Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

Koncert s publikom I / Lupták / Palovičová

Utorok 9. 6. 2020, 19.00 h
KSP – Koncerty s publikom
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

Účinkujú

Jozef Lupták violončelo
Jordana Palovičová klavír, bongá

Program

Ilja Zeljenka (1932–2007)
Hry pre Biancu pre klavír a štyri bongá
Vladimír Godár (1956)
Passacaglia pre sólové violončelo
Arvo Pärt (1935)
Fratres
Leoš Janáček (1854–1928)
Rozprávka pre violončelo a klavír
Con moto
Con moto
Allegro
Presto
Ludwig van Beethoven (1770–1827)
Sonáta pre violončelo a klavír č. 3 A dur, op. 69
Allegro, ma non tanto
Scherzo: Allegro molto
Adagio cantabile
Allegro vivace

>> PROGRAM BULLETIN CV

V úvode koncertu odznejú diela slovenských skladateľov, v ktorých sa interpreti predstavia ako sólisti.

Hry pre Biancu pre klavír a štyri bongá (1991) sú jedným z prejavov tzv. „ludizmu (hravosti) v tvorbe Ilju Zeljenku. Skladateľ napísal viacero „hier“ ako napr. Hry pre Jordanku (interpretku dnešného koncertu), Hry pre jedného (pre Marka Piačeka, skladateľa, ktorý sníma tento koncert), Hry intervalov, či Hry pre 13 spevákov. V Hrách pre Biancu využíva klavír skôr ako „bicí nástroj“ v tradícii odštartovanej Bartókovým Allegro barbaro. To je ešte zvýraznené využitím bong umiestnených po oboch bokoch interpretky, ktoré napomáhajú zvýšeniu atraktivity nielen zvukového, ale aj vizuálneho výsledku. Dielo vzniklo v období, kedy sa Zeljenka utiahol pred mestským životom a spoločenským svetom a zažíval priam explóziu tvorivosti: „Už jedenásť rokov komponujem na chate v Harmónii, kde sa mi veľmi dobre pracuje. Denne je to tak asi šesť hodín. Neviem si predstaviť, že by som komponoval ako kedysi, ročne len dve- tri skladby. Čím som starší, tým mám naliehavejší pocit, že tu veľa času nezostáva, a že ešte na všeličo sa dá prísť a všeličo treba zdokonaliť. A to nemá konca-kraja.“

Vladimír Godár sa vo svojej tvorbe programovo hlási k potrebe zohľadnenia výdobytkov hudobnej tradície v novodobom hudobnom myslení. „Passacagliu pre sólové violončelo (2007) som napísal pre priateľa Jozefa Luptáka, podobne ako som preňho napísal violončelové skladby O, Crux a Prologos. Zo všetkých interpretov má azda najširší rozhľad o mojom diele, preto sa nám veľmi dobre spolupracuje. Je to transkripcia záverečnej časti mojej Sonáty pre husle, samotná passacaglia vychádza zo štvortónového basového modelu klesajúceho tetrachordu molovej tóniny, ktorý po prvýkrát použil Claudio Monteverdi vo svojom Lamente nymfy v 8. knihe madrigalov, a tento bas sa odvtedy stal konštantou vokálnych monódií, zhudobňujúcich lamento. Celá passacaglia má dôsledne symetrickú architektúru.“ Podľa Godárovho „dvorného violončelistu“ je skladateľova hudby „nesmierne komunikatívna“ a „oslovuje veľké množstvo poslucháčov od tradičného klasického repertoáru cez ‚barokistov‘, súčasníkov až po ‚rockerov‘.“

Fratres (po latinsky Bratia, 1977) estónskeho skladateľa Arvo Pärta, jedného z čelných predstaviteľov tzv. „sakrálneho minimalizmu“, je kultovou skladbou skomponovanou v tzv. „tintinnabuli“ (lat. „zvončeky“) štýle, ku ktorému autora inšpirovalo jeho štúdium gregoriánskeho chorálu, gotickej hudby a renesančnej polyfónie. Fratres vznikli ako trojčasťová skladba bez presne stanovenej inštrumentácie. Bola premiérovaná v roku 1977 súborom starej hudby Hortus Musicus. Dielo existuje aj v podobe s pridanými variáciami pre sólový nástroj, v ktorej zaznelo po prvý raz v transkripcii pre husle a klavír na Salzburger Festspiele v podaní Gidona a Eleny Kremerových v roku 1980, ktorým je aj venovaná. S využitím minimálnych prostriedkov (melodický trojhlas; variačná forma ktorej diely sú od seba odčlenené „perkusívnym“ motívom, hlboká basová kvinta) dosahuje Pärt maximálne sugestívny výrazový účinok.

Podnetom k vzniku Rozprávky pre violončelo a klavír (1910, rev. 1923) Leoša Janáčka bola Rozprávka o cárovi Berendejovi, epická báseň Vasilija Žukovského. Janáček sa vo svojej tvorbe nechal výrazne inšpirovať ruskou literatúrou, ale aj hudbou, takže farebnosť a zvukové kúzlo jeho skladby sa vyrovnajú Rimskému-Korsakovovi či ranému Stravinskému. V duchu poetickej symboliky violončelo dôsledne „hovorí“ za mladého cároviča (ani jeden z jeho bohatierskych motívov sa v klavíri nevyskytne), klavír za spanilú cárovnú jeho srdca. Tretia časť diela bola využitá ako soundtrack vo filmovej adaptácii kultového románu Nesnesitelná lehkost bytí jedného z najvýznamnejších predstaviteľov súčasnej literatúry Milana Kunderu. Spisovateľ českého pôvodu, syn Janáčkovho prominentného žiaka a prvého rektora brnianskej JAMU Ludvíka Kunderu, je skvelým znalcom a vykladačom Janáčkovej hudobnej poetiky.

Sonátu pre violončelo a klavír č. 3 A dur, op. 69 (1808) dokončil Ludwig van Beethoven približne v tom období ako svoju slávnu Osudovú symfóniu. Je to dielo nesúce charakteristické znaky stredného obdobia skladateľovej tvorby: už nie je zamerané na virtuozitu a brilantnosť (ako dve sonáty op. 5 č. 1 a 2), ani nevykazuje znaky jeho neskorého „abstraktného“ štýlu (ako op. 102 č. 1 a 2). Úvodná téma prvej časti zaznievajúca v spodnom registri sólového violončela zasieva semienka motívov, ktoré v priebehu skladby postupne rastú a rozkvitajú. Identický postup nachádzame aj v Piatej symfónii, kde je všetko dianie odvodené od štvortónového motívu g – g – g – es, onoho povestného a symbolického „osudového klopania na dvere“... Beethovenova Tretia sonáta pre violončelo a klavír je považovaná za prvú v dejinách hudby, kde majú oba nástroje rovnakú dôležitosť a stala sa tak základom, na ktorom budovali Mendelssohn, Brahms a ďalší romantickí skladatelia.

Markéta Štefková

[ Bibliografický údaj: ŠTEFKOVÁ, Markéta: Text ku koncertu 9. 6. 2020, in: Slovenská filharmónia, cyklus Koncerty s publikom, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020 ]

>> PROGRAM BULLETIN CV

JOZEF LUPTÁK

je jednou z najvýraznejších osobností na súčasnej slovenskej hudobnej scéne. Je umelcom so širokým umeleckým záberom a zrelým muzikantským intelektom, vytríbeným zmyslom pre štýl, technickou virtuozitou, schopnosťou zmocniť sa interpretovaného diela s nadhľadom a presvedčivosťou. Recenzenti oceňujú jeho muzikalitu, schopnosť tvoriť na pódiu ako aj prirodzený entuziazmus a emocionálne silný interpetačný výraz plný nových ideí v hudbe.

Absolvent Konzervatória (Karol Filipovič) a VŠMU v Bratislave (prof. Jozef Podhoranský) pokračoval v štúdiách na Royal Academy of Music v Londýne (Robert Cohen). Počas štúdií sa zúčastňoval majstrovských kurzov u svetových violončelistov (Šafran, Parisot, Tsutsumi, Monighetti) a je laureátom a víťazom viacerých národných a medzinárodných súťaží (Rakúsko, Slovensko, UK, Španielsko).

Ako sólista spolupracoval s dirigentmi ako Andrew Parrott, Jiří Bělohlávek, Leoš Svárovský, Andrew Mogrelia, Olivier Grangean, Héja Domonkos, Vladimir Černušenko, Bohdan Warchal, Ondrej Lenárd a ďalší, s poprednými slovenskými a zahraničnými orchestrami (Kapella Petrohrad, Brnianska filharmónia, PKF – Prague Philharmonia, Slovenská filharmónia, SOSR, Granada City Orchestra, Christchurch Symphony a ďalšie).

Realizoval viacero CD nahrávok (o. i. kompletné Suity pre sólové violončelo J. S. Bacha, projekt Cello spájajúci výtvarné umenie a súčasnú hudbu inšpirovanú tvorbou J. S. Bacha, premiérové nahrávky diel V. Godára), stál pri zrode a je iniciátorom početných diel súčasných slovenských autorov. V roku 2006 vyšiel live záznam jeho debutového recitálu v Londýne, kde hral spolu s Norou Skuta a Robertom Cohenom.

Je zakladateľom a umeleckým riaditeľom festivalu Konvergencie, ktorý sa uskutočnil v tomto roku už dvadsiatyprvýkrát. V roku 2010 vyšiel jeho projekt Chasidských piesní či rómsky projekt After Phurikane. V roku 2009 dostal Cenu Ministra kultúry SR za svoju sólovú koncertnú činnosť ako aj za realizáciu festivalu Konvergencie.

Medzi výnimočné projekty posledných sezón patrili okrem každoročného Festivalu Konvergencie úspešne absolvované turné po Novom Zélande, početné koncerty v USA a Veľkej Británii, účinkovanie na Kuhmo Chamber Music Festival vo Fínsku, otvárací koncert sezóny Granada City Orchestra kde sa predstavil ako sólista aj dirigent. Absolvoval koncerty po Slovensku a Čechách, nahral Dvořákov violončelový koncert a vydal sólovú i autorskú nahrávku Free in One. V rámci Festivalu Konvergencie uviedol kompletné sláčikové kvartetá Dmitrija Šostakoviča, Bélu Bartóka, neskoré kvartetá Ludwiga van Beethovena či komornú hudbu Igora Stravinského. Viedol majstrovskú violončelovú triedu v talianskom Cividale, maďarskom Tokaji a Debrecíne a kurzy komornej hry Konvergencie v Nitre.

JORDANA PALOVIČOVÁ

študovala hru na klavíri na Konzervatóriu v Bratislave (Juraj Mašinda), na VŠMU (Daniela Varínska), na Royal College of Music v Londýne v triede Yontyho Solomona a na Musikhochschule Lübeck v Nemecku v triede Jamesa Tocca. V rokoch 2002 až 2004 bola štipendistkou DAAD. V rámci medzinárodných majstrovských kurzov spolupracovala s ďalšími významnými pedagógmi (Lazar Berman, György Sándor, Eugen Indjić, Jan Wijn, Aci Bertoncelj, Peter Toperczer, Marian Lapšanský). V súčasnosti pôsobí ako docentka na Katedre klávesových nástrojov a cirkevnej hudby HTF VŠMU v Bratislave.

Získala mnoho ocenení na domácich i medzinárodných súťažiach – Hummelov dom, Súťaž Konzervatórií SR, Virtuosi per musica di pianoforte, Medzinárodná klavírna súťaž J. N. Hummela, Medzinárodná rozhlasová súťaž Concertino Praga, Talent roku, Chappell Gold Medal Competition, Anglo-Czechoslovak Trust London Music Competition, Medzinárodná spevácka súťaž Antonína Dvořáka. V roku 2016 jej bola udelená Cena Jána Cikkera za aktívne šírenie tvorby skladateľa. Realizovala nahrávky pre spoločnosť MUSICA, Hudobný fond, Hudobné centrum, Pavlík Records, Experimentálne štúdio VŠMU, Slávik Slovenska, Slovenský rozhlas, STV, Český rozhlas, ČT, Norddeutscher Rundfunk. Pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Cikkera nahrala CD s jeho dielami pre klavír sólo a Concertino pre klavír a orchester op. 20 v spolupráci s dirigentom Oliverom Dohnányim a ŠKO Žilina. V roku 2014 vydala jej CD Ján Cikker: Piano Works londýnska spoločnosť Toccata Classics. Participovala aj na nedávnom projekte 4CD Eugen Suchoň: Klavírne dielo 1928 – 1984, kde uviedla o. i. premiérovú nahrávku Rapsodickej suity vo verzii pre dva klavíry v spolupráci so Zuzanou Biščákovou. Aktuálne vydala spolu s Ivanom Palovičom CD venované tvorbe pre violu a klavír. Sólisticky, aj ako komorná hráčka sa predstavila na mnohých festivaloch doma i v zahraničí ako napr. BHS, Mozartov týždeň, Komorné dni J. N. Hummela, Melos-Étos, Nová slovenská hudba, Stredoeurópsky festival koncertného umenia Žilina, Hudobné jari v Košiciach, Levoči, Poprade, Lipanoch, Trenčíne a Topoľčanoch, Hudobné jesene v Prešove, Nitre, Rimavskej Sobote, Topoľčanoch a Dolnom Kubíne, Festival peknej hudby, Konfrontácie, Hammerklavier festival, Konvergencie, Levočské babie leto, Viva Musica! (SR), Dni hudby Felixa Mendelssohna-Bartholdyho, Harmonie Starego Miasta (Poľsko), Cambra de Música (Španielsko), Pulse Festival, Cheltenham International Festival of Music (Veľká Británia), Sibelius Week (Fínsko), ARMONIE DELLA SERA (Taliansko). Pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Cikkera sa v rámci cyklu Vent d’Est, Vent d’Ouest predstavila recitálom v parížskej Invalidovni. V oblasti komornej hry, resp. koncertantnej literatúry spolupracuje so širokým spektrom partnerov – Moyzesovo kvarteto, Solamente Naturali, Garth Knox, Juan-Miguel Hernandez, Vladimir Mendelssohn, Ivan Palovič, Maxim Rysanov, Robert Cohen, Jozef Lupták, Eugen Prochác, Igor Karško, Dalibor Karvay, Isabelle van Keulen, Milan Paľa, Juraj Tomka, Eva Šušková, Petra Noskaiová, Zuzana Biščáková, Daniel Buranovský, Jakub Čižmarovič, Marcel Štefko, Ivan Koska a iní. Sólisticky účinkovala s poprednými slovenskými a zahraničnými orchestrami – Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Cappella Istropolitana, Štátny komorný orchester Žilina, Štátna filharmónia Košice, Symfonický orchester Konzervatória v Bratislave, Symfonický orchester VŠMU, VŠMU Modern Orchestra, Hilaris Chamber Orchestra, Moravská filharmonie Olomouc, Pražská komorní filharmonie, Lambeth Orchestra, RCM Sinfonietta Orchestra a Lübecker Philharmoniker pod taktovkou Ondreja Lenárda, Olivera Dohnányiho, Róberta Stankovského, Lubomíra Mátla, Mária Košika, Rastislava Štúra, Martina Leginusa, Mariána Lejavu, Konstantina Ilievskeho, Petra Valentoviča, Ondreja Olosa, Júliusa Karabu, Vladimíra Válka, Petra Vronského, Ondřeja Kukala, Stanislava Macuru, Zbyňka Müllera, Jaroslava Kyzlinka, Leoša Svárovského, Christophera Fifielda, Kirka Trevora, Cornelia Meistera, Neila Thomsona, Charlesa Olivieri-Munroea a Paula McCreesha.

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.