ALEA v Slovenskej filharmóniiALEA in Slovak Philharmonic

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Ulica naša každodenná…

Dlhé roky do nás vštepujú čosi o vznešenosti umenia, o posvätnosti umeleckej tvorby, o morálke, o tajomstvách inšpirácie… Kdesi v kútiku duše a srdca však týmto prikázaniam akademickosti neveríme. Nechceme im veriť, pretože sami dobre poznáme a pamätáme, že jedným z prvých šiatrov najdôležitejšieho umenia boli ulica, dvor, zákutia medzi domami, či domčekmi. Byť vonku, na vzduchu, zhlboka dýchať a šantiť, vymýšľať si faganské variácie na neposlušnosť… to boli silné zážitky. V ostrom kontrapunkte sa potom do kolosálnej fúgy nášho života vmiesila školská disciplína a spomínaný akademický rozmer správania. Pouličné inšpirácie však stále boli v tejto fúge nositeľmi centrálneho tematického materiálu, boli našimi „duxami“ a „comesami“, stále nastupovali, zaplietali sa vo filigránskych líniách do seba, lákali nás stále a donekonečna. Sú voľné a pritom sú tak krásne regulované spontánnym prejavom ducha! Len slabšie povahy radšej na šantenie a na pouličné hudby zabúdajú, hanbia sa a zatajujú svoju podstatu. Pýria sa potom aj pri zistení, že Vivaldi, Haydn alebo Mozart a množstvo iných géniov sa ulice a popevkom pouličného vir-varu nebránili, naopak, že na nich bazírovali a že z nich ťažili úspech u publika. Janičiarske motívy, motívy alla zingarese, alla ungharese, Haydnove menuety, ale aj finálne časti, Mozartove šibalské tra-la-la v symfóniách, koncertoch, v operách…Spoznať opäť tie hlboké osobné dejiny hudby, pripomenúť si v dialógu s Mozartom alebo Haydnom, že aj my sme začali kvitnúť a hudobne sa vzdelávať na uliciach – to je naozaj vehementný zážitok! Trúbenie klaksónov u Gershwina, hukot lokomotívy u Honeggera, vreskot rozbesneného davu u Martinů, démonické tango Mefista u Schnittkeho…príkladov je veľmi veľa. Pretvárky a pokrytectva je okolo nás veľmi veľa. Síce sa pred nimi chtiac-nechtiac koríme a klaniame sa majestátu jej nevyhnutnosti, hráme sa na kohosi, kým sme nikdy neboli, nie sme a ani nechceme byť; fluidum pouličnej a uličnej hudby však stále nad nami, úbohými obeťami svätuškárskej doby drží ochrannú ruku a ponúka nám slová útechy, pravdy, krásy, radosti, lásky. Aj smútok je priamo v prachu ulice iný, ako smútok dômyselne analyzovaný a uvedomovaný. Aj žiaľ. Aj beznádej. Aj neha. Aj zúrivosť srdca. To všetko vyzerá v uhle pohľadu z dvora a z ulice inak, ako synteticky, uhladene. Tam platí len prirodzená krása emócie a jej substancia je voľná, nefalšovaná, nedeformovaná umelou logikou a nepriedušnými šminkami. U nás, v srdci duchom blednúcej Európy máme vždy v očiach výraz závisti, nadšenia, alebo výraz údesu, znechutenosti, opovrhnutia, keď na nás ktosi na ulici „zaútočí“ nečakanou otvorenosťou hudobného, či tanečného gesta. Aj v gýčových filmoch z prostredia Latinskej Ameriky, Južnej Ameriky sa nám zbiehajú sliny, keď sledujeme davy rozsambovaných, rozrumbovaných, rozsalsovaných, roztangovaných ľudí a sledujeme, ako sa nezištne radujú z hudby a pohybu. Je to len nedávno, čo sa správy o karnevaloch v Brazílii prepašovali dokonca aj do televízneho spravodajstva. Aj to je signál k akému – takému optimizmu. Kultúra ulice a z ulice nás nástojčivo dobíja novou energiou a odvahou žiť naplno, čestne, úprimne, horúco. Stále nám našepkáva slová o prirodzenosti. Svedčí o tom, že si uvedomujeme aj v tejto povrchnej povrchovej rovine našu podlžnosť živlu hudby a tela. Hudba telo infikuje rytmom, telo – ruky, nohy, hlasivky – tvoria hudbu. Dešifrovanie tohto divocha v človeku pomohlo v riešení pomerne nechutnej krízy kultúry, aká vyčerpanú a stále takú samoľúbu a suverénnu Európu postihla na prelome 19. a 20. storočia. Veľmi rýchlo sem začali vanúť vánky a postupne aj uragány nespútanosti rýdzej emócie. Špecifickou a veľmi obsiahlou kapitolou bola kapitola o Astorovi Piazzollovi. On sám bol odkojený na spaľujúcej vášni pouličného, kaviarenského, barového, tavernového argentínskeho tanga a jeho nespočetných mutácií. Poznal však aj chod udalostí na Starom Kontinente. Vedel, kam a ako silno má pritlačiť, aby bola jeho majstrovská „akupresúra“ účinná. Mohla potom celkom ľahko nastať situácia, že veľmi seriózni a kultivovaní hudobníci na Slovensku, akademické kapacity, úspešní autori a interpreti nasadili kurz, ktorý sa odlišoval od súradníc európskej melanchólie a traumy. Veľmi dobre si v tejto súvislosti pamätám osobnosti Dušana Martinčeka a manželov Zsapkovcov, keď ako usilovní pionieri priviezli o Piazzollovi prvé informácie. Pánbohzaplať, priatelia! Vďaka ich umu a cieľavedomosti nastal boom záujmu o tohto Argentínčana. Jeho tangová verzia cyklu Štyri ročné obdobia je tiež intenzívnou komunikáciou na línii Vivaldi – Piazzolla. Určite však treba vylúčiť konkrétnu závislosť Juhoameričana na talianskom virtuózovi. Riava spontánnosti – to je to, čo spája 18. storočie s Argentínou 20. storočia. Záujem Európanov o účinné sérum menom „Piazzolla“ však nebol zvrátenou módou, komerčným ošiaľom, nedobrým kabaretom, alebo exhibicionizmom jedincov. Bola to stratégia smerujúca k obnove tela a ducha európskej (nie len hudobnej) kultúry. Zdravej nákaze spoza Atlantiku a s tým spojenému symptómu záujmu o hudbu v iných kultúrnych destináciách než Viedeň, Budapešť, Berlín, Praha, Paríž, Miláno, Benátky, Moskva, Petrohrad…podľahli senzitívni ľudia a začali konať – často na vlastnú päsť, ale o to dôraznejšie. Vrátili aj zdanlivo banálnym inšpiráciám z ulice ich pravý význam a zmysel. Uvedomili si ich hodnotu. Umelá vášeň ustúpila a začala sa éra spontánnej vášne – hoci aj regulovanej bystrým umom. Tento bystrý um sa však nenaľaká krásy, ukrytej v prachu ulice. Na Slovensku začala vznikať hudba, ktorá zmodulovala z tónin natupírovanej sofistikácie a ladila skôr s nespútanou imagináciou. Taká je hudba Ilju Zeljenku, taký je Jevgenij Iršai: hĺbaví myslitelia s dušou neomylného a neskrotného fagana. Vznešení filozofi a drzí rebeli v jednej osobe. Peter Zagar patrí k neodolateľným introvertom; jeho smútok aj jeho úsmev sú vždy dráždivo záhadné, priam, ako je to v prípade mysterióznej Mony Lisy. Pochopil však bez záhadných okolností, že v signáloch z hudobných hlbín ne-histórie je viac informácií, ako v akejkoľvek novodobej kompozičnej škole alebo koncepcii tvorby. Marek Piaček rozdáva radosť, aj keď má sklony s úsmevom na tvári (a na duši) spochybniť pred človekom aj nos medzi očami. Kto z nás to však nerobieval počas pouličných aktivít v detstve? Martin Burlas tiež vie, kde sú kontaktné plochy medzi vášňou dezilúzie a úprimnej, dobiedzavej chlapčenskej „srandy“ zdôraznenej naznačeným dlhým nosom. Takých aktívnych plôch je v nás a okolo nás neúrekom. Ulica naša každodenná nám ich dokáže rýchlo poskytnúť. Keď sa nepretvarujeme, sme blízko poznania našej podstaty. Ulica je slobodným fórom. Sme anonymní, sme slobodní, nik na nás nedohliada. Hudba je stále s nami a v nás. Ak sa teda ktosi v pomerne trápnej TV show umelo, vraj „humoristicky“ pýta, že čo sa odohráva na ulici, mal by si skôr všímať iné, než biednych a zlomených jedincov, likvidovaných v ich nevedomostiach spoločnosťou a prehnitým systémom. Ulica by nemala byť miestom na dehonestáciu človeka, ale, naopak, na jeho kultiváciu. Hudba je tam stále v aktivite… v nás, okolo nás… všade.

Igor Javorský