Nedeľa 2. 6. 2019, 16.00 h
O – Organové koncerty
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Monika Melcová organ
Ciaccona – v španielčine chacona, vo francúzštine chaconne – pochádza zo španielskeho milieu Latinskej Ameriky. Pôvodne sa jednalo o trojdobý pomalý tanec, ktorý sa pod týmto názvom v priebehu 17. a 18. storočia vyvinul do jednej z hlavných hudobných foriem francúzskeho baletu. Ako inštrumentálna skladba predstavuje v lutnovej a klávesovej literatúre 17. storočia typickú variačnú formu, kde skladateľ, takisto v trojdobom takte, rozvíja kontrapunktické variácie nad opakujúcim sa ostinátnym basom v rozsahu 4 – 8 taktov, väčšinou v molovej tónine. Ciaccona je podobná passacaglii. V 18. storočí sa tieto názvy stávajú synonymom kvôli rovnakým charakteristickým znakom. Ich anglickým pendantom je ground.
V klávesovej literatúre formu ciaccony najprv nachádzame u Girolama Frescobaldiho. Typický organový rozmer však dostáva až v dielach skladateľov nemeckého baroka (stredné a severné Nemecko), ktorí mali k dispozícii organy so samostatným pedálovým strojom (Dietrich Buxtehude). Vrchol tohto hudobného druhu predstavuje Passacaglia c mol, BWV 582 Johanna Sebastiana Bacha.
V súčasných kompozíciách už nemusí ísť o ostinátne sa opakujúci bas, prípadne prechod témy z basu do ostatných hlasov. Ciaccony alebo passacaglie 20. a 21. storočia sú spravidla založené na princípe opakovania akéhokoľvek druhu ostináta (napr. Petr Eben – Túžba po smrti, Jób, Jehan Alain – Le jardin suspendu).
Výrazný hudobný talent sa u Louisa Marchanda prejavoval už v ranom veku. Bol považovaný za zázračné dieťa. Vypracoval sa na čembalového a organového virtuóza, čo mu neskôr prinieslo miesto kráľovského organistu na dvore Ľudovíta XIV., ktoré zastával v rokoch 1708 – 1714. Viac z Bachovho ako z Marchandovho životopisu je známa príhoda, keď mal slávny a sebavedomý Francúz v roku 1717 v Drážďanoch súťažiť v hre na čembale s vtedy takmer neznámym lipským kantorom. Z obavy, že by neuspel, Marchand zo súboja na poslednú chvíľu odstúpil.
Z Marchandovej organovej tvorby sa napriek jeho bohatej činnosti zachovalo pomerne málo skladieb. Jeho Livre d’orgue z roku 1700 sa nezachovala. Z ďalšej tvorby sa zachovalo šesť Livres. Grand Dialogue en Ut (Veľký dialóg C dur) pochádza z raného obdobia (1698) a nachádza sa v zbierke Troisième Livre (Tretia kniha). Táto skladba je zároveň jednou z najhranejších skladieb francúzskeho baroka. Na svoju dobu je táto trojčasťová kompozícia pomerne rozsiahla a má slávnostný charakter. Atmosférou môže pripomínať ofertóriá Françoisa Couperina.
Tierce en taille z Première Livre (Prvá kniha) je typickou časťou organových francúzskych barokových skladieb, v ktorej sa sólový hlas (tenor) hrá na zmesi registrov, ktoré obsahujú terciu, pričom pravá ruka (soprán, alt) a pedál (bas) ho sprevádzajú.
Henri Messerer sa narodil v roku 1838 v Marseille v alsaskej rodine. Študoval v rodnom meste a v Štrasburgu hru na klavíri a organe, harmóniu a kontrapunkt. Počas svojej bohatej kariéry sa venoval viacerým oblastiam: bol organistom, skladateľom, profesorom harmónie a riaditeľom mestského konzervatória. Ako organista pôsobil v niekoľkých chrámoch. V katedrále v Marseille hrával takmer päťdesiat rokov na dvojmanuálovom organe Cavaillé-Coll s 24 registrami. Na tomto nástroji zahral množstvo koncertov, predovšetkým z diel svojich obľúbených skladateľov Johanna Sebastiana Bacha a Césara Francka. Messererovo dielo obsahuje aj organové transkripcie iných skladateľov, pričom ho do značnej miery ovplyvnil symfonický organ v katedrále. Aj jeho úprava Chaconny z Bachovej Husľovej partity č. 2 d mol, BWV 1004 sa nesie v symfonickom duchu, čím pripomína klavírne úpravy Bachových diel od Ferruccia Busoniho. V prípade Chaconny ide o technicky náročnú transkripciu. Organista musí zvládnuť aj virtuózne husľové sólo, o ktorom huslista Yehudi Menuhin povedal, že je najväčšou husľovou štruktúrou, ktorá bol kedy vytvorená. Jeho mladší kolega Joshua Bell o Chaconne povedal: „nie je to iba jedna z najväčších hudobných skladieb, aká bola kedy napísaná. Ale je to aj jeden z najväčších úspechov človeka v histórii. Je to silná skladba duchovne, emocionálne a je stavebne dokonalá.“
Jean-Baptiste Lully sa narodil vo Florencii. Napriek tomu, že bol talianskeho pôvodu, stal sa najvýznamnejším francúzskym skladateľom svojej doby. Je de facto tvorcom francúzskej národnej opery a pripisuje sa mu aj vytvorenie francúzskeho typu opernej ouvertúry. Vo svojej tvorbe rozvinul aj recitatív vo francúzskom jazyku. Bol najvplyvnejším a najúspešnejším skladateľom obdobia vlády Ľudovíta XIV. vo Francúzsku. Jeho dielo obsahuje úctyhodný počet svetských aj cirkevných skladieb. Jeho tance a balety si kráľ natoľko vážil, že v niektorých účinkoval sám ako tanečník. Okrem toho vytvoril v spolupráci s Moliérom niekoľko divadelných predstavení pre kráľa. Jedným z nich je aj známa hra Meštiak šľachticom (Le Bourgeois gentilhomme), ku ktorej Lully napísal hudbu. Jednou z jej obľúbených častí je aj Chaconne des Scaramouches, Trivelins et Harlequins. Svoj skvelý život na dvore Kráľa Slnko ukončil Lully netradičným pracovným úrazom: 8. januára 1687 dirigoval svoju skladbu Te Deum, a to pri príležitosti oslavy ozdravenia Ľudovíta XIV. Lenže v Lullyho dobe sa ešte nedirigovalo elegantnou dirigentskou paličkou ako dnes, ale ťažkou taktovkou s kovovým bodcom, s ktorým si poranil nohu. Na následky tohto zranenia dňa 22. marca 1687 zomrel.
Za najvýznamnejšieho predchodcu J. S. Bacha v oblasti organovej a kantátovej tvorby je považovaný Dietrich Buxtehude. Bol synom organistu a sám celý život pôsobil ako organista vo viacerých chrámoch na území severného Nemecka, ale aj vo Švédsku a Dánsku. Jeho najvýznamnejším pôsobiskom sa stal v roku 1668 mariánsky kostol v slobodnom kráľovskom meste Lübeck na severe Nemecka. Tu znovu zaviedol pravidelné večerné koncerty, tzv. Abendmusiken. Buxtehude bol počas svojho života veľmi uznávaným skladateľom a organistom. V roku 1703 ho navštívil Johann Mattheson a Georg Friedrich Händel. O dva roky zasa J. S. Bach. Buxtehudeho organová tvorba obsahuje prelúdiá, canzony, variačné skladby a chorálové predohry. Prelúdiá, prípadne tokáty, sú skladbami, kde sa voľné, improvizačné plochy striedajú s kontrapunktickými (malé fúgy). Jedinými prísnymi kontrapunktickými skladbami sú kompozície, ktoré uplatňujú kontrapunktickú variačnú formu na tému v base (pedáli): Ciaccona c mol, BuxWV 159 a Ciaccona e mol, BuxWV 160, ako aj Passacaglia d mol, BuxWV 161.
Jean Louis Florentz bol študentom Pierra Schaeffera a Oliviera Messiaena. V roku 1978 vyhral prestížnu cenu Lili Boulanger za kompozíciu. Nasledovali rôzne ceny od SACEM (Spoločnosti autorov, skladateľov a hudobných editorov) a Francúzskeho inštitútu. Jeho neustále cesty do Afriky ho inšpirovali k štúdiu etnomuzikológie a lingvistiky, čo sa premietlo aj v jeho tvorbe. V rokoch 1980 – 1981 bol rezidentným skladateľom Villy Medici v Ríme a v rokoch 1983 – 1985 v Casa de Velázquez v Madride. Bol členom Académie des Beaux-Arts a blízkym priateľom Oliviera Latryho, organistu Katedrály Notre-Dame v Paríži. Harpe de Marie (Máriina harfa) je treťou skladbou cyklu Laudes (Chvály), op. 5 z roku 1985. Je inšpirovaná etiópskou hudbou. Polyrytmické prvky a melódia predstavujú Máriinu hru na harfe a spev, ktorými uspáva Ježiša. Je to technicky a interpretačne jedna z najnáročnejších organových skladieb vôbec. Interpret sa musí popasovať predovšetkým s komplikovaným rytmom, nad ktorým zaznieva spev Márie v sólovom hlase hranom na registri flauta v štvorstopovej polohe (Flûte 4’).
Jehan Alain bol súčasníkom Oliviera Messiaena. Žiaľ, zomrel mladý, iba ako 29-ročný otec troch detí v II. svetovej vojne. Pochádzal z rodiny organistov – otec aj súrodenci (napr. Marie Claire Alain) boli organistami. Jehan bol od trinástich rokov asistentom svojho otca v rodnom meste Saint-Germain-en-Laye pri Paríži. V rokoch 1929 – 1939 študoval na Parížskom konzervatóriu – hru na organe u Marcela Duprého a kompozíciu u Paula Dukasa. Za svoj krátky život skomponoval približne 30 organových skladieb, ktoré patria k jeho najčastejšie hraným kompozíciám. Alainov hudobný jazyk je špecifický a líši sa od jeho súčasníkov. Inšpiráciu nachádzal v gregoriánskom choráli, džeze aj v orientálnej hudbe (Dve fantázie).
Le jardin suspendu. Chaconne, JA 071 napísal v roku 1934. Ide o jedno z prvých, hoci menších diel, kde sa ustálil jeho hudobný jazyk. Názov skladby (Visutá záhrada) reflektuje na jeden zo starovekých divov sveta – Visuté záhrady v Babylone. Podtitulom Chaconne sa skladateľ v podstate pridŕža tejto hudobnej formy, v rámci ktorej pracuje s kaleidoskopom harmonických a farebných variácií.
Stanislav Šurin
[ Bibliografický údaj: ŠURIN, Stanislav: Text ku koncertu 2. 6. 2019, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, cyklus O4, 70. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia, 2019 ]sa narodila v Spišskej Novej Vsi. Po absolvovaní Konzervatória v Košiciach (organ v triede E. Dzemjanovej) pokračovala v štúdiách na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni pod vedením Michaela Radulescu. Štúdium ukončila s vyznamenaním a Čestnou cenou Ministerstva kultúry a školstva Rakúska v roku 1999 a v tom istom roku bola prijatá na Conservatoire National Supérieur de Musique v Paríži do triedy „perfectionnement“ Oliviera Latryho a Michela Bouvarda. Súčasne študovala v improvizačnej triede Loica Malliého, čo jej bolo umožnené vďaka Fondation de France – La Bourse Nadia et Lili Boulanger a Mécénat musical Société Générale.
Počas štúdií získala množstvo ocenení na medzinárodných súťažiach: v Bruggách (1997 a 2000), v Žiline (Festival Stredoeurópskeho umenia v roku 1998), Prix du Mécénat Musicale v Paríži (2001), Prix de la Fondation Meyer (2002).
Po štúdiách pôsobila v sezóne 2002 – 2003 ako rezidenčná organistka v Sapporo Concert Hall KITARA v Japonsku, kam sa po roku 2003 viackrát vrátila. Realizovala početné recitály v Suntory Hall Tokyo, Metropolitan Art Space, Opera City Hall, Niigata Performing Center, Yokohama Minato Mirai Concert Hall a i. Pravidelne koncertuje v Slovenskej filharmónii.
V rokoch 2006 až 2011 pedagogicky pôsobila na Konzervatóriu Gastona Litaiza a v období 2003 – 2011 bola taktiež titulárnou organistkou v Saint Martin des Champs v Paríži. Od septembra 2008 začala vyučovať improvizáciu na Hudobnej akadémii MUSIKENE v San Sebastiane v Španielsku. Mimoriadne sa zaujíma o improvizáciu v spojení s pedagogickou prácou. Improvizáciu vyučuje na majstrovských kurzoch v Európe a Japonsku a na túto tému pripravila už mnoho rozhlasových vysielaní. Od roku 2015 pôsobí taktiež v Centro Superior de Música K. Gurska v Madride. V roku 2018 vyučovala aj na Kráľovskej dánskej hudobnej akadémii v Kodani v odbore so zameraním na francúzsku a španielsku barokovú tvorbu.
Realizovala nahrávky pre Radio France Musique, NHK Tokyo, Slovenský rozhlas, Radio Suisse Romande, ORF Wien, RTBF Bruxelles. Taktiež spolupracuje s renomovanými interpretmi ako Raphael Oleg, Anne Shin, Guy Touvron, Carlos Mena, Walter Auer, so súborom Musica Aeterna a s Orchestre National de France.
V roku 2012 bola pozvaná ako členka poroty medzinárodnej organovej súťaže Concours international de l’orgue – Grand Prix de Chartres.
© 2019 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.