Klavírny recitál VII. – Martin KasíkPiano Recital VII. – Martin Kasík

[ Autor textu: Samuel Šomorjai ]

Sonáta pre klavír č. 7 D dur, op. 10 č. 3 Ludwiga van Beethovena z roku 1798 je poslednou z trojice sonát venovaných grófke Anne Margaréte von Browneovej, manželke skladateľovho mecenáša Johanna Georga von Browne-Camus. Táto dedikácia nám prezrádza niečo o prostredí, v ktorom sa mladý Beethoven ocitol. Do Viedne prišiel po druhýkrát a natrvalo sa tu usadil v roku 1792, keď ešte nemal ani 22 rokov. V meste, ktoré bolo európskym centrom hudby, fungovali umelci systémom aristokratického mecenášstva. Bolo to veľmi konkurenčné prostredie, v ktorom sa klaviristi a skladatelia navzájom uchádzali o finančnú priazeň šľachtických mecenášov. Situácia nádejného skladateľa sa skomplikovala krátko po príchode do Viedne. Úmrtie otca pre neho znamenalo povinnosť podporovať súrodencov, čím sa jeho prostriedky zmenšili. Neskôr jeho rodné mesto Bonn napadli francúzske vojská a tak prišiel aj o štipendium od miestneho kurfirsta. Jeho umelecké výkony však získali pozornosť a uznanie aristokratov, ktorí mu ponúkli finančnú podporu.

Pár rokov od príchodu do Viedne sa Beethoven vyprofiloval na popredného klavírneho virtuóza v meste, no túto pozíciu musel neustále obhajovať. Konkurencia bola podľa všetkého veľmi tvrdá. Klavírne výkony, ktoré predviedol jeden inštrumentalista v improvizačných vystúpeniach rýchlo napodobňovali ostatní. Preto sa umelci snažili diela rýchlo vydať tlačou, čím zabezpečili dokázanie ich autorstva a zároveň sa znalému publiku deklarovali technické a štýlové pokroky skladateľa.

Spomedzi trojice sonát z opusu 10 považuje Lewis Lockwood Sonátu č. 7 za najimpozantnejšiu a najsilnejšiu. Obrovská expresivita, ktorú v sonáte nájdeme, je rovnako výsledkom potreby inovácie, ako aj prejavom tvorivých vnútorných impulzov. Slávnostná úvodná časť prináša novátorské prvky. Beethoven v nej naznačuje hudbu, ktorá siaha za hranice možností klávesových nástrojov tej doby. Po živých prvých frázach vedie sled tónov ľavú ruku smerom nadol k tónu o stupeň nižšie, než bolo vtedy možné dosiahnuť. Následný vzostupný pohyb ide k vysokému fis, ktorý na vtedajších klávesoch taktiež neexistoval. Naša moderná osemoktávová klaviatúra už umožňuje klaviristom zahrať tieto nenapísané, ale autorom naznačené noty. Väčšina notových vydaní ich však už obsahuje ako súčasť textu.

Smútok, ktorý preniká väčšinu druhej časti Largo e mesto, bol v Beethovenovej hudbe novým prvkom. Naznačuje to aj nezvyčajné slovo mesto (smútočný) v označení tempa. V predchádzajúcich klavírnych sonátach mal pomalé časti Largo, no žiadnu v molovej tónine a ani jedna nedosahovala emocionálnu hĺbku tejto skladby. Smútok a rezignácia sú o to citeľnejšie, keď zaznejú po energickej prvej časti a pred nasledujúcou treťou časťou Menuetto. Návrat k atmosfére prvej časti potvrdzuje posledná časť Rondo, ktorá sa začína naliehavou trojhlasnou otázkou, odpoveď na ňu znie ako beethovenovská improvizácia na tento motív.

Popularita Beethovenových sonát spôsobila, že niektorým veľmi obľúbeným kompozíciám boli dodané pomenovania, ktoré používame dodnes. Okrem Patetickej sonáty, ktorej dal názov sám skladateľ, sú názvy sonát dielom neskorších vydavateľov, umelcov a spisovateľov. Ďalšou výnimkou, kedy sa Beethoven rozhodol pomenovať svoje dielo, je Sonáta pre klavír č. 14, op. 27 č. 2 s označením Quasi una fantasia. Názov zdieľa spolu s prvou sonátou z tohto opusového čísla. Dielo je však spojené s ešte iným pomenovaním, ktoré sa do pamäti ľudí vrylo omnoho hlbšie. S označením pre túto sonátu prišiel, dlho po Beethovenovej smrti, spisovateľ Ludwig Rellstab. Jej prvá časť mu pripomínala pohľad na Vierwaldstadtské jazero zahalené v žiare mesiaca, čo viedlo k názvu vyjadrujúcemu náladu skladby – Sonáta mesačného svitu. Sonáty, ich názvy a dedikácie sú stredobodom pozornosti muzikológov. Najmä venovania sú zdrojom najrôznejších dohadov spájajúcich sa s Beethovenovým životom. Skladby boli častokrát venované nejakej žene, čo vzbudzovalo otázky, či nešlo o milostný vzťah skladateľa a danej ženy. Tieto úvahy sa ukázali ako mylné, keďže dedikované boli mnohé sonáty a pravdepodobne išlo len o „čisto vonkajší, spoločenský prejav, často pre Beethovena v jeho vtedajšom spoločenskom postavení nutný, ale absolútne nesúvisiaci s rázom tej ktorej skladby,“ ako uvádza vo svojej knihe Václav Sýkora. Venovania neboli vždy určované len ženám, veď prvými sonátami vyjadril skladateľ úctu svojmu učiteľovi Josephovi Haydnovi. Okrem toho Beethoven svoje dedikácie aj menil. Napríklad Rondo G dur pripísal najprv svojej žiačke grófke Giuliette Guicciardi a potom grófke Lichnowskej. Prvej menovanej, o ktorej sa vravelo, že by mohla byť Beethovenovou milenkou, sa nakoniec ušla Sonáta mesačného svitu.

Pôvodné pomenovanie Quasi una fantasia vo voľnom preklade znamená „v improvizačnom štýle“, čo napovedá odklon od klasického poňatia sonáty. Všetky tri časti sa hrajú bez pauzy, pričom každá časť priamo nadväzuje na ďalšiu. Jedným z hlavných cieľov je zbaviť sa dojmu, že každá časť je autonómna s úplnou kadenciou na konci. Taktiež nedochádza k návratu tematického materiálu a hudba postupne plynie. Skladba sa môže javiť ako improvizované dielo kvôli veľkému obsahu emócií. Ich zdrojom mala byť nenaplnená láska a choroba, pri ktorej si skladateľ uvedomoval pomalú, ale istú stratu sluchu. Romain Rolland píše, že Beethoven sa pri komponovaní skladby riadil určitými zákonmi. Neboli to však zákony sonátovej formy, ale zákony ľudskej duše. Dielo je podriadené citu. Vyjadrenie žiaľu a zármutku tvorí jeho jednotu.

Modest Petrovič Musorgskij prejavoval hudobné nadanie už v útlom veku. K hre na klavír ho viedla jeho matka. Dôležitú úlohu zohrala aj Musorgského pestúnka, s ktorou trávil v detstve veľa času. Inšpirovali ho ruské rozprávky, ktoré mu rozprávala, ale i vidiecke prostredie, v ktorom vyrastal. Tieto vplyvy neskôr zúročil vo svojej národne orientovanej tvorbe. Podľa rodinnej tradície sa mal stať dôstojníkom pluku, kvôli čomu sa celá rodina presťahovala do Petrohradu, aby mohol mladý a nádejný skladateľ študovať na gymnáziu a neskôr na škole gardových podpráporčíkov. Navzdory neprajnému prostrediu pre rozvoj talentu neprestával Musorgskij hľadať hudobné inšpirácie, zoznamoval sa s novými žánrami, pokračoval v štúdiu klavíra a dokonca v tom čase vydal aj svoju prvú skladbu. Počas vojenskej služby sa spoznal s Alexandrom Porfirjevičom Borodinom, čo ho uviedlo do tzv. Mocnej hŕstky. Milij Alexejevič Balakirev sa stal jeho učiteľom hudobnej teórie a skladby. Musorgskij bol považovaný za vynikajúceho klaviristu a improvizátora. Súčasníci tvrdili, že z jeho improvizácií majú väčší umelecký zážitok, ako zo skomponovaných skladieb. Členstvo v tejto skupine ruských umelcov priviedlo skladateľa k rozhodnutiu vzdať sa vojenskej služby, pretože mu nedovoľovala rozvíjať svoj hudobný talent.

Medzi stálych návštevníkov Mocnej hŕstky patril aj architekt a maliar Viktor Hartmann, Musorgského blízky priateľ. Nečakaná a náhla smrť kamaráta osobne zasiahla aj skladateľa. Rok po Hartmannovom úmrtí usporiadala Akadémia výtvarných umení na jeho pamiatku výstavu. Musorgskému sa veľmi páčila a bol ňou natoľko očarený, že sa rozhodol uctiť si priateľa skomponovaním skladieb, ktoré sú inšpirované jeho vystavenými maľ bami. Dielo Obrázky z výstavy je nevšedným druhom suity. Jej časti – hudobné miniatúry sú ovplyvnené Hartmannovými obrazmi. Sú nepravidelne popretkávané netradičným prvkom, Promenádou, charakterizujúcim Musorgského vstup na výstavu. Jedna časť skladieb má odľahčený charakter so scherzovým nádychom, druhá časť skladieb je melancholickejšia v pomalšom tempe. Musorgskij tu spája dva druhy pocitov – šťastné spomienky na kamaráta a smútok z jeho smrti. Stanislav Zamborský sa vo svojej knihe vyjadril: „Klavírne dielo Obrázky z výstavy môžeme považovať za tvorivý akt, ktorý je začlenený do jedného radu s vrcholnými klavírnymi dielami skladateľov, akými sú napríklad Schumann či Liszt.“

Samuel Šomorjai