Elgar / ProkofievElgar / Prokofiev

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Anglický skladateľ Edward Elgar sa stal kultúrnou ikonou i svedkom postupného úpadku Britského impéria na prelome 19. a 20. storočia. Za svoju hudbu bol v roku 1904 povýšený do rytierskeho stavu, v 20. rokoch získal umelec, ktorý miloval psy, dostihy, šarkany a vo voľnom čase sa zaujímal o chémiu a heraldiku, čestný titul „Master of King’s Music“ a začiatkom 30. rokov 20. storočia, kedy mal pocit, že svet sa od jeho umenia odvrátil, titul baroneta. Narodil sa pritom ako syn majiteľa obchodu s hudobninami, navyše katolík a pred spoločenským životom v rušnom Londýne uprednostňoval vidiecky pokoj. Elgarov postupne zrejúci kompozičný štýl je zakotvený v romantizme, zvlášť v dielach Brahmsa, Schumanna a Wagnera, no niekedy okolo prelomu storočia sa stáva čoraz individuálnejším, subjektívnejším a získava si ohlas aj za hranicami skladateľovej domoviny. V tomto období sa Elgar čoraz viac zameriava na komponovanie pre orchester a vznikajú viaceré z jeho veľkých a dodnes populárnych diel: Variácie „Enigma“ (1898/1899), oratórium Gerontiov sen (1899/1900) a dvojica symfónií (op. 55 a op. 63), ktoré vytvoril medzi rokmi 1907 až 1911. Elgarov Koncert pre husle a orchester, op. 61 vznikol v roku 1910. Skladateľ, ktorý v mladosti na husle hral a mal istý čas dokonca ambície stať sa sólistom, toto dielo venoval virtuózovi, viedenskému rodákovi Fritzovi Kreislerovi (1875–1962), ktorý v Londýne debutoval v roku 1902. Umelci sa prvýkrát osobne stretli v roku 1904 na festivale v Leeds, kde hral Kreisler Brahmsov Husľový koncert. O rok neskôr slávny huslista v rozhovore pre The Hereford Times prirovnal Elgara k Brahmsovi a Beethovenovi a vyjadril túžbu, aby skomponoval niečo aj pre jeho nástroj. Skladateľ sa cítil poctený a začal okamžite pracovať na prvej časti Husľového koncertu, no cesta k jeho finále mala byť ešte dlhá a trńistá. K myšlienkam na dielo sa vrátil v roku 1909 počas dovolenky v Taliansku, ktoré zafungovalo ako tvorivý katalyzátor aj v prípade predohry In the South. Intenzívna práca na kompozícii prebiehala následne od jari do leta roku 1910. Ako prvé Elgar dokončil Adagio, ktoré začiatkom februára predviedol privátne v kruhu priateľov. Potom sa mu však v práci prestalo dariť. Dôležité povzbudenie v tvorivej kríze pre neho predstavoval záujem o koncert zo strany Alice Stuart-Wortleyovej, ktorú skladateľ nazval „Windflower“ – podľa rastliny veternica – a táto nežná prezývka sa v diele objavuje pri viacerých lyrických témach. Keď 7. februára 1910 Elgar poslal Wortleyovej spojovací úsek z prvej časti koncertu, napísal: „Keď sa láska a viera stretnú, buď svetlo.“ Koncom apríla jej zase adresoval odkaz: „Usilovne som pracoval na témach pre Windflower, no teraz stoja a čakajú na schválenie, kým prídete.“ V máji dokončil prvú časť koncertu a diskutoval o špecifických technických problémoch sólového partu s W. H. Reedom, huslistom London Symphony Orchestra. Ako prejav uznania dostal Reed možnosť uviesť s Elgarom za klavírom súkromnú premiéru diela. Zaujímavé svedectvo o skúškach s Kreislerom zanechal v súkromnej korešpondencii kritik The Daily Telegraph Robin Legge: „Elgar je celkom dobrým klaviristom, no Kreisler je lepší! Podchvíľou ho zastavil, aby mu ukázal, ako lepšie zahrať niektorú pasáž a vždy mal pravdu. Na konci [Adagia] tiekli Elgarovi po tvári slzy. V tomto diele je celý človek a jeho život.“ Kreisler následne navrhol niekoľko zjednodušení sólového partu. Podobne ako predtým Prvá symfónia, aj Husľový koncert sa na premiére, ktorá sa s Kreislerom ako sólistom a pod Elgarovou taktovkou uskutočnila 10. novembra 1910 vo vypredanej londýnskej Queen’s Hall, stretol u publika s úspechom. Aplauz trval štvrť hodiny. Napriek tomu Kreisler neskôr odmietal dielo nahrať, v roku 1932 preto Elgar urobil nahrávku s vtedy len 16-ročnou vychádzajúcou hviezdou husľovej hry Yehudim Menuhinom (1916–1999). Husľový koncert skladateľ nadpísal španielskym citátom z románu Gil Blas, ktorého autorom je Alain-René Lesage (1668–1747). Enigmatický odkaz z partitúry „Aquí está encerrada el alma de ...“ (Na tomto mieste je uchovaná duša ...) je dodnes predmetom polemík. Ženské meno chýba, na jeho mieste sa nachádza päť bodiek. Ako 17-ročný študent konzervatória sa enfant terrible sovietskej hudby Sergej Prokofiev vyjadril, že nie je nič nudnejšie než dlhá symfónia. Takéto diela by podľa neho nemali trvať viac než 20 minút. Skladateľ skomponoval sedem symfónií a radikálne predsavzatie sa mu podarilo naplniť len v populárnej Prvej, známej aj pod prezývkou „Klasická“. Prokofievova Symfónia č. 3 c mol, op. 44 má pôvod v hudobnom materiáli opery Ohnivý anjel, na ktorej skladateľ pracoval dlhých sedem rokov, no úspechu diela, do ktorého vkladal veľké nádeje, sa počas života nedočkal. Opera na motívy románu jednej z kľúčových osobností ruského symbolizmu Valerija Jakovleviča Briusova (1873–1924) opisuje príbeh Renáty, rytiera Ruprechta a „Ohnivého anjela“ (Madiel) – príbeh sexuálnej obsesie a religiózneho mysticizmu, v ktorom sa postavy ocitajú na hranici šialenstva. Dej je situovaný do Nemecka 16. storočia, no jeho predobrazom bol vzťah spisovateľa a múzy moskovských literárnych kruhov Niny Petrovskej (1879–1928). Tá sa stala dôvodom sporu medzi Briusovom a charizmatickým predstaviteľom literárneho hnutia dekadentov Andrejom Belyjom (1880 – 1934), ktorý Petrovskú očaril. „Nový Kristus“, „Anjel s krídlami démona“ však od svojej obdivovateľky zakrátko ušiel a tá hľadala útechu u jeho rivala Briusova. Vyústením komplikovaného ľúbostného trojuholníka bol niekoľko rokov trvajúci „mentálny duel“ Belyja a Briusova, v ktorom Briusov napokon priznal porážku. Zážitky z traumatického vzťahu, ozvláštnené dobovým záujmom o čiernu mágiu, Briusov pretavil do historického románového diela zasadeného do prostredia, v ktorom v zvláštnej symbióze dokázali koexistovať ideály renesančného humanizmu s myšlienkami okultizmu. Briusova femme fatale Nina Petrovskaja sa v románe stala Renátou, balansujúcou medzi zamilovanosťou, hystériou a šialenstvom, rozprávač, rytier Ruprecht, je autor a Heinrich (inkarnácia Madiela) je prevtelením Andreja Belého. V románe, ktorý na pozadí historických kulís rieši aktuálnu tému napätia medzi sexualitou a spiritualitou, Renáta napokon opúšťa Heinricha i Ruprechta, vstupuje do konventu, kde svojou posadnutosťou nakazí mníšky a napokon je upálená ako čarodejnica. Kniha sa dostala Prokofievovi do ruky v roku 1919 počas jeho pobytu v New Yorku. Osudy operného diela, ku ktorému skladateľ napísal libreto, boli komplikované. Tvorbu najskôr zdržiavala Prokofievova medzinárodná kariéra klavírneho virtuóza, neskôr jeho snahy o uvedenie diela postupne zlyhali v parížskej Opéra Comique, v berlínskej Städtische Oper i v newyorskej Metropolitnej opere. Americký muzikológ Richard Taruskin v eseji o opere v knihe On Russian Music (O ruskej hudbe) píše, že zvlášť sklamanie z Paríža, kde sa v umení určovali trendy a kde koncertné uvedenie výberu z opery pod taktovkou Kusevického prepadlo, bolo jedným z dôvodov, ktoré prispeli k Prokofievovmu rozhodnutiu vrátiť sa v roku 1936 definitívne do Sovietskeho zväzu. Tam sa však námet ani estetika diela, ktoré navyše vzniklo v emigrácii, nemohli ani náhodou stretnúť s kladným prijatím a k scénickému uvedeniu opery prišlo až na Medzinárodnom festivale súčasnej hudby v Benátkach v roku 1955. Ešte predtým, v roku 1928, však Prokofiev z hudby určenej do opery vytvoril štvorčasťovú symfóniu, ktorú dedikoval svojmu priateľovi, skladateľovi Nikolajovi Mjaskovskému (1881– 1950). Tretia symfónia, op. 44 mala premiéru začiatkom roku 1929 v Bruseli pod taktovkou autora, v Paríži skladbu neskôr uviedol Pierre Monteux (1875–1964). Prokofiev, ktorý kompozíciu označil za jedno zo svojich najvýznamnejších diel, protestoval proti prezývke Tretej symfónie „Ohnivý anjel“, argumentujúc tým, že viaceré témy predsa vznikali nezávisle od opery, prípadne z diela vypadli a nezávislosť symfónie od opery umocňuje navyše aj abstraktnosť symfonickej formy. No podobne ako v prípade Hindemithovej Symfónie „Maliar Mathis“, ani pri Prokofievovej symfónii sa pri počúvaní hudby nemožno celkom ubrániť pocitu, že minimálne atmosféra obidvoch diel má viac spoločného, než si bol ich tvorca pravdepodobne ochotný pripustiť. Príbeh hudby z opery Ohnivý anjel má zvláštny epilóg. Nina Petrovskaja, +ktorá po vydaní románu konvertovala na katolicizmus a prijala meno Renáta, ušla po skončení vzťahu s Briusovom zo Sovietskeho zväzu. V Paríži, kde skladateľ revidoval a inštrumentoval operu Ohnivý anjel, Petrovskaja bývala neďaleko. V roku 1928, len niekoľko mesiacov pred parížskym uvedením výberu z opery pod taktovkou Kusevického, ktoré Prokofieva tak sklamalo a v tom istom roku, kedy vznikla aj Tretia symfónia, skončila svoj život samovraždou. Prokofiev sa podľa všetkého nikdy nedozvedel, že mal k reálnemu predobrazu hlavnej postavy svojho diela tak blízko.

Andrej Šuba