Adventný koncertAdvent Concert

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

„Keď Viedenčan hovorí o kultúre, myslí hudbu, keď hovorí o umení, myslí opäť hudbu a hudbu má na mysli aj keď je reč o hodnotách, láske k vlasti, ľudskej duši a Bohu," píše sa v jednom z populárnych sprievodcov bývalou metropolou Habsburskej monarchie. Vďaka vášni pre hudbu spoločnej pre všetky spoločenské vrstvy a, samozrejme, vďaka pôsobeniu triumvirátu klasikov – Josepha Haydna (1732 – 1809), Wolfganga Amadea Mozarta (1756 – 1791) a Ludwiga van Beethovena (1770 – 1827) – bola na sklonku 18. storočia hlavným európskym mestom symfónie cisárska Viedeň. Tá sa stala domovom aj pre najvýznamnejších symfonikov nasledujúcej epochy romantizmu – Franza Schuberta, Johannesa Brahmsa (1833 – 1897), Antona Brucknera (1824 – 1896) a Gustava Mahlera (1860 – 1911). Franz Schubert bol spomedzi týchto hudobníkov jediný rodený Viedenčan. Pochádzal z hudbymilovnej učiteľskej rodiny a medzi jeho pedagógov patril aj vo svojej dobe vážený taliansky dvorský kapelník Antonio Salieri (1750 – 1825), dnes stále nespravodlivo známy najmä ako domnelý a menej nadaný Mozartov rival. Schubertov talent a inšpirácia boli zázračné bez ohľadu na to, na ktorú časť jeho krátkej – približne pätnásť rokov trvajúcej skladateľskej kariéry – sa pozrieme. Pieseň Grétka pri kolovrátku (Gretchen am Spinnrade), bez ktorej si len ťažko možno predstaviť repertoár veľkých speváčok 20. storočia od Christy Ludwig po Carolyn Sampson, skomponoval ako sedemnásťročný a rok pred svojou predčasnou smrťou, sužovaný ťažkou chorobou, vytvoril hneď niekoľko nesmrteľných diel: piesňový cyklus Zimná cesta (Winterreise), 9. symfóniu, Violončelové kvinteto a trojicu neskorých klavírnych sonát. Kým Schubertove piesne, zbory a kratšie klavírne kompozície si na meniacom sa hudobnom trhu našli svoje miesto i priaznivcov z radov mešťanov, aristokracie i hudobníkov pomerne rýchlo, s komornou hudbou a symfóniami skladateľa to (nielen) v Beethovenovej Viedni bolo komplikovanejšie. Táto časť Schubertovho kompozičného odkazu si musela na svoje objavenie počkať niekoľko dekád. „Ach, Klára, dnes som sa ocitol v raji! Hrala sa Schubertova symfónia. Kiež by si tu mohla byť, pretože svoje pocity nedokážem vyjadriť slovami. Nástroje spievali ako hlasy inteligentných ľudí a inštrumentácia bola hodná Beethovena. A tá dĺžka, tie nebeské dimenzie tejto hudby! Je to ako štvorzväzkový román... Niet nič, čo by som si želal viac, než aby ty si bola mojou ženou a ja som komponoval takéto symfónie," napísal nemecký skladateľ Robert Schumann (1810 – 1856), ktorý v roku 1839 vo Viedni objavil a následne v Lipsku nechal uviesť Schubertove posledné dokončené symfonické dielo s magickým poradovým číslom deväť. Prvý skladateľov pokus o skomponovanie symfónie siaha do rokov 1811 – 1812, no podobne ako mnohé iné Schubertove diela, aj táto skladba ostala nedokončená. _ Symfónia č. 5 B dur D. 485 _ pochádza z roku 1816, kedy mladý hudobník definitívne zanechal učiteľské povolanie, odsťahoval sa z rodičovského domu a začal žiť búrlivým životom bohémskeho umelca. Neodmysliteľne do neho patrili priatelia a večierky s hudbou, ktoré sa rýchlo stali známymi ako „schubertiády". Vo Viedni sa hudobnému dedičstvu Haydna, Mozarta a Beethovena prakticky nedalo uniknúť. Spomedzi týchto majstrov mal Schubert najbližšie k Mozartovi. Beethovena sledoval z úctivej vzdialenosti ako „najväčšieho nemeckého skladateľa", no prinajmenšom pri jednej príležitosti sa s istou dávkou rezervovanosti vyjadril o „excentrickosti" jeho hudby. Začiatkom júna roku 1816, kedy, ani nie pol roka po Štvrtej, vzniká aj Piata symfónia, navštívil Schubert koncert z Mozartových komorných diel, ktorý na neho urobil veľký dojem. „Priezračný a krásny deň, ktorý so mnou ostane po zvyšok môjho života (...) Ó, Mozart, nesmrteľný Mozart!," zapísal si do denníka o zážitkoch z hudby, ktorá mala podľa neho silu pozdvihnúť ducha, rozjasniť temnotu nádejou a dôverou a prinášať upokojujúce obrazy lepšieho života. Tieto slová (a Mozartov duch) akoby sa zrkadlili aj v hudbe Schubertovej Piatej symfónie – v ľahkosti hlavnej témy (Allegro), v lyrickej pomalej časti s nádychom melanchólie (Andante con moto), v ktorej cez odvážne modulácie skladateľ postupne prevedie poslucháča vzdialenejšími harmonickými krajinami, v chromatickom menuete s pastorálne znejúcim triom (za vzor tejto časti možno považovať Menuet z Mozartovej Symfónie g mol KV 550) a v záverečnom brisknom finále (Allegro vivace), ktoré svojou hravosťou pripomenie iného veľkého klasika, Josepha Haydna.

Keď sa Wolfgang Amadeus Mozart po dramatickom rozchode so salzburským arcibiskupom v roku 1781 natrvalo usadil vo Viedni, bol autorom vyše štyroch desiatok symfónií. Prvé skomponoval už ako deväťročný počas návštevy Londýna v polovici 60. rokov 18. storočia, väčšina však vznikla neskôr, prevažne pre potreby salzburského dvora. Počas rokov vo Viedni, od svojho príchodu až po predčasnú smrť v roku 1791, sa Mozart venoval najmä komponovaniu opier a klavírnych koncertov a zložil už len šesť symfonických opusov – symfónie „Haffnerovu", „Lineckú", „Pražskú" a posledné tri – Es dur (KV 543), g mol (KV 550) a C dur (KV 551), známu aj ako „Jupiter". Tieto skladby, v ktorých Mozart prekračuje obvyklé hranice žánru, s ľahkosťou génia spájajúc intímnosť komornej hudby, virtuozitu koncertantného štýlu i dramatickosť opery, vznikli počas dvoch mesiacov v lete roku 1788. Stále nie je celkom isté, čo presne, aká príležitosť či objednávka, skladateľa inšpirovali k vytvoreniu diel naplno využívajúcich potenciál orchestra (ako ansámblu i zoskupenia sólových hráčov). Autori v 19. storočí sa domnievali, že Mozart posledné tri symfónie napísal bez vyhliadky na uvedenie, len na základe vnútornej motivácie – tvrdí to v skladateľovej biografii ešte Alfred Einstein, čo však nekorešpondovalo s tým, ako skladateľ obvykle pracoval. Legendárny rakúsky dirigent Nikolaus Harnoncourt (1929 – 2016) bol presvedčený, že trojica diel vytvára navzájom sa dopĺňajúci symfonický triptych. Hudobní historici len relatívne nedávno zistili, že všetky tri skladby boli určené na subskripčné koncerty „v kasíne", pričom mohlo ísť o viedenské kasína v Trattnerhofe alebo na Spiegelgasse. Medzi romantizujúce mýty o živoriacom a nepochopenom géniovi, ktoré sú v súvislosti s Mozartom stále rozšírené, tak pravdepodobne patrí aj predstava, že skladateľ svoje posledné symfónie nikdy nepočul. Podľa amerického muzikológa H. C. Robbinsa Landona (1926 – 2009) tejto teórii odporujú napríklad vstupenky, ktoré skladateľ poslal Michaelovi Puchbergovi, od ktorého si v čase vzniku diel často požičiaval peniaze, ale tiež verzia Symfónie č. 40 g mol, KV 550 s pridanými klarinetmi (možno pre bratov Stadlerovcov) a prepracovanými partmi dychových nástrojov. V roku 2011 vyšla štúdia Milady Jonášovej, v ktorej autorka na základe objavenej korešpondencie viedenského hudobníka Johanna Wenzela (1762 – 1831) priniesla informáciu, že toto dielo zaznelo na koncerte usporiadanom vo Viedni známym mecénom hudby a diplomatom, barónom Gottfriedom van Swietenom (1733 – 1803) – milovníkom a znalcom hudby Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händla a Carla Philippa Emanuela Bacha, ktorý sa okrem Mozarta stýkal aj s Haydnom a Beethovenom. Produkcia však pravdepodobne zaveľa nestála, pretože Mozart podľa Wenzelovho svedectva odišiel z koncertu nespokojný. Mozartovo predposledné symfonické dielo predstavuje vo viacerých ohľadoch enigmu, napokon ako viaceré kompozície tohto skladateľa. Mozart skomponoval len dve symfónie v molových tóninách, obidve – a pravdepodobne nie náhodou – v tónine g mol (druhou symfóniou je „Sturm und Drang" symfónia KV 183 z roku 1773). Podľa dobových teoretikov Voglera (1781) a Schubarta (1784/1785) sa tónina g mol spájala s emóciou smútku. Takto Mozartovu hudbu chápe aj renomovaný znalec klasicizmu Charles Rosen (1927 – 2012) – ako dielo „vášne, násilia a žiaľu". Dramatický potenciál tóniny, ktorú obľubovali už skladatelia tzv. Neapolskej školy a inšpirovala symfonické opusy viacerých talentovaných hudobníkov 18. storočia (Beck, Dittersdorf, Fils, Haydn, Koželuh, Mysliveček, Richter, Wagenseil, Vaňhal) využil Mozart vo svojej symfónii bezozvyšku. Pochopili to už súčasníci. Taliansky klavirista Muzio Clementi (1752 – 1832) a istý čas i Mozartov rival, po zoznámení sa s komornou úpravou symfónie napísal, že týmto dielom boli dosiahnuté hranice hudby a prekonané všetko, čo napísali majstri minulosti i súčasnosti. Intenzita výrazu prvej časti (Molto Allegro), v ktorej rytmus hlavnej témy pripomína Cherubínovu áriu Non so più cosa son cosa faccio z Figarovej svadby, chromatika v lyrickej pomalej časti s nádychom melanchólie (Andante), nekonvenčný menuet pretkaný kontrapunktom a plný vzdoru i nepokojné finále tvoria celok, v ktorom hudba „spieva a tancuje, pýta sa a odpovedá, zmĺkne a opäť sa rozoznie, je veselá i smutná, temná i jasná, tragická i oslobodzujúca, zarmútená i utešujúca – koľko slov a charakteristík by sme pre ňu dokázali nájsť. Koľko pomenovaní pre znejúci zmyslový výraz života, ktorým Mozartova hudba je a ktorý je taký ako sme my. No my sme jej súčasťou len vtedy, keď nás objíme svojou krásou...“ (H. H. Eggebrecht).

Andrej Šuba