Cikker / Novák / DvořákCikker / Novák / Dvořák

[ Autor textu: Irena Michalicová ]

„… udalosti posledných týždňov sa valili nad nami ako lavína. Človek cítil, že je nesený niekam, ale nevedel kam. Boli to týždne strašného napätia. Človek vstal a chodil a nevedel kde, pracoval a nevedel čo, jedol a pritom necítil, aké jedlo má na tanieri. Tiene, úzkosti a pocity neurčitého strachu ovládli každe jeho konanie…“ písal Ján Cikker svojej matke o Maďarskom povstaní proti vláde komunistickej strany v novembri 1956. Mal strach a obavy o svojho strýka, Žijúceho v Budapešti, u ktorého prežil v detstve nejedny prázdniny. Povstaním maďarského ľudu bol šokovaný. Počúval viedenský rozhlas, aby získal neskreslené, objektívnejšie informácie a v jeho duši hlboko prítomný zmysel pre spravodlivosť sa búril proti tragédii národa, ktorého krv v jeho žilách čiastočne kolovala. A možno cítil, tušil i bolestnú osobnú stratu, ktorou bola náhla smrť blízkeho priateľa. S režisérom, scénografom a neskôr riaditeľom budapeštianskej opery Gusztávom Oláhom sa zoznámil počas pobytu v Tatranskej Lomnici v septembri 1954. Spoločné výlety, nezabudnuteľne krásne hodiny v horách, večerné posedenia a dlhé rozhovory o hudbe ich zblížili. „...Som presvedčený, že toto priateľstvo bolo uzavreté nielen na jednu sezónu, ale na celý život...“ Gusztáv Oláh patril k veľkým osobnostiam maďarskej divadelnej kultúry, jeho precíznosť a detailnosť pri práci s hudbou, zavádzanie moderných javiskových technológií a scénických riešení mu prinášali i zahraničné úspechy. Práve v Mníchove, kde s dirigentom Ferencom Fricsayom spolupracoval na inscenácii Musorgského opery Chovančina, ho zastihla sprava o povstaní v Maďarsku. S návratom domov dlhšie váhal, až mu povolenie na pobyt vypršalo. Do toho prišla komplikovaná operácia slepého čreva a náhla smrť 19. decembra 1956. Dramatickú fantáziu pre veľký orchester skomponoval Ján Cikker v roku 1957, kedy bola úspešne uvedená jeho druhá opera Beg Bajazid a súčasne začal pracovať na tretej opere Mr. Scrooge. V tom čase zbieral sily a snažil sa dostať z akejsi letargie. „...Som ako ochromený. Stojím pred prácou bez vôle a sily, na každé rozhodovanie musím vynaložiť nesmierne veľké množstvo energie. Potulujem sa po svete ako človek, ktorý stratil všetku dôveru v život. Pritom sa premáham, ba sa aj nútim do práce, do skladby. No nie a nie prísť do starých koľají... Pevne dúfam, že sa z tejto depresie dostanem časom, ale zatiaľ mi srdce zviera, keď myslím na to, že zatiaľ čo sa ja mám dobre, iní plačú a trpia biedou.“ Ako sám autor povedal, v hudbe Dramatickej fantázie sa prelína tragédia jedinca s tragédiou národa. V závere diela sa objaví citát z Lisztovej rapsódie, ktorú maďarský rozhlas používal ako svoju znelku. Po premiére diela, ktorá zaznela 30. októbra 1958 pod taktovkou Ladislava Slováka v podaní Slovenskej filharmónie, skladateľ dielo venoval pamiatke svojho priateľa.

Ján Cikker po absolvovaní štúdia na Pražskom konzervatóriu strávil rok v Majstrovskej triede Vítězslava Nováka. Toto štúdium nebolo jediným spoločným prienikom života oboch tvorcov. Obaja v ranom veku stratili svojich otcov a milovali Tatry, počas svojho života absolvovali mnohé náročné horolezecké výstupy. Láske k horám, k prírode vďačili za mnohé podnety a zážitky, bez ktorých by niektoré ich skladby jednoducho nevznikli. Pri horských výstupoch pociťovali obaja hlbokú pokoru, ľudskú bezmocnosť a silu prírody, jej moc pri zveľaďovaní ducha človeka. Nielen Cikker, ale i Novák mal k Slovensku špeciálny citový vzťah. Oproti veľkolepej Prahe, Viedni a iným mestám, ktoré obaja poznali, predstavovalo Slovensko zásadný kontrast. Jeho obyvatelia vynikali svojou skromnosťou, láskou k hudbe a spevu. Nováka tieto zážitky inšpirovali k napísaniu šiestich zošitov cyklu Slovenské spevy, ktoré vznikali od roku 1900 po posledný rok 1930. Čerpal z turčianskych Slovenských spevov, z rukopisnej zbierky Karla Plicku, piaty zošit prináša piesne východoslovenské a šiesty čerpá opäť zo zbierky Karla Plicku. Novák sa stal prvým českým skladateľom, ktorý sa začal zaujímať o slovenskú kultúru a nápevy.

Absolvovanie prázdninových pobytov na Valašsku a Slovácku, spoznávanie rázovitej ľudovej kultúry tohto regiónu spôsobilo v jeho umeleckej orientácii prelom. Do Veľkých Karlovíc na Valašsku pricestoval na popud priateľa Rudolfa Reissiga. Bohatý folklór i krásna príroda boli preňho - obyvateľa Prahy - natoľko príťažlivé, Že v nasledujúcich rokoch podnikal pravidelné prázdninové cesty na východnú Moravu |! na Slovensko. Ako turista prešiel kraj okolo Trenčína, zoznámil sa s Andrejom Hlinkom, Milanom Rastislavom Štefánikom, Dušanom Makovickým (osobným lekárom L. N. Tolstého) a ďalšími osobnosťami. Svoju prvú cestu do Tatier podnikol z Važca pod Tatrami, kde býval u evanjelického farára OkáIyiho. „Počas mojej krátkej cesty vlakom a výstupu k Štrbskému plesu sa slnkom ožiarené Tatry začali haliť do hmly. Keď som sa ocitol pri jazere, hory ma privítali nevľúdnym hrmením. Nikdy predtým na mňa hlas Prírody nepôsobil tak hrozivo! Už vtedy som vnímal hrdú krásu Tatranských vrcholov, temnú modravu a zeleň tatranských jazier, počul ich hromový hlas...“ – spomína Novák vo svojej knihe O sobě a o jiných. To všetko mu bolo inšpiráciou pri písaní symfonickej básne V Tatrách, op. 26 z roku 1902. Skladbu vystaval monotematicky, pričom predvetie ústrednej témy asociuje vzpínajúce sa ostro rezané horské štíty, závetie obdiv autora k ich vznešenej kráse, Čo je vyjadrené tonálnym kontrastom g mol – E dur, charakteristickým pre celé dielo. Dielo v sonátovej forme má jednoduchý program: hory pred, počas a po búrke a jeho mimohudobný program sformuloval sam autor: „Ponurá atmosféra pred hrozivou búrkou. Sivobiela hmla sa plazí po strmých, skalnatých horských svahoch. Slnku sa ešte podarí preniknúť cez mrak a na maly okamih rozjasní vznešenú, melancholickú krajinu. Ale už sú tu nové, temnejšie oblaky: stále hustejšie, hrozivejšie, sprevádzané oslepujúcimi bleskami. Rozpútava sa búrka. Jej hnev sa triešti o nepoddajné žulové steny Tatier... Po divokom zápase opäť zavládne pokoj. Zapadajúce slnko pozlacuje vrcholy horských velikánov a odkiaľsi z diaľky sa ozývajú večerné kostolné zvony. Noc v perlovom závoji sa skláňa nad Tatrami…“ Premiéra diela zaznela 25. novembra 1902 v Prahe v podaní Českej filharmónie pod taktovkou Oskara Nedbala. Neskôr autor dielo prepracoval a v tejto definitívnej podobe zaznelo rovnako v podaní Českej filharmónie pod taktovkou Novákovho priateľa Rudolfa Reissiga 7. decembra 1907. Odvtedy patri k najčastejšie hrávaným Novákovým skladbám. V Londýne ju po prvý raz dirigoval poľský dirigent Emil Młynarski, veľký úspech zaznamenala pod taktovkou Sira Henrvho Wooda.

Vítězslav Novák bol obdivovateľom Byrona, Heineho, Lenaua a diela týchto autorov prispeli v mladosti k jeho romantickým sklonom. I keď študoval právo, po dvoch semestroch toto štúdium zamenil za prednášky o filozofii, estetike a dejinách hudby. Veľa cestoval nielen ako turista a vášnivý horolezec, ale rád navštevoval významné európske mestá, ich galérie, učil sa cudzie jazyky. Paralelne študoval na pražskom konzervatóriu kompozíciu v triede Karla Knittla, neskôr u Antonína Dvořáka. Medzi málovravným učiteľom a temperamentným žiakom to často iskrilo, no jeden druhého si navzájom vážili. Práve Novák mal po vyučovaní to privilégium odprevádzať majstra Dvořáka domov pražskými ulicami. Novák priam hltal učiteľove kusé poznámky a rady. Mnohé z nich uvádza vo svojej knihe spomienok, v ktorej ma špeciálne miesto Dvořákova Symfónia č. 7 d mol, op. 70 (1885). Vážne a pochmúrne dielo vzniklo päť rokov po predchádzajúcej symfónii. Počas nich boli úspešne uvedené jeho operné diela Dimitrij (Praha) a Šelma sedliak (Drážďany, Hamburg). Rok 1884 bol i rokom, kedy Dvořák po prvýkrát navštívil Londýn. Prijal pozvanie Londýnskej filharmonickej spoločnosti a s veľkým úspechom tam dirigoval svoju Symfóniu č. 6 D dur, op. 60, predohru Husitská, op. 67, Slovanskú rapsódiu, op. 45 a Stabat Mater, op. 58. Anglicko navštívil Dvořák deväťkrát, zoznámil sa tam s významnými umelcami, kritikmi i vydavateľom Alfredom Littletonom, majiteľom firmy Novello, ktorý sa stal jeho priateľom. Práve Littleton požiadal Dvořáka, aby pre pripravovaný festival v Birminghame skomponoval nové dielo. „Nemohu Vám ani říct, jak ti Angličané mě zde vyznamenávají a ctějí! Všude se o mně píše a mluví a praví, že jsem lvem letošní sezóny hudební v Londyně!“ (Antonín Dvořák Františkovi Dvořákovi, Londýn, 21. 3. 1884). V apríli 1885 uviedol Dvořák Symfóniu č. 7 d mol, op. 70 v londynskej St. James’s Hall. Za všeobecného súhlasu bola prijatá ako Dvořákovo najlepšie dielo a londýnska hudobná kritika jej priznala špeciálny status medzi takými akými sú Schubertova Symfónia č. 9 C dur, D 944, či štyri Brahmsove symfónie. Úvodná téma prvej časti (Allegro maestoso) je jednou z farebne najtemnejších a najťaživejších symfonických tém, aké napísal. Dvořákovi vraj napadla počas pozorovania vlaku, privážajúceho niekoľko stovák vlastencov – protihabsburgovcov – do Prahy z Festivalu Národného divadla v Budapešti (Dvořákova záľuba vo vlakoch je všeobecne známa, ovládal všetky časy ich príchodov a odchodov). Druhá časť Poco adagio je intímne vášnivá, druhá téma je plná nehy a lyrizmu. Scherzo vivace je tanečnou apoteózou s uchvacujúcim rytmom, silne impulzívnym striedaním trojpolových a šesťštvrťových taktov a vracia sa po Triu Poco meno mosso. Robustné Finale allegro uzatvára Dvořákovo dielo silnými a ťaživými témami. Symfónia d mol je neskororomantickým dielom s mohutnou, no zároveň koncíznou stavbou. Prvá nahrávka diela vznikla v roku 1938 v podaní Českej filharmónie pod taktovkou Václava Talicha.

Irena Michalicová