Bella / Elgar / HolstBella / Elgar / Holst

[ Autor textu: Kristína Gotthardt ]

Bella, Elgar, Holst – tri skladateľské osobnosti, ktoré participovali na hudobnom vývoji na prelome 19. a 20. storočia, a odišli z tohto sveta krátko po sebe. Ich tvorba sa tak dá ľahšie porovnávať a zároveň v nej v rámci posledných tvorivých rokov môžeme sledovať reakcie na spoločensko-politické udalosti a na hrôzy prvej svetovej vojny. Bella, Elgar a Holst boli súčasne i dirigentmi, stáli pred orchestrom pri premiérach viacerých svojich diel. Existujú dokonca nahrávky zo začiatku 20. storočia, v ktorých môžeme počuť dirigovať Elgara svoj violončelový koncert (1920) a Holsta svoju astrologickú suitu (1922, 1926). Všetkých troch zároveň spája angažovanie sa v rozvoji domácej kultúry, ale i hľadanie svojho kompozičného jazyka, pričom v tomto smere vychádzali zo vzorov veľkých mien romantizmu, ale i impresionizmu (Brahms, Schumann, Wagner, Debussy). 

Sedmohradsko, požehnaná krajina, koncertná predohra na motívy sedmohradsko-saskej národnej piesne pre orchester, tak znie celý názov diela Jána Levoslava Bellu, ktoré skomponoval počas pôsobenia v Sibini v roku 1904. Dielo vzniklo pri príležitosti osláv 25. výročia založenia mužského zboru Hermania, s ktorým už viackrát spolupracoval. Rodák z Liptovského Mikuláša v Sibini pôsobil od roku 1881, zastával post kantora, organistu, hudobného riaditeľa gymnázia a seminára a zároveň bol i riaditeľom a kapelníkom miestneho Hudobného spolku. Základným tematickým materiálom skladby je hymnická pieseň Siebenbürgen, Land des Segens, ktorá sa ako posolstvo ozýva v záverečnom úseku. Spomedzi jeho skladieb uvedených v Sedmohradsku mala práve táto predohra najväčší úspech, iste najmä pre použitie hymnickej piesne, ktorú Bella pravdepodobne považoval za národnú. Autorom piesne je Johann Lukas Hedwig, ktorý zhudobnil text nemeckého básnika pôsobiaceho v Sedmohradsku Maximiliana Leopolda Moltkeho. Pieseň sa zakrátko stala hymnou sedmohradských Nemcov. Zatiaľ čo kompozícia žala úspech v Sibini, slovenské publikum ju malo možnosť počuť podstatne menejkrát. V podaní Slovenskej filharmónie teraz zaznieva po prvý raz. 

Čestný titul „Master of King’s Music“, povýšenie do rytierskeho stavu (1904), ani uznanie od skladateľských kolegov Sibelia, Stravinského či Straussa nezmiernilo večné pochybnosti nad sebou samým anglického skladateľa Edwarda Elgara. Práve Richard Strauss, ktorý uvádzal Elgarove diela na významných európskych pódiách, sa zaslúžil o šírenie jeho diela mimo britských ostrovov. Dielom, ktorým si Elgar získal publikum, boli Variácie Enigma, ktoré nasledovalo oratórium Gerontinov sen a dve symfónie. V rámci koncertov pre sólový nástroj obohatil skladateľ v roku 1910 svetový repertoár o Koncert pre husle a orchester, op. 61, ktorý bol venovaný virtuózovi Fritzovi Kreislerovi. Sám Elgar tento nástroj dôveryhodne poznal, keďže kedysi na husle hrával a dokonca rozmýšľal nad kariérou sólového huslistu. S pribúdajúcim vekom, no najmä kvôli vojnovým konfliktom a zoslabovaním svetového postavenia Anglicka, sa Elgarov hudobný jazyk začal meniť. Klavírne kvinteto, sláčikové kvarteto, ale i Koncert pre violončelo a orchester e mol, op. 85 sú dielami, ktoré majú komornejší zvuk a silnie v nich koncentrácia hudobného materiálu. Väčšiu časť Koncertu pre violončelo skladateľ napísal počas leta na chate v Sussexe (1919). Vstával medzi štvrtou a piatou ráno, aby mohol komponovať, v liste priateľovi sa zdôveril: „Som neskutočne vyťažený a mám takmer dokončený koncert pre violončelo – vskutku vydarené dielo, verím, že bude dobré a úspešné.“ Tvorivá sila, ktorú spustilo ukončenie bojov prvej svetovej vojny, však po smrti milovanej manželky Alice skladateľa opustila a violončelový koncert sa tak stal jeho posledným veľkým dielom. Koncert otvára sólové violončelo, ku ktorému sa pripájajú sólové klarinety. Melancholickosť a elegickosť prestupujú všetky štyri časti diela. Koncert je v porovnaní s ostatnými veľ kými koncertmi pre violončelo netradične komorný a zvukovo úsporný. Orchester sa naplno zapája sporadicky, dielo vskutku necháva v popredí sólistu. Veselšie scherzo v druhej časti a záverečné Allegro kontrastujú s lamentom Adagia. Premiéra koncertu v podaní London Symphony Orchestra a sólistu Felixa Salmonda sa nestretla s úspechom. Za dirigentským pultom stál sám Elgar, ktorému však na skúškach nevenoval dostatok času dirigent ostatných diel večera Albert Coates. Elgar i Salmond robili čo mohli, no orchester nebol dostatočne zohratý a tak bola októbrová premiéra diela v London Queen’s Hall v roku 1919 debaklom. Nadšení violončelisti si však boli vedomí kvalít Elgarovho diela a postupným uvádzaním sa zaslúžili o jeho návrat na svetové pódiá (Jacqueline du Pré, Yehudi Menuhin, Pablo Casals, Yo-Yo Ma). Hlavný obrat však nastal vďaka nahrávke violončelistky Beatrice Harrison z roku 1920, ktorú dirigoval sám Elgar. 

Planéty, suita pre orchester a ženský zbor, op. 32, K. 125 preslávila svojho tvorcu Gustava Holsta a zároveň inšpirovala ďalšie dekády skladateľov a filmových tvorcov. Skladateľ v nej akoby čiastočne nadviazal na Musorgského Obrázky z výstavy a Elgarove Variácie Enigma, no skomponoval dielo ešte rozsiahlejšie a mohutnejšie. Za jeho vznikom stojí Holstova cesta do Španielska, na ktorej ho sprevádzal astrológ Clifford Bax. Skladateľ tu získal základy astrológie a začal sa zaujímať i o teofyziku. Holst zároveň poznal knihu Alana Lea The Art od Synthesis (Umenie syntézy), ktorá astrologicky charakterizuje jednotlivé planéty. Holst vychádza z tohto princípu a vo svojom diele sa snaží charakterizovať planéty zvukom. V diele môžeme pozorovať aj vplyvy Stravinského (disonancie a komplikované rytmy v časti Mars) a Schönberga, čoho dôkazom je pôvodný názov diela Sedem orchestrálnych skladieb, čím priamo odkazuje na Schönbergove dielo Päť orchestrálnych skladieb, op. 18. Sedem častí vznikalo postupne v rozmedzí rokov 1913–1916. Medzi planétami chýba Zem a Pluto, ktoré sa v tom čase ešte nepočítalo medzi planéty. Názvy ako Venuša, nositeľka mieru naznačujú hudobnú povahu častí, ich temperament, no netreba v nich hľadať ďalší programový obsah, na čo upozornil pred premiérou i skladateľ: „Tieto časti boli naznačené astrologickým významom planét, nie je v nich programová hudba, ani akékoľvek spojenie s božstvami klasickej mytológie nesúcimi rovnaké mená. Ak je potrebný nejaký sprievodca pre hudbu, tituly nad každou časťou budú dostatočné, najmä ak budú chápané v širšom zmysle…“. Dielo po prvýkrát počulo privátne publikum v septembri 1918, v novembri 1919 odzneli na verejnom koncerte časti Venuša a Neptún pod taktovkou samotného skladateľa. Premiéra celého diela pred publikom sa nakoniec odohrala až 15. novembra 1920, hral London Symphony Orchestra pod vedením Alberta Coatesa. Dochovali sa aj nahrávky, na ktorých diriguje Planéty Holst samotný. Dirigenti sa tak môžu inšpirovať jeho dynamickými nuansami a najmä tempami. Je zaujímavé, že súčasné predvedenia sú často aj o desať minúť dlhšie než tie, ktoré sa dochovali na nahrávkach diela pod vedením skladateľa. 

Kristína Gotthardt