielaný vo viac ako 60 krajinách a vydaný na CD a DVD spoločnosťou Deutsche Grammophon.

Jeho diskografia zahŕňa viac ako 50 albumov, ktoré získali ohlasy kritiky a ocenenia, vrátane ECHO Klassik, Gramophone Editor’s Choice a Strad Selection. Jeho nahrávka Ligetiho Husľového koncertu získala ocenenie časopisu Gramophone – Record of the Month a jeho album s Husľovým koncertom E. Wolf-Ferrariho bol nominovaný na ocenenie Vierteljahrespreis der Deutschen Schallplattenkritik.

Benjamin Schmid zvíťazil na Medzinárodnej súťaži Carla Flescha v roku 1992, kde získal aj Mozartovu a Beethovenovu cenu, ako aj Cenu publika. Je profesorom na univerzite Mozarteum v Salzburgu a vyučuje na majstrovských kurzoch na Hochschule der Künste Bern. Bol členom poroty na Medzinárodnej hudobnej súťaži ARD 2017 a predsedom poroty na Medzinárodnej husľovej súťaži Leopolda Mozarta 2019.

Pravidelne spolupracuje s umelcami ako Seiji Ozawa, Christoph von Dohnányi, Riccardo Chailly, Yuri Temirkanov, John Storgårds a Hannu Lintu a s orchestrami vrátane Australian Chamber Orchestra, Philharmonia, Concertgebouworkest, Gewandhausorchester Leipzig, Tonhalle-Orchester Zürich, Petrohradskej filharmónie, Toronto Symphony Orchestra a Concerto Köln. Medzi angažmány v USA patria vystúpenia s Baltimore Symphony Orchestra, Houston Symphony Orchestra, Washington National Symphony Orchestra, Naples Philharmonic Orchestra, Naples Philharmonic Jazz Orchestra a Curtis Symphony Orchestra. V Ázii účinkuje s New Japan Philharmonic, Singapurskou filharmóniou a na Hongkonskom festivale.

Vďaka Österreichische Nationalbank hrá Benjamin Schmid na stradivárkach „ex-Viotti“ z roku 1718.

DANIEL RAISKIN

„Daniel Raiskin je celkom jednoznačne hudobník s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; azda je ďalším príkladom posledného veľkého daru starého Sovietskeho zväzu s prísnosťou a dôkladnosťou jeho dirigentskej školy.“ (Gramophone)

Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

Angažmány v sezóne 2020/2021 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Islandský symfonický orchester, Janáčkova filharmónia Ostrava, Sinfonia Varsovia a Württemberská filharmónia Reutlingen. Ďalej bude debutovať s Varšavskou filharmóniou a opätovne vystúpi s Hong Kong Sinfonietta a Stuttgartskými filharmonikmi. S Winnipeg Symphony Orchestra bude účinkovať na turné po Japonsku a Európe, okrem iného v sálach Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a De Singel v Antverpách.

Daniel Raisikin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho. Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume. Od sezóny 2017/2018 prevzal šéfdirigentskú taktovku James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian. Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie. V sezóne 2020/2021 Slovenská filharmónia okrem domácej scény vystúpi vo viedenskom Musikvereine s dirigentom Leošom Svárovským a sólistkou Sophiou Jaffé, v Koncertnej sieni Akadémie F. Liszta v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.