Organový recitál II. – Roman HauserOrgan Recital II. – Roman Hauser

[ Autor textu: Marek Štrbák ]

Marcel Dupré, jeden z najvýznamnejších a najslávnejších francúzskych organových interpretov, skladateľov a pedagógov prvej polovice 20. storočia, je autorom desiatok mimoriadne pôsobivých kompozícií pre sólový organ. Mnohé z nich sú inšpirované vlastnými improvizáciami a u Duprého neodmysliteľnou duchovnou tematikou. Cortège et Litanie, op. 19 síce nepatrí medzi rozsiahlejšie autorove diela, nič mu to však neuberá na kvalite, obľúbenosti a popularite. Skladba vznikla v roku 1922 a pôvodne bola písaná pre malý orchester ako sprievodná hudba k divadelnému predstaveniu. Počas koncertného turné v Amerike ju Dupré predviedol v klavírnej verzii počas jedného súkromného koncertu, kde očarila známeho impresária Alexandra Russella. Ten následne skladateľa presvedčil, aby ju transkriboval pre organ. Povedal mu: „Máte na to čas... počas ciest vlakom. Výsledok bude jedinečný!“ Tak sa aj stalo. O čosi neskôr Dupré vytvoril verziu pre organ a orchester. Premiéroval ju na Wanamakerovom organe (najväčšom organe na svete) vo Filadelfii s tamojším symfonickým orchestrom pod vedením Leopolda Stokowského. Cortège predstavuje na prvý pohľad jednoduchý, no hĺbavý a meditatívny mystický chorál. Litánie prinášajú neustále sa opakujúci šestnástinový motív, ktorý sprevádza druhú tému. V postupnej veľkolepej gradácii chorál a téma splynú v dokonalej symbióze. Téma litánií „vonia“ nezameniteľným vplyvom ruskej hudby. Nečudo, vtedajší parížski skladatelia boli veľkými znalcami duchovnej i svetskej tvorby ich ruských kolegov a neraz sa nimi nechali inšpirovať. O vzájomnom veľkom rešpekte a obohatení svedčí aj Glazunovovo venovanie jeho organovej Fantázie g mol, op. 110 práve Marcelovi Duprému.

Philipp Manuel Gutmann patrí medzi predstaviteľov najmladšej generácie rakúskych skladateľov. Je absolventom obidvoch hudobných univerzít vo Viedni, svoje umenie zdokonaľoval aj na Vysokej škole pre umenie v Zürichu. Podľa vlastných slov sa pri komponovaní zaoberá predovšetkým hľadaním neobvyklých harmonických štruktúr, ktoré nie sú podriadené žiadnemu klišé, avšak možno ich organicky prispôsobiť danému hudobnému kontextu. Odvaha a jemnocit pri výbere kompozičných prostriedkov majú u poslucháča vytvoriť čo najviac osobitý hudobný zážitok. V skladbe Mysterium fascinosum autor využíva plným priehrštím farby z palety francúzskych skladateľov a improvizátorov 20. storočia. Kombinácia úvodnej kantilény so sprievodom v rýchlych hodnotách pripomína predovšetkým tvorbu Duprého. Nie je tomu inak ani pri ďalšom mohutnom toccatovom a veľmi perkusívnom úseku. Nasledujúce nežné lyrické sólo pripomína najkrajšie pomalé časti Duruflého, Widora alebo Vierna. Priebeh skladby sa vráti k veľkolepej, burácajúcej toccate a samotný záver patrí repríze „mysteriózneho“ prvého úseku. Pri hľadaní „fascinujúceho tajomna“ autor našťastie neskĺzne do opakovania hudobnovýrazových prostriedkov svojich veľkých vzorov, ale prezentuje vlastný originálny pohľad na hudobné a magické „mystérium“.

Tanec mŕtvych je obrazom Smrti s mocou zjaviť sa o polnoci na cintoríne a zvolávať mŕtvych, aby vyšli z hrobov a tancovali na melódie jej huslí až do ranného brieždenia. Tento námet bol v priebehu stáročí inšpiráciou pre mnohé umelecké stvárnenia a stal sa pripomienkou smrteľnosti všetkých ľudí. Nezjavuje sa Smrť napokon všetkým bez rozdielu – bohatým, chudobným, mladým, starým, mužom i ženám? Aj keď ju mnohí z nás nechcú nasledovať, napokon všetkých „zláka“ až do hrobu... Dance macabre op. 40 je treťou zo štyroch symfonických básní, ktoré Camille Saint-Saëns skomponoval v sedemdesiatych rokoch 19. storočia. Skladateľ v roku 1842 vytvoril pieseň na báseň „Egalité, Fraternité“ jeho priateľa a básnika Henriho Cazalisa. O dva roky ju rozšíril na orchestrálnu verziu, pridal Dies irae a pôvodne spevácky part prenechal husliam, ktorých strunu „e“ nechal preladiť na „es“, aby na dvoch najvyšších prázdnych strunách dosiahol tritonus (symbol Smrti / diabolus in musica). Vtedajšiu novinku v orchestri – xylofón – využil pri inštrumentácii ako imitáciu hrkotu tancujúcich kostier. Premiéra diela sa konala 24. januára 1875 v Thèâtre du Châtelet pod taktovkou Édouarda Colonna. Kritika ho síce prijala vlažne, avšak u poslucháčov si získalo obrovskú popularitu. Veľký úspech primäl autora vytvoriť dve transkripcie – pre dva klavíry a pre husle a klavír. Citát z Dance macabre nachádzame aj v skladateľovom Karnevale zvierat, konkrétne v časti Fossiles – Skameneliny. Ani ďalší skladatelia neodolali spracovaniam skladby pre iné nástroje. Jedna z najznámejších a najstrhujúcejších transkripcií pre klavír sólo pochádza od Franza Liszta. Možno hovoriť aj o vzájomnej pocte – Saint-Saënsova symfonická báseň je v konečnom dôsledku aj vzdaním holdu Lisztovej fantázii Totentanz.

Louis Victor Jules Vierne sa narodil v Poitiers a odmalička trpel ťažkou zrakovou poruchou. Ako desaťročný počul v parížskom kostole Sainte-Clotilde hrať Césara Francka a tento kľúčový moment svojho života nazval v memoároch ako „zjavenie“. Od roku 1889 u svojho veľkého vzoru aj študoval. Po Franckovej smrti sa jeho učiteľom na parížskom Konzervatóriu stal Charles-Marie Widor. Ten ho v roku 1892 vymenoval za svojho zástupcu v kostole Saint-Sulpice. O dva roky neskôr sa Vierne stal aj Widorovým asistentom v jeho organovej triede. V roku 1900 prevzal post titulárneho organistu v parížskom Notre-Dame, na ktorom zotrval až do svojej smrti. Ako asistent Widorovho nástupcu Alexandra Guilmanta a neskôr profesor parížskej Scholy cantorum vychoval plejádu neskorších významných francúzskych organistov (M. Duruflé, A. Schmitt, L. Boulanger, A. Fleury a ď.). Vingt-quatre pièces en style libre / 24 kusov vo voľnom štýle, op. 31 skomponoval Vierne v rokoch 1913 – 1914. Boli určené pre organ alebo harmónium a vyšli v dvoch zväzkoch. Technicky nenáročné skladbičky sú venované organistom predovšetkým k využitiu v liturgickej praxi. Skladateľ ich dĺžku koncipoval podľa trvania štandardného omšového ofertória. Berceuse, č. 19 z 24 kusov vo voľnom štýle, op. 31 – Uspávanku venoval svojej malej dcére Colette. Jemná, vrúcna a melancholická pieseň na éterickom zvuku necháva nazrieť do skladateľovej duše a precítiť jeho lásku k vlastnému dieťaťu. Organová symfónia č. 1, op. 14 pochádza z rokov 1898 – 1899 a autor ju venoval Alexandrovi Guilmantovi. Je prvou zo šiestich Viernových veľkolepých organových symfónií a základným kameňom jeho organového œuvre. Predstavuje zároveň jediný príklad skladateľovho odvolania sa na dielo Johanna Sebastiana Bacha – prvé dve časti Prélude a Fugue sú akousi hommage na tvorbu slávneho nemeckého majstra. Aj keď nemôžeme hovoriť o cyklickej symfónii, začiatočné tóny Prélude tvoria základný kameň hlavnej témy posledného Finále a nasledujúci zostupný motív pripomína jeho druhú tému. Samotné heroické Finále patrí medzi najznámejšie Viernove skladby. Majestátna melódia v pedáli (pozornejší poslucháč spozná úvodné tóny Marseillaisy), sprevádzaná rozloženými akordmi, zažiari v ďalšom priebehu aj vo vrchných hlasoch. Monumentálne spracovanie tejto záverečnej časti symfónie dokumentuje skladateľove majstrovstvo a jeho veľkolepú oslavu organu ako kráľovského nástroja.

Marek Štrbák