Silvestrov / BrahmsSilvestrov / Brahms

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Prvé náčrty Koncertu pre klavír a orchester č. 2 B dur, op. 83 začal Johannes Brahms skicovať počas svojho pobytu v Taliansku v roku 1878. Skladbu dokončil ale až o tri roky neskôr, v lete 1881, v idylickom vidieckom prostredí Pressbaumu pri Viedni. S myšlienkou na komponovanie druhého klavírneho koncertu sa však Brahms prvýkrát zdôveril v liste svojmu priateľovi a husľovému virtuózovi Josephovi Joachimovi už približne o dve dekády skôr, keď mu písal o neúspešnom prijatí svojho 1. klavírneho koncertu d mol. V období práce na 2. klavírnom koncerte B dur bol už Brahms uznávanou osobnosťou a jeho renomé a sláva sa šírili naprieč Európou. Žil vo Viedni, kde sa sústredil najmä na komponovanie, no príležitostne ešte vystupoval aj ako klavirista a dirigent. Jeho nové diela, ktoré mali priaznivé ohlasy kritikov, publikovali poprední vydavatelia.

Klavírny koncert B dur venoval Brahms svojmu učiteľovi Eduardovi Marxsenovi, ku ktorému chodil na hodiny klavíra ešte ako chlapec v Hamburgu. Marxsen mal na Brahmsov umelecký vývoj veľký vplyv a zasvätil ho aj do tajov hudby Beethovena a Schuberta, s ktorými sa osobne poznal. Premiéra Brahmsovho Klavírneho koncertu B dur sa uskutočnila 9. novembra 1881 v Budapešti, pričom interpretácie sólového partu sa zhostil sám autor. Na rozdiel od jeho 1. koncertu d mol bol Koncert B dur prijatý s nadšením a v krátkom čase zaznel na viacerých popredných pódiách.

Spisovateľ a vplyvný kritik Max Kalbeck avizoval po vypočutí verzie koncertu pre dva klavíry v októbri 1881 – teda ešte pred jeho verejnou premiérou –, že sa jedná o „skutočne obrovský opus“, ktorý „svojím vonkajším rozsahom a ohromnými intenciami nemá v celej hudobnej literatúre obdobu“. Skladbu označil za „kompletnú klavírnu symfóniu v štyroch častiach“. Po viedenskej premiére v decembri 1881 ju Eduard Hanslick vo svojej recenzii nazval „veľkou symfóniou s obligátnym klavírom“. Aké veľ ké muselo byť prekvapenie tých, ktorým Brahms ešte počas práce na svojej skladbe figliarsky predstavoval v listoch svoje nové dielo ako „celkom malý klavírny koncert“ s „celkom malým, jemným scherzom“, ako to napísal svojej dôverníčke Elisabeth von Herzogenberg. V podobnom duchu sa zmienil o koncerte aj Clare Schumannovej, s ktorou Brahms veľmi rád konzultoval svoje nové klavírne diela. Práve od jej manžela Roberta, vtedy už približne štvrťstoročie zosnulého, pochádza slávny výrok, v ktorom Brahmsa prorocky vyhlásil za dlho očakávaného Beethovenovho nástupcu.

Brahms vo svojom Klavírnom koncerte B dur rozšíril tradičný trojčasťový rámec koncertu na štyri časti, ako je obvyklé v symfónii. Dĺžka koncertu, ako aj hudobne imanentná komplexita nadobúdajú taktiež symfonické rozmery. Sólista a orchester v tomto diele nekoncertujú – „nesúperia“ v tradičnom význame koncertantného princípu, ale navzájom sa dopĺňajú a tvoria akýsi symfonický celok, v ktorom sú si obaja partneri rovní. Rovnocenný vzťah medzi sólistom a súborom uznal vo svojej rozsiahlej recenzii aj Franz Liszt, podľa ktorého má dielo „pregnantný charakter významného umeleckého diela, v ktorom sa myslenie a cítenie pohybujú v ušľachtilej harmónii“. Klavírny part je pritom enormne náročný, virtuozita však nie je prvoplánová, skôr ukrytá v hustej hudobnej štruktúre. Náročné akordické pasáže, terciové, sextové a oktávové behy, pasáže lomených intervalov, široké arpeggiá v protipohybe oboch rúk, plné akordy, veľké skoky, dlhé reťaze trilkov, trilky na vrchnom tóne dvojhmatov v oboch rukách naraz, trilky v oktávach, tremolá v oboch rukách zároveň či komplikovaná rytmika, to všetko vyžaduje technickú bravúru a pritom interpretačnú pokoru a zrelosť. Viacerí klaviristi sa o tomto koncerte vyjadrili ako o „dlhom terore“ a inak pomerne rezervovaný Alfred Brendel v súvislosti s mimoriadnou náročnosťou hry hovoril o „pianistických perverzitách“. Hutný klavírny part však, podobne ako orchester, vytvára bohatý zvukový priestor, čo Brahms často kladie do kontrastu so spôsobom spracovania typickým pre komornú hudbu. Klavír nemá žiadnu sólovú kadenciu v tradičnom zmysle, len niekoľko nie veľmi dlhých sólových úsekov, zato však často tvorí dialóg s orchestrálnymi nástrojmi a zároveň sa spolu s ostatnými hlasmi podieľa na tematickom rozvíjaní.

Prvú časť koncertu Allegro non troppo otvára nádherný prológ lesného rohu a klavíra, ktorý anticipuje dielo intenzívnych emócií. Eduard Hanslick napísal, že týmito myšlienkami Brahms rozvíja „netušené bohatstvo, nie podľa suchých receptov školáckeho umenia, ale v živom kvitnutí a raste“. Nasleduje sólový úsek klavíra a až potom prichádza orchestrálna expozícia sonátovej formy s dvomi kontrastnými témami. Hudobný proces sa ďalej odvíja v široko koncipovanom dialógu sólového nástroja a orchestra v intenciách mohutných gest, turbulentných poryvov citov, odhodlanosti, vášne, ale aj pokojnejších, lyrických úsekov s tajomnou atmosférou. Hoci druhú časť Allegro appassionato nazval Brahms ironicky malinkým scherzom, jedná sa o exaltovaný výlev citov, v ktorom búrlivú túžbu a vášeň len miestami pretínajú kontrastné myšlienky, ako napríklad clivý úsek vysokých sláčikov či rozjasnený vstupný úsek a chorálová téma tria, v ktorom sa do popredia dostávajú aj plechové dychové nástroje. Určité zintímnenie, stíšenie prináša tretia časť Andante, ktorá sa začína vrúcnou piesňovou melódiou v sólovom violončele, ktorú Brahms neskôr použil aj vo svojej piesni Immer leiser wird mein Schlummer, op. 105 č. 2. Optimisticky ladené finále Allegretto grazioso v rondovej forme vyvažuje doterajší vypätý hudobný priebeh svojou hravosťou, živosťou, bujarosťou i eleganciou, aké nájdeme aj v Brahmsových Uhorských tancoch. Brahmsov Klavírny koncert B dur, v ktorom sa snúbia symfonické rozmery a komplexnosť s operným dramatizmom i piesňovou intimitou, je sugestívnou ukážkou skladateľovho zrelého kompozičného štýlu a jedným z najintenzívnejších a najpodmaňujúcejších romantických klavírnych koncertov vôbec.

Jana Majerová