Moyzesovo kvartetoMoyzes Quartet

[ Autor textu: Mariana Lechmanová ]

Sklamanie z nenaplnenej lásky sa stalo „hnacím motorom“ tvorivej aktivity mnohých skladateľov. Kým napríklad Beethoven svoje city voči mladučkej žiačke, grófke Giuliette Guicciardi údajne vyjadril v intímnej Klavírnej sonáte mesačného svitu, Hector Berlioz sa so sprvu neopätovanou láskou k írskej herečke Harriet Constance Smithson potreboval vysporiadať prostredníctvom veľkej programovej symfónie, kde jasne opísal príbeh svojej lásky. Antonín Dvořák našiel vhodné vyjadrenie svojich nešťastných citov vo veršoch českého básnika Gustava Pflegra Moravského, ktoré zhudobnil do romantického piesňového cyklu Cypřiše.

Po skončení štúdia na Pražskej organovej škole vstupoval mladý Dvořák do života veľmi biedne. Dlhé roky, až do doby, kedy sa oženil s Annou Čermákovou (17. november 1873), žil u príbuzných a v prenájmoch na rôznych pražských adresách. Keďže v dohľade nebolo žiadne voľné miesto organistu, na ktoré mal potrebné vzdelanie, koncom leta 1859 sa stal violistom v kapele Karla Komzáka. Malý, asi dvadsaťčlenný orchester hrával obľúbenú nenáročnú hudbu na tanečných zábavách, v reštauráciách a na promenádnych koncertoch. Dvořák považoval hranie v tomto orchestri skôr za prechodné riešenie a naďalej sa uchádzal o miesto organistu. Ako zle platený violista sa však Prahou pretĺkal ešte ďalšie obdobie. Vítanou zmenou v jeho profesijnom živote bolo angažovanie členov Komzákovej kapely v novom orchestri Prozatímního divadla, kde sa Dvořák od roku 1862 začal zoznamovať s operami Verdiho, Meyerbeera, Donizettiho a iných majstrov, často pod taktovkou Bedřicha Smetanu. Príval hudby, s ktorým sa stretával v divadle, mu ale nestačil a množstvo partitúr študoval i doma. Pri skromných príjmoch si však nemohol dovoliť noty kupovať, iba požičiavať od svojho priateľa, o tri roky staršieho skladateľa a zbormajstra Karla Bendla. Do úvahy nepripadala ani kúpa, či prenájom klavíra. Popri intenzívnom štúdiu diel veľkých majstrov tvoril mladý Dvořák aj vlastnú hudbu. Väčšinu zo skladieb skomponovaných v tomto období však neskôr podrobil kritickej revízii a niektoré partitúry dokonca zničil. Prvým dielom, s ktorým bol natoľko spokojný, že mu pridelil opusové číslo 1, bolo Sláčikové kvinteto a mol z roku 1861, po ktorom nasledovalo Sláčikové kvarteto A dur, op. 2. V roku 1865 sa pokúsil skomponovať náročnú hudobnú formu symfónie. V priebehu niekoľkých týždňov tak vytvoril svoju prvú Symfóniu c mol s podtitulom Zlonické zvony, odkazujúcim na jeho pobyt v Zloniciach, kde získaval prvé základy hudobného vzdelania. Len štyri mesiace po dokončení Prvej symfónie sa Dvořák pustil do rozsiahlej Symfónie č. 2 B dur, ktorú napísal za dva mesiace. Medzitým sa ešte pustil do komponovania Violončelového koncertu A dur pre spoluhráčku z orchestra (klavírny výťah však nikdy nezinštrumentoval) a Dvoch piesní pre barytón. To všetko v stiesnených podmienkach podnájmu, kde jedinú miestnosť zdieľal s niekoľkými spolubývajúcimi. V tomto období, kdesi medzi Prvou a Druhou symfóniou, skomponoval Dvořák aj cyklus ľúbostných piesní Cypřiše.

Komzákova kapela pôsobila do roku 1865, teda obdobia, kým neboli všetci členovia definitívne zaradení do orchestra Prozatímního divadla. Pre Dvořáka sa týmto rokom na jednej strane síce skončilo nepríjemné hranie v pražských podnikoch, na strane druhej však prišiel o nevyhnutné bočné príjmy, ktorými si dovtedy dopĺňal neveľký divadelný plat. Aby vyriešil svoju finančnú situáciu, začal ešte v tom roku popri angažmáne v divadle súkromne učiť hru na klavíri. K jeho prvým žiakom patrili dcéry zámožného pražského zlatníka Anna a Josefina Čermákové. Zatiaľ čo Anna Čermáková bola vtedy ešte ani nie jedenásťročné nenápadné dievčatko, jej atraktívna šestnásťročná sestra Josefina sa práve stala členkou činoherného súboru Prozatímního divadla. S Annou Čermákovou sa Dvořák neskôr oženil, ale do Josefiny sa v roku 1865 zamiloval, podobne ako sa to pred takmer deväťdesiatimi rokmi stalo Mozartovi so sestrami Weberovými. V Dvořákovom prípade nie je isté, či sa chudobný muzikant zbožňovanému dievčaťu z vyššej spoločenskej vrstvy vyznal zo svojich citov a zažil bolesť odmietnutia, alebo išlo o tajnú platonickú lásku. Vie sa len, že to bola láska nešťastná, plná túžby a bolesti.

Pod dojmami z týchto citov skomponoval Dvořák medzi 10. a 27. júlom 1865 cyklus osemnástich ľúbostných piesní Cypřiše na texty básní z rovnomennej zbierky Gustava Pflegra Moravského. V pôvodnej podobe Dvořák svoj piesňový cyklus síce nikdy nepublikoval (zbierka vyšla po prvýkrát až v roku 2007), no v prepracovaniach boli niektoré z piesní vydané ako Čtyři písně, op. 2 a Písně milostné, op. 83. Skladateľ sa však k piesňovému cyklu Cypřiše vracal po celý život, a tak niektoré melódie zaznievajú napr. v operách Král a uhlíř a Vanda, či v klavírnom cykle Silhouety. Originálnym prepracovaním piesňového cyklu bola úprava dvanástich piesní do inštrumentálnej verzie pre sláčikové kvarteto v roku 1887 – Cypřiše, B. 152 (najskôr pod názvami Ohlasy písní, resp. Večerní písně).

Ideový obsah piesní Dvořák v liste svojmu vydavateľovi Fritzovi Simrockovi opísal slovami: „Představte si hocha, který je zamilovaný – to je obsah.“ Do súvislostí s týmto milostným vzplanutím dvořákovská literatúra často dáva i obe symfónie z roku 1865 – Prvá c mol je výrazom túžby a nádeje, zatiaľ čo Druhá B dur údajne svedčí o jeho vyliečení z nedávneho milostného sklamania. Zatiaľ čo v symfóniách môžeme o milostnom obsahu len polemizovať, Moravského romantické verše Cypřiše svojou poetickou výpoveďou jasne vystihujú vtedajší duševný stav 24-ročného nešťastného skladateľa. Ten najprv spomína na svoju milovanú (1. a 2. báseň) a líči svoju bolestnú situáciu, do ktorej sa mu premieta sen o minulosti (3. báseň). V duchu znova prežíva blaženosti lásky (básne 4. – 8.), ale pocit sklamania a zúfalstva sa vracia ( 9. – 11. báseň). Zostal mu len list od milovanej (12. báseň), cíti sa osamelý a opustený (báseň 13. a 14.), láska je jeho trýzňou (básne 15. – 17.) a trýzeň osudom – „Ten bol mocný je má vlast“ (18. báseň). V jednotlivých piesňach, ktoré sú väčšinou trojdielne, sa Dvořák usiluje o hudobné vystihnutie textu a nálady. Zrejme aj kvôli tomu vo verzii pre sláčikové kvarteto zachoval pôvodné názvy piesní, pričom ich zoradil tak, aby aj v novom spracovaní vytvárali tempovo a náladovo vyvážený cyklus s podobnou obsahovou štruktúrou prechádzajúcou od snívania o milovanej, cez pocity zúfalstva až k bolesti. Jednotlivé piesne Dvořák ponechal v ich pôvodnej forme s takmer nezmenenou melodikou a harmóniou, niektoré z nich predĺžil pomocou repetícií. Výnimkou je jedenásta pieseň, ktorej zmenil i tóninu. Hlavná melodická línia piesní, pôvodne určená spevu, je väčšinou prenechaná jednému nástroju – husliam, prípadne viole, pričom zvyšné tri nástroje tvoria sprievod. Dvořákov vydavateľ Simrock neprejavil záujem o publikovanie piesní vo verzii pre kvarteto, a tak Cypřiše, B. 152 vyšli tlačou až po Dvořákovej smrti, po revízii jeho žiaka a zaťa Josefa Suka.

Rok 1887, kedy vznikli Cypřiše vo verzii pre sláčikové kvarteto, sa v Dvořákovej tvorbe vyznačuje opätovným záujmom o jeho staršie diela. Okrem úpravy piesňového cyklu v tom čase urobil aj revíziu 3. dejstva opery Král a uhlíř, prepracoval Symfónie č. 2 – 5, Sláčikové kvarteto, op. 2, Sláčikové kvinteto, op. 77, Sláčikové kvarteto, op. 80 a vrátil sa aj k svojmu prvému Klavírnemu kvintetu, op. 5 z roku 1872.

Mariana Lechmanová

[ Autor textu: Mariana Lechmanová ]

Časy, kedy chudobný muzikant sníval o láske k mladej Josefine, boli v tom období už minulosťou. Antonín Dvořák bol šťastne ženatým, medzinárodne uznávaným a žiadaným skladateľom. Dlhodobé umelecké i fyzické vypätie, ktorému bol slávny umelec v tom čase vystavený, nemohlo zostať bez následkov. Začal sa cítiť vyčerpaný a potreboval odpočinok. Bol v pozícii, kedy si už mohol dovoliť neprijímať objednávky nových skladieb a navyše, príjemne ho prekvapil nečakaný úspech jeho starších Symfonických variácií, op. 78 z roku 1877. Dvořák teda v tom čase odmietol žiadosť z Birminghamu o napísanie nového oratória, ako aj prosbu o väčšiu zborovú skladbu k 25. výročiu existencie speváckeho spolku v Plzni. Vyhovel iba požiadavke priateľa Josefa Hlávku, skomponovať omšu pre sóla, zbor a orchester pri príležitosti vysvätenia kaplnky v Lužanoch – lákala ho príležitosť vytvoriť tentokrát dielo nie veľké prostriedkami a rozmermi, ale naopak kompozíciu využívajúcu len skromné interpretačné možnosti ku Božej chvále. Celé dva roky sa Dvořák intenzívne zaoberal svojimi staršími skladbami a miesto nových kompozícií ponúkal koncertným agentom, interpretom a vydavateľom jedno staré dielo za druhým. Od priateľa Ludevíta Procházku si vyžiadal, aby mu vrátil rukopis Klavírneho kvinteta, op. 5. Pôvodne ho chcel Dvořák len prepracovať, ale rýchlo dospel k názoru, že úroveň tejto ranej skladby sa jeho vtedy už vyzretému kompozičnému štýlu nemôže rovnať. Pod dojmami z Kvinteta, op. 5 však spontánne skomponoval nové dielo, obľúbené a často hrávané Klavírne kvinteto č. 2 A dur, op. 81, ktoré má s tým pôvodným spoločné iba nástrojové obsadenie a tóninu. Kvinteto, op. 5 je produktom obdobia, v ktorom sa Dvořák ako skladateľ ešte len hľadal, zatiaľ čo op. 81 je dokladom jeho vrcholného majstrovstva a kompozičnej suverenity. Tá tkvie predovšetkým v geniálnom spôsobe, akým kombinuje ľudové prvky s „európskymi“ princípmi a dospieva tak k ich osobitej a presvedčivej syntéze. Veľká časť Kvinteta, op. 81 vznikla na Dvořákovom letnom sídle vo Vysokej a idylická atmosféra tohto prostredia akoby sa premietla i do samotnej hudby, ktorá je nekonfliktná a z prevažnej časti veselá. Názvuky slovanskej hudby Dvořák uplatňuje najmä v podobe melancholickej dumky v druhej časti a vo virtuóznej štylizácii českého ľudového tanca furiant v tretej časti. Posledná časť skomponovaná v sonátovej forme s troma témami sa vyznačuje neobyčajnou melodickou vitalitou, svižnými rytmami a bohatým kontrapunktickým spracovaním. Záverečná kóda patrí k najefektnejším v celej Dvořákovej tvorbe. Po prvýkrát bolo Klavírne kvinteto A dur, op. 81 uvedené 6. januára 1888 v pražskom Rudolfine. Len počas prvého roka od prieméry bolo Klavírne kvinteto opakovane reprízované v Prahe a uvedené aj v Amsterdame, Frankfurte nad Mohanom, Hamburgu a dvakrát v Londýne, kde sa postupne stalo jednou z najhrávanejších skladieb Antonína Dvořáka. V roku 2015 sa v Taliansku našiel autograf skice ku Kvintetu, op. 81, ktorý bol v aukcii vydražený za sumu 50 000 eur neznámym súkromným zberateľom.

Mariana Lechmanová