Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ AUDIO – 00:54:35 ] [ AUDIO – 00:54:35 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Keď Viedenčan hovorí o kultúre, myslí hudbu, keď hovorí o umení, myslí opäť hudbu a hudbu má na mysli aj keď je reč o hodnotách, láske k vlasti, ľudskej duši a Bohu," píše sa v jednom z populárnych sprievodcov bývalou metropolou Habsburskej monarchie. Vďaka vášni pre hudbu spoločnej pre všetky spoločenské vrstvy a, samozrejme, vďaka pôsobeniu triumvirátu klasikov – Josepha Haydna (1732 – 1809), Wolfganga Amadea Mozarta (1756 – 1791) a Ludwiga van Beethovena (1770 – 1827) – bola na sklonku 18. storočia hlavným európskym mestom symfónie cisárska Viedeň. Tá sa stala domovom aj pre najvýznamnejších symfonikov nasledujúcej epochy romantizmu – Franza Schuberta, Johannesa Brahmsa (1833 – 1897), Antona Brucknera (1824 – 1896) a Gustava Mahlera (1860 – 1911). Franz Schubert bol spomedzi týchto hudobníkov jediný rodený Viedenčan. Pochádzal z hudbymilovnej učiteľskej rodiny a medzi jeho pedagógov patril aj vo svojej dobe vážený taliansky dvorský kapelník Antonio Salieri (1750 – 1825), dnes stále nespravodlivo známy najmä ako domnelý a menej nadaný Mozartov rival. Schubertov talent a inšpirácia boli zázračné bez ohľadu na to, na ktorú časť jeho krátkej – približne pätnásť rokov trvajúcej skladateľskej kariéry – sa pozrieme. Pieseň Grétka pri kolovrátku (Gretchen am Spinnrade), bez ktorej si len ťažko možno predstaviť repertoár veľkých speváčok 20. storočia od Christy Ludwig po Carolyn Sampson, skomponoval ako sedemnásťročný a rok pred svojou predčasnou smrťou, sužovaný ťažkou chorobou, vytvoril hneď niekoľko nesmrteľných diel: piesňový cyklus Zimná cesta (Winterreise), 9. symfóniu, Violončelové kvinteto a trojicu neskorých klavírnych sonát. Kým Schubertove piesne, zbory a kratšie klavírne kompozície si na meniacom sa hudobnom trhu našli svoje miesto i priaznivcov z radov mešťanov, aristokracie i hudobníkov pomerne rýchlo, s komornou hudbou a symfóniami skladateľa to (nielen) v Beethovenovej Viedni bolo komplikovanejšie. Táto časť Schubertovho kompozičného odkazu si musela na svoje objavenie počkať niekoľko dekád. „Ach, Klára, dnes som sa ocitol v raji! Hrala sa Schubertova symfónia. Kiež by si tu mohla byť, pretože svoje pocity nedokážem vyjadriť slovami. Nástroje spievali ako hlasy inteligentných ľudí a inštrumentácia bola hodná Beethovena. A tá dĺžka, tie nebeské dimenzie tejto hudby! Je to ako štvorzväzkový román... Niet nič, čo by som si želal viac, než aby ty si bola mojou ženou a ja som komponoval takéto symfónie," napísal nemecký skladateľ Robert Schumann (1810 – 1856), ktorý v roku 1839 vo Viedni objavil a následne v Lipsku nechal uviesť Schubertove posledné dokončené symfonické dielo s magickým poradovým číslom deväť. Prvý skladateľov pokus o skomponovanie symfónie siaha do rokov 1811 – 1812, no podobne ako mnohé iné Schubertove diela, aj táto skladba ostala nedokončená. _ Symfónia č. 5 B dur D. 485 _ pochádza z roku 1816, kedy mladý hudobník definitívne zanechal učiteľské povolanie, odsťahoval sa z rodičovského domu a začal žiť búrlivým životom bohémskeho umelca. Neodmysliteľne do neho patrili priatelia a večierky s hudbou, ktoré sa rýchlo stali známymi ako „schubertiády". Vo Viedni sa hudobnému dedičstvu Haydna, Mozarta a Beethovena prakticky nedalo uniknúť. Spomedzi týchto majstrov mal Schubert najbližšie k Mozartovi. Beethovena sledoval z úctivej vzdialenosti ako „najväčšieho nemeckého skladateľa", no prinajmenšom pri jednej príležitosti sa s istou dávkou rezervovanosti vyjadril o „excentrickosti" jeho hudby. Začiatkom júna roku 1816, kedy, ani nie pol roka po Štvrtej, vzniká aj Piata symfónia, navštívil Schubert koncert z Mozartových komorných diel, ktorý na neho urobil veľký dojem. „Priezračný a krásny deň, ktorý so mnou ostane po zvyšok môjho života (...) Ó, Mozart, nesmrteľný Mozart!," zapísal si do denníka o zážitkoch z hudby, ktorá mala podľa neho silu pozdvihnúť ducha, rozjasniť temnotu nádejou a dôverou a prinášať upokojujúce obrazy lepšieho života. Tieto slová (a Mozartov duch) akoby sa zrkadlili aj v hudbe Schubertovej Piatej symfónie – v ľahkosti hlavnej témy (Allegro), v lyrickej pomalej časti s nádychom melanchólie (Andante con moto), v ktorej cez odvážne modulácie skladateľ postupne prevedie poslucháča vzdialenejšími harmonickými krajinami, v chromatickom menuete s pastorálne znejúcim triom (za vzor tejto časti možno považovať Menuet z Mozartovej Symfónie g mol KV 550) a v záverečnom brisknom finále (Allegro vivace), ktoré svojou hravosťou pripomenie iného veľkého klasika, Josepha Haydna.

Keď sa Wolfgang Amadeus Mozart po dramatickom rozchode so salzburským arcibiskupom v roku 1781 natrvalo usadil vo Viedni, bol autorom vyše štyroch desiatok symfónií. Prvé skomponoval už ako deväťročný počas návštevy Londýna v polovici 60. rokov 18. storočia, väčšina však vznikla neskôr, prevažne pre potreby salzburského dvora. Počas rokov vo Viedni, od svojho príchodu až po predčasnú smrť v roku 1791, sa Mozart venoval najmä komponovaniu opier a klavírnych koncertov a zložil už len šesť symfonických opusov – symfónie „Haffnerovu", „Lineckú", „Pražskú" a posledné tri – Es dur (KV 543), g mol (KV 550) a C dur (KV 551), známu aj ako „Jupiter". Tieto skladby, v ktorých Mozart prekračuje obvyklé hranice žánru, s ľahkosťou génia spájajúc intímnosť komornej hudby, virtuozitu koncertantného štýlu i dramatickosť opery, vznikli počas dvoch mesiacov v lete roku 1788. Stále nie je celkom isté, čo presne, aká príležitosť či objednávka, skladateľa inšpirovali k vytvoreniu diel naplno využívajúcich potenciál orchestra (ako ansámblu i zoskupenia sólových hráčov). Autori v 19. storočí sa domnievali, že Mozart posledné tri symfónie napísal bez vyhliadky na uvedenie, len na základe vnútornej motivácie – tvrdí to v skladateľovej biografii ešte Alfred Einstein, čo však nekorešpondovalo s tým, ako skladateľ obvykle pracoval. Legendárny rakúsky dirigent Nikolaus Harnoncourt (1929 – 2016) bol presvedčený, že trojica diel vytvára navzájom sa dopĺňajúci symfonický triptych. Hudobní historici len relatívne nedávno zistili, že všetky tri skladby boli určené na subskripčné koncerty „v kasíne", pričom mohlo ísť o viedenské kasína v Trattnerhofe alebo na Spiegelgasse. Medzi romantizujúce mýty o živoriacom a nepochopenom géniovi, ktoré sú v súvislosti s Mozartom stále rozšírené, tak pravdepodobne patrí aj predstava, že skladateľ svoje posledné symfónie nikdy nepočul. Podľa amerického muzikológa H. C. Robbinsa Landona (1926 – 2009) tejto teórii odporujú napríklad vstupenky, ktoré skladateľ poslal Michaelovi Puchbergovi, od ktorého si v čase vzniku diel často požičiaval peniaze, ale tiež verzia Symfónie č. 40 g mol, KV 550 s pridanými klarinetmi (možno pre bratov Stadlerovcov) a prepracovanými partmi dychových nástrojov. V roku 2011 vyšla štúdia Milady Jonášovej, v ktorej autorka na základe objavenej korešpondencie viedenského hudobníka Johanna Wenzela (1762 – 1831) priniesla informáciu, že toto dielo zaznelo na koncerte usporiadanom vo Viedni známym mecénom hudby a diplomatom, barónom Gottfriedom van Swietenom (1733 – 1803) – milovníkom a znalcom hudby Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händla a Carla Philippa Emanuela Bacha, ktorý sa okrem Mozarta stýkal aj s Haydnom a Beethovenom. Produkcia však pravdepodobne zaveľa nestála, pretože Mozart podľa Wenzelovho svedectva odišiel z koncertu nespokojný. Mozartovo predposledné symfonické dielo predstavuje vo viacerých ohľadoch enigmu, napokon ako viaceré kompozície tohto skladateľa. Mozart skomponoval len dve symfónie v molových tóninách, obidve – a pravdepodobne nie náhodou – v tónine g mol (druhou symfóniou je „Sturm und Drang" symfónia KV 183 z roku 1773). Podľa dobových teoretikov Voglera (1781) a Schubarta (1784/1785) sa tónina g mol spájala s emóciou smútku. Takto Mozartovu hudbu chápe aj renomovaný znalec klasicizmu Charles Rosen (1927 – 2012) – ako dielo „vášne, násilia a žiaľu". Dramatický potenciál tóniny, ktorú obľubovali už skladatelia tzv. Neapolskej školy a inšpirovala symfonické opusy viacerých talentovaných hudobníkov 18. storočia (Beck, Dittersdorf, Fils, Haydn, Koželuh, Mysliveček, Richter, Wagenseil, Vaňhal) využil Mozart vo svojej symfónii bezozvyšku. Pochopili to už súčasníci. Taliansky klavirista Muzio Clementi (1752 – 1832) a istý čas i Mozartov rival, po zoznámení sa s komornou úpravou symfónie napísal, že týmto dielom boli dosiahnuté hranice hudby a prekonané všetko, čo napísali majstri minulosti i súčasnosti. Intenzita výrazu prvej časti (Molto Allegro), v ktorej rytmus hlavnej témy pripomína Cherubínovu áriu Non so più cosa son cosa faccio z Figarovej svadby, chromatika v lyrickej pomalej časti s nádychom melanchólie (Andante), nekonvenčný menuet pretkaný kontrapunktom a plný vzdoru i nepokojné finále tvoria celok, v ktorom hudba „spieva a tancuje, pýta sa a odpovedá, zmĺkne a opäť sa rozoznie, je veselá i smutná, temná i jasná, tragická i oslobodzujúca, zarmútená i utešujúca – koľko slov a charakteristík by sme pre ňu dokázali nájsť. Koľko pomenovaní pre znejúci zmyslový výraz života, ktorým Mozartova hudba je a ktorý je taký ako sme my. No my sme jej súčasťou len vtedy, keď nás objíme svojou krásou...“ (H. H. Eggebrecht).

Andrej Šuba

–––––
Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 5. 12. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus SKO, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

  Životopisy

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u Karla Österreichera, kurz zborového dirigovania u Jana Wierszyłowského a doktorandské štúdium u Bohdana Warchala. Po ukončení štúdia dva roky pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie. V roku 2001 prevzal po Bohdanovi Warchalovi post umeleckého vedúceho Slovenského komorného orchestra. Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfonica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, hosťovsky vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, orchestrom PKF – Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkovou filharmóniou Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít s orchestrami a účinkovaním v sólových recitáloch má umelec bohaté skúsenosti aj v oblasti komornej hry, ktoré získal predovšetkým ako primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, od r. 1987 ako spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria. Stál pri zrode Kubínovho kvarteta (na violovom poste) a niekoľko rokov hral tiež v súbore Musica aeterna. V rokoch 1992 – 1996 pôsobil ako umelecký vedúci komorného orchestra mesta Bratislavy Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. V roku 2012 mu bola udelená Cena Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha. Získal tiež cenu Cieszynit Uznania 2019 za mimoriadnu reprezentáciu regiónu Tešínskeho Sliezska v zahraničí.

Ako pedagóg pôsobil v rokoch 1987 – 1998 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v rokoch 1999 – 2003 a 2007 – 2009 bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V r. 2001 viedol interpretačné majstrovské kurzy pre profesionálnych orchestrálnych hráčov na Affinis Music Festivale v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra uskutočňuje mnohé zaujímavé projekty, pre slovenské publikum objavuje doposiaľ neuvedené diela svetovej hudobnej literatúry, významnou mierou sa podieľa na uvádzaní nových diel slovenských autorov. Inicioval cyklus koncertov v chrámoch a tiež koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Od roku 2004, stého výročia úmrtia Antonína Dvořáka, opakovane uvádza jeho Biblické piesne v zborovom unisone na pôde Slovenskej filharmónie, ale aj ako projekt otvorený pre široký okruh záujemcov, napr. na festivale Pohoda 2018 za účasti vyše 250 spevákov. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.


SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Pod vedením majstra Warchala sa sformoval na popredného predstaviteľa slovenského interpretačného umenia v zahraničí. V roku 2001 prevzal vedenie orchestra Ewald Danel.

Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie, účinkovania na festivaloch a koncertných turné v zahraničí, orchester uskutočňuje mnohé mimoriadne zaujímavé koncertné projekty. Po prvýkrát na Slovensku predniesol na jednom koncerte kompletné Bachove Orchestrálne suity a Brandenburské koncerty. Postupne uviedol všetky concerti grossi G. F. Händla, A. Corelliho a raritný komplet sláčikových symfónií mladého F. Mendelssohna Bartholdyho, opakovane uviedol Händlovo oratórium Mesiáš. Pre slovenské publikum objavil mnohé, doteraz na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, uskutočnil slovenskú premiéru diela „Osem ročných období" A. Vivaldiho a A. Piazzollu, vo vlastnom aranžmáne viackrát uviedol piesne J. Ježka. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako šesťdesiat skladieb.

Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage a Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu neprofesionálnych zborov. Spolupráca so zbormi sa medzičasom rozšírila i do úspešnej kooperácie s neprofesionálnymi komornými orchestrami a v posledných rokoch sa realizuje v celoslovenskom meradle.

Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Dóme sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením; spolupracuje s významnými slovenskými, či zahraničnými sólistami. Okrem toho sa každoročne venuje príprave a realizácii koncertov pre deti a mládež v pravidelných koncertných cykloch Slovenskej filharmónie a v spolupráci s Detskou univerzitou v Bratislave. V marci 2019 premiéroval SKO spolu s Jurajom Kukurom hudobno-dramatické predstavenie „Biblia" v Divadle Aréna, ktoré uvádzajú aj na rôznych festivaloch na Slovensku a v Českej republike.

V nedávnom období SKO koncertoval v Japonsku, Južnej Kórei, Francúzsku, Španielsku, Nemecku, Švajčiarsku a Českej republike. Vo februári 2021 na Slávnostnom koncerte k 60. výročiu založenia SKO uviedol rovnaký program, aký zaznel na prvom koncerte SKO vo februári 1961. V sezóne 2021/2022 plánuje koncerty po Slovensku, Taliansku a Poľsku. Počuť ho budeme môcť i na festivaloch BHS a Prešovská hudobná jar.

Adventný koncert

Nedeľa 5. 12. 2021, 16.00 h
SKO – Slovenský komorný orchester, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

ProgramProgram
Franz SchubertFranz Schubert (1797–1828)
  Symfónia č. 5 B dur, D. 485 Symphony No. 5 B-flat major, D. 485
  AllegroAllegro
  Andante con motoAndante con moto
  Menuetto: Allegro moltoMenuetto: Allegro molto
  Allegro vivaceAllegro vivace
Wolfgang Amadeus MozartWolfgang Amadeus Mozart (1756–1791)
  Symfónia č. 40 g mol, KV 550 Symphony No. 40 in G minor, KV 550
  Molto allegroMolto allegro
  AndanteAndante
  Menuetto. Allegretto – TrioMenuetto. Allegretto – Trio
  Finale. Allegro assaiFinale. Allegro assai

Piata symfónia Franza Schuberta bola v 19. storočí známa ako „symfónia bez trúbok a bicích“, no absentujú v nej i klarinety. Zo všetkých autorových symfónií vyžaduje najmenšie obsadenie. Dielo si získalo obdiv najmä vďaka Schubertovej nesmiernej melodickej invencii, odvážnej harmónii a majstrovskej polyfónii. Elegancia niektorých melodických línií i celkový charakter symfónie bývajú často prirovnávané k Mozartovmu kompozičnému štýlu. O inšpiračnom vplyve Mozarta na mladého Schuberta svedčia aj skladateľove vyznania v jeho denníku z obdobia, kedy na Piatej symfónii pracoval. Obsadenie Schubertovej Piatej sa zhoduje s obsadením 1. verzie (bez klarinetov) Štyridsiatej symfónie g mol Wolfganga Amadea Mozarta, ktorá sa radí k autorovým obsahovo i výrazovo najintenzívnejším dielam. Symfónia g mol, KV 550 patrí do Mozartovej záverečnej symfonickej trilógie. Naplno sa v nej odzrkadľuje skladateľov vrcholný štýl, v ktorom sa oveľa výraznejšie než predtým prikláňa k tragickejším výrazovým polohám a kontrapunktu.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production, kamerycamera, striheditor, RenátaRenáta BeličováBeličová réžiavideo producer
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021