Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ AUDIO – 01:34:56 ] [ AUDIO – 01:34:56 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Archív a redakcia SF ]

Vo svojich kompozíciách som taký, akým ma urobili [...] výchova, okolnosti, osobitosti doby a krajiny, v ktorej žijem a pôsobím. Nikdy som sa sám sebe nespreneveril,“ vyznal sa ruský skladateľ Piotr Iľjič Čajkovskij. Vo svojej hudbe vyjadril všetko, čím žilo cárske Rusko 70. a 80. rokov 19. storočia. Čajkovskij, povedané slovami amerického hudobného kritika a publicistu Harolda C. Schonberga, disponoval „... sladkým, nevyčerpateľným, hypersenzitívnym fondom“ sviežich, zmyslovo bohatých melódií. Boli to zvláštne melódie – často modálne znejúce, melancholické až nariekavé, introspektívne, no naliehavé a nesmierne emocionálne vypäté. Vo svojej hudbe tento skladateľ dokázal objaviť neuveriteľné množstvo vnútorných polôh. Dramatická vášeň i subtílna lyrika našli svoj výraz v sólových piesňach s klavírom a v sláčikových kvartetách, v orchestrálnej a symfonickej hudbe programového charakteru, aj v tvorbe bez bližšieho určenia, dokonca i v skladbách koncertantných a hudobnodramatických.

Stretávajúc sa s členmi Mocnej hŕstky a podporovaný Milijom Alexejevičom Balakirevom sa mladý Čajkovskij púšťal do stále nových úloh. Bol to práve Balakirev, kto upriamil pozornosť Čajkovského na „... starý, no večne nový“ námet všetko premáhajúcej lásky zhmotnený v Shakespearovej tragédii Romeo a Júlia. Námet, ktorý oddávna priťahoval fantáziu skladateľov a ktorý vo svojich skladbách spracovali nielen Hector Berlioz (dramatická symfónia), ale aj Charles Gounod (opera) či neskôr Sergej Prokofiev (balet). Bol to námet, ktorý koreloval so svetonázorom skladateľa „... humanistu, bojujúceho za oslobodenie osobnosti“. Zložitú fabulu Shakespearovej tragédie Čajkovskij zhutnil do štyroch základných obrazov, ktoré symfonicky rozpracoval v programovej kompozícii Rómeo a Júlia, fantázia-predohra. Nesporný súvis s literárnou predlohou však dovoľuje pomerne ľahko sledovať základné myšlienky i celkovú atmosféru diela. Prológ (Andante non tanto, quasi moderato), opierajúci sa o starú archaizujúcu melódiu, charakterizuje pátra Lorenza. Nasledujúci obraz (Allegro giusto) zosobňuje silu stojacu proti láske milencov z Verony v hrozivej téme nezmieriteľného nepriateľstva rodov Montekovcov a Kapuletovcov. Ústredným obrazom a ohniskom fantazijnej predohry je obraz Romea a Júlie s témou lásky, o ktorej sa Čajkovského priateľ i kritik German Augustovič Laroš vyjadril, že „... patrí k tým čarovným nápevom, spod účinku ktorých sa poslucháč nemôže vymaniť, bez ohľadu na to, ako má orientovaný vkus a ako je vnútorne naladený“. V záujme koncentrovanej dramatickosti Čajkovskij volil nepretržité rozvíjanie hudobných myšlienok s neprestajnou kulmináciou napätia, a tak sa obe kontrastné témy, téma lásky i téma nenávisti v duchu voľne spracovaného sonátového allegra vracajú ešte raz v bohatšom spracovaní. Predohru uzatvára tragický epilóg, ktorým je tragická smrť mladých milencov. „Nesmierne jemná a elegantná vec“, „jedinečná“, „naplnená poéziou, vášňami a silou“ (Vladimír Vasilievič Stasov) sa po rade neúspešných či chladne prijatých Čajkovského skladieb stala jedným z jeho najväčších úspechov. No napriek tomu, že po premiére 4. marca 1870 v Moskve sa Čajkovskij v liste bratovi Anatolijovi zdôveril, že je to jedna z jeho najlepších skladieb, predsa sa rozhodol skladbu prepracovať. Napriek tomu, že svetoznámy nemecký dirigent a klavirista Hans von Bülow sa o druhej verzii vyjadril v Augsburger Allgemeine Zeitung (1874) ako o „... neobyčajne zaujímavej predohre, vynikajúcej svojou originalitou a melodickosťou“, Čajkovskij stále nebol spokojný. Tretiu – finálnu verziu, v ktorej sa fantazijná predohra Romeo a Júlia hráva dodnes, dokončil roku 1880 (tento variant skladateľ dirigoval na koncertoch v Sankt Peterburgu, Berlíne a v Prahe). Staronový, večne aktuálny námet Čajkovského nenechával chladným a chcel podľa neho napísať aj operu, ku ktorej vzniklo niekoľko náčrtov (ústredná scéna, duet Romea a Júlie). No tento svoj zámer skladateľ nakoniec nezrealizoval a dielo nedokončil. Fantazijná predohra Romeo a Júlia sa stala dokladom neobyčajnej melodickej invencie plnej vrúcneho lyrizmu, bohatej rytmickej nápaditosti a neobyčajného majstrovstva orchestrácie ruského skladateľa.

Čajkovskij je autorom troch baletov – Labutie jazero op. 20 (1875 – 1876), Spiaca krásavica op. 66 (1888 – 1889) a Luskáčik op. 71 (1892). Práve tieto (jediné) tri balety skladateľa preslávili po celom svete ako „baletného tvorcu“, pričom ťažisko jeho tvorby samozrejme spočíva v iných, kvantitatívne obsiahlejších hudobných žánroch. Tvorba baletov však odhalila podnikavého ducha skladateľa, ktorý si veľmi rýchlo uvedomil, že hudobné čísla z baletov sa dajú dobre povyberať, nakombinovať a môžu tvoriť suity. Tie môžu byť interpretačne príťažlivé pre publikum i v mestách, kde sa nenachádza tanečný súbor a teda nie je možnosť naštudovať celý balet. V ďalšom rade je takto vytvorená suita veľmi dobre predajným artiklom pre vydavateľa a peniaze sa zídu veru každému skladateľovi.

Dňa 25. mája 1888 riaditeľ cárskeho Mariinského divadla v St. Peterburgu Ivan Alexandrovič Vsevoložskij kontaktoval skladateľa s ponukou adaptovať známy príbeh o Undine (Rusalke) do podoby baletu. Neskôr sa však rozhodli do baletnej formy spracovať príbeh podľa rozprávkovej predlohy francúzskeho spisovateľa Charlesa Perraulta Spiaca krásavica (naša Šípková Ruženka) z knihy Rozprávky Matky husi, ktorý bol v Rusku známy v prerozprávaní bratov Grimmovcov. Čajkovskij neváhal a ponuku prijal, hoci si bol vedomý, že jeho prvý balet Labutie jazero nebol prijatý s nadšením. Prvé náčrty podľa libreta Vsevoložského (ktorý príbeh obohatil o ďalšie rozprávkové bytosti, ako napr. Popoluška, Modrý vták, Modrofúz a i.) vznikli už v zimných mesiacoch roku 1888 vo Frolovskom a s orchestráciou baletu začal 30. mája 1889. Choreografom pôvodnej produkcie bol baletný majster Marius Petipa, ktorý Čajkovskému spísal rad hudobných požiadaviek. Premiéra baletu sa konala 15. januára 1890 v cárskom Mariinskom divadle pod taktovkou Riccarda Driga. Premiéra baletu Spiaca krásavica sa stretla s priaznivým ohlasom. Do roku 1903 bol tento balet druhým najobľúbenejším v repertoári cárskeho baletu a počas 10 rokov bol predvedený vyše dvestokrát. Spiaca krásavica je najdlhším baletom Čajkovského, ktorý po formálnej stránke tvorí prológ a tri dejstvá.

Vzhľadom na to, že ste spokojný s celou hudbou Spiacej krásavice, čo tak urobiť z nej jednu alebo dokonca dve suity?“ napísal po premiére baletu 26. februára 1890 Čajkovskij Piotrovi I. Jurgensonovi, svojmu hlavnému hudobnému vydavateľovi a priateľovi. „Ak áno,“ pokračoval skladateľ, „potom by som výber čísel zveril Zilotimu (pozn. ukrajinský klavirista, dirigent a pedagóg Alexander Ziloti)*. „Dirigent Engel už pred nejakým časom vyjadril záujem hrať takúto suitu vo svojom ,Aquariu‘. Usúdil som, že je tu záujem.“ V júni skladateľ žiada Jurgensona o trpezlivosť a navrhuje otázku suity riešiť po návrate do Petrohradu, aby si mohol vypočuť návrh zostavy suity od dirigenta Moritza Kellera (už v roku 1899 Keller zostavil z baletu suitu, avšak jednotlivé čísla rôznym spôsobom upravoval, skracoval a prepájal, čím nezodpovedali konkrétnym číslam baletnej hudby). Ani v októbri 1890 ešte skladateľ nebol rozhodnutý: „... *Bože, nemôžem sa rozhodnúť. Zvyčajne nie je pre mňa ťažké určiť, ktoré moje diela sú najlepšie. [...] V prípade Spiacej krásavice môžem povedať len toľko, že ma teší v celku od začiatku do konca. Najjednoduchším riešením by bolo vydať celú partitúru. [...] predovšetkým by mal vyjsť Valčík, potom Panorama a potom v tomto poradí: z prológu: 1) Pochod, 2) Tance víl, 3) Záverečná scéna z prvého dejstva: 1) Pas d’action, 2) Variácie Krásky, etc. etc. V každom prípade odmietam kompilovať z baletu suitu. Výtvor Engela je pot-pourri, ktoré nechcem; radšej by som vybral 4, 5 alebo 6 čísel, ktoré môžu byť samostatné ako nezávislé kompozície – čo je nemožné, alebo aspoň ja to nemôžem urobiť. Ak chcete mať suitu, potom sa musíte opäť obrátiť na Zilotiho...“. Počas života skladateľa nebol autorský koncept suity z baletu Spiaca krásavica realizovaný, a to napriek tomu, že v decembri 1899 Jurgenson pod egidou editora Zilotiho uviedol jednu suitu s piatimi číslami pre veľký symfonický orchester a tiež aranžmán pre klavír od Eduarda Langera. Prvé známe uvedenie Suity z baletu Spiaca krásavica, op. 66a sa konalo až 25. decembra 1907 v anglickom Bournemouthe pod taktovkou Dana Godfreya.

Labutie jazero, prvý balet skladateľa, mal premiéru vo februári roku 1877 vo Veľkom divadle (Boľšoj teatr). Dielo, ktoré je dnes najslávnejšie spomedzi troch baletov, vznikalo v priebehu dvoch rokov a jeho popularita začala narastať až po Čajkovského smrti, kedy ho znova naštudovali v Mariinskom divadle v Petrohrade. V liste Korsakovovi z roku 1875 sa dozvedáme, že hudbu k baletu si objednala Ruská hudobná spoločnosť a Čajkovskij potreboval peniaze, ktoré mu mali za dielo uhradiť. Zároveň však už dlhšie uvažoval o komponovaní v tomto žánri, takže práca preňho bola i príjemnou výzvou. Veľmi dobrý pocit mal i z prvých nácvikov v divadle, kedy si všimol, že v divadle sú jeho hudbou nadšení. Suita z baletu Labutie jazero, op. 20a sa sformovala na skladateľov podnet, keď si uvedomil, že by táto hudba mohla upadnúť do zabudnutia. V liste svojmu vydavateľovi Jurgensonovi navrhuje vydať suitu v dvoch verziách – ako symfonické dielo a tiež vo verzii pre štyri ruky. Podnetom k týmto činom bol francúzsky skladateľ Delibes, ktorý vytváral suity zo svojich baletov, aby tak dielo zachoval, nakoľko životnosť baletov bola v tých časoch ešte krátka. Jurgenson súhlasil, no k vydaniu diela došlo až po skladateľovej smrti. Dodnes nevieme, či časti suity nakoniec vybral sám alebo ich zostavil niekto iný.

Suita z baletu Luskáčik, op. 71a vznikla veľmi podobne ako dve predchádzajúce suity. Vianočný príbeh o Luskáčikovi a Myšom kráľovi na motívy poviedky Alexandra Dumasa, ktorý tak adaptoval pôvodnú temnú Hoffmanovu rozprávku. Choreografovi Mariusovi Ivanovičovi Petipovi sa Dumasov príbeh páčil, Čajkovskému sa libreto zas zdalo prislabé a detinské, preto sa mu dielo nekomponovalo ľahko. Luskáčik na orechy, ktorý sa zmení v Kláriných snoch do podoby vojačika – príbeh, v ktorom ožívajú neživé predmety a hlavnými aktérmi sú deti – inšpiroval skladateľa vo využití detských hudobných nástrojov (trúbka, kukučka, bubienky, malé činely). Okrem toho ešte v balete používa vtedy ešte málo vídaný nástroj čelesta. Po dlhom kompozičnom zápase pri tvorbe baletu a paralelnom komponovaní opier JolantaEugen Onegin sa v roku 1892 v Mariinskom divadle konala premiéra. Účinkovalo na nej viacero študentov Cárskej baletnej spoločnosti, Čajkovskij bol ich tanečnými výkonmi nadšený a traduje sa, že každému z nich venoval kôš plný sladkostí. Menej nadšené bolo publikum, ale to Čajkovskij očakával. Plány na vytvorenie suity mal už pri orchestrácii diela. Ako prvé rozpísal do partov orchestra časti, ktoré tvorili suitu a až následne dopísal zvyšok diela. Suita z baletu Luskáčik sa objavila na programe koncertu Ruskej hudobnej spoločnosti vo februári 1892. Koncert pozostával z Čajkovského diel, sám ho aj dirigoval a na programe mala byť pôvodne uvedená symfonická balada Vojvoda. Dielo však po jeho novembrovej premiére zničil a tak ho potreboval niečím rýchlo nahradiť. Výber hudby z komponovaného baletu prišiel vhod, suita sa dokonca pomerne rýchlo stala populárnou a často uvádzanou na domácich koncertných pódiách. Balet Luskáčik si verejnosť obľúbila až po roku 1960, kedy ho do vážnejšej podoby prepracoval choreograf Vasilij Vajnonen. Zaujímavosťou je, že meno hlavnej hrdinky Kláry sa naprieč krajinami mení, Dumas ju premenoval na Marie a v Rusku ju diváci poznajú pod prezývkou Máša.

Archív a redakcia SF

–––––
Bibliografický údaj: Archív a redakcia SF: Text ku koncertu 27. 1. 2022, in: Slovenská filharmónia, Cyklus C, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

  Životopisy

RASTISLAV ŠTÚR

absolvoval štúdium orchestrálneho dirigovania na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. V opere SND viacero rokov zastával funkciu riaditeľa (2018–2021) a šéfdirigenta (2008–2020). V roku 1996 tu debutoval v Boitovom Mefistofelovi, čo mu otvorilo rad ďalších možností. Naštudoval opery Dcéra pluku (Donizetti), Maškarný bál, Trubadúr a La traviata (Verdi), ktorú dirigoval aj na turné v Japonsku v roku 2004 (so sólistami Petrom Dvorským a Mariou Guleghinou), Barbier zo Sevilly (Rossini), Čarovná flauta (Mozart), Predaná nevesta (Smetana), Nabucco (Verdi), Andrea Chénier (Giordano), Panna Orleánska a Piková dáma (Čajkovskij), Faust a Margaréta (Gounod), Manon Lescaut a Triptych (Puccini), balety Andersen (Nedbal), Spartakus (Chačaturian), Sylfida (Løvenskjold), Romeo a Júlia (Prokofiev). Diriguje tu opery Tosca (Puccini), Così fan tutte (Mozart), Falstaff (Verdi), Lucia di Lammermoor (Donizetti), Werther (Massenet) a mnoho ďalších. Od roku 1999 pravidelne spolupracuje s Petrom Dvorským v celom rade predstavení v Opere SND a v rámci koncertov s najvýznamnejšími orchestrami na Slovensku, v Čechách a Rakúsku. Dirigoval Dvorského spoločné vystúpenia s Montserrat Caballé (2000), Gabrielou Beňačkovou (2002), Ilonou Tokody (2003) a Anatolijom Kotschergom (2006), ako aj spoločný koncert Evy Urbanovej a Jeleny Obrazcovovej v roku 2002. S PKF – Prague Philharmonia a Petrom Dvorským nahral CD „Vivere“. V roku 2017 dirigoval koncert v Smetanovej sále v Prahe so sólistami Bryanom Hymelom a Irinou Kyriakidou. So zahraničnými orchestrami často uvádza významné diela českej hudby. V roku 1999 naštudoval s Orchestre Philharmonique de Strasbourg Smetanovu Predanú nevestu v Opera National du Rhin s vybranými sólistami z celého sveta. V roku 2005 dirigoval Dvořákovo oratórium Svatební košile so São Paulo Symphony Orchestra (Eva Urbanová, Ľudovít Ludha, Peter Mikuláš). Spolu s čínskym orchestrom NCPA (National Centre for the Performing Arts) naštudoval Dvořákovu Rusalku (2016). Išlo o historicky prvé uvedenie českej opery v Číne a o prvé predvedenie opery s použitím 3D technológie na svete. Na konte má bohatú spoluprácu so zahraničnými orchestrami, opernými domami a poprednými sólistami. Absolvoval turné po Španielsku s orchestrami Czech Virtuosi (2001) a Janáčkovou filharmóniou Ostrava (2003). V roku 2004 dirigoval v opere v Grazi (Nápoj lásky; Donizetti), v Giessene (Barbier zo Sevilly; Rossini), v Essene (Così fan tutte; Mozart), koncertoval s Juhozápadnou nemeckou filharmóniou v Kostnici a sólistom Heinrichom Schiffom a s Moskovskou filharmóniou. Pravidelne spolupracuje so Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK, s ktorým absolvoval koncerty v Norimbergu (2003), Vroclave (2004) a Merseburgu (2005), turné po USA a vystúpenia v rámci festivalov Emy Destinnovej v Českých Budějoviciach (2008) a v Šanghaji (2013). S Českým národným symfonickým orchestrom a Ute Lemper vystúpil na festivale Prague Proms 2008, s Gabrielou Beňačkovou a Evou Urbanovou v berlínskom Konzerthause (2008), s Lawrencom Brownleem a Mojcou Erdmann v Prahe (2012). V roku 2014 dirigoval koncerty s Josephom Callejom v Prostějove a v Čajkovského sále v Moskve. Simon Keenlyside a Štefan Kocán boli sólistami koncertu s Českou filharmóniou, s ktorou sa predstavil v Smetanovej sále v Prahe 2015. Koncertoval aj s Cairo Symphony Orchestra v Káhire (2010) a s Ruským štátnym akademickým symfonickým orchestrom J. F. Svetlanova vo Veľkej sále Konzervatória v Moskve (2017). Pravidelne spolupracuje so Slovenskou filharmóniou v rámci rôznych koncertných cyklov, absolvoval s ňou aj koncerty v Kolíne nad Rýnom (2003 a 2005), v Interlakene (2005), Ingolstadte so sólistom Mischom Maiskym (2010), turné po Španielsku (2010 a 2016), koncert v Tonhalle v Zürichu s Editou Gruberovou, Pavlom Bršlíkom a Jozefom Bencim (2012), v Bruseli s Jolanou Fogašovou a Štefanom Kocánom (2016) a v Ríme s Daliborom Karvayom (2016). S orchestrom realizoval aj CD nahrávky s áriami v podaní Jolany Fogašovej (2000), s hudbou Georgea Gershwina a sólistom Marcelom Štefkom (2013) a s klavírnymi koncertmi Johanna Nepomuka Hummela a sólistom Andrewom Brownellom (2013). Je držiteľom Ceny Frica Kafendu 2011 za vynikajúce dirigentské výkony doma i v zahraničí, ako aj Krištáľového krídla za rok 2017 v kategórii Hudba.


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007– 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011– 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022 a 2023. V sezóne 2021/2022 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko).

Čajkovskij – Hudba z baletov

Štvrtok 27. 1. 2022, 19.00 h
C – Populárny cyklus, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie