Komorný koncert z diel slovenských skladateľov pre dychové nástrojeSlovak Wind Music Concert

[ Autor textu: Jakub Goč ]

Dnešný komorný koncert z tvorby piatich slovenských skladateľov má sladko-trpkú príchuť. Dvaja z nich, Jevgenij Iršai a Peter Zagar oslavujú okrúhle životné jubileá a na pódium prinášajú premiéry svojich novovzniknutých diel. Koncert je ale aj spomienkou na tri veľké osobnosti slovenskej hudobnej kultúry, ktoré nás v tomto roku opustili: Jozef Podprocký, Milan Novák a Juraj Hatrík.

Vo vzniku a vývoji tradície slovenskej komornej hudby pre dychové nástroje zohrávali dôležitú úlohu významné telesá ako Bratislavské dychové kvinteto, Slovenské dychové kvinteto, Bratislavské dychové okteto, Bratislava Trombone Quartet a pod. Tieto súbory podnecovali skladateľov vtedajšej Slovenskej hudobnej moderny – Jána Cikkera, Eugena Suchoňa, Dezidera Kardoša, Alexandra Moyzesa a ďalších – ku komponovaniu diel pre dychové obsadenia. V reakcii na to vzniklo veľké množstvo skladieb, ktoré spomínané telesá pravidelne prinášali ako na domáce, tak aj na zahraničné koncertné a súťažné pódiá. Rovnakú zásluhu však majú aj interpreti – jednotlivci, či príležitostne vzniknuté zoskupenia, ktoré prejavili ochotu a nadšenie z nových skladieb, o ktorých mohli s autormi osobne diskutovať.

Jedným z takých interpretov je vynikajúci hudobník a multiinštrumentalista Ladislav Fančovič, ktorý otvorí dnešný koncert skladbou Monológ pre barytónový saxofón (2018) z tvorby Jevgenija Iršaia. Fančovič je jedným z hlavných propagátorov využitia saxofónu v dielach vážnej hudby, čo je na Slovensku ešte stále relatívne zriedkavým javom. Adolph Sax síce skonštruoval tento nástroj práve na to, aby sa na ňom hrala klasická hudba a nie jazz, ktorý vtedy ešte neexistoval. V západných krajinách je v každom prípade saxofón etablovaný výraznejšie a stáva sa rovnocenným partnerom ostatných dychových nástrojov, obzvlášť na poli komornej hudby.

Skladateľ ruského pôvodu Jevgenij Iršai, ktorý od deväťdesiatych rokov 20. storočia žije na Slovensku, nadobudol hudobné vzdelanie na jednej z najprestížnejších svetových hudobných škôl – Petrohradskom konzervatóriu. Jeho tvorbu charakterizuje schopnosť rozvíjania vlastných hudobných nápadov z minimálneho hudobného materiálu. Má rád extrémne polohy hudobných nástrojov a mimoriadne výrazné zmeny dynamiky – od intímnosti a ticha až po grandióznu, niekedy surovú ostrosť. Vo svojom diele sa primárne sústredí na komornú hudbu sólistickej i súborovej podoby. Na tomto poli sa pohybuje s ľahkosťou a slobodou, ktoré získal rokmi kompozičných aj interpretačných skúseností. Monológ pre barytónový saxofón je súčasťou Iršaiovho najnovšieho titulu, ktorý vyšiel v roku 2019. Nesie výrečný názov Nuclear Sax a samotný skladateľ priznáva, že všetky kompozície tohto albumu sú inšpirované práve saxofonistom Ladislavom Fančovičom, s ktorým autora spája dlhoročné priateľstvo. Podľa Iršaiových slov je skladba akousi logickou pointou a vyvrcholením albumu.

V rámci druhej polovice koncertu sa Fančovič objaví aj ako interpret ďalšej Iršaiovej skladby. Siluety pre klarinet a barytónový saxofón (2019) sú dôkazom, že si skladateľ aj v dospelosti zachoval hravú vynaliezavosť so zmyslom pre inteligentný vtip a humor.

„Moja hudba sa snaží riešiť vnútorné problémy hudby – procesuálnosť, kontrast, opakovanie, harmóniu a rytmus. Keby som prestal veriť v možnosti týchto elementárnych parametrov hudby, prestal by som aj komponovať.“

Autor citátu, Peter Zagar, je jedným z najaktívnejších skladateľov svojej generácie. Okrem komponovania sólových, komorných a orchestrálnych skladieb vážnej hudby účinkuje aj ako autor a interpret v skupine Ospalý pohyb, ktorá svojou hudbou reflektuje depresiu doby.

S Martinom Burlasom a Martinom Karvašom zas tvorí hudobné zoskupenie Splnäný zäm. Skúsenosti s produkciou hudby rôznych žánrov Zagarovi umožňujú vkusne a vtipne implementovať odkazy, ponášky a štýlové nuansy z tejto širokej palety do svojich kompozícií a tým spôsobiť efekt rozptýlenia či odľahčenia. Skladateľ sa na poli vážnej hudby venuje komponovaniu takmer všetkých hudobných druhov: od symfonickej hudby, cez komornú až po javiskovú, napríklad hudbu k choreografiám (Návšteva, Šachmat, Sen noci svätojánskej atď.) a činohrám (Bezkyslíkovce, Svadba, Mariša, Kráľ sa zabáva). Jeho kompozičný štýl by sa dal charakterizovať pojmom syntéza. Vo svojich dielach okrem medzižánrových prvkov spája štýlové a tematické elementy pochádzajúce z hudby minulých storočí so svojim vlastným moderným pohľadom a technikami súčasnej vážnej hudby. O najnovšej kompozícii, ktorá premiérovo zaznie v rámci koncertu BHS, sa Zagar vyjadril takto: „Intermezzo pre klarinet a klavír vzniklo akoby náhodou, po tom, čo sa ma Jozef Eliáš spýtal, či by som mu mohol poskytnúť nejakú skladbu v súvislosti s vystúpením na BHS. Mäkký, tvárny a trocha zádumčivý tón klarinetu mám veľmi rád a často ho používam v rôznych nástrojových kombináciách. Keďže skladbu pre tento nástroj s klavírom som ešte nenapísal, rád som sa na to podujal teraz. Ak moja hudba navodí atmosféru zastavenia sa, ak pripomenie želanie vrátiť sa do čias, keď sa takmer všetko zdalo byť krásne, potom si, hádam, budem môcť povedať, že moja práca mala zmysel.“

„Ťažký je život, ale veselý. Často nám opakoval túto vetu so svojím večným optimizmom. Bol neúnavne pracovitý a ako každý dobrý skladateľ, považoval písanie hudby za nevyhnutnosť.“ Takto spomína úspešný slovenský skladateľ Peter Breiner na svojho učiteľa Jozefa Podprockého. Rodáka zo Žakaroviec skutočne možno zaradiť k špičke slovenských skladateľov. Okrem kvalitného kompozičného portfólia a profesionálneho prístupu ho charakterizovali hlavne skromnosť, ľudskosť a schopnosť múdro a výstižne reflektovať rozmanité životné situácie. Vo svojej tvorbe sa podľa vlastných slov nesnažil o experimentovanie či originalitu za každú cenu. Jeho diela sú syntézou hudobnej tradície a moderných postupov. Stretávajú sa v nich Debussyho farebnosť, Hindemithov systém a polyfónia, Bartókovo harmonické myslenie, Šostakovičov heroizmus i tragika, novátorská aleatorika Poľskej školy, ale predovšetkým dodekafónia a serializmus druhej viedenskej školy a jej nasledovníkov, spolu s novou hudbou 50. a 60. rokov. Veľmi elegantne pracoval aj s folklórom a slovenskou ľudovou hudbou, nielen v zborových ale aj komorných a orchestrálnych inštrumentálnych skladbách. Tieto princípy Podprocký skĺbil v komornom Divertimente pre hoboj, klarinet a fagot, op. 45 (2003). Dominuje v ňom predovšetkým hravosť, úsmevnosť a tanečnosť. Vo všetkých troch častiach (Capriccio, Intermezzo, Burlesca) pracuje so sériou šiestich tónov, ktoré využíva v tematickom i harmonickom procese (t. j. horizontálne i vertikálne). Uplatňuje taktiež klasické melodicko-rytmické variačné a tektonické postupy. Sám skladateľ o tejto kompozícii povedal, že je to iba hra s tónmi v duchu „Ludus tonalis“ Paula Hindemitha.

Skladateľ Milan Novák bol technicky výnimočne zručným autorom. Vynikal v inštrumentácii, považoval ju za „vyberanie čerešní z koláča“. Počas svojho účinkovania v pozícii dirigenta SĽUKu, Symfonického orchestra Bratislavského rozhlasu a Vojenského umeleckého súboru kpt. J. Nálepku mal možnosť bližšie preniknúť k technickým a farebným špecifikám ľudových i klasických hudobných nástrojov a ich vzájomných kombinácií. Možno i preto rád experimentoval s netradičnými komornými zoskupeniami, skomponoval hudbu pre štyri flauty, pre štyri hoboje a anglický roh, či pre štyri violončelá. Sám autor o sebe zvykol vravieť, že je svojim spôsobom „romantik“, s výraznou štýlovou inklináciou k hudbe Johannesa Brahmsa, Franza Schuberta a Roberta Schumanna. Z domácich skladateľov obdivoval Eugena Suchoňa, Jána Cikkera a Alexandra Moyzesa, ktorým sa približoval aj šírkou tvorby. Jednou z výrazných čŕt Milana Nováka ako človeka aj skladateľa bol optimizmus, na ktorý spomínajú stovky hudobníkov, ktorí mali možnosť počas povinnej vojenskej služby účinkovať vo vojenskom súbore a tak sa zdokonaľovať v hre. Hudba pre trombón a klavír (1985) je dvojčasťovou kompozíciou, ktorú autor neskôr zinštrumentoval aj pre trombón a sláčikový orchester. Začína takmer trúchlivo, melancholický dialóg úvodného Larghetta však rýchlo vyústi do dramatického rytmického prekárania. Svižnejšie Poco Allegro buduje práve na tejto emócii. Milan Novák s technickou vyspelosťou jemu vlastnou rozvíja hudobný materiál exponovaný už v prvej časti. Nasleduje trombónové sólo, v ktorom umne využíva technické dispozície tohto nástroja. Sólo vyústi do finálnej reprízy a mohutného záveru.

S menom skladateľa, pedagóga, publicistu a organizátora Juraja Hatríka sa spája chápanie hudby ako umenia schopného apelovať na viaceré dimenzie ľudskej psychiky. V procese formovania profesionálnej slovenskej hudobnej kultúry 20. storočia zastával dôležité miesto na pôde hudobnej pedagogiky. Skladby odchovanca kompozičnej triedy Alexandra Moyzesa oscilujú medzi hĺbkou a vážnosťou meditácie a hravosťou i šibalskými gestami. Hatríkova tvorivá poetika i všetky aktivity s ňou spojené poukazujú na charakteristické črty jeho osobnosti – zodpovednosť a profesionalitu. Vo svojej tvorbe obsiahol všetky druhy a žánre vokálnej a vokálno-inštrumentálnej hudby – od drobných inštruktívnych skladieb cez početné komorné a symfonické diela až po operu a invenčné scénické projekty. Inštrumentálne skladby v obsadení pre výlučne dychové nástroje v nej však nájdeme len zriedkavo. O to výnimočnejšie je skladateľovo komorné trio **Due movimenti per tre ***(hoboj, klarinet, fagot). Túto kompozíciu Hatrík napísal v období rekonvalescencie z vážnej choroby v roku 2003. Paradoxne, hudba danú skutočnosť nijako nereflektuje, práve naopak, je nezáväzná, hravá, založená iba na komornom hraní v príjemnej atmosfére. V prvej časti (Scherzo amabile) skladateľ využíva všeobecné hudobné prostriedky – stupnice, rozložené akordy, trilky, ustálené línie. Podľa Hatríkových slov cieľom bolo rozohrať situáciu v komornej zostave s jemným, láskavým humorom a náležitou brilantnosťou. Druhá časť *Canzonetta anche dolorosa je odlišná. Aj v nej sa síce objavuje vzorec pesničky „alla italiana“, no zaznieva tu aj nárek, rétorické gesto bolesti. Objektívna, ale trocha schematická krása „talianskej“ melodiky je spojená s výrazom, ktorý pramení v hĺbke utajovanej bolesti. Poslucháč z nej môže mať nostalgický, až snový zážitok.

„Táto moja skladba ma presvedčila, že pri zachovaní úprimnosti a spontánnosti sa aj hudba mienená ako žart či oddych môže stať výpoveďou o vnútre človeka,“ vyjadril sa Hatrík o svojom diele.

Jakub Goč