Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ AUDIO – 1. časť – 00:42:14 ] [ AUDIO – 1st part – 00:42:14 ] [ video > ]

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Ulica naša každodenná…

Dlhé roky do nás vštepujú čosi o vznešenosti umenia, o posvätnosti umeleckej tvorby, o morálke, o tajomstvách inšpirácie… Kdesi v kútiku duše a srdca však týmto prikázaniam akademickosti neveríme. Nechceme im veriť, pretože sami dobre poznáme a pamätáme, že jedným z prvých šiatrov najdôležitejšieho umenia boli ulica, dvor, zákutia medzi domami, či domčekmi. Byť vonku, na vzduchu, zhlboka dýchať a šantiť, vymýšľať si faganské variácie na neposlušnosť… to boli silné zážitky. V ostrom kontrapunkte sa potom do kolosálnej fúgy nášho života vmiesila školská disciplína a spomínaný akademický rozmer správania. Pouličné inšpirácie však stále boli v tejto fúge nositeľmi centrálneho tematického materiálu, boli našimi „duxami“ a „comesami“, stále nastupovali, zaplietali sa vo filigránskych líniách do seba, lákali nás stále a donekonečna. Sú voľné a pritom sú tak krásne regulované spontánnym prejavom ducha! Len slabšie povahy radšej na šantenie a na pouličné hudby zabúdajú, hanbia sa a zatajujú svoju podstatu. Pýria sa potom aj pri zistení, že Vivaldi, Haydn alebo Mozart a množstvo iných géniov sa ulice a popevkom pouličného vir-varu nebránili, naopak, že na nich bazírovali a že z nich ťažili úspech u publika. Janičiarske motívy, motívy alla zingarese, alla ungharese, Haydnove menuety, ale aj finálne časti, Mozartove šibalské tra-la-la v symfóniách, koncertoch, v operách…Spoznať opäť tie hlboké osobné dejiny hudby, pripomenúť si v dialógu s Mozartom alebo Haydnom, že aj my sme začali kvitnúť a hudobne sa vzdelávať na uliciach – to je naozaj vehementný zážitok! Trúbenie klaksónov u Gershwina, hukot lokomotívy u Honeggera, vreskot rozbesneného davu u Martinů, démonické tango Mefista u Schnittkeho…príkladov je veľmi veľa. Pretvárky a pokrytectva je okolo nás veľmi veľa. Síce sa pred nimi chtiac - nechtiac koríme a klaniame sa majestátu jej nevyhnutnosti, hráme sa na kohosi, kým sme nikdy neboli, nie sme a ani nechceme byť; fluidum pouličnej a uličnej hudby však stále nad nami, úbohými obeťami svätuškárskej doby drží ochrannú ruku a ponúka nám slová útechy, pravdy, krásy, radosti, lásky. Aj smútok je priamo v prachu ulice iný, ako smútok dômyselne analyzovaný a uvedomovaný. Aj žiaľ. Aj beznádej. Aj neha. Aj zúrivosť srdca. To všetko vyzerá v uhle pohľadu z dvora a z ulice inak, ako synteticky, uhladene. Tam platí len prirodzená krása emócie a jej substancia je voľná, nefalšovaná, nedeformovaná umelou logikou a nepriedušnými šminkami. U nás, v srdci duchom blednúcej Európy máme vždy v očiach výraz závisti, nadšenia, alebo výraz údesu, znechutenosti, opovrhnutia, keď na nás ktosi na ulici „zaútočí“ nečakanou otvorenosťou hudobného, či tanečného gesta. Aj v gýčových filmoch z prostredia Latinskej Ameriky, Južnej Ameriky sa nám zbiehajú sliny, keď sledujeme davy rozsambovaných, rozrumbovaných, rozsalsovaných, roztangovaných ľudí a sledujeme, ako sa nezištne radujú z hudby a pohybu. Je to len nedávno, čo sa správy o karnevaloch v Brazílii prepašovali dokonca aj do televízneho spravodajstva. Aj to je signál k akému – takému optimizmu. Kultúra ulice a z ulice nás nástojčivo dobíja novou energiou a odvahou žiť naplno, čestne, úprimne, horúco. Stále nám našepkáva slová o prirodzenosti. Svedčí o tom, že si uvedomujeme aj v tejto povrchnej povrchovej rovine našu podlžnosť živlu hudby a tela. Hudba telo infikuje rytmom, telo – ruky, nohy, hlasivky – tvoria hudbu. Dešifrovanie tohto divocha v človeku pomohlo v riešení pomerne nechutnej krízy kultúry, aká vyčerpanú a stále takú samoľúbu a suverénnu Európu postihla na prelome 19. a 20. storočia. Veľmi rýchlo sem začali vanúť vánky a postupne aj uragány nespútanosti rýdzej emócie. Špecifickou a veľmi obsiahlou kapitolou bola kapitola o Astorovi Piazzollovi. On sám bol odkojený na spaľujúcej vášni pouličného, kaviarenského, barového, tavernového argentínskeho tanga a jeho nespočetných mutácií. Poznal však aj chod udalostí na Starom Kontinente. Vedel, kam a ako silno má pritlačiť, aby bola jeho majstrovská „akupresúra“ účinná. Mohla potom celkom ľahko nastať situácia, že veľmi seriózni a kultivovaní hudobníci na Slovensku, akademické kapacity, úspešní autori a interpreti nasadili kurz, ktorý sa odlišoval od súradníc európskej melanchólie a traumy. Veľmi dobre si v tejto súvislosti pamätám osobnosti Dušana Martinčeka a manželov Zsapkovcov, keď ako usilovní pionieri priviezli o Piazzollovi prvé informácie. Pánbohzaplať, priatelia! Vďaka ich umu a cieľavedomosti nastal boom záujmu o tohto Argentínčana. Jeho tangová verzia cyklu Štyri ročné obdobia je tiež intenzívnou komunikáciou na línii Vivaldi – Piazzolla. Určite však treba vylúčiť konkrétnu závislosť Juhoameričana na talianskom virtuózovi. Riava spontánnosti – to je to, čo spája 18. storočie s Argentínou 20. storočia. Záujem Európanov o účinné sérum menom „Piazzolla“ však nebol zvrátenou módou, komerčným ošiaľom, nedobrým kabaretom, alebo exhibicionizmom jedincov. Bola to stratégia smerujúca k obnove tela a ducha európskej (nie len hudobnej) kultúry. Zdravej nákaze spoza Atlantiku a s tým spojenému symptómu záujmu o hudbu v iných kultúrnych destináciách než Viedeň, Budapešť, Berlín, Praha, Paríž, Miláno, Benátky, Moskva, Petrohrad…podľahli senzitívni ľudia a začali konať – často na vlastnú päsť, ale o to dôraznejšie. Vrátili aj zdanlivo banálnym inšpiráciám z ulice ich pravý význam a zmysel. Uvedomili si ich hodnotu. Umelá vášeň ustúpila a začala sa éra spontánnej vášne – hoci aj regulovanej bystrým umom. Tento bystrý um sa však nenaľaká krásy, ukrytej v prachu ulice. Na Slovensku začala vznikať hudba, ktorá zmodulovala z tónin natupírovanej sofistikácie a ladila skôr s nespútanou imagináciou. Taká je hudba Ilju Zeljenku, taký je Jevgenij Iršai: hĺbaví myslitelia s dušou neomylného a neskrotného fagana. Vznešení filozofi a drzí rebeli v jednej osobe. Peter Zagar patrí k neodolateľným introvertom; jeho smútok aj jeho úsmev sú vždy dráždivo záhadné, priam, ako je to v prípade mysterióznej Mony Lisy. Pochopil však bez záhadných okolností, že v signáloch z hudobných hlbín ne-histórie je viac informácií, ako v akejkoľvek novodobej kompozičnej škole alebo koncepcii tvorby. Marek Piaček rozdáva radosť, aj keď má sklony s úsmevom na tvári (a na duši) spochybniť pred človekom aj nos medzi očami. Kto z nás to však nerobieval počas pouličných aktivít v detstve? Martin Burlas tiež vie, kde sú kontaktné plochy medzi vášňou dezilúzie a úprimnej, dobiedzavej chlapčenskej „srandy“ zdôraznenej naznačeným dlhým nosom. Takých aktívnych plôch je v nás a okolo nás neúrekom. Ulica naša každodenná nám ich dokáže rýchlo poskytnúť. Keď sa nepretvarujeme, sme blízko poznania našej podstaty. Ulica je slobodným fórom. Sme anonymní, sme slobodní, nik na nás nedohliada. Hudba je stále s nami a v nás. Ak sa teda ktosi v pomerne trápnej TV show umelo, vraj „humoristicky“ pýta, že čo sa odohráva na ulici, mal by si skôr všímať iné, než biednych a zlomených jedincov, likvidovaných v ich nevedomostiach spoločnosťou a prehnitým systémom. Ulica by nemala byť miestom na dehonestáciu človeka, ale, naopak, na jeho kultiváciu. Hudba je tam stále v aktivite… v nás, okolo nás… všade.

Igor Javorský

–––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 28. 2. 2012, in: Slovenská filharmónia, Nová hudba, Cyklus NH, 63. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia, 2012

  Životopisy

Komorný súbor ALEA

vznikol začiatkom roka 2001. Venuje sa najmä interpretácii hudby Astora Piazzollu. Pre súbor boli vytvorené i diela súčasných slovenských autorov (Zeljenka, Burlas, Zagar, Piaček, Iršai). V roku 2008 vydal súbor profilové CD vo vydavateľstve Pavlík Records.


BORIS LENKO

je absolventom žilinského Konzervatória (Anton Pittner) a Vysokej školy múzických umení (Marta Szökeová) začal medzinárodnú kariéru úspechmi na súťažiach, najmä víťazstvom v Andrezieux-Boutheon r. 1987. V 90. rokoch sa už zaradil medzi etablovaných slovenských interpretov, s pravidelnou koncertnou a nahrávacou činnosťou. Boris Lenko predstavuje vzácny typ všestranného hudobníka so záberom od klasického repertoáru, súčasnej vážnej hudby, cez rôzne crossoverové projekty (Požoň sentimentál, Phurikane giľa, ALEA, Chassidic Songs) až po jazz (Triango). Do akordeónového repertoáru vniesol v slovenskom kontexte viaceré novátorské prvky, najmä uvádzaním diel významných osobností povojnovej americkej a európskej scény (J. Zorn, M. Kagel, M. Lindberg, G. Klucevsek, L. v Vierk, L. Berio, M. Sørensen) či premiérovaním a iniciovaním nových slovenských diel (J. Beneš, P. Zagar, M. Burlas, P. Machajdík, I. Zeljenka, I. Szeghy, M. Piaček, J. Iršai, Ľ. Burgr, L. Kupkovič...). Pravidelne vystupuje na festivaloch súčasnej hudby – na Večeroch novej hudby a festivale Melos-Étos. V roku 2001 mal ako prvý akordeonista v histórii Bratislavských hudobných slávností celovečerný recitál. O rok neskôr sa predstavil na prominentnom festivale súčasnej hudby Varšavská jeseň. Boris Lenko sa stal priekopníkom uvádzania diel A. Piazzollu na Slovensku, r. 2001 založil komorný súbor ALEA (akordeón, husle, klavír, kontrabas), sústreďujúci sa na interpretáciu Piazzollovej hudby. Lenkovo očarenie argentínskym tangom má v posledných rokoch vyústenie aj v spolupráci s Petrom Breinerom v mimoriadne úspešnom projekte Triango. Boris Lenko sa venuje aj vlastnej tvorbe. Pedagogicky pôsobí ako docent na Vysokej škole múzických umení v Bratislave


DANIEL BURANOVSKÝ

po absolvovaní Konzervatória v Žiline študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdií sa úspešne zúčastňoval národných klavírnych súťaží. Zúčastnil sa majstrovských interpretačných kurzov v Španielsku a absolvoval študijný pobyt na Sibeliovej akadémii v Helsinkách. Vystupuje na klavírnych recitáloch a komorných koncertoch doma i v zahraničí (Rakúsko, Nemecko, Taliansko, Švédsko, Anglicko, Holandsko, Poľsko, Taliansko, Vietnam, Južná Kórea a i.). Nahráva pre hudobné vydavateľstvá, Slovenský rozhlas a televíziu. Je vyhľadávaným komorným partnerom našich popredných vokálnych umelcov a spolupracuje s mladým talentovaným huslistom Daliborom Karvayom. V sezóne 1999-2000 pôsobil ako hosťujúci profesor na Catholic University of Taegu Hyosung v Južnej Kórei. V súčasnosti vyučuje hru na klavíri na VŠMU v Bratislave.


STANISLAV PALÚCH

absolvoval Konzervatórium v Žiline a Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kde študoval pod pedagogickým vedením Prof. Bohdana Warchala. Je laureátom súťaží slovenských konzervatórií. Absolvoval interpretačné kurzy u renomovaných pedagógov a interpretov (Grač, Perenyi, Lysy, Jelínek). Aktívne sa venuje komornej hudbe, ako aj hudbe iných žánrov (jazz, folklór, new acoustic).


JÁN KRIGOVSKÝ

študoval na Konzervatóriu v Košiciach a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Úspešne sa zúčastnil viacerých medzinárodných súťaží. Počas štúdia bol členom Medzinárodného mládežníckeho orchestra G. Mahlera. Pôsobil vo viacerých domácich a zahraničných komorných orchestroch (ŠKO Žilina, Orchester SND v Bratislave, Wiener Academie, Musica Antica ai.) Je členom komorného súboru Musica aeterna. Sólisticky vystupoval s Capellou Istropolitanou, Musicou aeternou a ŠKO Žilina. Ako pedagóg vyučoval na konzervatóriách v Žiline, Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Momentálne pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.


MATÚŠ TRÁVNIČEK

vyštudoval operný a koncertný spev na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v Bratislave v triede Dagmar Bezačinskej-Podkamenskej. Už počas štúdia sa úspešne zúčastnil viacerých súťaží (Iuventus Canti, Súťaž študentov slovenských konzervatórií), ako aj majstrovských kurzov interpretácie barokovej hudby v triede známeho basistu Joela Frederiksena.

V súčasnosti sa venuje najmä koncertnému spevu s dôrazom na interpretáciu barokovej a súčasnej hudby. Prezentoval sa na viacerých festivaloch doma aj v zahraničí (Bratislavské hudobné slávnosti, Melos-Étos, Znojemský hudební festival, Smetanova Litomyšl a iné). Ako sólista vystupuje so súbormi starej hudby Solamente naturali, Musica Florea, The Czech Ensemble Baroque a spolupracoval aj s ďalšími významnými slovenskými orchestrami (Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Slovenská filharmónia, Štátna filharmónia Košice, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala). V súčasnosti je tiež členom Slovenského filharmonického zboru.

–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertu 28. 2. 2012, in: Slovenská filharmónia, Nová hudba, Cyklus NH, 63. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia, 2012

  Libreto

Tri židovské ľudové piesne pre bas, husle, akordeón, kontrabas a klavír

Peter Zagar  

OJ, MAME, ŠLOG MICH NIŠT

JAJ, MAMKA, NEBITE MA

Oj, mame, šlog mich ništ, her zich nor ajn,
Jankl, der šuster iz gekumen cu gejn:
er hot mir azoj lang gekušt un gelget,
biz er hot mir, mamenju, ibergeret.

Jaj, mamka, nebite ma, počúvajte,
šuster Jankl ma obral o pokoj.
Dlho ma hladil a bozkal,
až sa mi nohy podlomili.

Oj, mame, šlog mich nit, oj, mame, šlog mich nit,
s’iz nit majn šuld, s’iz aza šo,
ch’hob gezogt nejn, er hot gezogt jo.
Oj, mame, šlog mich nit, nejn!

Jaj, mamka, nebite ma, jaj, nebite ma,
nemôžem za to, šo sa stalo;
vravela som nie, on však vravel áno.
Jaj, mamka, nebite ma, nie!

Oj, mame šlog mich ništ, her zich nor ajn,
Jankl, der šuster iz gekumen cu gejn;
er iz gezesn un gehaltn majn hant,
u nich bin demlt, mamenju, arop fun farštand.

Jaj, mamka, nebite ma, počúvajte.
šuster Jankl ma obral o pokoj;
Sedel pri mne a držal ma za ruku,
a zrazu som sa pojašila.

Oj, mame, šlog mich nit…

Jaj, mamka, nebite ma, nie!…  

Oj, mame šlog mich ništ, her zich nor ajn,
Jankl, der šuster iz gekumen cu gejn;
er hot ojf mir gekukt, un di ojgn hobn gebrent,
un ich hob demlt, mame, ojshaltn nit gekent.

Jaj, mamka, nebite ma, počúvajte,
šuster Jankl ma obral o pokoj;
hľadel na mňa takými ohnivými očami,
že som už, mamička, nevydržala.

Oj, mame, šlog mich nit…

Jaj, mamka, nebite ma, nie!…  

MARGARITKELECH

MARGARÉTY

In veldl, bajm tajchl dort zenen gevaksn
margaritkelech elnt alejn
vi klejninke zunen mit vajsinke štraln,
mit vajsinke… tra-la-la-la.

Tam v lese pri rybníku
rastú osamotené margaréty
ako maličké slnká s bielučkými lúčmi,
s bielučkými… tra-la-la-la.

Gegangen iz Chavele štil un farcholemt,
celozt ire gold blonde hor,
dos heldzl antblojzt un gemurmlt gezungen
a lidele. Tra-la-la-la.

Chavele ide ticho a zamyslene,
zlatisté vlasy jej splývajú,
blúzka otvorená, a ticho spieva
pesničku. Tra-la-la-la.

Ot kumt ir antkegn a bocher, a šejner,
mit lokenes, švarce vi pech,
er flamt mit di ojgn un entfernt ir lustik,
un entfernt ir: tra-la-la-la.

Tu jej naproti ide pekný chlapec,
s čiernymi kučerami jako smola,
žmurkne na ňu a veselo
odvetí: tra-la-la-la.

Vos zuchstu, du mejdl, vos hostu farlorn,
vos vilstu gefinen in groz?
Ich such margaritkes, farojtlt zich Chave,
farojtlt zich. Tra-la-la-la.

Čo hľadáš, dievčatko, čo si stratila,
čo chceš v tráve nájsť?
Hľadám margaréty, pýri sa dievča,
Pýri sa. Tra-la-la-la.

Du zuchst noch, un ich hob šojn take gefunen
di šenste margaritke in vald,
a margaritke mit cep un mit ojgn safirn,
mit ejgelech… tra-la-la-la.

Ty hľadáš, a ja som už jednu našiel,
najkrajšiu kvetinu v lese,
margarétu s vrkočmi a očami ako zafíry,
s očami tra-la-la-la.

Du libst mich? Ich lib dich. Du šemst zich?
Ich šem zich.
To lib mich un šem zich un švajg,
un ze vi es mišn zich pech švarce krojzn
mit goldene. Tra-la-la-la.

Máš ma rada? Mám. Ostýchaš sa?
Ostýcham.
Tak miluj ma, ostýchaj sa a mlč,
a pozri sa, ako sa splietajú čierne kučery
so zlatými tra-la-la-la.

DI MAME KOCHT VARENIKES

MAMKA VARÍ PAŠTÉTU

Di mame kocht varenikes,
un ich bin gor flejšik;
derze ich a šejn mejdele,
krig ich cui r chýšek.

Mamka varí pirohy,
nedá i zobnúť;
a keď vidím pekné dievča,
musím si ju chytiť.

La-la-la…

La-la-la…

Mir gefélt dos mejdele,
majn mame indermit;
ich hob lib dos mejdele,
majn mame vil doch nit.

Páči sa mi jedno dievča,
mamka je však proti;
ľúbim to dievča,
mamka vraví nie.

La-la-la…

La-la-la…

Šejn iz dos mejdele
vi di gance velt,
nor a chesorn hot zi doch,
zi hot doch nit kejn gelt.

Dievča je milé a pekné,
je najkrajšie na svete,
má však jednu chybu,
nemá ani groša.

La-la-la…

La-la-la…

Gelt iz doch kajlechik,
es kajklt zich avek;
nem ich mir majn mejdele
un for mit ir avek.

Peniaze sa kotúľajú,
utekajú odo mňa,
vezmem dievča za ruku
a odídem s ňou preč.

La-la-la…

La-la-la…

Ich for mit ir avek
in der štot Odés;
ich štel mit ir a chupe
in ejn meslés.

Pôjdeme do Odesy,
do pekného mesta,
tam vystrojíme svadbu
od rána od večera.

[ AUDIO – 2. časť – 00:47:00 ] [ AUDIO – 2nd part – 00:47:00 ] [ video > ]

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Ulica naša každodenná…

Dlhé roky do nás vštepujú čosi o vznešenosti umenia, o posvätnosti umeleckej tvorby, o morálke, o tajomstvách inšpirácie… Kdesi v kútiku duše a srdca však týmto prikázaniam akademickosti neveríme. Nechceme im veriť, pretože sami dobre poznáme a pamätáme, že jedným z prvých šiatrov najdôležitejšieho umenia boli ulica, dvor, zákutia medzi domami, či domčekmi. Byť vonku, na vzduchu, zhlboka dýchať a šantiť, vymýšľať si faganské variácie na neposlušnosť… to boli silné zážitky. V ostrom kontrapunkte sa potom do kolosálnej fúgy nášho života vmiesila školská disciplína a spomínaný akademický rozmer správania. Pouličné inšpirácie však stále boli v tejto fúge nositeľmi centrálneho tematického materiálu, boli našimi „duxami“ a „comesami“, stále nastupovali, zaplietali sa vo filigránskych líniách do seba, lákali nás stále a donekonečna. Sú voľné a pritom sú tak krásne regulované spontánnym prejavom ducha! Len slabšie povahy radšej na šantenie a na pouličné hudby zabúdajú, hanbia sa a zatajujú svoju podstatu. Pýria sa potom aj pri zistení, že Vivaldi, Haydn alebo Mozart a množstvo iných géniov sa ulice a popevkom pouličného vir-varu nebránili, naopak, že na nich bazírovali a že z nich ťažili úspech u publika. Janičiarske motívy, motívy alla zingarese, alla ungharese, Haydnove menuety, ale aj finálne časti, Mozartove šibalské tra-la-la v symfóniách, koncertoch, v operách…Spoznať opäť tie hlboké osobné dejiny hudby, pripomenúť si v dialógu s Mozartom alebo Haydnom, že aj my sme začali kvitnúť a hudobne sa vzdelávať na uliciach – to je naozaj vehementný zážitok! Trúbenie klaksónov u Gershwina, hukot lokomotívy u Honeggera, vreskot rozbesneného davu u Martinů, démonické tango Mefista u Schnittkeho…príkladov je veľmi veľa. Pretvárky a pokrytectva je okolo nás veľmi veľa. Síce sa pred nimi chtiac - nechtiac koríme a klaniame sa majestátu jej nevyhnutnosti, hráme sa na kohosi, kým sme nikdy neboli, nie sme a ani nechceme byť; fluidum pouličnej a uličnej hudby však stále nad nami, úbohými obeťami svätuškárskej doby drží ochrannú ruku a ponúka nám slová útechy, pravdy, krásy, radosti, lásky. Aj smútok je priamo v prachu ulice iný, ako smútok dômyselne analyzovaný a uvedomovaný. Aj žiaľ. Aj beznádej. Aj neha. Aj zúrivosť srdca. To všetko vyzerá v uhle pohľadu z dvora a z ulice inak, ako synteticky, uhladene. Tam platí len prirodzená krása emócie a jej substancia je voľná, nefalšovaná, nedeformovaná umelou logikou a nepriedušnými šminkami. U nás, v srdci duchom blednúcej Európy máme vždy v očiach výraz závisti, nadšenia, alebo výraz údesu, znechutenosti, opovrhnutia, keď na nás ktosi na ulici „zaútočí“ nečakanou otvorenosťou hudobného, či tanečného gesta. Aj v gýčových filmoch z prostredia Latinskej Ameriky, Južnej Ameriky sa nám zbiehajú sliny, keď sledujeme davy rozsambovaných, rozrumbovaných, rozsalsovaných, roztangovaných ľudí a sledujeme, ako sa nezištne radujú z hudby a pohybu. Je to len nedávno, čo sa správy o karnevaloch v Brazílii prepašovali dokonca aj do televízneho spravodajstva. Aj to je signál k akému – takému optimizmu. Kultúra ulice a z ulice nás nástojčivo dobíja novou energiou a odvahou žiť naplno, čestne, úprimne, horúco. Stále nám našepkáva slová o prirodzenosti. Svedčí o tom, že si uvedomujeme aj v tejto povrchnej povrchovej rovine našu podlžnosť živlu hudby a tela. Hudba telo infikuje rytmom, telo – ruky, nohy, hlasivky – tvoria hudbu. Dešifrovanie tohto divocha v človeku pomohlo v riešení pomerne nechutnej krízy kultúry, aká vyčerpanú a stále takú samoľúbu a suverénnu Európu postihla na prelome 19. a 20. storočia. Veľmi rýchlo sem začali vanúť vánky a postupne aj uragány nespútanosti rýdzej emócie. Špecifickou a veľmi obsiahlou kapitolou bola kapitola o Astorovi Piazzollovi. On sám bol odkojený na spaľujúcej vášni pouličného, kaviarenského, barového, tavernového argentínskeho tanga a jeho nespočetných mutácií. Poznal však aj chod udalostí na Starom Kontinente. Vedel, kam a ako silno má pritlačiť, aby bola jeho majstrovská „akupresúra“ účinná. Mohla potom celkom ľahko nastať situácia, že veľmi seriózni a kultivovaní hudobníci na Slovensku, akademické kapacity, úspešní autori a interpreti nasadili kurz, ktorý sa odlišoval od súradníc európskej melanchólie a traumy. Veľmi dobre si v tejto súvislosti pamätám osobnosti Dušana Martinčeka a manželov Zsapkovcov, keď ako usilovní pionieri priviezli o Piazzollovi prvé informácie. Pánbohzaplať, priatelia! Vďaka ich umu a cieľavedomosti nastal boom záujmu o tohto Argentínčana. Jeho tangová verzia cyklu Štyri ročné obdobia je tiež intenzívnou komunikáciou na línii Vivaldi – Piazzolla. Určite však treba vylúčiť konkrétnu závislosť Juhoameričana na talianskom virtuózovi. Riava spontánnosti – to je to, čo spája 18. storočie s Argentínou 20. storočia. Záujem Európanov o účinné sérum menom „Piazzolla“ však nebol zvrátenou módou, komerčným ošiaľom, nedobrým kabaretom, alebo exhibicionizmom jedincov. Bola to stratégia smerujúca k obnove tela a ducha európskej (nie len hudobnej) kultúry. Zdravej nákaze spoza Atlantiku a s tým spojenému symptómu záujmu o hudbu v iných kultúrnych destináciách než Viedeň, Budapešť, Berlín, Praha, Paríž, Miláno, Benátky, Moskva, Petrohrad…podľahli senzitívni ľudia a začali konať – často na vlastnú päsť, ale o to dôraznejšie. Vrátili aj zdanlivo banálnym inšpiráciám z ulice ich pravý význam a zmysel. Uvedomili si ich hodnotu. Umelá vášeň ustúpila a začala sa éra spontánnej vášne – hoci aj regulovanej bystrým umom. Tento bystrý um sa však nenaľaká krásy, ukrytej v prachu ulice. Na Slovensku začala vznikať hudba, ktorá zmodulovala z tónin natupírovanej sofistikácie a ladila skôr s nespútanou imagináciou. Taká je hudba Ilju Zeljenku, taký je Jevgenij Iršai: hĺbaví myslitelia s dušou neomylného a neskrotného fagana. Vznešení filozofi a drzí rebeli v jednej osobe. Peter Zagar patrí k neodolateľným introvertom; jeho smútok aj jeho úsmev sú vždy dráždivo záhadné, priam, ako je to v prípade mysterióznej Mony Lisy. Pochopil však bez záhadných okolností, že v signáloch z hudobných hlbín ne-histórie je viac informácií, ako v akejkoľvek novodobej kompozičnej škole alebo koncepcii tvorby. Marek Piaček rozdáva radosť, aj keď má sklony s úsmevom na tvári (a na duši) spochybniť pred človekom aj nos medzi očami. Kto z nás to však nerobieval počas pouličných aktivít v detstve? Martin Burlas tiež vie, kde sú kontaktné plochy medzi vášňou dezilúzie a úprimnej, dobiedzavej chlapčenskej „srandy“ zdôraznenej naznačeným dlhým nosom. Takých aktívnych plôch je v nás a okolo nás neúrekom. Ulica naša každodenná nám ich dokáže rýchlo poskytnúť. Keď sa nepretvarujeme, sme blízko poznania našej podstaty. Ulica je slobodným fórom. Sme anonymní, sme slobodní, nik na nás nedohliada. Hudba je stále s nami a v nás. Ak sa teda ktosi v pomerne trápnej TV show umelo, vraj „humoristicky“ pýta, že čo sa odohráva na ulici, mal by si skôr všímať iné, než biednych a zlomených jedincov, likvidovaných v ich nevedomostiach spoločnosťou a prehnitým systémom. Ulica by nemala byť miestom na dehonestáciu človeka, ale, naopak, na jeho kultiváciu. Hudba je tam stále v aktivite… v nás, okolo nás… všade.

Igor Javorský

–––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 28. 2. 2012, in: Slovenská filharmónia, Nová hudba, Cyklus NH, 63. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia, 2012

  Životopisy

Komorný súbor ALEA

vznikol začiatkom roka 2001. Venuje sa najmä interpretácii hudby Astora Piazzollu. Pre súbor boli vytvorené i diela súčasných slovenských autorov (Zeljenka, Burlas, Zagar, Piaček, Iršai). V roku 2008 vydal súbor profilové CD vo vydavateľstve Pavlík Records.


BORIS LENKO

je absolventom žilinského Konzervatória (Anton Pittner) a Vysokej školy múzických umení (Marta Szökeová) začal medzinárodnú kariéru úspechmi na súťažiach, najmä víťazstvom v Andrezieux-Boutheon r. 1987. V 90. rokoch sa už zaradil medzi etablovaných slovenských interpretov, s pravidelnou koncertnou a nahrávacou činnosťou. Boris Lenko predstavuje vzácny typ všestranného hudobníka so záberom od klasického repertoáru, súčasnej vážnej hudby, cez rôzne crossoverové projekty (Požoň sentimentál, Phurikane giľa, ALEA, Chassidic Songs) až po jazz (Triango). Do akordeónového repertoáru vniesol v slovenskom kontexte viaceré novátorské prvky, najmä uvádzaním diel významných osobností povojnovej americkej a európskej scény (J. Zorn, M. Kagel, M. Lindberg, G. Klucevsek, L. v Vierk, L. Berio, M. Sørensen) či premiérovaním a iniciovaním nových slovenských diel (J. Beneš, P. Zagar, M. Burlas, P. Machajdík, I. Zeljenka, I. Szeghy, M. Piaček, J. Iršai, Ľ. Burgr, L. Kupkovič...). Pravidelne vystupuje na festivaloch súčasnej hudby – na Večeroch novej hudby a festivale Melos-Étos. V roku 2001 mal ako prvý akordeonista v histórii Bratislavských hudobných slávností celovečerný recitál. O rok neskôr sa predstavil na prominentnom festivale súčasnej hudby Varšavská jeseň. Boris Lenko sa stal priekopníkom uvádzania diel A. Piazzollu na Slovensku, r. 2001 založil komorný súbor ALEA (akordeón, husle, klavír, kontrabas), sústreďujúci sa na interpretáciu Piazzollovej hudby. Lenkovo očarenie argentínskym tangom má v posledných rokoch vyústenie aj v spolupráci s Petrom Breinerom v mimoriadne úspešnom projekte Triango. Boris Lenko sa venuje aj vlastnej tvorbe. Pedagogicky pôsobí ako docent na Vysokej škole múzických umení v Bratislave


DANIEL BURANOVSKÝ

po absolvovaní Konzervatória v Žiline študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdií sa úspešne zúčastňoval národných klavírnych súťaží. Zúčastnil sa majstrovských interpretačných kurzov v Španielsku a absolvoval študijný pobyt na Sibeliovej akadémii v Helsinkách. Vystupuje na klavírnych recitáloch a komorných koncertoch doma i v zahraničí (Rakúsko, Nemecko, Taliansko, Švédsko, Anglicko, Holandsko, Poľsko, Taliansko, Vietnam, Južná Kórea a i.). Nahráva pre hudobné vydavateľstvá, Slovenský rozhlas a televíziu. Je vyhľadávaným komorným partnerom našich popredných vokálnych umelcov a spolupracuje s mladým talentovaným huslistom Daliborom Karvayom. V sezóne 1999-2000 pôsobil ako hosťujúci profesor na Catholic University of Taegu Hyosung v Južnej Kórei. V súčasnosti vyučuje hru na klavíri na VŠMU v Bratislave.


STANISLAV PALÚCH

absolvoval Konzervatórium v Žiline a Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kde študoval pod pedagogickým vedením Prof. Bohdana Warchala. Je laureátom súťaží slovenských konzervatórií. Absolvoval interpretačné kurzy u renomovaných pedagógov a interpretov (Grač, Perenyi, Lysy, Jelínek). Aktívne sa venuje komornej hudbe, ako aj hudbe iných žánrov (jazz, folklór, new acoustic).


JÁN KRIGOVSKÝ

študoval na Konzervatóriu v Košiciach a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Úspešne sa zúčastnil viacerých medzinárodných súťaží. Počas štúdia bol členom Medzinárodného mládežníckeho orchestra G. Mahlera. Pôsobil vo viacerých domácich a zahraničných komorných orchestroch (ŠKO Žilina, Orchester SND v Bratislave, Wiener Academie, Musica Antica ai.) Je členom komorného súboru Musica aeterna. Sólisticky vystupoval s Capellou Istropolitanou, Musicou aeternou a ŠKO Žilina. Ako pedagóg vyučoval na konzervatóriách v Žiline, Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Momentálne pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.


MATÚŠ TRÁVNIČEK

vyštudoval operný a koncertný spev na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v Bratislave v triede Dagmar Bezačinskej-Podkamenskej. Už počas štúdia sa úspešne zúčastnil viacerých súťaží (Iuventus Canti, Súťaž študentov slovenských konzervatórií), ako aj majstrovských kurzov interpretácie barokovej hudby v triede známeho basistu Joela Frederiksena.

V súčasnosti sa venuje najmä koncertnému spevu s dôrazom na interpretáciu barokovej a súčasnej hudby. Prezentoval sa na viacerých festivaloch doma aj v zahraničí (Bratislavské hudobné slávnosti, Melos-Étos, Znojemský hudební festival, Smetanova Litomyšl a iné). Ako sólista vystupuje so súbormi starej hudby Solamente naturali, Musica Florea, The Czech Ensemble Baroque a spolupracoval aj s ďalšími významnými slovenskými orchestrami (Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Slovenská filharmónia, Štátna filharmónia Košice, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala). V súčasnosti je tiež členom Slovenského filharmonického zboru.

–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertu 28. 2. 2012, in: Slovenská filharmónia, Nová hudba, Cyklus NH, 63. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia, 2012

ALEA

Utorok 28. 2. 2012, 19.00 h
NH – Nová hudba, Malá sála Slovenskej filharmónie

ProgramProgram
Astor PiazzollaAstor Piazzolla (1921–1992)
Fugata Fugata
Tangata Tangata
Ilja ZeljenkaIlja Zeljenka (1932–2007)
Pesnička z Ziegelfeldu Song from Ziegelfeld
Astor PiazzollaAstor Piazzolla (1921–1992)
Cuatro Estaciones Porteñas Cuatro Estaciones Porteñas
Primavera Porteña (Buenos Aires Spring) Primavera Porteña (Buenos Aires Spring)
Jevgenij IršaiEvgeny Irshai (1951)
Anstaborlindo anagramango Anstaborlindo anagramango
Peter ZagarPeter Zagar (1961)
Tri židovské ľudové piesne pre bas, husle, akordeón, kontrabas a klavír Three Jewish songs for bass, violin, accordion, doublebass and piano
Oj, mame, šlog mich ništ / Jaj, mamka, nebite maOj, mame, šlog mich ništ
Margaritkelech / MargarétyMargaritkelech
Di mame kocht varenikes / Mamka varí paštétuDi mame kocht varenikes
PrestávkaIntermission
Astor PiazzollaAstor Piazzolla (1921–1992)
Cuatro Estaciones Porteñas Cuatro Estaciones Porteñas
Verano Porteño (Buenos Aires Summer) Verano Porteño (Buenos Aires Summer)
Marek PiačekMarek Piaček (1972)
Alea vera Alea vera
Alea festiva y autenticaAlea festiva y autentica
Alea apasionata y bailableAlea apasionata y bailable
Alea popular y diverditaAlea popular y diverdita
Astor PiazzollaAstor Piazzolla (1921–1992)
Cuatro Estaciones Porteñas Cuatro Estaciones Porteñas
Otoño Porteño (Buenos Aires Autumn)Otoño Porteño (Buenos Aires Autumn)
Martin BurlasMartin Burlas (1955)
Bratislavský vzdych Bratislavský vzdych
Astor PiazzollaAstor Piazzolla (1921–1992)
Cuatro Estaciones Porteñas Cuatro Estaciones Porteñas
Invierno Porteño (Buenos Aires Winter) Invierno Porteño (Buenos Aires Winter)
Peter ZagarPeter Zagar (1961)
Con passione Con passione

  • VideozáznamVideorecording
  • VáclavVáclav FrkalFrkal svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2012A Slovak Philharmonic Production © 2012