Zeljenka / Mendelssohn / FoersterZeljenka / Mendelssohn / Foerster

[ Autor textu: Samuel Šomorjai ]

Rozsiahly hudobný odkaz, zahŕňajúci až 480 skladieb, radí Ilju Zeljenku k najplodnejším slovenským skladateľom. K ťažiskám jeho tvorby patrí aj filmová a elektroakustická hudba. Do veľkej miery bol ovplyvnený ruskými skladateľmi, najmä Sergejom Prokofievom, Dmitrijom Šostakovičom či Igorom Stravinským. Začínal ako jeden z predstaviteľov slovenskej hudobnej avantgardy, neskôr sa vydal cestou polyštýlovosti.

Cesta Ilju Zeljenku k hudbe bola náhodná. Ani jeden z jeho rodičov neprejavoval záujem o hudbu a nehral na žiaden hudobný nástroj. Ešte ako chlapec, na rodinnej dovolenke v Tatrách, objavil v reštaurácii na štrbskej stanici klavír. Od toho momentu ho začala hudba priťahovať. Svoje hudobné vzdelanie na začiatku rozvíjal ako samouk, neustále objavoval možnosti klávesového nástroja, čo ho prirodzene viedlo ku komponovaniu. Jeho prvé pokusy zapísané v notových osnovách zaniesol otec na posúdenie Jánovi Cikkerovi. Po povzbudzujúcej odozve začal Zeljenka chodiť ešte počas štúdia na gymnáziu na súkromné hodiny harmónie a kontrapunktu k Jánovi Zimmerovi. Absolvoval aj niekoľko hodín klavíra u pani Šimaiovej a hudobného skladateľa, klaviristu a pedagóga Rudolfa Macudzińského. Nakoniec sa v rokoch 1951–1956 stal študentom VŠMU v triede Jána Cikkera, ktorý mu poskytol dostatok slobody na uskutočňovanie experimentov v rámci estetiky tvorby a kompozičnej techniky. V rokoch 1957–1961 pôsobil ako dramaturg Slovenskej filharmónie, kde neskôr, počas Bratislavských hudobných slávností v roku 1998, premiéroval skladbu s názvom Overtura festiva.

Felix Mendelssohn Bartholdy aj napriek svojmu krátkemu životu (zomrel ako 38 ročný) zanechal viaceré významné diela. Známe sú predovšetkým jeho symfónie, komorné a klavírne skladby a koncerty. Jeho Husľový koncert e mol, op. 64 sa radí medzi najhodnotnejšie a najoceňovanejšie koncerty obdobia romantizmu.

Skomponovať husľový koncert zamýšľal Mendelssohn už v roku 1838. S týmto zámerom oslovil priateľa Ferdinanda Davida, ktorý sa aj jeho pričinením stal koncertným majstrom lipského orchestra Gewandhaus, kde sám pôsobil ako dirigent. V júli tohto roku adresoval Davidovi list, v ktorom napísal: „Budúcu zimu by som pre Vás rád zložil husľový koncert. V hlave mi znie jeden v e mol, ktorého začiatok mi nedáva spať.“ Skladateľovi sa nakoniec nepodarilo naplniť svoje predsavzatie. Existuje niekoľko možných dôvodov, prečo sa kompozičný proces natiahol. Práca na tretej symfónii, či neúspešné obdobie skladateľovho života, kedy bol požiadaný o odchod z kráľovského dvora Fridricha Viliama IV. Pruského, na základe čoho začal Mendelssohn o sebe pochybovať. Napriek tomu ostal skladateľ počas tohto obdobia v kontakte s Davidom, u ktorého, ako profesionálneho huslistu, hľadal kompozičné a technické rady. S jeho prispením bolo dielo dokončené v roku 1844 a premiéru malo až nasledujúci rok v Lipsku so sólistom Ferdinandom Davidom. Mendelssohn nemohol kvôli zdravotným problémom koncert viesť. Za dirigentským pultom ho zastúpil Dán Niels Gade. Skladateľ koncert prvýkrát dirigoval vyše sedem mesiacov po premiére.

Husľový koncert e mol patrí medzi najobľúbenejšie koncerty 19. storočia pre tento nástroj. Koncert má tri časti s bežným tempovým rozvrhom rýchla – pomalá – rýchla v štandardných formách, no nájdeme v ňom aj inovácie, ktoré ovplyvnili ďalších skladateľov. Sólové husle nastupujú hneď na začiatku diela bez toho, že by ich vstupu predchádzala tradičná orchestrálna introdukcia. Jednotlivé časti diela sú harmonicky a melodicky prepojené a nadväzujú na seba bezprostredne attacca. Nezvyčajné umiestnenie kadencie pred reprízu využili vo svojich husľových koncertoch aj Piotr Iľjič Čajkovskij a Jean Sibelius.

O Josefovi Bohuslavovi Foersterovi, ktorý sa až do konca života okrem komponovania venoval aj maliarstvu a literatúre, sa popredné osobnosti českého hudobného života z prelomu 19. a 20. storočia vyjadrovali v superlatívoch. Označovali ho za tvorcu modernej symfónie. Svojou symfonickou tvorbou sa vyrovnal najvýznamnejším súčasníkom nielen kvalitatívne, ale patril aj medzi prvých, ktorí intuitívne vytušili smer moderného psychologizmu v hudbe.

Manželke Josefa Bohuslava Foerstra, opernej speváčke Berte Lautererovej, sa podarilo koncom 19. storočia dostať do Hamburgu, kam ju skladateľ nasledoval. Počas takmer desaťročného pobytu tu pôsobil ako učiteľ na konzervatóriu a hudobný referent hamburských novín. Prínosná bola pre neho predovšetkým možnosť oboznámiť sa s novými kultúrnymi trendmi a spoločenské kontakty. Obohacujúce bolo pre neho predovšetkým blízke priateľstvo s Gustavom Mahlerom, veľkým symfonikom, ktorý bol v tom čase kapelníkom v Hamburskej štátnej opere, kde spievala Foersterova manželka. Bol to práve Mahler, ktorý prvýkrát uviedol Symfóniu č. 3 D dur Život, op. 36 v roku 1896 v Hamburgu.

Symfóniu č. 3 skomponoval Foerster v rokoch 1894–1895, len krátko po svojej Druhej symfónii, na ktorú nadväzuje. Josef Bartoš pojednáva o vzťahu týchto dvoch diel. Pokiaľ Druhá symfónia čelí bolesti, vyrovnáva sa Tretia symfónia s otázkou smrti. Snaží sa ju prekonať a ospevuje ju ako bránu k novému, nepoznanému životu.

Foerster sa k filozofickému zámeru svojej tretej symfónie vyjadril takto: „První věta: Mládí se svým celým zápalem, nesmírnou touhou a vírou v dosažení cíle nejvyššího, ale i se svými zápasy, častým zklamáním, i novým vzpružením, čerpaným ze štěstí lásky. Druhá a třetí věta vypravují o radosti i žalu, o sestrách lásky-bolesti a smrti, o vzpomínkách a nových nadějích, jež jsou stále s člověkem. Čtvrtá věta resumuje celý život. Co se dříve odehrávalo zevně, děje se uvnitř; zápasy a naděje, duše toužící pochopiti význam života, vypravují tyto tóny.“

Samuel Šomorjai