Večer fantáziíAn Evening of Fantasies

Fantázia ako hudobná forma má svoj pôvod v umení improvizácie. Jej tvar a obsah sa odvíja najmä od fantázie a aktuálneho kompozičného zámeru autora. V hudobných dejinách sa prvýkrát tento termín objavil v 16. storočí v nemeckých rukopisoch pre klávesové nástroje a odkazoval skôr iba na hudobný nápad, než na konkrétny kompozičný žáner či formu. Po celý hudobný vývoj si fantázie zachovali veľmi subjektívny charakter, ktorý je dodnes ich základnou črtou. Ak hovoríme o fantázii, môže ísť o voľnejšie koncipovanú skladbu improvizačného charakteru, alebo aj o prísne organizované dielo. Dnešný večer nám tento originálny hudobný tvar približuje v piatich pôsobivých autorských uchopeniach. 

K najbližšiemu okruhu priateľov Ludwiga van Beethovena patrili viacerí členovia rodiny Brunsvikovcov, ktorých sídlom bol kaštieľ v Dolnej Krupej neďaleko Trnavy. Práve tam ich mal Beethoven niekoľkokrát osobne navštíviť v rokoch 1800 až 1806. V tom čase kaštieľ vlastnil gróf Jozef Brunsvik, ktorý v roku 1801 pozval do svojho honosného sídla vynikajúceho nemeckého hudobníka Beethovena, aby sa stal učiteľom hudby jeho troch neterí Jozefíny, Terézie a Giulietty. Práve v Dolnej Krupej mala vzniknúť Sonáta quasi una fantasia pre klavír č. 14 cis mol, op. 27 č. 2 Sonáta mesačného svitu, ktorú učiteľ Beethoven venoval svojej žiačke, len sedemnásťročnej Giuliette Guicciardi, ku ktorej okrem pracovných vzťahov zrejme prechovával i hlbšie city, a dokonca mal uvažovať aj nad sobášom. So svojou žiačkou sa často stretával vo Viedni a je možné, že aj v Dolnej Krupej. V liste, ktorý Beethoven adresoval svojmu blízkemu priateľovi Franzovi Gerhardovi Wegelerovi 16. novembra 1801, sa skladateľ vyznáva k intenzívnym citom k „milému, čarovnému dievčaťu, ktoré ho ľúbi, a ktoré i on ľúbi“. V tom istom roku bola Giulietta jeho žiačkou a vzniklo i jedno z jeho najpoetickejších diel, Sonáta mesačného svitu. Na titulnom liste prvého tlačeného vydania z marca 1802 je uvedené: SONATA quasi una FANTASIA per il Clavicembalo o Piano-Forte composta, e dedicata alla Damigella Contessa Giulietta Guicciardi-.DA.Luigi van Beethoven.

Ak si predstavíme celý vývoj klavírnej sonáty pred Beethovenom, pochopíme, ako jej prvá časť fascinovala poslucháčov svojou nenarušenou jednotou výrazu. Napriek tomu jej úvod v mnohých ohľadoch korešponduje s definíciou sonátovej formy, no neznie tak, ako to od nej očakávame a napokon i sám Beethoven ju nazval quasi una fantasia. I keď prvá časť mala očividne znieť zvláštne, začiatkom 19. storočia nebola štruktúra fantázie až o toľko menej prísna ako štruktúra sonáty. Názov Sonáta mesačného svitu vytvoril neskôr zrejme básnik Ludwig Rellstab, ktorému prvá časť pripomenula plavbu po Vierwaldstattskom jazere v pokojnú noc „pri mesačnom svite“. Anton Schindler ju v Beethovenovej biografii nazval „ľúbostnou piesňou bez slov“. 

Génius, fanatik, veštec, mystik, schizofrenik, megaloman, revolucionár – to sú prívlastky, s ktorými sa spája veľká osobnosť ruského hudobného sveta – Alexander Skriabin. Ich rôznorodosť a protikladnosť naznačujú, že skladateľ sa nielen počas svojho života, ale aj v nasledujúcom storočí neustále stretával s vášnivým obdivom, ako aj s hlbokým nepochopením. „Zázračné dieťa“ z aristokratickej rodiny zdedilo hudobné vlohy po svojej matke, koncertnej klaviristke, ktorá zomrela, keď mal Skriabin len jeden rok. Malý Alexander sa hre na klavíri venoval od raného detstva a od svojich trinástich rokov sa rozvíjal pod prísnym vedením Nikolaja Zvereva, u ktorého študoval spoločne so Sergejom Rachmaninovom. Život vo Zverevovej triede nebol veľmi ľahký, jeho študenti museli vstávať každý deň o šiestej ráno a denne pracovať šestnásť hodín. Nosili uniformu, učili sa jazyky a boli vychovávaní ako džentlmeni. Bohatý Zverev nebral za svoje lekcie žiadne peniaze, ale jeho žiaci museli pochádzať z dobrých rodín. Skriabin i Rachmaninov ďalej pokračovali v štúdiách na moskovskom konzervatóriu, kde sa vyvíjali inými smermi, obaja však s vynikajúcimi výsledkami a oceneniami. Skriabin začal svoju kariéru komponovaním pôvabných skladbičiek a skončil ako mystik, ktorý písal „nezrozumiteľnú“ hudbu prepájajúcu všetky druhy umenia a filozofie (napr. Symfónia č. 5 Prometeus – Poéma ohňa, op. 60). Prešiel niekoľkými rôznorodými obdobiami, pričom v každom z nich viac či menej inklinoval k inému ideovému presvedčeniu. V roku 1900, kedy skomponoval Fantáziu h mol, op. 28, už mal renomé slávneho klaviristu a pôsobil ako profesor klavírnej triedy na moskovskom konzervatóriu. Fantázia patrí k posledným dielam jeho prvého tvorivého obdobia, ktoré môžeme charakterizovať ako romantizujúce. Skriabin sa totiž nikdy netajil veľ kou náklonnosťou k hudbe Fryderyka Chopina. Najmä v mladosti pre neho Chopin predstavoval modlu, ktorú miloval do takej miery, že údajne spal s jeho skladbami pod vankúšom. Fantázia h mol patrí medzi interpretačne obľúbené Skriabinove diela. Práca s veľkými romantickými témami a bohatými harmóniami prináša v zdanlivo voľnej štruktúre pocit spontánnosti. Napriek tomu je jej forma trojdielna s expozíciou, rozvedením a reprízou pripomínajúcou sonátovú formu. Rýchle pasáže, mohutné akordy a interpretačná výrazovosť z nej robia nesmierne náročné a energické dielo. Okrem časti Piú vivo nikde takzvane „nepovolí“. Sám skladateľ ju údajne nikdy nehral, dokonca vraj zabudol, že ju niekedy skomponoval. Napriek tomu si touto dramatickou Fantáziou dodnes získava priazeň aj u nových poslucháčov. 

Pri pohľade na Skriabinovu osobnú i tvorivú povahu sa jeho náklonnosť k spomínanému Fryderykovi Chopinovi nejaví ako náhodná. Chopin sa odlišoval od všetkých svojich predchodcov i súčasníkov najmä tým, že im ukázal, že klavír môže byť omnoho viac než len nástrojom virtuozity. Z dobových svedectiev sa zachovali správy o nebývalej originalite jeho hry, o jej subtílnosti a delikátnosti, slobode a schopnosti stvárniť najjemnejšie nuansy. Pod jeho rukami sa klavír po prvýkrát v histórii stal nástrojom neurčitých farieb a práve tie mohli „učarovať“ synestetikovi Skriabinovi. Chopin, fyzicky veľmi krehký umelec, vraj nikdy nehral príliš hlasno, no i tak si v tridsiatych rokoch 19. storočia získal postavenie v najvyšších spoločenských kruhoch Paríža, kam sa natrvalo presťahoval z rodného Poľska. Po tom, ako si získal renomé vynikajúceho klaviristu, si mohol dovoliť žiť v skutočnom prepychu – hlavným zdrojom jeho príjmov boli hodiny klavíra, za ktoré inkasoval obrovské peniaze a tiež komponovanie. Chopin bol vynikajúcim, priam rodeným pedagógom, ktorého vzťah so žiakmi bol dôverný a angažovaný, v pravom zmysle slova ušľachtilý. Úlohu učiteľa si bral k srdcu natoľko, že ak niekto z jeho žiakov zanedbával povinnosti, alebo mal v učení nedostatky, hlboko to prežíval. Niet divu, že profesor jeho kvalít veľa žiakov i odmietal, avšak po dokonale rozbehnutej kariére klaviristu náhle začal odmietať i koncertovanie. Chopinova nechuť predvádzať sa poslucháčom a silnejúce zdravotné problémy (mal krehké zdravie a výrazne začal chradnúť už od svojich 28 rokov) viedli k tomu, že sa hra na klavíri stala pre neho iba prostriedkom na vyjadrenie toho, čo mu diktovala inšpirácia. V roku 1841, keď už malo obecenstvo zriedkavú príležitosť vypočuť si jeho interpretačné majstrovstvo, sa po veľkom váhaní nechal prehovoriť k verejnému koncertu 26. apríla. Mala ho k tomu prinútiť jeho družka, výstredná spisovateľka George Sandová, ktorá bola údajne podráždená vtedajšími Lisztovými úspechmi. Chopinovo meno bolo natoľko spojené s výnimočnou interpretáciou, že po oznámení koncertu boli za niekoľko hodín všetky miesta Pleyelovej sály v Paríži vypredané. Obecenstvo i kritika boli koncertom nadšené. Neskôr, pod dojmami z úspešného večera, odchádza skladateľ so svojou múzou na vidiecku usadlosť v Nohante, kde sa niekoľko mesiacov venuje komponovaniu. Obklopený prírodou, George Sandovou, jej dvomi deťmi a večernými návštevami jej priateľov, ktorých sa Chopin stránil, píše okrem iných diel aj Fantáziu f mol, op. 49, jednu zo svojich najväčších kompozícií pre sólový klavír. Fantázia je neobvyklá nielen svojou dĺžkou, ale i formou – niektorí ju dokonca nazývajú „piatou baladou“. Jej fantazijný charakter potvrdzuje voľná štruktúra, bohaté vedenie melódií a improvizačná povaha. Po pomalom pochodovom úvode môžeme v skladbe postrehnúť tri tematické skupiny, ktoré sú vzájomne prepojené arpeggiami stúpajúcimi smerom nahor. Opakujúce sa arpeggia evokujú charakter refrénu, ktorý zároveň uzatvára dielo zanechávajúc v poslucháčovi rôzne nálady a spomínané farebné dojmy. Fantázia f mol patrí k Chopinovým najzrelším klavírnym výpovediam. 

K Fantázii d mol, KV 397 Wolfganga Amadea Mozarta sa najčastejšie pripisuje teória, podľa ktorej mala byť pôvodne úvodom k Sonáte D dur, možno ku KV 284 alebo KV 311. I keď sa jej vznik datuje do roku 1782, zostala do skladateľovej smrti nedokončená. Jej pôvodný rukopis mal rozsah 97 taktov a predpokladá sa, že záver skladby (posledných 10 taktov) k nim dokomponoval jeden z Mozartových obdivovateľov, August Eberhard Müller. Niektorí odborníci sa však domnievajú, že Mozart mohol mať v úmysle napísať po 97. takte niečo iné, možno fúgu, čím by ponúkol podobné riešenie ako vo svojej predošlej Fantázii a fúge C dur, KV 394 komponovanej približne v rovnakom čase. Jeho plány s týmto dielom však stále obklopujú záhady. Fantáziu d mol, KV 397 ale nerobí zvláštnou len jej evidentne nedokončený stav. Neobvyklá je svojimi rytmami, zmenami tempa a veľkou formovou voľnosťou, ktorou Mozart prekročil dobové zvyklosti klasicizmu. Vďaka svojej osobitej povahe je pre hudobných teoretikov opakujúcim sa objektom analýzy. Pozornosť si zasluhuje aj zvolená tónina d mol. Pri pohľade na Mozartovo dielo vidíme, že v molových tóninách sa skladateľ pohyboval omnoho zriedkavejšie než v durových. Priamo k tónine d mol sa viažu dve monumentálne skladateľove diela – opera Don Giovanni a Requiem (taktiež nedokončené, i keď z iných príčin), ako aj Klavírny koncert č. 20 d mol, KV 466 či Sláčikové kvarteto č. 15 d mol, KV 421. U Mozarta sa teda d mol spája s veľkým dramatizmom. 

Fantázia d mol, KV 397 má trojčasťovú štruktúru, pričom každá časť má iný tematický materiál, tempo i charakter. Zjednodušene môžeme Andante považovať za úvod, Adagio vnímať ako jadro Fantázie a durové Allegretto ako jej záver (vrátane dokomponovaných taktov). I keď sa mnohí odborníci zhodujú v tom, že dokomponovaný záver uzatvárajúci Fantáziu d mol nie je tak dobrý, ako by ho napísal sám Mozart, dielo sa okrem odbornej pozornosti teší veľkej obľube ako u klaviristov, tak u publika. Zatiaľ čo sa spomínaný Fryderyk Chopin kariéry koncertného klaviristu vzdal dobrovoľne, jeho rovesníkovi Robertovi Schumannovi zahatal cestu k virtuóznej dráhe nešťastný pokus, ktorým si v snahe dosiahnuť väčšiu nezávislosť jednotlivých prstov spôsobil trvalé ochromenie pravej ruky. Priame následky jeho prílišnej snahy sa začali prejavovať od októbra 1831. Klavíru sa však venoval i naďalej a pevne odhodlaný sa plne zameral na komponovanie. V rokoch 1830 až 1839 písal výhradne pre klavír. Bolo to zároveň obdobie, kedy sa zamiloval do mladej talentovanej klaviristky Clary Wieckovej a navzdory prekážkam jej otca bojoval o Clarinu priazeň. Zo Schumannovho denníka vieme, že ich vzájomný vzťah sa vyjasnil v roku 1835, kedy bola Clara na koncertnom turné so svojím otcom často nevysvetliteľne skľúčená. Všetko sa zmenilo, len čo sa opäť mohla dennodenne stretávať s Robertom v otcovom dome. Po oslave Clariných šestnástych narodenín prišiel v novembri toho roku prvý bozk, ktorý znamenal začiatok zväzku pretrvávajúceho mnohé roky v šťastí i utrpení. Nasledujúci rok však priniesol do Schumannovho života veľa trápení. 4. februára 1836 mu umrela matka, ktorej smrť ho zasiahla natoľko, že nebol schopný cestovať na pohreb do Zwickau, ale stretol sa s Clarou v Drážďanoch, aby u nej našiel útechu. V tom čase ešte dúfal, že jej otec im dá požehnanie k svadbe. Opak sa stal pravdou a Schumann zažil ďalšie utrpenie. Keď sa totiž Clarin otec dozvedel o ich stretnutí v Drážďanoch, vyhlásil, že nikdy neprivolí, aby sa Clara za neho vydala. Opäť ju poslal na koncertné turné a všemožnými intrigami a ohováraním sa pokúšal vniesť medzi zaľúbencov rozkol. Takmer sa mu to aj podarilo. Clara dokonca vrátila Robertovi jeho listy s pripojeným odkazom, ktorý jej nadiktoval otec. Mladý skladateľ bol zúfalý. Odlúčený od svojho jediného „svetla nádeje“, milovanej Clary, mohol urobiť iba jediné – zdôveriť sa klavíru. A tak napísal jednu zo svojich najvýznamnejších skladieb pre klavír Fantáziu C dur, op. 17. Vonkajším podnetom k jej skomponovaniu bola výzva k zapojeniu sa do zbierky na výstavbu Beethovenovho pamätníka v Bonne, ktorú organizoval Franz Liszt. Pôvodný názov diela bol Obolus s plánovanými časťami Ruiny, Trofeje, Palmy a výťažok z jej predaja mal byť príspevkom do zbierky. Kvôli komplikáciám s vydaním sa Schumann napokon rozhodol pre názov Fantázia a venoval ju Franzovi Lisztovi. Uvažoval však aj o názve Veľká sonáta pre Beethovena, s čím korešponduje aj to, že sa táto Fantázia prikláňa skôr ku forme sonáty, než k improvizačnému charakteru. Jej jadrom je prvá časť, v ktorej Schumann využíva aj hudobný citát z Beethovenovho piesňového cyklu An die ferne Geliebte (Vzdialenej milej) z roku 1816. Fantáziu C dur Schumann uviedol štvorverším Friedricha Schlegela: 

Spomedzi všetkých tónov zaznieva v pestrom pozemskom sne tichý tón, určený tomu, kto tajne načúva.

Mariana Lechmanová