Skriabin / Mosolov / SibeliusSkriabin / Mosolov / Sibelius

[ Autor textu: Ivan Marton ]

„Skriabin, to je neobyčajný kompozičný zjav – sťa ohnivý meteor či kométa“ – týmito slovami charakterizoval skladateľa známy poľský hudobný publicista Stefan Kisielewski. Tvorca, ktorý v Rusku v období pred I. svetovou vojnou pôsobil svojou hudbou ako mystický prorok, otvárajúci pred ľudstvom prostredníctvom hlbokých religiózno-filozofických úvah nové pohľady na kultúru a synkretické umenie. Pri počúvaní jeho symfonických diel sa poslucháčovi pred očami vynárajú, či mali by sa vynárať, zvláštne farebné kombinácie, ktorými chcel skladateľ pôsobiť na jeho imagináciu a spájať sluchové i vizuálne dojmy. Alexander Skriabin pochádzal zo starého ruského šľachtického rodu. Narodil sa v Moskve, matka, talentovaná klaviristka, zomrela, keď mal chlapec čosi vyše roka. Otec, kariérny diplomat, sa znova oženil, presídlil na Ďaleký východ a synovu výchovu prenechal starým rodičom. Mladý Skriabin už ako dieťa trávil za klavírom celé hodiny a v úkryte pod nástrojom fascinovane študoval jeho vnútornú konštrukciu. Prvé diela napísal ešte pred vstupom na moskovské konzervatórium, kde študoval v klavírnej triede slávneho pedagóga Vasilija Safonova. Skriabin bol klavírom doslova posadnutý, svojmu milovanému nástroju venoval celé svoje kompozičné tvorivé úsilie. Štúdium klavírnej hry na konzervatóriu ukončil so zlatou medailou, no štúdium skladby v triede Antona Arenského nedokončil a školu opustil bez záverečného diplomu. Tento fakt však nijako neovplyvnil závratnú popularitu Skriabinových neskorších symfonických opusov. Ujali sa ich významní svetoví dirigenti (premiéru 3. symfónie napr. v Paríži uviedol legendárny Arthur Nikisch) a skladateľovo posledné orchestrálne dielo, opulentná Poéma extázy, op. 54 dodnes dvíha poslucháčov zo sedadiel. Skriabin zomrel v Moskve ako štyridsaťtriročný na náhlu krvnú sepsu. Impresívnu miniatúru Snenie, op. 24 napísal skladateľ v novembri 1898; bol to jeho prvý pokus o orchestrálnu sadzbu. Skladba zaujala Rimského-Korsakova, ktorý ju premiérovo dirigoval na koncerte 5. decembra 1898 v Sankt Peterburgu.

Koniec dvadsiatych rokov minulého storočia znamenal pre široké vrstvy umelcov v bývalom Sovietskom zväze obdobie slobody, mohutného kultúrneho rozmachu a vrcholného rozkvetu zaujímavých avantgardných tendencií vo všetkých oblastiach. Znie to takmer nepravdepodobne, no stalinský teror sa v tom čase ešte iba začínal: diktátor bol zaneprázdnený bojom s trockistami a výtvarníkom, divadelníkom, filmárom, literátom a hudobníkom nevenoval pozornosť (v obdobnej situácii sa ocitla v posledných rokoch svojej existencie aj nemecká Weimarská republika, keď umenie, na rozdiel od žalostného stavu hospodárstva a politiky, utešene prekvitalo, kým v januári 1933 nedošlo k náhlemu totalitnému zvratu). Medzi ruskými skladateľmi sa popri Šostakovičovi (Prokofiev a Stravinskij boli už v exile) presadili vtedy najmä dvaja autori, takmer rovesníci s podobným osudom – Gavriil Popov (1904–1972) a Alexander Mosolov. Ich mená poznajú dnes už iba naslovovzatí znalci. Obaja začínali svoju tvorivú púť ako tvrdí avantgardisti, oboch v mladých rokoch spájala spoločenská rebélia a opilecké výtržnosti, obaja neskôr podľahli politickému tlaku, rezignovali a začali písať hudbu v duchu princípov socialistického realizmu. Kým Gavriil Popov upadol po vylúčení zo Zväzu skladateľov veľmi skoro do zabudnutia, v ktorom ho sužovala depresia a svoj život dožil na okraji spoločnosti, takmer v chudobe, Mosolovova životná a tvorivá dráha bola pestrejšia. Narodil sa v ukrajinskom Kyjeve do rodiny vyššej strednej triedy a ako tínedžer sa stretol s Leninom. Po revolúcii sa pridal k vojskám Červenej armády a počas občianskej vojny bojoval na ukrajinskom i poľskom fronte. Ešte pred demobilizáciou v roku 1921 ho za hrdinstvo na bojisku dvakrát vyznamenali Radom červenej zástavy. Neskôr presídlil do Moskvy, kde študoval na konzervatóriu v kompozičnej triede Reinholda Gliera a Nikolaja Miaskovského. Svoj mimoriadny a vysoko oceňovaný hudobný talent však utápal v alkohole, barových bitkách a v milostných avantúrach. V roku 1932, po jednom z mnohých incidentov, napísal list Stalinovi, v ktorom ho požiadal o možnosť vycestovať do cudziny, „kde by som mohol lepšie slúžiť sovietskej kultúre“ (o čosi podobné sa, rovnako neúspešne, pokúsil známy prozaik Michail Bulgakov). Nasledovalo vylúčenie zo Zväzu skladateľov a zákaz uvádzania skladateľových diel. Mosolov sa pred autoritami pokajal a na dôkaz svojho prerodu presídlil do sovietskej Strednej Ázie, kde sa venoval štúdiu folklórnej hudby. Ani to mu však nepomohlo. V novembri 1937 ho zatkli za údajnú kontrarevolučnú činnosť a odsúdili na osem rokov nútených prác. Na zásah Gliera a Miaskovského, ktorí v prospech Mosolova vášnivo interpelovali najvyššie politické miesta, sa mladý autor po ôsmich mesiacoch dostal z trestného tábora na slobodu, no ďalších päť rokov strávil vo vyhnanstve. Tam sa jeho prerod z nekompromisného rebelanta na konvenčného skladateľa sovietskeho strihu definitívne zavŕšil; začal komponovať agitky a ďalšie, ideologicky spoľahlivé opusy. Do hudobnej histórie tak Alexander Mosolov vstúpil ako autor jediného diela – futuristického symfonického obrazu Fabrika z roku 1926.

Koncert pre harfu a orchester vznikol v roku 1939 a nesie výsostné znaky skladateľovho neskorého, teda „pacifikovaného“ kompozičného štýlu. Po bývalom búrlivákovi v tomto kváziromantickom diele už nenájdeme ani stopu. Koncert ešte pred vojnou premiérovala v Moskve známa ruská harfistka Viera Dulová, no potom sa partitúra i party diela stratili a skladba upadla do zabudnutia. Za jej renesanciu vďačíme dirigentovi Arthurovi Arnoldovi a americkej sólistke Taylor Ann Fleshman, ktorí materiál koncertu objavili, zrekonštruovali a za sprievodu Moskovského symfonického orchestra premiérovo uviedli 26. januára 2019 v Moskve.

Škandinávske krajiny nemali v 19. storočí šťastie na veľkých symfonikov. Na severe Európy žili a tvorili zväčša majstri menšieho formátu, ktorí sa z koncertného repertoáru postupne vytratili (môžeme tu uviesť mená Niels Wilhelm Gade, Franz Berwald či Wilhelm Stenhammar). Ako skutoční velikáni sa tak v symfonickom žánri presadili len tri severské skladateľské osobnosti: Dán Carl Nielsen, Nór Edvard Grieg a Fín Jean Sibelius. Všetkých troch spája významná črta, ktorá charakterizuje aj vyššie menovanú trojicu tých malých: svoje hudobné štúdiá absolvovali v nemeckých krajinách a po celý život mali k nemeckej orchestrálnej hudbe blízko. Jean Sibelius je vo svojej krajine dodnes uctievaný ako národná celebrita, ktorá sa významnou mierou zaslúžila o rozvoj klasickej hudby a jeho tvorba sa stala symbolom boja za nezávislosť krajiny až do tej miery, že sa skladateľova podobizeň ocitla aj na fínskych bankovkách (pred zavedením eura každú stomarkovú bankovku zdobila monumentálna Sibeliova hlava). Sibelius bol však ako autor veľmi zraniteľný, trpel depresiami a častými melancholickými náladami, ktoré zaháňal liekmi a masívnym príklonom k alkoholu. Hoci sa dožil vysokého veku, krátko po dovŕšení šesťdesiatky prestal komponovať a v štyridsiatych rokoch minulého storočia dokonca spálil podstatnú časť svojej tvorby. Veľkosť jeho zjavu neznižuje ani skutočnosť, že vo svojom obdive k nemeckej kultúre zašiel tak ďaleko, že podporil nacistické obsadzovanie Európy a prijímal pocty nacistických pohlavárov. Dnes tvorí sedem symfónií Jeana Sibelia (ôsmu nikdy nedokončil a jej náčrty zničil) pevnú súčasť európskeho kultúrneho dedičstva, ktorá tvorivým spôsobom rozvíja neskororomantický kompozičný naratív z konca 19. storočia.

Symfónia č. 2 D dur, op. 43 patrí medzi najznámejšie a najčastejšie uvádzané Sibeliove orchestrálne diela. Okolnosti jej vzniku sú dodnes zahalené tajomstvom. Skladateľ dostal v júni 1900 zvláštny list, ktorým ho neznámy priaznivec vyzval, aby nadchádzajúcu jeseň i zimu strávil na tvorivom pobyte v Taliansku, „v krajine, kde sa umelec naučí spevnosti, harmónii, plasticite a symetrii línií. Je to zem, kde aj ohavné je krásne.“

Neskôr sa ukázalo, že pisateľom listu bol slobodný pán Axel Carpelan, mecenáš umenia a oddaný ctiteľ Sibeliovej tvorby. Bol to on, kto pre skladateľa zabezpečil štipendium, ktoré tvorca využil a vo februári 1901 spolu so ženou a dcérami vycestoval do talianskeho mesta Rapallo neďaleko Janova, kde si rodina prenajala horskú vilu. Tu sa Sibelius pustil do intenzívnej práce na novom symfonickom diele. V príjemnom prostredí ligurského morského pobrežia prestal ťažiť z mystického pozadia fínskeho národného eposu Kalevala, ktorý ho dosiaľ významne inšpiroval. Počas celodenných prechádzok v blízkej prírode si na zdrap notového papiera poznamenal nový motív: „Don Juan. Sedím v súmraku vo svojom paláci, prichádza hosť. Kamenný hosť. Pýtam sa ho, opakovane, kto je. Žiadna odpoveď. Usilujem sa ho rozptýliť. Mlčí. Napokon cudzinec začína spievať. Až vtedy ho Don Juan spoznáva: je to smrť.“ Pôvodne chcel Sibelius napísať symfonickú báseň na tému Don Juan, neskôr však svoj zámer zmenil a skomponoval klasický štvorčasťový symfonický cyklus bez väzieb na mimohudobný program. Premiéra diela sa uskutočnila 8. marca 1902 v Helsinkách pod skladateľovou taktovkou. Úspech u prítomného publika predčil všetky očakávania, v nasledujúcich dňoch museli symfóniu koncertne trikrát zopakovať.

Ivan Marton