Organový recitál III. – Jeremy Joseph / Gottlieb WallischOrgan Recital III. – Jeremy Joseph / Gottlieb Wallisch

[ Autor textu: Marek Štrbák ]

Prelúdium a fúga e mol, BWV 548 je jednou z najmonumentálnejších organových skladieb Johanna Sebastiana Bacha. Presný dátum jej vzniku nie je známy, no datuje sa do obdobia medzi rokmi 1727 – 1736, kedy skladateľ pôsobil ako kantor v kostole sv. Tomáša v Lipsku. Každý jej tón je svedkom i dôkazom autorovej zrelosti, hĺbky a kompozičnej dokonalosti, ktorá sa stala predmetom inšpirácie a obdivu všetkých nasledujúcich generácií skladateľov. Neobvyklá dĺžka diela mu vyslúžila občasný prívlastok „dvojčasťová symfónia pre organ“. Štruktúra a sadzba samotného prelúdia je v rámci tejto hudobnej formy jednou z najkomplikovanejších vôbec. Možno ho označiť ako ritornelové concerto, ktorého úvodná homofónna téma je v ďalšom priebehu spracovaná v majstrovskej polyfónii. Hlava témy fúgy pripomína po grafickej stránke klin alebo crescendo, zároveň obsahuje passus duriusculus – klesajúci chromatický postup v rámci čistej kvarty. Fúga pozostáva z 231 taktov, čo ju radí medzi najdlhšie a najnáročnejšie organové kompozície tohto druhu. Jej pôdorys je riešený neobvykle – pozostáva z troch dielov, pričom tretí predstavuje akribické da capo prvého. Druhý diel tvoria brilantné toccatové pasáže, ktoré sú prerušované občasnými nástupmi témy. Vyznenie a výpoveď tohto diela opísal veľký znalec Bachovho diela Albert Schweitzer nasledovne: „... je natoľko mohutným výtvorom, plným tvrdosti zmiešanej so silou, že je možné obsiahnuť ho až po viacnásobnom počutí...

V roku 1859 postavil významný francúzsky organár Aristide Cavaillé-Coll v parížskej bazilike Sainte-Clotilde jeden zo svojich najslávnejších organov. Inauguračného koncertu sa zhostil tamojší titulárny organista a skladateľ César Franck. Veľ ký trojmanuálový symfonický organ, reprezentujúci novú zvukovú estetiku a nové technické výdobytky v oblasti stavby organov, sa stal autorovou celoživotnou inšpiráciou. Takmer všetky jeho diela sú bytostne späté s týmto nástrojom. Výnimkou nie je ani cyklus Six pièces pour grand orgue (Šesť kusov pre veľ ký organ), ktorý Franck vytvoril v rokoch 1860 – 1863 – vôbec ako prvý pre „svoj“ nový nástroj. (Kompletný cyklus uviedol prvýkrát 17. novembra 1864 a vydal tlačou o štyri roky neskôr.) *Prelúdium, fúga a variácie h mol pre organ a klavír, op. 18- sú v poradí treťou skladbou cyklu a patria medzi Franckove najznámejšie kompozície. Autor ich venoval svojmu dobrému priateľovi Camillovi Saint-Saënsovi. Neskôr skladbu upravil vo verzii pre štvorručný klavír, ako aj pre klavír a harmónium (s venovaním svojim študentkám Louise a Geneviève Deslignièresovým). Je pozoruhodné, ako sa vo Franckovom organovom diele snúbi estetika „modernej“ romantickej hudby so „starými“ formami a kompozičnými prostriedkami. Úvodné prelúdium predstavuje nádhernú, lyrickú, typicky „franckovskú“ melódiu na hobojovom zvuku. Za ním nasleduje slávnostná, kantabilná, no prísne kontrapunktická fúga. V tretej časti sa vracia kantiléna z prelúdia v sprievode rozložených akordov v šestnástinových hodnotách.

Dcéra francúzskeho organistu a skladateľa Marcela Duprého Marguerite bola vynikajúcou klaviristkou, ktorá pri mnohých príležitostiach vystupovala na koncertných pódiách spoločne s otcom. Pri svojom americkom debute v roku 1937 premiérovala neobvyklé Variácie na dve témy pre klavír a organ, op. 35 z pera jej otca. Kombinácia týchto dvoch nástrojov bola aj vtedy veľmi zriedkavá, hoci nie úplne nová. Už Johann Sebastian Bach uvádzal koncerty, v rámci ktorých kombinoval organ s čembalami a klavichordmi. Stretnutie a dialóg moderného klavíra s organom však prináša nové, nevšedné a fascinujúce zvukové spektrum. Dupré skomponoval celkovo tri diela pre vystúpenia s dcérou. Vytvoril ich vo svojom dome v Meudone, kde mal k dispozícii svoj domáci organ a dve krídla. Variácie sú akousi hommage na v roku 1936 zosnulého ruského skladateľa Alexandra Glazunova. Autor v nich majstrovsky spojil technické i hudobné prednosti obidvoch nástrojov. Je mimoriadne pútavé sledovať ich harmonickú „dišputu“ alebo priateľskú „pasovačku“, v ktorej napokon víťazí ich vzájomný rešpekt a súznenie.

Jean Langlais bol jedným z najoriginálnejších a najprogresívnejších francúzskych organových interpretov, improvizátorov a skladateľov. Napriek strate zraku vo veku dvoch rokoch zasvätil svoj život hudbe. Študoval na Národnom inštitúte pre mladých nevidiacich v Paríži u Alberta Mahauta (žiaka C. Francka) a nevidiaceho organistu Andrého Marchala. Neskôr s úspechom a ziskom prvej ceny absolvoval štúdium na parížskom Konzervatóriu u M. Duprého, Ch. Tournemira a P. Dukasa. V rokoch 1945 – 1987 bol titulárnym organistom a tiež pokračovateľom hudobného odkazu svojich predchodcov v bazilike Sainte-Clotilde. Ako pedagóg vychoval mnoho renomovaných umelcov (G. Baker, E. Kooiman, W. Sieber, T. D. Schlee, N. Hakim a ď.). Jeho rozsiahle œuvre zahŕňa predovšetkým organovú hudbu, ktorá je charakteristická inovatívnym a osobitým pohľadom na harmonickú, rytmickú i tektonickú štruktúru. V diele Diptyque pre klavír a organ, op. 129 z roku 1974 sa autor v istom zmysle obracia k rozšírenej móde z konca 19. storočia, kedy bola bežná kombinácia klavíra a harmónia. Prináša v ňom svoj neobyčajný pohľad na symbiózu klavírneho a organového zvuku a predstavuje ho v dvoch kontrastných častiach. Východiskom sa mu stala vlastná klavírna kompozícia Mouvement Perpétuel (1930). Z harmonických a rytmických obmien jej dvoch hlavných tém koncipoval prvú časť diptychu, kde klavír aj organ zaznievajú v celom svojom dynamickom i zvukovom spektre. Druhá časť je vernou reprodukciou klavírnej predlohy, ku ktorej autor pridal organový sprievod s dlhými ligatúrami. Skladba vrcholí vo fulminantnej synkopickej kadencii vo fortissime.

Prelúdium a fúga a mol, S. 462 Franza Liszta je transkripciou rovnomennej Bachovej organovej skladby BWV 543. Známa a obľúbená kompozícia neušla pozornosti velikánov hudby 19. storočia Mendelssohnovi, Brahmsovi, Schumannovi a jeho manželke, ba ani Lisztovi. V rôznych podobách a s veľkým úspechom ju pred publikom interpretovali na klavíri a bola pre nich taktiež vzorom kompozičnej práce. Liszt bol veľkým znalcom a obdivovateľom Bachovej tvorby, o čom svedčia aj jeho transkripcie šiestich prelúdií a fúg BWV 543 – 548. Svoju klavírnu verziu fúgy a mol uviedol prvýkrát v roku 1842 v Potsdame. Známa je historka o Lisztovej návšteve u jeho priateľa, spisovateľa a organistu Jeana-Josepha Bonaventuru Laurensa v auguste 1844 v Montpellieri, kedy Liszt počas nezáväzného rozhovoru demonštroval tri spôsoby interpretácie tejto fúgy, ktorá bola podľa Laurensa taká náročná, že ju mohol zvládnuť iba Liszt. Prvý spôsob bol priamočiary, štandardný, akademický. Druhý skladateľ obohatil rôznymi farebnými a výrazovými nuansami. K tretej možnosti interpretácie povedal: Takto by som hral pred publikom – k úžasu, ako šarlatán!“ Vzápätí predviedol smršť neuveriteľných, majstrovských, priam artistických kúskov, ktorými prítomným doslova vyrazil dych... K transkripcii BWV 543, vydanej v roku 1852, sa však zachoval s plným rešpektom a bázňou. Bacha považoval za „svätého Tomáša Akvinského hudby“ a jeho predlohu rešpektoval priam bohabojným spôsobom. O tridsať rokov neskôr sa pred svojimi žiakmi vyjadril, že by bolo od neho hriešne uviesť v BWV 543 čo len jedno dynamické znamienko, ak sám veľký Bach žiadne nepotreboval. Na základe dramaturgií neskorších Lisztových koncertov môžeme tvrdiť, že táto Bachova skladba patrila medzi jeho najobľúbenejšie a najhrávanejšie.

Flor Peeters bol významným belgickým organistom, skladateľom a pedagógom. Rodák z Tielenu mal od útleho detstva blízky vzťah k organu – už ako osemročný zastupoval svojho otca ako organista v kostole. Po štúdiách na Lemmensovom inštitúte v Mechelene sa stal organistom v tamojšom kostole sv. Romualda, kde zotrval neuveriteľných 60 rokov. Svoje interpretačné umenie si neskôr zdokonalil pod vedením Marcelá Duprého a Charlesa Tournemira. (Druhý menovaný mu v závete odkázal starý hrací stôl z kostola Sainte-Clotilde, na ktorom hrával Peetersov krajan Franck.) Počas svojho života pôsobil ako profesor na Lemmensovom inštitúte a na konzervatóriách v Gente, Tilburgu a Antwerpách. Jeho interpretačné majstrovstvo mohli obdivovať poslucháči na vyše 1 200 organových recitáloch. Pri jeho skladateľskom vývoji je možné pozorovať prerod od „francúzskej“ virtuozity cez neoklasicizmus až k introvertnej a triezvej vitalite. Typické sú preňho komplikované rytmy, kontrastné farby a intenzívny lyrizmus, využívanie klasických foriem, ako aj interval malej sekundy a veľkej septimy. Skomponoval – okrem iných – vyše 130 opusov pre sólový organ. Koncert pre organ a klavír, op. 74 je veľ kolepou trojčasťovou oslavou dvoch nástrojov s vlastným individuálnym charakterom, no neprebernými možnosťami vytvárania nových zvukových farieb. Prvá časť prináša spracovanie dvoch hlavných tém – oslavnej a poetickej. Druhá časť je lyrickou organovou kantilénou, ktorá je sprevádzaná rozloženými akordmi v klavíri. Posledná časť pôsobí ako postupne sa rozbiehajúca oslňujúca virtuózna toccata, prerušená poetickým a zasneným prostredným dielom, s vyústením do strhujúceho finále.

Marek Štrbák