Suk / Šostakovič / Berger / SilvestrovSuk / Shostakovich / Berger / Silvestrov

[ Autor textu: Redakcia a archív Slovenskej filharmónie, Štefan Bučko ]

Pomoci my tvé žádáme, smiluj se nad námi, utěš smutné, zažeň vše zlé, svatý Václave! Kriste, eleison.

Prvá globálna vojnová smršť 20. storočia prepukla v dobe, kedy boli európski hudobníci zahltení prácou a hľadaním odpovedí na otázniky súvisiace s hlbokou krízou, ktorá ovládla Európu v poslednej tretine 19. storočia. Český autor Josef Suk senior (zať Antonína Dvořáka) venoval reflexii 1. svetovej vojny voľný triptych zostavený z Meditácie na staročeský chorál Svatý Václave, op. 35a, Legendy o mŕtvych víťazoch a z pochodu V nový život (za ktorý bol Suk neskôr ocenený v rámci umeleckej súťaže Letných olympijských hier v Los Angeles v roku 1932 striebornou medailou, pričom zlatá nebola udelená). Každá z týchto troch častí triptychu spracováva tému vojny špecifickým spôsobom. V Meditácii na chorál Svatý Václave, ktorá existuje v troch autorských verziách, ide o spontánnu reflexiu silnej tradície českej kultúry a kultúrnosti, symbolizovaných osobnosťou významného svätca. Suk sa nevzdal rétoriky, ktorú zdedil po predchodcoch, najmä po svojom svetoznámom svokrovi Dvořákovi. Nepatril teda k reformátorom, ktorí by sa počas vojny pripravovali na zásadný útok voči tradícii. Naopak, Suk hľadal možnosti v existujúcom systéme a vďaka silnému emočnému apelu sa mu jeho cieľ aj darilo presadzovať. Meditácia je jednou zo silných inšpirácií, v ktorej dochádza k fúzii troch časov: pradávneho stredovekého, času konca 19. storočia a času nového, poznačeného hrôzami spôsobenými dehumanizovanými vzťahmi v spoločnosti. Meditácia je síce pokorná, je však sugestívna a expresívna.

Veľké umenie sa často rodí v podmienkach núdze, tragédie, nešťastia. Vojnové hrôzy preto najmä v optike skladateľov 20. storočia pôsobili ako výdatný zdroj inšpirácie. V súvislosti s 2. svetovou vojnou a jej dôsledkov v hudobnej produkcii akosi automaticky vyskakuje do popredia meno Dmitrija Šostakoviča – hudobníka, ktorý vojnové udalosti sledoval z bezprostrednej blízkosti a videl aj do zákulisia iniciatív sovietskeho vedenia. Šostakovič nekonal tak, ako jeho kolegovia skladatelia, či interpreti – neemigroval z krajiny, hoci možností by určite mal nadostač. Prežil pozemské peklo. Niekoľko rokov nespával. Mal zbalený kufrík s nevyhnutnými osobnými vecami pre prípad, že by pri jeho dverách zazvonili príslušníci komanda KGB. Vpisoval do partitúr nezmyselné podtituly, chlácholil súdruhov veľkým „sovietskym“ zvukom. To na nich platilo a oni súdruhovi Šostakovičovi tlieskali. Pod ťarchou týchto pseudoargumentov vnímame hudbu plnú lamentácií, hudbu zúfalca zmietaného pochybnosťami o perspektívach sveta a jeho osobných nádejach. Šostakovič takmer v každom diele po roku 1936 podáva obžalobu – občiansku aj profesionálnu. Žaluje akéhokoľvek človeka, schopného zneužívať moc a ovládať svet demagógiou – a nemusia to byť len súdruhovia Stalin, Ždanov, Berja a ďalší členovia politbyra KSSZ. K najsugestívnejším projektom tohto typu patrí 8. sláčikové kvarteto c mol z roku 1960, ktoré ruský dirigent a violista Rudolf Baršaj zaranžoval so súhlasom autora pre sláčikový orchester ako Komornú symfóniu, op. 110a. Šostakovič verejne priznal, že inšpiráciou k napísaniu diela boli jeho silné dojmy z návštevy Drážďan zruinovaných počas 2. svetovej vojny. Dielo sa rozhodol venovať pamiatke obetí fašizmu a vojny. Skladba je však zároveň expresívnou autobiografickou výpoveďou skladateľa. Päť častí tohto naliehavého diela je prejavom zúfalstva a beznádeje. To, že sa jedná i o vyjadrenie autorovej osobnej drámy a tragédie, potvrdzuje aj intenzívne využitie kryptogramu jeho mena D-Es-C-H ako tvrdošijného leitmotívu, ako chrbtovej kosti z hľadiska štrukturálneho aj významového. Motív prekonáva podobne ako Šostakovič turbulencie a otrasy. Pramení z hĺbky duše, de profundis, vzápätí sa škerí v danse macabre sťaby démonická odrhovačka. Dominancia pomalej hudby sa snúbi s veľkou dávkou kontemplatívnosti. Toto dielo (v podobe sláčikového kvarteta) zaznelo aj v deň Šostakovičovho pohrebu v auguste 1975.

„Berger nevidí človeka svojej doby ako „homo sapiens“, ale ako rozporuplnú bytosť, oscilujúcu medzi anjelom a beštiou.“ (Ľ. Chalupka)

Komorná hudba sa stala jedným z ťažísk tvorby slovenského skladateľa poľského pôvodu Romana Bergera, pričom množstvom dokonca prevažuje nad orchestrálnou. Jej charakteristickou črtou je sústredenosť na motivický tvar, na sledovanie logiky jeho rozvoja, vytváranie veľkých formových plôch, v ktorých je motivickej práci poskytnutý čas na realizáciu, čo korešponduje s orientáciou na kontemplatívne poňatie hudby a umenia vôbec.

Pred premiérou trojčasťovej skladby Post scriptum skladateľ uviedol: „Maestro Ewald Danel ma vlani požiadal o skomponovanie skladby pre Slovenský komorný orchester. Ako autorovi skladby ,Korczak in memoriam‘, ktorú som napísal na objednávku festivalu Krakov 2000, mi navrhol zohľadniť nápis na stene vo varšavskom gete: ,Verím v slnko, aj keď nesvieti. Verím v lásku, aj keď ju necítim. Verím v Boha, aj keď mlčí.‘ Po dlhých mesiacoch pokusov som zistil, že nie som v stave túto ideu zrealizovať. Že nie som schopný skomponovať hudbu na ,slová‘, ktoré ktosi v zúfalstve zanechal na ceste do plynovej komory. Skomponoval som potom v lete triptych, ktorý som nazval ,Post scriptum‘. Je totiž pravdepodobné, že uvedený príbeh ovplyvnil kompozičný proces, a to aj napriek tomu, že som sa snažil sústrediť na čisto hudobné aspekty. O nich, pravda, nemienim hovoriť; takéto informácie odvádzajú od podstaty veci: umenie nám má pripomínať, že existuje sféra Nevysloviteľného.“

Hudobná púť Valentina Silvestrova nebola jednoduchá. Rodák z Kyjeva sa na hudobnom poli ZSSR nemohol prejavovať úplne voľne. Po tom, čo komisia pri jeho záverečných skúškach identifikovala v jeho Symfónii č. 1 avantgardné postupy musel študovať o rok dlhšie. Do ešte výraznejšej nemilosti sa dostal v roku 1970, keď opustil schôdzu Zväzu sovietskych skladateľov, na ktorej sa hovorilo o vstupe vojsk do Československa. Keďže sa za svoje konanie neospravednil, súdruhovia jeho hudbu zakázali. Silvestrovova tvorba sa preto prezentovala v menších, privátnych kruhoch. Avšak Sovietsky zväz skladateľovi dovolil komponovať diela sakrálne. Silvestrov v tvorbe pre spevácke zbory nadväzuje na tradíciu ortodoxnej hudby. Svojou tvorbou reaguje aj na politické konflikty, ktoré sa na Ukrajine v posledných desaťročiach dejú. Séria piesní pre zbor a capella Maidan-2014 je jeho odpoveďou na konflikty z roku 2014. Reflexiou tejto udalosti je aj Modlitba za Ukrajinu, ktorú napísal rovnako pre zborové obsadenie. „Pane, ochraňuj Ukrajinu. Daj nám silu, vieru a nádej... Otče náš“, slová modlitby sú posolstvom, ktoré v posledných mesiacoch vysielajú orchestre po celom svete ako podporný odkaz občanom Ukrajiny. V nedávnom rozhovore pre New York Times sa Silvestrov k vojnovej situácii vyjadril nasledovne: „Je zjavné, že to nie je problém Ukrajiny a Ruska. Je to problém civilizácie.“

Krvavé sonety

Krvavé sonety napísal P. O. Hviezdoslav na začiatku 1. svetovej vojny v auguste až v septembri 1914. „Ide o najsilnejší hlas, ktorý volal proti vojne hneď v jej začiatkoch“, píše v eseji k svojmu prekladu Krvavých sonetov do angličtiny John Minahane (írsky ctiteľ a znalec Hviezdoslava a slovenskej poézie, ktorý od 90-tych rokov pôsobí na Slovensku). Skúmaním prišiel na to, že išlo vtedy o ojedinelý počin v rámci Európy, pretože len v nemčine vyšlo údajne jeden a pol milióna básní, ktoré burcovali za vojnu. V prospech vojny sa vyjadrovali aj také významné osobnosti poézie ako Rudyart Kipling alebo jemný a citlivý básnik Rainer Maria Rilke. „Dalo by sa povedať, že Hviezdoslav sa vo svojich Krvavých sonetoch vrhol ako akýsi slovanský Don Quijote do urputného boja proti drvivej väčšine európskych básnikov.“ (Minahane) V tom období nemal Hviezdoslav šancu tento jedinečný básnický výkrik rozšíriť do všeobecného povedomia, pretože sonety nesmeli vyjsť, a tak urobil pre niekoľkých zasvätených verejnú produkciu na Nový rok 1915 v Dolnom Kubíne. Ďalej sa šírili iba samizdatom medzi pár vyvolenými. Hviezdoslav si pre svoj spontánny protivojnový výkrik zvolil sonetovú formu, ktorá je určená na spievanie o láske, ale v tomto prípade sa ukázalo, že má nesmiernu výrazovú silu aj keď hovorí o utrpení, skaze a stáva sa prorockou obžalobou každého, kto si chce podmaniť iné národy ničivou silou. Vo svojom plamennom sonetovom prejave Hviezdoslav nenachádza jediný dôvod, ktorý by mohol byť ospravedlnením na vyvolanie vojny a obžalúva tých, ktorí zneužívajú kresťanstvo (Sonet 8, 9):

Ó ľudstvo, ľudstvo! Tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Blížneho miluj ako seba, sčista
a bez výhrady splna, iskrenne..

Kresťanstvo tvoje – lož je, faloš, mam!
Mlč o pohanoch! Zle sa vyhováraš:

Hviezdoslav nešetrí ani osvietenstvo (Sonet 12): „Vzdelanstvo – cha-cha-cha! – jak ľudožrút!...“. Vie, že pred ničivou silou zbraní niet pre človeka úniku (Sonet 3):

... Ale kryje sa
nadarmo v svete; všade ľudská jatka:
či tvŕď, či oceán, či nebesá!

V trinástom sonete sa pýta: „Kto zapríčinil tento úpadok,zosurovenie, zdivočenie mravov?“ A v tom istom sonete si aj odpovedá: „Ech sebectvo! To! – a niet nad ohavou; tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.“ Kladie si otázky, či sa ľudstvo po vojne poučí (Sonet 18):

A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka
a pravda sadne za stôl odveká?

Z básnikových nástojčivých otázok však cítiť skepsu a tú, žiaľ, historická skúsenosť ľudstva i ďalej potvrdzuje. Až desivo aktuálne vyznieva Sonet 28, ktorý sa oplatí zacitovať celý. (Nie, Puškin môj, mysľou vysoký,

ty mýlil si sa, podráždením chorý:
Vraj, musejú sa stiecť-zliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian-potoky,
alebo ono – vyschne ráztoky.
Už príroda, viď! sama s tebou sporí:
má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;
no trvá aj ich poťah hlboký...
Ja myslím; duch sa rovná vode, hore
čo parou stúpa, prší návratom;
tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,
zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom...
Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,
ni potoky zájsť ducha v mori tom!)

V čase, keď vznikli tieto sonety, išlo o mimoriadne ľudské, aktuálne a umelecké vzopätie. Žiaľ, vtedy, kedy by najviac zarezonovali, o nich vedel málokto a vyšli až po vojne zásluhou českého intelektuála Alberta Pražáka. Keby bol vtedy k dispozícii kvalitný preklad vo svetovom jazyku aký máme dnes zásluhou Johna Minahanea, nie je trúfalé sa domnievať, že by Slovensko pravdepodobne veľmi silným spôsobom tĺklo na vedomie sveta. Ale dnes nie je dôvod na radosť, bezmála 108 rokov po svojom vzniku majú Krvavé sonety stále až mrazivo aktuálnu hodnotu.

Redakcia a archív Slovenskej filharmónie, Štefan Bučko