Slovenský komorný orchesterSlovak Chamber orchestra

[ Autor textu: Eva Miškovičová ]

V období talianskeho baroka sledujeme rozkvet husľového koncertu v jeho forme, rozsahu, ale i obsahu, ktorý umožnilo zdokonalenie nástroja samotného. Niet divu, že práve v Taliansku vznikajú diela, ktoré nasledujúce storočia patrili k tým najobľúbenejším a najkvalitnejším opusom vôbec. Charakteristická črta týchto koncertov, poskytovanie priestoru bohatej invenčnosti interpreta a výdatnej predstavivosti publika, si dejinami nesú aj Štyri ročné obdobia Antonia Vivaldiho. Prette Rosso – Červený Kňaz, ako rodáka z talianskych Benátok nazývali, bol v dobe neskorého baroka činorodým a populárnym skladateľom. Jeho tvorba predstavuje asi 790 opusov, ale podľa novoobjavených diel, ktorých autorstvo ešte nebolo potvrdené, nie je tento počet zrejme konečný. Vivaldi značne ovplyvnil aj tvorbu J. S. Bacha, ktorý transkriboval aj niekoľko jeho husľových koncertov pre čembalo a orchester. Vivaldiho skladateľské začiatky sa spájajú s rodnými Benátkami, kde pedagogicky a organizačne pôsobil v charitatívnej organizácii inštitútu Ospedalle della Pietà, ktorá sa venovala sirotám a odloženým deťom. Mnohé súbory koncertov vychádzajúce z Vivaldiho učiteľskej praxe vznikali práve v tomto období. Väčší ohlas zaznamenal až súbor husľových koncertov L’Estro armonico. Po vysvätení za kňaza v roku 1703 Vivaldi pôsobil vo viacerých kútoch sveta, kde vznikli ďalšie husľové kompozície. Vrcholné obdobie kompozičného rozmachu čakalo Vivaldiho v Mantove, kde od roku 1718 pôsobil v pozícii kapelníka u vojvodu Filipa Hesensko-Darmstadtského. Nastávajúce roky sa orientoval najmä na komponovanie opier uvádzaných na jeho dvore, ale aj v mestách, do ktorých cestoval, ako Miláno, Rím či Benátky. Práve v tomto čase v roku 1725 vznikol cyklus dvanástich koncertov Il Cimento dell’Armonia e dell’Inventione op. 8 (Harmonické a invenčné pokušenie), z ktorého prvé štyri zaradil do cyklu Štyri ročné obdobia. Vivaldi ovplyvnený krajinou okolo Mantovy skomponoval dielo, ktoré doplnil sonetmi vykresľujúcimi náladu hudby. Či „sonetto dimostrativo“ k štyrom koncertom je z pera skladateľa, nevedno, zaznamenal ich však priamo do nôt tak, aby pripojil vety sonetu k melodickým frázam v partitúre. Majstrovské spracovanie virtuózneho sólového partu huslí v koncertoch poväčšine prináša zvukomalebné efekty a atmosféru príbehu ako takého zastupujú orchestrálne ritornely. Štyri koncerty cyklu dedikované grófovi Václavovi z Morzinu vznikali samostatne, čo indikujú aj ich rozdielne čísla.

Jar

„Nadišla jar, šantivé vtáčiky ju vítajú veselým štebotom, kým potôčiky tíško zurčia jarným vánkom; oblohu zakryjú temné mračná, blesky a hromy jarných búrok, keď zmĺknu, rozľahne sa vôkol opäť štebotavá radosť zo života; na utešenej rozkvitnutej lúke v lahodnom šume kvetov a stromov odpočíva pastier so svojim verným psom; lesné víly s ním tancujú na melódiu pastierskej píšťalky, oslavujúc pod jasným nebom veľkolepý príchod jari.“

Prvý koncert E dur RV 269 dáva vyniknúť sólistovi a necháva mu veľký priestor pre predvedenie jeho technickej virtuozity, častokrát sólovo bez podpory orchestra. K vykresleniu obrazov radosti, veselosti, osláv jari a prebúdzajúcej sa prírody Vivaldimu dopomáha síce pre huslistu neľahká, ale s danou atmosférou spojená pozitívna tónina E dur. Jedným z najpôsobivejších momentov v prvej časti Allegro je pozastavenie na mieste sugestívneho spracovania spevu vtákov vloženého medzi dialóg troch sólových huslí vo voľnom tempe, bez metrických pravidiel, pri ktorom výsledok do značnej miery závisí od fantázie interpretov. Pokojnú atmosféru druhej časti Largo e pianissimo sempre v tmavo zafarbenej tónine cis mol miestami prerušuje presvedčivý „štekot psa“ vo violovom parte. Allegro tretej časti Danza pastorale pokračuje virtuóznymi pasážami sólových huslí, nadväzuje na úvodnú časť a opäť vyzýva k tancu a oslave príchodu jari v spoločnosti nýmf.

Leto

„Horúci úmor slnkom zapáleného leta vysiľuje ľudí, stáda, po živote prahnú píniové háje; zakuká kukučka a zaraz jej na odpoveď zahrkútajú hrdličky a zaspievajú stehlíky; jarný vánok tíško dýcha, no zrazu ho na súboj vyzve severák, zľakne sa bezbranný pastier, neistý strachuje sa o svoj osud. Strach zo zúrivých bleskov a hromov, dotieravé roje múch a komárov oberajú znaveného človeka o odpočinok! Ach, nepomôže strachovať sa, nebo duní, padajú blesky, spŕška krupobitia zráža k zemi hrdo sa týčiace obilné klasy.“

Bohatou prácou s tempami, agogickými zmenami a výrazom prináša druhý Koncert g mol RV 315 výrazný kontrast. Vivaldi v prvej časti Allegro non molto ako aj druhej Adagio využíva improvizačnú voľnosť, častokrát nepredurčuje tempo, čím zvukomalebné stvárnenie horúceho leta s jeho kontrastmi ponecháva na invenčnosti intepreta. Záver koncertu patrí najpopulárnejšej a z celého cyklu nepochybne najznámejšej časti Presto, ktorá svojou dravosťou a dynamickou gradáciou vyjadruje výjavy letnej búrky zo sonetu.

Jeseň

„Spevom a tancom oslavujú hospodári radosť z úrodnej žatvy, kým ich bujarých nezmôže Bakchov mok a neukončí radovánky tuhým spánkom; vtedy zanechajú tanca a spevu; prehriaty vzduch s vôňou jesene ich napĺňa radosťou, nastáva čas slastného odpočinku a spokojného života; v rannom brieždení vychádzajú na poľovačku lovci s lesnými rohmi, puškami a psami, sledujú stopu unikajúcej zveri a tá vystrašená medzi strelami z pušiek a psím štekotom leží ranená, márne sa pokúša utiecť, vysilená umiera.“

V Koncerte F dur RV 293 Vivaldi nešetril talianskym temperamentom a aj keď miestami ustupuje programovosti, virtuozitu preniesol do všetkých nástrojových skupín. Skladateľovi na vyjadrenie atmosféry dožiniek a osláv s nimi spojených poslúžila aj tónina, ktorá sa v dejinách hudby spája práve s tematikou prírody. V druhej časti Adagio je vykreslená atmosféra oslavami opojených dedinčanov, pričom hudba prebúdza fantáziu poslucháča. Tretia časť Allegro je výzvou pre sólistu v úskaliach veľkolepých gradácií.

Zima

„Skrehnutí ľudia trasú sa v mrazivom snehu, bojujú s ľadovou víchricou, prešľapujú sem a tam od zimy, drkocú zubami v štipľavom mraze; príjemne plynú zimné dni pri teplom krbe, zatiaľ čo silný dážď vonku zúri, pomaličky kráčajú po ľade opatrne, snažia sa nespadnúť; rýchly krok, pošmyknú sa, padnú na zem, opäť zodvihnú sa na ľade, rozbehnú sa a zas padnú, až kým ľad nepraskne. Za ťažkými dverami počuť zúrivé zavýjanie všetkých víchrov, to je zima, ktorá však aj tak prináša potešenie.“

Pochmúrnu atmosféru zimy posledného Koncertu f mol RV 297 Štyroch ročných období Vivaldi opäť majstrovsky vystihol výberom tóniny a motivickým spracovaním scén programu prvej časti Allegro non molto. Kontrastné Largo vykresľujúce obraz odpočívajúceho pastiera v teple domova je melodicky príťažlivé a medzi interpretmi sa teší veľkej obľube. Vystrieda ho záverečné Allegro, v ktorom počuť preháňanie sa „severských vetrov“ brilantne ukončujúce dielo s veľkorysým priestorom prenechaným fantázii sólistu. Nielen tu, ale v takmer celom cykle koncertov sa ponúka otázka, kde z hľadiska interpretácie vyzdvihnúť programovosť a kde husľovú virtuozitu. Ideál rovnosti a vyváženosti oboch zložiek je v niektorých momentoch nemožný najmä pre vysoké nároky kladené na virtuozitu sólového partu.

Argentínsky skladateľ Astor Piazzolla priniesol do hudby 20. storočia prvky juhoamerickej kultúry. Potomok talianskych imigrantov značnú časť detstva prežil v New Yorku, kde absorboval atmosféru jazzových klubov a neskôr sám hral v rôznych formáciách na klavíri a bandoneóne. Kompozície, v ktorých spájal argentínske tango s jazzom a klasickou hudbou, boli vo veľkej miere syntézou temperamentu, ktorý mu bol daný do vienka a ktorý získaval z prostredia, v ktorom žil. Štúdium inštrumentácie, harmónie, kontrapunktu a analýzy klasickej hudby ako aj diel predstaviteľov rôznych štýlových období mu otvorilo možnosti na experimentovanie so zvukom, farbou a s modernými hudobnými nástrojmi. Piazzollovo úsilie sa zhmotnilo v jedinečnej hudobnej forme nuevo tango, ktorá sa stala ťažiskom jeho tvorby. V rodnej krajine inováciou tanga neuspel a istý čas ostal nepochopený. Svoje pôsobenie presunul do USA a Európy, kde si svojou tvorbou podmanil srdcia poslucháčov. Piazzollova hudba prenikla do filmov, televíznych programov, reklám a napokon sa vďaka popularizácii formy rehabilitovala aj u samotných Argentínčanov, ktorí mu dali prezývku El Gran Astor – Veľký Astor. Pre interpretáciu a popularizáciu svojich diel založil Quinteto Nuevo Tango v zložení bandoneón, husle, klavír, elektrická gitara, kontrabas.

Najhrávanejší cyklus Estaciones Porteñas – Štyri ročné obdobia v Buenos Aires Astora Piazzollu sa vyznačuje hneď niekoľkými paralelami s Vivaldiho dielom. Autor štvorčasťovej kompozície na slávneho predchodcu nadväzuje nielen názvom, citáciami motívov, ale aj pôvodným zámerom vytvoriť samostatné skladby bez zaradenia do spoločného celku. Skladby venované novovzniknutému súboru vznikali postupne a svojimi koncertantnými plochami sa odlišovali od ostatnej tvorby skladateľa. Súčasné koncertné uvedenie diela kopíruje sled období v roku, čo sa však líši od Piazzollovho pôvodného konceptu. Prvou kompozíciou bolo Verano Porteño, Leto v Buenos Aires, vytvorené ku hre Melenita de oro Rodrígueza Muñoza v roku 1965. Až po štyroch rokoch nasledovalo Invierno porteño, Zima v Buenos Aires. Cyklus Piazzolla uzavrel v roku 1970 skladbami Primavera porteño, Jar a Otono porteño, Jeseň v Buenos Aires. Skladby existujú vo viacerých úpravách, sám autor ich inštrumentoval pre rôzne obsadenia, party obohacuje o menej tradičné techniky, s dôrazom na dynamicky a živelne spracované tango. Výnimkou je Zima, v ktorej sa búrlivý argentínsky tanec strieda s pochmúrnymi a úzkostnými náladami chladného obdobia. Štvrťstoročie od vzniku poslednej časti ruský skladateľ Leonid Desiatnikov dielo transkriboval pre husle a sláčikový orchester a zmenil poradie skladieb. Projekt ozvláštnil spojením Vivaldiho a Piazzollovho diela v inverznom slede tak, aby znázornil zrkadlový priebeh ročných období na dvoch rôznych svetadieloch.

Eva Miškovičová