Debussy, Saint-Saëns, FauréDebussy, Saint-Saëns, Fauré

V posledných fázach 19. storočia sa pod kultúrnou Európu otriasala zem. Z Bayreuthu sa šírili mohutné seizmické vlny, aké spochybnili všetko, čo bolo v platnosti takmer tri storočia. Richard Wagner a jeho sympatizanti akoby zrušili princíp gravitačného centra a hudba sa utápala vo vzduchoprázdne. Hudba sa prelievala od neznáma nikam, vymizli interpunkčné znamienka, takže komunikácia sa začala odohrávať výsostne na báze vybičovanej emočnosti a extatickej gestiky. Wagnerova hudba v procese komunikácie odignorovala fázu nádychu a výdychu, prebieha bez bodiek, dvojbodiek, či bodkočiarok. Zaplavovala človeka len a len bezuzdným pátosom a trendom dávať najavo nadradenosť človeka – tvorcu nad hudbou. Vývoj sa samohybne rútil do neznáma, človek nad ním strácal kontrolu. Isté bolo len jedno: bolo nevyhnutné zabrzdiť túto divokú jazdu vhodnými protizbraňami. Zo stredu Európy, kde diktovala podmienky práve germánska hudobná diplomacia sa začala pozornosť viac upierať na západ, do Gálie, teda do zóny, v ktorej sa kedysi na prelome 12. a 13. storočia začali písať novodobé dejiny európskej hudby. Škola Notre Dame naozaj znamenala pre vývin hudobného myslenia rozhodujúcu fázu. V takto načrtnutom teréne sa pohybovali v poslednej tretine 19. storočia a v prvých dekádach 20. storočia Claude Debussy, Camille Saint-Saëns aj Gabriel Fauré. Spájala ich nechuť prijímať wagneriánsku poetiku a hľadať kameň mudrcov inde, než v nevhodne komentovanej mytológii. Claude Debussy je dnes považovaný za jeden zo symbolov tvorby novej éry. Od mladosti vystupoval v pozícii rebela, človeka, ktorý sa nezmieri s chatrnými akademickými postulátmi a metódami. Pochádzal z veľmi biednych pomerov, takže vedel, čo to znamená bojovať o jeho pravdu. Učitelia ho neznášali, vykazovali z vyučovania, ale on išiel svojou cestou vzdorovitého mladíka, ktorý kdesi v podvedomí šípil, že sa pod jeho vlastnými rukami a pod jeho kontrolou udeje v krátkej budúcnosti čosi významné a prelomové. Uchádzal sa dvakrát o prestížnu Rímsku cenu. Prvý raz ho porotcovia vysmiali za jeho koncept. Debussy sa zachoval elegantne a v roku 1884 ponúkol dielo, ktoré „by mohlo“ zniesť kritériá zadubených členov komisie (išlo o skladbu Márnotratný syn). Ešte pred tým si Debussy ostril svoju výzbroj ako člen klavírneho tria, pôsobiaceho v sídle Nadeždy von Meck, štedrej mecenášky a propagátorky kultivovaného umenia. Debussy u nej pôsobil počas letných sezón rokov 1880–1882. Pani von Meck oslovila v roku 1880 Piotra Iľjiča Čajkovského vo veci realizácie nového titulu určeného pre zostavu klavírneho tria. Čajkovskij ponuku decentne odmietol z dôvodu zaneprázdnenosti. Vtedy však ešte len osemnásťročný Claude Debussy nezaváhal a ponúkol vznešenej dáme svoj titul venovaný klavírnemu triu. Toto dielo ostávalo dlhý čas v úplnom zabudnutí a až v roku 1982 ho svet opäť objavil. Vzbudilo záujem najmä tým, že málokto by určil za autora práve Claudea Debussyho. Ide o typický príklad salónnej juvenílie, sentimentálnej, sladkej, opojnej, chvíľami mierne pojašenej. Tínedžer Debussy sa ale aj týmto titulom dostával do prudšieho pohybu za záchranu európskej hudby. Netrvalo dlho a Faunovo letné popoludnie otvorilo bájny Sezam do novej epochy.

O niečo menej avantgardne a provokatívne ako Claude Debussy pristupoval k otázke hudby a tvorby Camille Saint-Saëns. Začínal dokonca ako nadšený wagnerián, nadšenec pre hudbu Franza Liszta. Legendárnym príkladom úcty voči Lisztovi je 3. symfónia c mol zvaná ako „Organová symfónia“. Francúzsky skladateľ písal dielo ako hommage à Franz Liszt. Časom však toto mladícke rojčenie opadalo a po vypuknutí 1. svetovej vojny sa Saint-Saëns celkom od germánskej hudby odvrátil. Bol menovaný za prezidenta vznešenej Société Nationale de Musique – akási predchodkyňa dnešných hudobných fondov a informačných centier. Krédom členov tejto organizácie bola podpora hudby francúzskych autorov a ich mottom bola formulka „Art Gallica“. Vzhľadom na pretrvávajúce konzervatívne tendencie Camille Saint-Saënsa po niekoľkých rokoch z radov členstva vyradili. Camille Saint-Saëns patril k pragmaticky zmýšľajúcim skladateľom. Bol nenapodobiteľným klavírnym virtuózom, vynikajúcim organistom, skúseným dirigentom. Veľa cestoval, zúčastňoval sa koncertných turné. Podobne ako jeho kolega Jules Massenet, si svoj osobnostný profil dopĺňal štúdiom francúzskej literatúry, latinčiny, gréčtiny, teológie, matematiky, filozofie, astrológie, archeológie. Svet ho pozná najmä ako autora opier, koncertantných diel a ako symfonika. Počas celej kariéry sa však zaoberal aj komornou hudbou. Klavírnemu triu venoval tri opusy: Prvé trio opus 18 je ešte stále v područí hudby Roberta Schumanna a Franza Liszta. Napísal ho v roku 1853 simultánne s Klavírnym kvartetom a Klavírnym kvintetom.

V roku 1892 ale písal svojmu priateľovi Charlesovi Lecocquovi, že trpezlivo pracuje na novom Triu, ktoré podľa jeho predpokladov svojou divokosťou vyrazí dych publiku. Touto skladbou bolo Klavírne trio číslo 2 e mol. Saint-Saëns ponúka obrovské spektrum výrazových polôh. Temné a zachmúrené situácie sú v kontrapunkte s noblesou a šarmom. Na formálnom teréne štandardnej kompozície sa odohráva boj o nový druh výrazovosti, ktorý smeruje kamsi k modelu strhujúceho expresionizmu. Usilovným žiakom a oddaným priateľom Camilla Saint-Saënsa bol Gabriel Fauré. V našom prostredí vieme o tomto výnimočnom zjave, žiaľ stále veľmi málo. Akoby stále v tieni svojich slávnych kolegov Césara Francka, Julesa Masseneta, samotného Camilla Saint-Saënsa a Claudea Debussyho. Fauré patril k menej prierazným osobnostiam. Na rozdiel od jeho učiteľa Fauré takmer vôbec necestoval za hranice Francúzska. Intenzívne sa venoval štúdiu hudby antických Grékov a ranokresťanskému gregoriánskemu chorálu. Od malička bol vnímaný ako vynikajúci klavirista a po vzore Frederyka

Chopina sa intenzívne venoval tvorbe pre tento nástroj. Na rozdiel od Chopina však poskytol svetu aj operu (Pénelopé) a orchestrálnu hudbu. Fauré má veľa spoločných čŕt aj s Nórom Edvardom Griegom; obidvaja autori vyťažili s ešte existujúceho a platného harmonického systému atakovaného wagneriánskym spolkom veľmi veľa inšpiratívnych riešení. Neusilovali sa teda aplikovať nový systém, čerpali stále z dispozícií toho, čo existovalo. Vrstvenie terciových intervalov, nečakané harmonické zvraty, novo riešenou dynamikou odstredivých a dostredivých energií – to všetko v mnohom anticipuje poetiku Claudea Debussyho a dokonca aj mystiku hudby Oliviera Messiaena. Zostave klavírneho kvarteta venoval Fauré dva opusy. Prvý z nich v tónine c mol pochádza z roku 1879. Skladateľ písal toto dielo pod vplyvom sklamania zo vzťahu k Mariane Viardot, dcére slávnej speváčky Pauliny Viardot. Päť rokov trvajúci vzťah viedol najskôr k zásnubám, ktoré však Marianna vzápätí v roku 1877 zrušila. Až po dvoch rokoch sa Fauré dal do práce a výsledkom je sugestívne dielo, v ktorom síce dominuje mólová tónina, ktoré je však v zásade ladené do pozitívnych výrazových polôh.