Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ AUDIO – 1. časť – 00:34:58 ] [ AUDIO – 1st part – 00:34:58 ] [ video > ]

Play Audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 1. časť

[ Autor textu: Mariana Lechmanová ]

Sklamanie z nenaplnenej lásky sa stalo „hnacím motorom“ tvorivej aktivity mnohých skladateľov. Kým napríklad Beethoven svoje city voči mladučkej žiačke, grófke Giuliette Guicciardi údajne vyjadril v intímnej Klavírnej sonáte mesačného svitu, Hector Berlioz sa so sprvu neopätovanou láskou k írskej herečke Harriet Constance Smithson potreboval vysporiadať prostredníctvom veľkej programovej symfónie, kde jasne opísal príbeh svojej lásky. Antonín Dvořák našiel vhodné vyjadrenie svojich nešťastných citov vo veršoch českého básnika Gustava Pflegra Moravského, ktoré zhudobnil do romantického piesňového cyklu Cypřiše.

Po skončení štúdia na Pražskej organovej škole vstupoval mladý Dvořák do života veľmi biedne. Dlhé roky, až do doby, kedy sa oženil s Annou Čermákovou (17. november 1873), žil u príbuzných a v prenájmoch na rôznych pražských adresách. Keďže v dohľade nebolo žiadne voľné miesto organistu, na ktoré mal potrebné vzdelanie, koncom leta 1859 sa stal violistom v kapele Karla Komzáka. Malý, asi dvadsaťčlenný orchester hrával obľúbenú nenáročnú hudbu na tanečných zábavách, v reštauráciách a na promenádnych koncertoch. Dvořák považoval hranie v tomto orchestri skôr za prechodné riešenie a naďalej sa uchádzal o miesto organistu. Ako zle platený violista sa však Prahou pretĺkal ešte ďalšie obdobie. Vítanou zmenou v jeho profesijnom živote bolo angažovanie členov Komzákovej kapely v novom orchestri Prozatímního divadla, kde sa Dvořák od roku 1862 začal zoznamovať s operami Verdiho, Meyerbeera, Donizettiho a iných majstrov, často pod taktovkou Bedřicha Smetanu. Príval hudby, s ktorým sa stretával v divadle, mu ale nestačil a množstvo partitúr študoval i doma. Pri skromných príjmoch si však nemohol dovoliť noty kupovať, iba požičiavať od svojho priateľa, o tri roky staršieho skladateľa a zbormajstra Karla Bendla. Do úvahy nepripadala ani kúpa, či prenájom klavíra. Popri intenzívnom štúdiu diel veľkých majstrov tvoril mladý Dvořák aj vlastnú hudbu. Väčšinu zo skladieb skomponovaných v tomto období však neskôr podrobil kritickej revízii a niektoré partitúry dokonca zničil. Prvým dielom, s ktorým bol natoľko spokojný, že mu pridelil opusové číslo 1, bolo Sláčikové kvinteto a mol z roku 1861, po ktorom nasledovalo Sláčikové kvarteto A dur, op. 2. V roku 1865 sa pokúsil skomponovať náročnú hudobnú formu symfónie. V priebehu niekoľkých týždňov tak vytvoril svoju prvú Symfóniu c mol s podtitulom Zlonické zvony, odkazujúcim na jeho pobyt v Zloniciach, kde získaval prvé základy hudobného vzdelania. Len štyri mesiace po dokončení Prvej symfónie sa Dvořák pustil do rozsiahlej Symfónie č. 2 B dur, ktorú napísal za dva mesiace. Medzitým sa ešte pustil do komponovania Violončelového koncertu A dur pre spoluhráčku z orchestra (klavírny výťah však nikdy nezinštrumentoval) a Dvoch piesní pre barytón. To všetko v stiesnených podmienkach podnájmu, kde jedinú miestnosť zdieľal s niekoľkými spolubývajúcimi. V tomto období, kdesi medzi Prvou a Druhou symfóniou, skomponoval Dvořák aj cyklus ľúbostných piesní Cypřiše.

Komzákova kapela pôsobila do roku 1865, teda obdobia, kým neboli všetci členovia definitívne zaradení do orchestra Prozatímního divadla. Pre Dvořáka sa týmto rokom na jednej strane síce skončilo nepríjemné hranie v pražských podnikoch, na strane druhej však prišiel o nevyhnutné bočné príjmy, ktorými si dovtedy dopĺňal neveľký divadelný plat. Aby vyriešil svoju finančnú situáciu, začal ešte v tom roku popri angažmáne v divadle súkromne učiť hru na klavíri. K jeho prvým žiakom patrili dcéry zámožného pražského zlatníka Anna a Josefina Čermákové. Zatiaľ čo Anna Čermáková bola vtedy ešte ani nie jedenásťročné nenápadné dievčatko, jej atraktívna šestnásťročná sestra Josefina sa práve stala členkou činoherného súboru Prozatímního divadla. S Annou Čermákovou sa Dvořák neskôr oženil, ale do Josefiny sa v roku 1865 zamiloval, podobne ako sa to pred takmer deväťdesiatimi rokmi stalo Mozartovi so sestrami Weberovými. V Dvořákovom prípade nie je isté, či sa chudobný muzikant zbožňovanému dievčaťu z vyššej spoločenskej vrstvy vyznal zo svojich citov a zažil bolesť odmietnutia, alebo išlo o tajnú platonickú lásku. Vie sa len, že to bola láska nešťastná, plná túžby a bolesti.

Pod dojmami z týchto citov skomponoval Dvořák medzi 10. a 27. júlom 1865 cyklus osemnástich ľúbostných piesní Cypřiše na texty básní z rovnomennej zbierky Gustava Pflegra Moravského. V pôvodnej podobe Dvořák svoj piesňový cyklus síce nikdy nepublikoval (zbierka vyšla po prvýkrát až v roku 2007), no v prepracovaniach boli niektoré z piesní vydané ako Čtyři písně, op. 2 a Písně milostné, op. 83. Skladateľ sa však k piesňovému cyklu Cypřiše vracal po celý život, a tak niektoré melódie zaznievajú napr. v operách Král a uhlíř a Vanda, či v klavírnom cykle Silhouety. Originálnym prepracovaním piesňového cyklu bola úprava dvanástich piesní do inštrumentálnej verzie pre sláčikové kvarteto v roku 1887 – Cypřiše, B. 152 (najskôr pod názvami Ohlasy písní, resp. Večerní písně).

Ideový obsah piesní Dvořák v liste svojmu vydavateľovi Fritzovi Simrockovi opísal slovami: „Představte si hocha, který je zamilovaný – to je obsah.“ Do súvislostí s týmto milostným vzplanutím dvořákovská literatúra často dáva i obe symfónie z roku 1865 – Prvá c mol je výrazom túžby a nádeje, zatiaľ čo Druhá B dur údajne svedčí o jeho vyliečení z nedávneho milostného sklamania. Zatiaľ čo v symfóniách môžeme o milostnom obsahu len polemizovať, Moravského romantické verše Cypřiše svojou poetickou výpoveďou jasne vystihujú vtedajší duševný stav 24-ročného nešťastného skladateľa. Ten najprv spomína na svoju milovanú (1. a 2. báseň) a líči svoju bolestnú situáciu, do ktorej sa mu premieta sen o minulosti (3. báseň). V duchu znova prežíva blaženosti lásky (básne 4. – 8.), ale pocit sklamania a zúfalstva sa vracia ( 9. – 11. báseň). Zostal mu len list od milovanej (12. báseň), cíti sa osamelý a opustený (báseň 13. a 14.), láska je jeho trýzňou (básne 15. – 17.) a trýzeň osudom – „Ten bol mocný je má vlast“ (18. báseň). V jednotlivých piesňach, ktoré sú väčšinou trojdielne, sa Dvořák usiluje o hudobné vystihnutie textu a nálady. Zrejme aj kvôli tomu vo verzii pre sláčikové kvarteto zachoval pôvodné názvy piesní, pričom ich zoradil tak, aby aj v novom spracovaní vytvárali tempovo a náladovo vyvážený cyklus s podobnou obsahovou štruktúrou prechádzajúcou od snívania o milovanej, cez pocity zúfalstva až k bolesti. Jednotlivé piesne Dvořák ponechal v ich pôvodnej forme s takmer nezmenenou melodikou a harmóniou, niektoré z nich predĺžil pomocou repetícií. Výnimkou je jedenásta pieseň, ktorej zmenil i tóninu. Hlavná melodická línia piesní, pôvodne určená spevu, je väčšinou prenechaná jednému nástroju – husliam, prípadne viole, pričom zvyšné tri nástroje tvoria sprievod. Dvořákov vydavateľ Simrock neprejavil záujem o publikovanie piesní vo verzii pre kvarteto, a tak Cypřiše, B. 152 vyšli tlačou až po Dvořákovej smrti, po revízii jeho žiaka a zaťa Josefa Suka.

Rok 1887, kedy vznikli Cypřiše vo verzii pre sláčikové kvarteto, sa v Dvořákovej tvorbe vyznačuje opätovným záujmom o jeho staršie diela. Okrem úpravy piesňového cyklu v tom čase urobil aj revíziu 3. dejstva opery Král a uhlíř, prepracoval Symfónie č. 2 – 5, Sláčikové kvarteto, op. 2, Sláčikové kvinteto, op. 77, Sláčikové kvarteto, op. 80 a vrátil sa aj k svojmu prvému Klavírnemu kvintetu, op. 5 z roku 1872.

Mariana Lechmanová

–––––
Bibliografický údaj: LECHMANOVÁ, Mariana: Text ku koncertu 29. 1. 2019, in: Slovenská filharmónia, Hudobná mozaika, cyklus HM, 70. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia, 2019

  Životopisy – 1. časť

DANIELA HLINKOVÁ

Klaviristka Daniela Hlinková pochádza zo Žiliny. Už ako päťročná sa začala hudobne vzdelávať a čoskoro získala 1. ceny na národných i medzinárodných súťažiach, ako napr. na medzinárodnej klavírnej súťaži Virtuosi per Musica di Pianoforte v Ústí nad Labem (1983). Už ako mladá sólistka hrala na koncertoch v Prahe, Bratislave, Budapešti, Berlíne a Drážďanoch.

Na odporúčanie Lazara Bermana získala ako štrnásťročná štipendium na štúdium na Hudobnom gymnáziu Rimského Korsakova v Petrohrade, kde sa štyri roky vzdelávala pod vedením Sergeja Maltzeva. V štúdiu ďalej pokračovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Daniely Varínskej, ako aj na Hudobnom konzervatóriu v Bergene u svojho otca Jiřího Hlinku. V roku 1993 začala študovať na Hochschule für Musik und Tanz v Kolíne u Pavla Gililova, kde absolvovala v roku 2001. Zúčastnila sa na majstrovských kurzoch u umelcov ako Pierre-Laurent Aimard, Dimitri Bashkirov, Alexander Lonquich, Leonard Hokanson a Halina Czerny-Stefańska.

Bola ocenená na súťažiach ako Medzinárodná súťaž Johannesa Brahmsa v Klagenfurte (1993), Ibla-Grand-Prize na Sicílii (2002, špeciálna cena za interpretáciu diela L. Janáčka), či Riviera del Conero v Ancone (2003, duo s huslistkou Birte Päplov). Získala štipendiá DAAD, Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Nadácie Axela Springera.

V roku 2004, počas jej účinkovania na komornom koncerte v berlínskom Konzerthause, si ju všimol dirigent Michael Gielen, ktorý ju pozval, aby pod jeho vedením debutovala ako sólistka s Berlínskym symfonickým orchestrom v roku 2006. Koncertovala na prestížnych pódiách ako Gasteig v Mníchove, Konzerthaus v Berlíne, Petrohradská a Berlínska filharmónia. Účinkovala na festivaloch ako Schleswig-Holstein-Musik-Festival, Kasseler Musiktage, Choriner Musiksommer, Islandský hudobný festival, Festival avantgardnej hudby v Petrohrade. V rámci Young Euro Classic Festival 2010 hrala Beethovenov Klavírny koncert Es dur pod vedením Heinricha Schiffa. V roku 2011 bola rezidenčnou umelkyňou festivalu Kasseler Musiktage, kde účinkovala na viacerých koncertoch. V januári 2012 uviedla nemeckú premiéru Concertina Simona Laksa v Konzerthause v Berlíne. Tento koncert v Nemecku živo vysielalo Radio Kultur. V roku 2018 podnikla koncertné turné v Číne, kde vyučovala aj na majstrovských kurzoch.

Okrem sólovej kariéry sa venuje aj komornej hudbe. Spolupráca s umelcami ako Alexander Rudin, Christian Altenburger, Klaus Thunemann a Ulf Rodenhäuser formovala do značnej miery jej interpretačný štýl. Medzi jej umeleckých partnerov v komornej hre patria predovšetkým violončelisti Jiří Bárta a Knut Weber (člen Berlínskych filharmonikov), ako aj huslista Bernhard Forck (Koncertný majster orchestra Akademie für alte Musik Berlin). Usporiadala koncerty, ktorých súčasťou bolo čítanie z diel spisovateľov ako Pavel Kohout, Elke Heidenreich a Gerd-Peter Eigner.


MOYZESOVO KVARTETO

je od svojho založenia v roku 1975 jedným z najvýznamnejších komorných zoskupení na Slovensku. Tvoria ho štyria poprední umelci – Jozef Horváth, ktorý od roku 2016 nahradil primária Stanislava Muchu, František Török, Alexander Lakatoš a Ján Slávik. Členovia kvarteta sú absolventmi VŠMU v Bratislave (T. Gašparek). V štúdiách pokračovali na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (F. Samohyl, G. Pichler).

Už počas štúdií kvarteto získalo viacero laureátskych titulov na domácich, ale i medzinárodných súťažiach (Evian). V roku 1998 získalo cenu brazílskych skladateľov za najlepšie CD brazílskej komornej hudby (G. Bauer, H. Crowl). V rokoch 1986 – 2005 patrilo Moyzesovo kvarteto k umeleckým súborom Slovenskej filharmónie. Slovenskú hudobnú kultúru reprezentovalo s úspechom takmer vo všetkých štátoch Európy, v Japonsku, Indii, Maroku, USA, Kanade, na Faerských ostrovoch a na Kube. V roku 2000 bola Moyzesovmu kvartetu udelená Cena Frica Kafendu a zároveň Cena kritiky. V roku 2015 získal súbor Cenu Nadácie Tatra banky za umenie. V roku 2016 bol poctený Cenou ministra kultúry SR za umenie. Repertoár telesa zahŕňa všetky štýlové obdobia, nevynímajúc ani tvorbu súčasných slovenských autorov, z ktorých mnohí svoje skladby kvartetu priamo dedikovali. Moyzesovo kvarteto sa sústavne venuje nahrávaniu nových kompaktných diskov (súbor nahral vyše 40 CD: A. Albrecht, J. L. Bella, J. Cikker, A. Dvořák, A. T. Grečaninov, E. H. Grieg, L. Kupkovič, W. A. Mozart, A. Moyzes, M. Moyzes, M. Ravel, F. Schmidt, B. Smetana, E. Suchoň, D. Šostakovič, G. Verdi, I. Zeljenka a ď.) a realizovaniu nahrávok pre Slovenský rozhlas i zahraničné rozhlasové spoločnosti. V roku 2015 nahralo kvarteto CD s dielami A. Moyzesa, J. Cikkera, L. Burlasa, D. Martinčeka a R. Bergera (Hudobný fond) a v roku 2018 CD s trojicou sláčikových kvartet J. N. Hummela (Pavian Records). V súčasnosti pripravuje nahrávku troch sláčikových kvartet Vladislava Šarišského (Real Music House). Moyzesovo kvarteto nahralo aj hudbu k niekoľkým úspešným slovenským filmom.

V priebehu posledných rokov vystúpilo kvarteto na festivaloch Bratislavské hudobné slávnosti, Melos-Étos, Pražská jar, Nová slovenská hudba, v Bad Kissingene a v Salzburgu. Počas svojej existencie koncertovalo v popredných koncertných sálach, ako napr. Schauspielhaus v Berlíne (dnes Konzerthaus), Mozarteum v Salzburgu, Gewandhaus v Lipsku, Teatro Colón v Madride, Cathédrale Saint-Louis des Invalides v Paríži, Merkin Hall v New Yorku, Walter Hall v Toronte, Musikverein vo Viedni, Auditórium v Ríme, Malá sála Šostakovičovej filharmónie v Petrohrade. Kvarteto koncertovalo aj v Barcelone, Bruseli, Budapešti, Kyjeve, Miláne, Mníchove, Moskve, Osake, Prahe, Tokiu, Varšave, Ženeve a ďalších mestách.

Od roku 2006 bolo Moyzesovo kvarteto komorným súborom mesta Modra. V roku 2008 sa stalo komorným súborom mesta Skalica.

–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertu 29. 1. 2019, in: Slovenská filharmónia, Hudobná mozaika, cyklus HM, 70. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia, 2019

[ AUDIO – 2. časť – 00:44:24 ] [ AUDIO – 2nd part – 00:44:24 ] [ video > ]

Play Audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 2. časť

[ Autor textu: Mariana Lechmanová ]

Časy, kedy chudobný muzikant sníval o láske k mladej Josefine, boli v tom období už minulosťou. Antonín Dvořák bol šťastne ženatým, medzinárodne uznávaným a žiadaným skladateľom. Dlhodobé umelecké i fyzické vypätie, ktorému bol slávny umelec v tom čase vystavený, nemohlo zostať bez následkov. Začal sa cítiť vyčerpaný a potreboval odpočinok. Bol v pozícii, kedy si už mohol dovoliť neprijímať objednávky nových skladieb a navyše, príjemne ho prekvapil nečakaný úspech jeho starších Symfonických variácií, op. 78 z roku 1877. Dvořák teda v tom čase odmietol žiadosť z Birminghamu o napísanie nového oratória, ako aj prosbu o väčšiu zborovú skladbu k 25. výročiu existencie speváckeho spolku v Plzni. Vyhovel iba požiadavke priateľa Josefa Hlávku, skomponovať omšu pre sóla, zbor a orchester pri príležitosti vysvätenia kaplnky v Lužanoch – lákala ho príležitosť vytvoriť tentokrát dielo nie veľké prostriedkami a rozmermi, ale naopak kompozíciu využívajúcu len skromné interpretačné možnosti ku Božej chvále. Celé dva roky sa Dvořák intenzívne zaoberal svojimi staršími skladbami a miesto nových kompozícií ponúkal koncertným agentom, interpretom a vydavateľom jedno staré dielo za druhým. Od priateľa Ludevíta Procházku si vyžiadal, aby mu vrátil rukopis Klavírneho kvinteta, op. 5. Pôvodne ho chcel Dvořák len prepracovať, ale rýchlo dospel k názoru, že úroveň tejto ranej skladby sa jeho vtedy už vyzretému kompozičnému štýlu nemôže rovnať. Pod dojmami z Kvinteta, op. 5 však spontánne skomponoval nové dielo, obľúbené a často hrávané Klavírne kvinteto č. 2 A dur, op. 81, ktoré má s tým pôvodným spoločné iba nástrojové obsadenie a tóninu. Kvinteto, op. 5 je produktom obdobia, v ktorom sa Dvořák ako skladateľ ešte len hľadal, zatiaľ čo op. 81 je dokladom jeho vrcholného majstrovstva a kompozičnej suverenity. Tá tkvie predovšetkým v geniálnom spôsobe, akým kombinuje ľudové prvky s „európskymi“ princípmi a dospieva tak k ich osobitej a presvedčivej syntéze. Veľká časť Kvinteta, op. 81 vznikla na Dvořákovom letnom sídle vo Vysokej a idylická atmosféra tohto prostredia akoby sa premietla i do samotnej hudby, ktorá je nekonfliktná a z prevažnej časti veselá. Názvuky slovanskej hudby Dvořák uplatňuje najmä v podobe melancholickej dumky v druhej časti a vo virtuóznej štylizácii českého ľudového tanca furiant v tretej časti. Posledná časť skomponovaná v sonátovej forme s troma témami sa vyznačuje neobyčajnou melodickou vitalitou, svižnými rytmami a bohatým kontrapunktickým spracovaním. Záverečná kóda patrí k najefektnejším v celej Dvořákovej tvorbe. Po prvýkrát bolo Klavírne kvinteto A dur, op. 81 uvedené 6. januára 1888 v pražskom Rudolfine. Len počas prvého roka od prieméry bolo Klavírne kvinteto opakovane reprízované v Prahe a uvedené aj v Amsterdame, Frankfurte nad Mohanom, Hamburgu a dvakrát v Londýne, kde sa postupne stalo jednou z najhrávanejších skladieb Antonína Dvořáka. V roku 2015 sa v Taliansku našiel autograf skice ku Kvintetu, op. 81, ktorý bol v aukcii vydražený za sumu 50 000 eur neznámym súkromným zberateľom.

Mariana Lechmanová

–––––
Bibliografický údaj: LECHMANOVÁ, Mariana: Text ku koncertu 29. 1. 2019, in: Slovenská filharmónia, Hudobná mozaika, cyklus HM, 70. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia, 2019

  Životopisy

DANIELA HLINKOVÁ

Klaviristka Daniela Hlinková pochádza zo Žiliny. Už ako päťročná sa začala hudobne vzdelávať a čoskoro získala 1. ceny na národných i medzinárodných súťažiach, ako napr. na medzinárodnej klavírnej súťaži Virtuosi per Musica di Pianoforte v Ústí nad Labem (1983). Už ako mladá sólistka hrala na koncertoch v Prahe, Bratislave, Budapešti, Berlíne a Drážďanoch.

Na odporúčanie Lazara Bermana získala ako štrnásťročná štipendium na štúdium na Hudobnom gymnáziu Rimského Korsakova v Petrohrade, kde sa štyri roky vzdelávala pod vedením Sergeja Maltzeva. V štúdiu ďalej pokračovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Daniely Varínskej, ako aj na Hudobnom konzervatóriu v Bergene u svojho otca Jiřího Hlinku. V roku 1993 začala študovať na Hochschule für Musik und Tanz v Kolíne u Pavla Gililova, kde absolvovala v roku 2001. Zúčastnila sa na majstrovských kurzoch u umelcov ako Pierre-Laurent Aimard, Dimitri Bashkirov, Alexander Lonquich, Leonard Hokanson a Halina Czerny-Stefańska.

Bola ocenená na súťažiach ako Medzinárodná súťaž Johannesa Brahmsa v Klagenfurte (1993), Ibla-Grand-Prize na Sicílii (2002, špeciálna cena za interpretáciu diela L. Janáčka), či Riviera del Conero v Ancone (2003, duo s huslistkou Birte Päplov). Získala štipendiá DAAD, Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Nadácie Axela Springera.

V roku 2004, počas jej účinkovania na komornom koncerte v berlínskom Konzerthause, si ju všimol dirigent Michael Gielen, ktorý ju pozval, aby pod jeho vedením debutovala ako sólistka s Berlínskym symfonickým orchestrom v roku 2006. Koncertovala na prestížnych pódiách ako Gasteig v Mníchove, Konzerthaus v Berlíne, Petrohradská a Berlínska filharmónia. Účinkovala na festivaloch ako Schleswig-Holstein-Musik-Festival, Kasseler Musiktage, Choriner Musiksommer, Islandský hudobný festival, Festival avantgardnej hudby v Petrohrade. V rámci Young Euro Classic Festival 2010 hrala Beethovenov Klavírny koncert Es dur pod vedením Heinricha Schiffa. V roku 2011 bola rezidenčnou umelkyňou festivalu Kasseler Musiktage, kde účinkovala na viacerých koncertoch. V januári 2012 uviedla nemeckú premiéru Concertina Simona Laksa v Konzerthause v Berlíne. Tento koncert v Nemecku živo vysielalo Radio Kultur. V roku 2018 podnikla koncertné turné v Číne, kde vyučovala aj na majstrovských kurzoch.

Okrem sólovej kariéry sa venuje aj komornej hudbe. Spolupráca s umelcami ako Alexander Rudin, Christian Altenburger, Klaus Thunemann a Ulf Rodenhäuser formovala do značnej miery jej interpretačný štýl. Medzi jej umeleckých partnerov v komornej hre patria predovšetkým violončelisti Jiří Bárta a Knut Weber (člen Berlínskych filharmonikov), ako aj huslista Bernhard Forck (Koncertný majster orchestra Akademie für alte Musik Berlin). Usporiadala koncerty, ktorých súčasťou bolo čítanie z diel spisovateľov ako Pavel Kohout, Elke Heidenreich a Gerd-Peter Eigner.


MOYZESOVO KVARTETO

je od svojho založenia v roku 1975 jedným z najvýznamnejších komorných zoskupení na Slovensku. Tvoria ho štyria poprední umelci – Jozef Horváth, ktorý od roku 2016 nahradil primária Stanislava Muchu, František Török, Alexander Lakatoš a Ján Slávik. Členovia kvarteta sú absolventmi VŠMU v Bratislave (T. Gašparek). V štúdiách pokračovali na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (F. Samohyl, G. Pichler).

Už počas štúdií kvarteto získalo viacero laureátskych titulov na domácich, ale i medzinárodných súťažiach (Evian). V roku 1998 získalo cenu brazílskych skladateľov za najlepšie CD brazílskej komornej hudby (G. Bauer, H. Crowl). V rokoch 1986 – 2005 patrilo Moyzesovo kvarteto k umeleckým súborom Slovenskej filharmónie. Slovenskú hudobnú kultúru reprezentovalo s úspechom takmer vo všetkých štátoch Európy, v Japonsku, Indii, Maroku, USA, Kanade, na Faerských ostrovoch a na Kube. V roku 2000 bola Moyzesovmu kvartetu udelená Cena Frica Kafendu a zároveň Cena kritiky. V roku 2015 získal súbor Cenu Nadácie Tatra banky za umenie. V roku 2016 bol poctený Cenou ministra kultúry SR za umenie. Repertoár telesa zahŕňa všetky štýlové obdobia, nevynímajúc ani tvorbu súčasných slovenských autorov, z ktorých mnohí svoje skladby kvartetu priamo dedikovali. Moyzesovo kvarteto sa sústavne venuje nahrávaniu nových kompaktných diskov (súbor nahral vyše 40 CD: A. Albrecht, J. L. Bella, J. Cikker, A. Dvořák, A. T. Grečaninov, E. H. Grieg, L. Kupkovič, W. A. Mozart, A. Moyzes, M. Moyzes, M. Ravel, F. Schmidt, B. Smetana, E. Suchoň, D. Šostakovič, G. Verdi, I. Zeljenka a ď.) a realizovaniu nahrávok pre Slovenský rozhlas i zahraničné rozhlasové spoločnosti. V roku 2015 nahralo kvarteto CD s dielami A. Moyzesa, J. Cikkera, L. Burlasa, D. Martinčeka a R. Bergera (Hudobný fond) a v roku 2018 CD s trojicou sláčikových kvartet J. N. Hummela (Pavian Records). V súčasnosti pripravuje nahrávku troch sláčikových kvartet Vladislava Šarišského (Real Music House). Moyzesovo kvarteto nahralo aj hudbu k niekoľkým úspešným slovenským filmom.

V priebehu posledných rokov vystúpilo kvarteto na festivaloch Bratislavské hudobné slávnosti, Melos-Étos, Pražská jar, Nová slovenská hudba, v Bad Kissingene a v Salzburgu. Počas svojej existencie koncertovalo v popredných koncertných sálach, ako napr. Schauspielhaus v Berlíne (dnes Konzerthaus), Mozarteum v Salzburgu, Gewandhaus v Lipsku, Teatro Colón v Madride, Cathédrale Saint-Louis des Invalides v Paríži, Merkin Hall v New Yorku, Walter Hall v Toronte, Musikverein vo Viedni, Auditórium v Ríme, Malá sála Šostakovičovej filharmónie v Petrohrade. Kvarteto koncertovalo aj v Barcelone, Bruseli, Budapešti, Kyjeve, Miláne, Mníchove, Moskve, Osake, Prahe, Tokiu, Varšave, Ženeve a ďalších mestách.

Od roku 2006 bolo Moyzesovo kvarteto komorným súborom mesta Modra. V roku 2008 sa stalo komorným súborom mesta Skalica.

–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertu 29. 1. 2019, in: Slovenská filharmónia, Hudobná mozaika, cyklus HM, 70. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia, 2019

Moyzesovo kvarteto

Utorok 29. 1. 2019, 19.00 h
HM – Hudobná mozaika, Malá sála Slovenskej filharmónie

ProgramProgram
Antonín DvořákAntonín Dvořák (1841–1904)
Cypřiše, B. 152 Cypresses, B. 152
Já vím, že v sladké naději. ModeratoI Know that My Love to Thee (Já vím, že v sladké naději). Moderato
V tak mnohém srdci mrtvo jest. Allegro, ma non troppoDeath Reigns in Many a Human Breast (V tak mnohém srdci mrtvo jest). Allegro, ma non troppo
V té sladké moci očí tvých. Andante con motoWhen Thy Sweet Glances Fall on Me (V té sladké moci očí tvých). Andante con moto
Ó, naší lásce nekvete to vytoužené štěstí. Poco adagioLove Will Never Lead Us to that Happy End (Ó, naší lásce nekvete to vytoužené štěstí). Poco adagio
Zde hledím na tvůj drahý list. AndanteThe Old Letter in My Book (Zde hledím na tvůj drahý list). Andante
Ó, zlatá růže spanilá. Andante moderatoO, Lovely Golden Rose (Ó, zlatá růže spanilá). Andante moderato
Kol domu se teď potácím. Andante con motoI Wander Often Past Yonder House (Kol domu se teď potácím). Andante con moto
Zde v lese u potoka. LentoIn The Deepest Forest Glade I Stand (Zde v lese u potoka). Lento
Ó, duše drahá, jedinká. ModeratoThou Only, Dear One (Ó, duše drahá, jedinká). Moderato
Tam stojí stará skála. Andante maestosoThere Stands an Ancient Rock (Tam stojí stará skála). Andante maestoso
Nad krajem vévodí lehký spánek. Allegro scherzandoNature Lies Peaceful in Slumber and Dreaming (Nad krajem vévodí lehký spánek). Allegro scherzando
Ty se ptáš, proč moje zpěvy. Allegro animatoYou Ask Why My Songs (Ty se ptáš, proč moje zpěvy). Allegro animato
PrestávkaIntermission
Antonín DvořákAntonín Dvořák (1841–1904)
Klavírne kvinteto č. 2 A dur, op. 81 Piano Quintet No. 2 in A Major, Op. 81
Allegro, ma non tantoAllegro, ma non tanto
Dumka. Andante con motoDumka. Andante con moto
Scherzo – Furiant. Molto vivaceScherzo – Furiant. Molto vivace
Finale. AllegroFinale. Allegro

Silné citové vzplanutie k Josefíne Čermákovej viedlo v roku 1865 mladého Antonína Dvořáka k vytvoreniu osemnástich piesní zoradených do cyklu Cypřiše. Dvořák sa k svojmu milostnému denníku často vracal aj v budúcnosti a materiál piesní použil v iných súvislostiach. Z tohto pohľadu najkoncentrovanejšia je verzia pre sláčikové kvarteto. Ako zrelý majster sa Dvořák vo chvíľach tvorivého relaxu venoval detailnej revízii mladíckych opusov. Jeho pozornosti neuniklo ani nevyzreté Klavírne kvinteto A dur, op. 5. Namiesto toho, aby dielo takisto zrevidoval, napísal radšej nový titul v rovnakej tónine – a ten už je dielom veľkého majstra.


  • VideozáznamVideorecording
  • VáclavVáclav FrkalFrkal svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2019A Slovak Philharmonic Production © 2019
  • Moyzesovo kvarteto
  • Moyzesovo kvarteto