Organový recitál IV – Pavel KohoutOrgan Recital IV – Pavel Kohout

[ Autor textu: Marek Štrbák ]

Brandenburský koncert č. 3 G dur, BWV 1048 patrí do zbierky šiestich koncertov pod názvom Six Concerts avec plusieurs instruments, ktorú Johann Sebastian Bach zaslal v marci 1721 markgrófovi Christianovi Ludwigovi von Brandenburg-Schwedt. Jednotlivé koncerty sa výrazne líšia v obsadení, rozsahu i charaktere. Tretí v poradí vznikol pravdepodobne v rokoch 1714 – 1715 a je venovaný trom husliam, trom violám a trom violončelám v sprievode violone a basso continuo. Veľmi známa prvá časť v alla breve je charakteristická sólistickou konfrontáciou husľovej a violovej sekcie. V ďalšom priebehu sa nástroje predstavia aj sólovo – predovšetkým prvé a druhé husle, ako aj prvá viola. Violončelá majú prevažne sprievodný charakter a rozdelené sú len v krátkych úsekoch. V tradícii Giuseppe Torelliho a Tomasa Albinoniho koncertu chýba štandardná druhá pomalá časť – nahrádzajú ju iba dva akordy frygickej kadencie označené ako Adagio. Je možné, že na tomto mieste malo – a zaiste môže! – zaznieť krátke improvizované sólo prvých huslí alebo čembala. Nasledujúca časť je označená ako Allegro assai a komponovaná v 12/8 takte, ktorý je charakteristickým pre tanec Gigue. Skladateľ tu často necháva zaznieť husle a violy v šesťhlase, sekcia violončiel však ostáva v prísnom unisone. Pre tento tanec charakteristický opakujúci sa dvojdielny pôdorys je naplnený radostným, vzrušeným a podmanivým vírom šestnástinových hodnôt, ktorý poslucháčovi doslova berie dych.

Luboš Sluka je absolventom Pražského konzervatória v odboroch skladba, dirigovanie a bicie nástroje, ako aj Akadémie múzických umení v odboroch skladba a filmová a scénická hudba. V roku 1951 sa mal stať študentom Arthura Honeggera, avšak zahraničný pobyt v Paríži mu bol z politických dôvodov zamietnutý. Jeho tvorba je veľmi rozsiahla a žánrovo rôznorodá. Autor nikdy úplne nepodľahol žiadnej z moderných kompozičných techník alebo štýlov, verný svojmu originálnemu skladateľskému prejavu však nadviazal na odkaz Leoša Janáčka, Josefa Suka a Bohuslava Martinů. Dodnes sa venuje taktiež literárnej a výtvarnej tvorbe. Cesta stínu je súčasťou Slukovho voľného cyklu troch organových skladieb Viae (Cesty). Tieto hudobné básne reflektujú vnútorné prežívanie človeka ohrozeného – La via dell’ombra (Cesta stínu), strádajúceho – Via del silenzio (Cesta ticha) a nachádzajúceho životnú rovnováhu – La via della guarigione (Cesta uzdravení). Prvú z nich skomponoval v roku 1984 a venoval významnému českému organistovi a pedagógovi Janovi Horovi. Skladba má trojdielnu formu s malou kódou v posledných štyroch taktoch. Hlavná téma v pravej ruke je písaná v Messiaenovom druhom móde. Sprevádzajú ju zostupné molové kvintakordy v chromatickom slede – symbol „tieňov“. V druhom diele sa objavuje ústredný motív kompozície – klesajúca malá tercia. Harmonický sprievod je tu bohatší, autor strieda septakordy s kvartovou harmóniu a vyúsťuje ňou až do vrcholu, ktorý tvorí kvintakord e mol. Tretí diel je vernou reprízou prvého a končí v zmierlivom akorde C dur v pianissime.

V roku 1859 postavil významný francúzsky organár Aristide Cavaillé-Coll v parížskej bazilike Sainte-Clotilde jeden zo svojich najslávnejších organov. Inauguračného koncertu sa zhostil tamojší titulárny organista a skladateľ César Franck. Veľ ký trojmanuálový symfonický organ, reprezentujúci novú zvukovú estetiku a nové technické výdobytky v oblasti stavby organov, sa stal autorovou celoživotnou inšpiráciou. Takmer všetky jeho diela sú bytostne späté s týmto nástrojom. Výnimkou nie je ani cyklus Six pièces pour grand orgue (Šesť kusov pre veľký organ), ktorý Franck vytvoril v rokoch 1860 – 1863 – vôbec ako prvý pre „svoj“ nový nástroj. (Kompletný cyklus uviedol prvýkrát 17. novembra 1864 a vydal tlačou o štyri roky neskôr.) Prelúdium, fúga a variácie h mol, op. 18 sú v poradí treťou skladbou cyklu a patria medzi Franckove najznámejšie kompozície. Autor ich venoval svojmu dobrému priateľovi Camillovi Saint-Saënsovi. Neskôr skladbu upravil vo verzii štvorručný klavír, ako aj pre klavír a harmónium (s venovaním svojim študentkám Louise a Geneviève Deslignièresovým). Je pozoruhodné, ako sa vo Franckovom organovom diele snúbi estetika „modernej“ romantickej hudby so „starými“ formami a kompozičnými prostriedkami. Úvodné prelúdium predstavuje nádhernú, lyrickú, typicky „franckovskú“ melódiu na hobojovom zvuku. Za ním nasleduje slávnostná, kantabilná, no prísne kontrapunktická fúga. V tretej časti sa vracia kantiléna z prelúdia v sprievode rozložených akordov v šestnástinových hodnotách.

Technika pedálovej hry je dôležitou súčasťou organovej interpretácie. Nejeden skladateľ neodolal pokušeniu a výzve vytvoriť dielo len pre sólový pedál. Jednou z prvých známych skladieb tohto typu je napríklad Bachove Pedalexercitium BWV 598. Hermann Gabriel Kummer si ako predlohu svojich Variácií na Paganiniho tému pre sólový pedál zvolil tému snáď najznámejšieho Capriccia č. 24 od talianskeho husľového mága Niccola Paganiniho. V trinástich variáciách ju spracúva mimoriadne originálnym, pútavým, ba humorným spôsobom. Ak mal poslucháč doposiaľ pocit, že hra nohami musí byť s istotou ťažkopádnejšia než u zvýhodnených horných končatín, práve táto skladba ho presvedčí o skutočnosti, že zdanie môže na prvý pohľad veľmi ľahko klamať.

Josef Klička bol český organista, skladateľ, dirigent, klavirista, huslista a pedagóg. Svojho času bol považovaný za jedného z najlepších českých organových interpretov a improvizátorov, zároveň ho môžeme označiť aj ako zakladateľa modernej českej organovej a improvizačnej školy. Hudobní historici ho tiež pokladajú za „organového symfonika“ českého romantizmu. Na rozdiel od svojich súčasníkov, ktorí sa v duchu cirkevnej reformy venovali komponovaniu menších prelúdií a fúg, prípadne iných „klasických“ foriem s tradičnejšími harmonickými postupmi, prišiel Klička s neobvyklými emocionálnymi prejavmi a veľmi virtuózne zameranými koncertnými fantáziami, ktoré očaria romantickým orchestrálnym cítením. Táto vášeň pre orchestrálny zvuk ho opantala už v mladosti a ostal jej verný do konca života. Fantázia na symfonickú báseň Vyšehrad B. Smetanu, op. 33 má medzi jeho skladbami výnimočné postavenie. Už na prvé počutie je zrejmé, že nepredkladá originálne dielo, ale transkripciu Smetanovej symfonickej básne. Klička ju pravdepodobne zamýšľal prepísať celú, avšak niektoré úseky by boli nehrateľné alebo neuspokojivé. Z toho dôvodu skladateľ upravil pôvodnú verziu vynechaním niektorých častí a dokomponovaním iných, čím kompozícia získala trochu inú formu. Tento počin by mohol pôsobiť ako rúhanie sa voči českému národnému dielu, avšak opak je pravdou. Je až obdivuhodné, ako prirodzene skladba vyznieva na organe. Nepoznajúc originálnu orchestrálnu verziu by sme poľahky uverili, že Smetana ju zložil práve pre organ. Právom sa stala Kličkovým najhrávanejším organovým dielom.

Dva dni po dokončení Vyšehradu začal Bedřich Smetana pracovať na novej symfonickej básni, ktorú nazval Vltava. Spracoval v nej taliansku ľudovú pieseň renesančného pôvodu s názvom La Mantovana. Premiéra diela sa odohrala 4. apríla 1875. Skladateľ o ňom napísal: „Skladba líčí běh Vltavy, začínaje od prvních obou praménků, chladná a teplá Vltava, spojení obou potůčků do jednoho proudu; pak tok Vltavy v hájích a po lučinách, krajinami, kde zrovna se slaví veselé hody; při noční záři lůny rej rusalek; na blízkých skalách vypínají se pyšně hrady, zámky a zříceniny, Vltava víří v proudech Svatojánských; teče v širokém toku dále ku Praze. Vyšehrad se objeví, konečně mizí v dálce v majestátním toku svém v Labi.“ Transkripcia pre organ ponúka poslucháčovi dôverne známu skladbu v novom, nevšednom a pôsobivom zvukovom šate.

Marek Štrbák