Slovenská filharmónia
Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.Organový recitál II – Wolfgang Capek
Nedeľa 18. 2. 2018, 16.00 h
O – Organové koncerty
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Účinkujú
Wolfgang Capek organ
Program
Wolfgang Amadeus Mozart (1756–1791) Fantázia f mol, KV 608Allegro
Andante
Allegro
Gottfried August Homilius (1714–1785) Organové trio G dur
Max Reger (1873–1916) Fantázia a fúga c mol, op. 29
Edward Elgar (1857–1934) Presto zo Sonáty G dur, op. 28
PrestávkaGabriel Pierné (1863–1937) Tri skladby pre organ, op. 29
Prélude
Cantilène
Scherzando
Marcel Dupré (1886–1971) Symfónia č. 2, op. 26
Prélude
Intermezzo
Toccata
V tvorbe geniálneho Wolfganga Amadea Mozarta pre klávesové nástroje dominujú skladby pre klavír. Napriek tomu považoval Mozart organ za kráľa hudobných nástrojov a využil každú príležitosť zahrať si počas svojich koncertných ciest na významných európskych organoch, ako napríklad na slávnom Müllerovom organe v Haarleme, na Sielbermannových organoch v Štrasburgu a v Drážďanoch, ako aj na organe v chráme sv. Tomáša v Lipsku. Žiaľ, pre organ nám Mozart zanechal iba tri kompozície (okrem niekoľkých transkripcií). Možno to bolo spôsobené žalostným postavením organa vo vtedajšej spoločnosti. Adagio a Allegro f mol, KV 594; Fantázia f mol, KV 608 a Andante F dur, KV 616 vznikli na objednávku baróna Josepha von Deyma a pôvodne ani neboli určené pre organ, ale pre tzv. Flötenuhr – flautové hodiny, ktoré boli vo svojej dobe obľúbenou hudobnou hračkou. Bol to v podstate stroj s labiálnymi píšťalami, pre ktorý napísali niekoľko skladieb aj Haydn a Beethoven. Mozartovou najreprezentatívnejšou organovou skladbou je Fantázia f mol, KV 608. Spolu s ostatnými dvoma menovanými skladbami ju skladateľ zaradil do zbierky s titulom Ein OrgelStücke für eine Uhr.
Trojčasťová Fantázia začína bodkovaným ouvertúrovým motívom, ktorý pripomína orchestrálne predohry francúzskeho baroka alebo G. F. Händela. Tento krátky, iba dvanásťtaktový úsek sa vyznačuje vážnym patetickým charakterom. Hneď potom nastupuje závažná fúga, ktorej motív tematicky vychádza z úvodu. Polyfónny úsek vyústi späť do ouvertúrového charakteru, ktorý tentokrát začne v tónine fis mol, no napokon zmoduluje do C dur. Nasleduje delikátna pastorálna melódia strednej časti v As dur, ktorá je spracovaná ako téma s variáciami. V úvode poslednej časti opäť zaznie ouvertúrový motív (v As dur), a tak ako v prvej časti, vyústi do fúgy. Táto fúga má rovnakú tému, avšak na rozdiel od prvej ide o dvojitú fúgu: Mozart pridáva ešte druhú tému v šestnástinových hodnotách, čo prináša virtuózny charakter, v ktorom sa uvoľňuje energia nahromadená v predchádzajúcom ouvertúrovom úseku. Fúga sa zastaví na 4-taktovom úseku, v ktorom sa ako reminiscencia vracia ouvertúrový motív. Po ňom nasledujú nahustené nástupy tém v tesne (strette), ktorá vyúsťuje do virtuózneho záveru.
Gottfried August Homilius bol nemecký skladateľ, kantor a organista. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších skladateľov cirkevnej hudby z pobachovskej generácie. Je takisto významným predstaviteľom tzv. empfindsamer Stil (citového štýlu), ktorý bol typický pre obdobie rokov 1740 – 1780 v severnom Nemecku. Homilius sa narodil ako syn luteránskeho pastora v saskej dedinke Rosenthal pri českých hraniciach. Počas štúdií práva na Lipskej univerzite študoval hru na organe u Johanna Sebastiana Bacha. Pôsobil ako organista a kantor v najvýznamnejších chrámoch v Drážďanoch: od roku 1742 bol organistom vo Frauenkirche a od roku 1755 až do svojej smrti kantorom a hudobným riaditeľom v Kreuzkirche, Frauenkirche a Sophienkirche. Komponoval predovšetkým cirkevnú hudbu. Je autorom viac ako desiatky oratórií. Napísal viac ako 150 kantát. Organovú tvorbu reprezentuje predovšetkým zbierka 36 chorálových predohier. Jeho kompozičný štýl v organových dielach je blízky štýlu jeho súčasníka Johanna Ludwiga Krebsa. Až dve tretiny Homiliovej chorálovej organovej tvorby sú napísané v triovej forme, zvyšné skladby sú štvorhlasné. Je tiež autorom dvoch skladieb, ktoré nie sú tematicky viazané na žiadnu chorálovú melódiu. Jedná sa o Fúgu G dur a Organové trio G dur.
Počas svojho krátkeho života skomponoval Max Reger úctyhodný počet organových skladieb, ktoré patria do zlatého fondu organovej literatúry. Regerova skladateľská poetika je charakteristická svojou komplikovanosťou a dokonalým využitím možností tonálnej harmónie. Jeho skladby boli spočiatku harmonicky aj formovo tak preexponované, že boli na hranici počúvateľnosti. Dôležitým faktorom, ktorý Regera v jeho tvorbe pozitívne ovplyvnil, bolo priateľstvo s profesorom kompozície na Lipskom konzervatóriu a organovým virtuózom Karlom Straubem. Straube bol zároveň prvým interpretom Regerových organových diel. Reger Straubemu dôveroval a akceptoval jeho revízie, ktoré mu navrhol.
Regerove veľké organové kompozície ako napríklad Chorálová fantázia na Wachet auf, ruft uns die Stimme alebo Fantázia a fúga na B-A-C-H patria k technicky a registračne najnáročnejším skladbám organovej literatúry. Reger bol totiž obdivovateľom vtedy moderných pneumatických organov a v registračných nárokoch na svoje skladby dokonale využil všetky technické vymoženosti tohto typu nástroja. Ako prvý začal napríklad na crescendo predpisovať valec. Väčšinu svojich organových diel napísal po roku 1900. Vo veľkých kompozíciách sa nechal inšpirovať chorálovými témami, avšak iba menšie skladby ako napríklad Te Deum, Kyrie alebo Gloria sú vhodné okrem koncertného účelu aj v liturgii.
Fantázia a fúga c mol, op. 29 patrí k málo známym Regerovým organovým kompozíciám. Venoval ju Richardovi Straussovi z vďaky za úspešné sprostredkovanie spolupráce s vydavateľstvom Aibl. Skutočnosť, že vedúcej osobnosti nemeckej hudby venoval práve organovú skladbu, svedčí o tom, aký veľký význam mal pre Regera tento kráľovský nástroj. Reger skomponoval toto dielo pre moderný typ organa, pričom vychádzal z dispozičných a technických možností Walckerovho organa v Marktkirche vo Wiesbadene. Na konkrétnych miestach v skladbe vyžaduje použitie automatického prepínača pedálu či crescendového valca. Reger do svojej kompozície integroval aj alúzie na Bachovu Fantáziu a fúgu g mol, BWV 542.
Edward Elgar sa narodil v rodine ladiča klavírov a obchodníka s hudobninami. To predurčilo jeho budúcnosť. Už od ôsmich rokov začal chodiť na hodiny klavíra a huslí. Okrem toho sa ako samouk učil hrať aj na ďalšie nástroje vrátane organa. Vo veku pätnástich rokov začal zastupovať svojho otca, ktorý hrával v katolíckom Kostole sv. Juraja vo Worcestri. V roku 1885 prevzal toto miesto, kde pôsobil ako hlavný organista do roku 1889. Ako skladateľ bol spočiatku neznámy. Záujem domáceho i zahraničného publika si získal orchestrálnymi variáciami Enigma z roku 1899. Vďaka svojmu skladateľskému renomé začal v roku 1905 vyučovať na Birminghamskej univerzite. Elgar bol považovaný za prvého významného anglického skladateľa po Purcellovi. Vďaka tomu absolvoval aj štyri americké turné, na ktorých sa predstavil ako skladateľ i ako dirigent. Organové diela zaberajú v jeho tvorbe iba malú časť. Napriek tomu patria k najvýznamnejším organovým dielam anglickej proveniencie.
V roku 1874 postavila firma Hill v katedrále vo Worcestri nový trojmanuálový organ s 53 registrami. Tento nástroj vzbudil u Elgara veľký záujem. Navštívil všetky koncerty, ktoré sa po požehnaní organa v katedrále konali. O niekoľko rokov neskôr asistent organistu katedrály vo Worchestri Hugh Blairs požiadal Elgara o napísanie organového voluntary pre zhromaždenie amerických organistov. Namiesto toho však Elgar v dňoch 28. júna až 3. júla 1895 skompletizoval 26-minútovú organovú Sonátu G dur, op. 28 a Blairs ju o pár dní (8. júla) v katedrále premiéroval. Skladateľ tu dôsledne uplatnil štvorčasťovú formu, pričom okrajové časti sú napísané v sonátovej forme a stredné časti v A-B-A forme. Na margo interpretačných možností poslednej časti Sonáty – Presto životopisec, novinár a hudobný publicista Michael Kennedy povedal, že ak ju chce organista zahrať, musí byť mentálnym a fyzickým atlétom. Sonáta G dur bola napísaná pre organ Worcesterskej katedrály a Elgar ju dedikoval svojmu priateľovi a kolegovi Charlesovi Swinnertonovi Heapovi.
Gabriel Pierné sa narodil v Metz v severovýchodnom Francúzsku. Študoval na Parížskom konzervatóriu u Émila Duranda a Césara Francka (organ) a u Julesa Masseneta (kompozícia). Jeho tvorba obsahuje predovšetkým orchestrálne skladby. Je aj autorom šiestich opier a deviatich baletov. Skladby pre klávesové nástroje zaberajú v jeho diele pomerne malé miesto. Napísal len dve klavírne kompozície a šesť skladieb pre organ. Z organových diel sú najznámejšie a najhranejšie Tri skladby pre organ, op. 29 z roku 1892 s časťami Prélude – Cantilène – Scherzando, pričom každú časť venoval jednému zo svojich kolegov (Marcel Samuel Rousseau, Theodore Dubois, Alexandre Guilmant). Okrem originálnych organových skladieb sa s obľubou hrávajú aj organové transkripcie niektorých jeho skladieb pre orchester a ansámbel dychových plechových nástrojov.
Marcel Dupré, výnimočná francúzska organová osobnosť prvej polovice dvadsiateho storočia, pôsobil ako skladateľ a učiteľ mnohých generácií študentov organa na Parížskom konzervatóriu. Dlhé roky pôsobil ako organista Baziliky St. Sulpice v Paríži. Bol medzinárodne uznávaným organovým virtuózom a improvizátorom. Niet divu, že skladby pre organ, organ ad libitum, či pre organ a orchester v Duprého skladateľskom diele markantne dominujú. Organovú Symfóniu č. 2, op. 26 napísal v roku 1929 a premiéroval ju 30. septembra v tom istom roku vo Wanamaker Auditorium v New Yorku. Organista-skladateľ sa predstavil novým dielom na vrchole svojich tvorivých a technických možností, ktoré americké publikum u neho tak obdivovalo. Využil v ňom všetky zvukové a technické možnosti, ktoré nový organ s elektrickými traktúrami poskytoval. Forma a tematická práca stoja v úzadí. Poslucháča pohltí predovšetkým zvuk a zvuková farebnosť. Táto skladba uzatvára umelecky najplodnejšie obdobie života jedného z najvýznamnejších organových symfonikov.
Stanislav Šurin
[ Bibliografický údaj: ŠURIN, Stanislav: Text ku koncertu 18. 2. 2018, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, Cyklus O, 69. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2018 ]WOLFGANG CAPEK
študoval na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien hru na klavíri (u Hansa Kanna, Hildy Langer-Rühl, Erwina Christiana Scholza), hru na organe (u Herberta Tacheziho), kompozíciu (u Friedricha Neumanna) a cirkevnú hudbu. Štúdium ukončil v rokoch 1978 – 1980 s viacerými vyznamenaniami. V roku 1980 študoval francúzsku organovú hudbu u Louisa Robillarda v Lyone. Francúzskej organovej hudbe Louisa Vierna a Marcela Duprého sa venoval aj vo svojej diplomovej práci.
Získal viacero ocenení na súťažiach v hre na klavíri (Jugend musiziert) a v hre na organe (Hudobná súťaž ARD – 1975, 1979). Od 70. rokov 20. storočia koncertuje ako organista i klavirista naprieč Európou, v USA, Rusku, Hongkongu, Južnej Kórei a Austrálii. Ako sólista, respektíve komorný hráč spolupracoval s významnými domácimi i zahraničnými telesami pod taktovkou dirigentov ako Rafael Frühbeck de Burgos, Thomas Hengelbrock, Georges Prêtre, Franz Welser-Möst, Peter Planyavsky. Predstavil sa v dielach ako Koncertantná symfónia J. Jongena, Alpská symfónia R. Straussa, v organových koncertoch G. F. Händela, J. Haydna, A. Guilmanta, F. Poulanca, F. Peetersa, F.-J. Fétisa a ďalších. V duu v obsadení klavír a organ vystupoval spolu s Michaelom Gailitom a Paulom Guldom (okrem iného uviedli rakúske premiéry niektorých diel M. Duprého, J. Guilloua a F. Peetersa). Capekov široký repertoár dokumentujú viaceré nahrávky pre rozhlas, televíziu, ako aj CD či LP nahrávky.
Popri koncertnej činnosti je už od mladosti činný aj ako cirkevný hudobník, okrem iného v Schubertkirche vo Viedni-Lichtentale, teda v kostole, s ktorým sa spájajú životné osudy i kompozičná činnosť Franza Schuberta. Od roku 1984 pôsobí ako organista a zbormajster v Marienkirche vo Viedni-Hernals, kde umelecky zastrešuje aj každoročný Hernalský organový festival. Od roku 2009 je okrem toho aj hlavným organistom v Kostole sv. Augustína – jednom z viedenských centier cirkevnej hudby s bohatou tradíciou. Je taktiež iniciátorom a umeleckým vedúcim Medzinárodného organového festivalu sv. Augustína.
Vyučuje hru na organe a hru na klavíri na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien. V rámci svojej bohatej umeleckej činnosti je aj autorom viacerých kompozícií pre klavír, organ a zbor, ako aj úprav klavírnych či orchestrálnych diel pre organ. Ako skladateľ sa interpretáciou jedného zo svojich diel predstavil aj bratislavskému publiku v rámci svojho recitálu v sezóne 2014/2015.
© 2018 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.
