Otvárací koncert 73. sezóny Slovenskej filharmónieSlovak Philharmonic 73rd Season Opening Concert

[ Autor textu: Kristína Gotthardt ]

Slovenský skladateľ a pedagóg Ľudovít Rajter bol aj vynikajúcim dirigentom a viac ako dve desaťročia výrazne profiloval orchester Slovenská filharmónia (1953 – 1976). Pod jeho taktovkou zaznelo v premiére mnoho kompozícií slovenských skladateľov a vznikli mnohé nahrávky, ktoré sú dodnes inšpiráciou pre mladšie generácie dirigentov. Rajter si počas štúdií prešiel viedenskou i budapeštianskou tradíciou výučby kompozície, dirigovania a hry na violončele. Charakteristickými prvkami jeho interpretácie boli pokojné gesto, štýlová a výrazová adekvátnosť. Na rozdiel od svojich súčasníkov, odchovancov českej školy Vítězslava Nováka, ktorí skĺzali do romantizujúcich gest a evolučného symfonizmu, kládol Rajter dôraz na motivickú výstavbu a úspornejšie gestá. Výrazom veľkej tvorivej sily Ľudovíta Rajtera je aj jeho dlhá aktívna kariéra, veď skoro deväťdesiatročný viedol dirigentské kurzy v talianskom Orviete. Slávnostnú predohru Petite ouverture solennelle napísal ako jedno zo svojich posledných diel. Esprit, zmysel pre inštrumentáciu a premyslená faktúra je charakteristická pre celú jeho tvorbu a premieta sa i do tohto diela, ktoré viac menej uzatvára jeho skladateľskú tvorbu. Premiéry diela na festivale Nová slovenská hudba v novembri roku 2000 sa skladateľ už nedožil.

Premiéra Koncertu pre husle a orchester D dur, op. 61 Ludwiga van Beethovena výrazne ovplyvnila jednak jeho ďalší koncertný život a tiež názor samotného skladateľa. Vyvolala nespokojnosť kritikov s kompozičným majstrovstvom, ale aj s interpretáciou diela. Prípadov, kedy kritici i obecenstvo dielo neprijali s nadšeným aplauzom, by sa našlo mnoho. Takéto situácie neraz vyvolali sklamanie skladateľov, ktorí potom istý čas len ťažko hľadali energiu na komponovanie, prípadne sa rozhodli dielo zničiť. Naprieč históriou sa však ukazuje, že na niektoré diela musí obecenstvo jednoducho dozrieť. Jedným z nich je aj Beethovenov husľový koncert.

Beethoven bol zručným klaviristom, dirigentom a viac menej prvým skladateľom na „voľnej nohe“. Nekomponoval pre potreby zamestnávateľa tak ako Mozart, Haydn a predchádzajúce generácie skladateľov. Vyberal si osobnosti a hráčov, pre ktorých komponoval alebo im diela venoval a samozrejme tvoril na objednávky, čo ho dokázalo uživiť. Skomponovanie tridsiatich dvoch klavírnych sonát a piatich klavírnych koncertov sa dalo od vynikajúceho klaviristu očakávať, no vytvorenie koncertu pre husle a orchester, ktorý sa stane stabilným a obľúbeným repertoárovým číslom, nebolo až také predvídateľné. Beethoven na husliach hrať vedel a výskumy ukazujú, že bol aj členom orchestra. Na komplikovaný part Koncertu pre husle a orchester D dur, op. 61 by však pravdepodobne interpretačne nestačil. Inšpiračným momentom bola pre Beethovena virtuozita a technické majstrovstvo mladého hráča Franza Clementa (koncertného majstra orchestra Theater an der Wien). Clement vynikal v perfektnej intonácii a v hre vo vysokej polohe, čo skladateľ pochopiteľne využil. Beethoven evidoval a oceňoval Clementove schopnosti už od roku 1794, kedy mal huslista len trinásť rokov. Dôveroval mu natoľ ko, že ho nechal dirigovať premiéru Symfónie č. 3 Es dur, op. 55 Eroica. V rukopise koncertu dokonca nájdeme úsmevné venovanie Concerto par Clemenza pour Clement (koncert z milosti pre Clementa).

Beethoven koncert vytvoril v roku 1806, predchádzala mu Symfónia č. 4 B dur, op. 60 a po koncerte zasa úspešne sfinalizoval Symfóniu č. 5 c mol, op. 67 Osudovú. To svedčí o tom, že skladateľova invencia a kompozičná energia boli neutíchajúce. Pulzujúce tympany použité v úvode koncertu sú charakteristické aj pre Piatu symfóniu, takže nie je vylúčené, že husľový koncert mohol byť aj jej čiastočným inšpiračným zdrojom. Traduje sa, že Beethoven nevedel dodávať partitúry svojich diel v dostatočnom predstihu a husľový koncert nebol výnimkou, pokiaľ ide o tento neduh. Clement dostal náročný part len dva dni pred koncertom a niektoré časti vraj len v deň koncertu, takže hral priamo z listu. Z dobových recenzií vieme, že Clement dielo odohral dobre, dokonca v rámci koncertu zahral i svoje vlastné diela. Kritické hlasy sa však vzniesli proti koncepcii diela, ktorá sa zdala byť roztrieštená, opakovania boli vnímané ako pridlhé. Uponáhľané naštudovanie koncertu tak vyvolalo rozpačitú reakciu publika. O objavenie jeho čara a o poslucháčsku renesanciu sa zaslúžil Felix Mendelssohn Bartholdy. V roku 1844 dielo uviedli s trinásťročným Josephom Joachimom v Londýne. Po pozitívnom ohlase uviedol Joachim dielo aj na ďalších koncertoch, a tak odštartoval jeho poslucháčsku popularitu. Treba dodať, že po rozpačitej premiére sa Beethoven rozhodol koncert prepracovať. Jednak upravil sólový part v pôvodnom autografe a jednak na popud vydavateľa a klaviristu Muzia Clementiho koncert prepracoval do verzie pre klavír a orchester.

Okrem Joachimových sólových kadencií sú známe aj kadencie takých majstrov ako Auer, Kreisler, Spohr, Wieniawski či Ysaÿe. Na dnešnom koncerte odznejú mierne provokačné kadencie Alfreda Schnittkeho, ktoré do klasicistického koncertu vnášajú prvky hudby charakteristické pre 20. storočie.

Desať rokov pred Beethovenovou smrťou v roku 1817 vydali drámu Manfred anglického spisovateľa Georga Gordona Byrona. Jeho antihrdinovia inšpirovali viacerých skladateľov, napr. Hectora Berlioza (Korzár, Harold v Taliansku). Na Manfreda ako prvý hudobne reagoval Robert Schumann. Vplyvný ruský kritik Vladimir Stasov zasa na toto literárne dielo upozornil Milija Alexejeviča Balakireva. Poznajúc Schumannovo dielo a vediac o Balakirevových zámeroch sa Piotr Iľ jič Čajkovskij v roku 1884 prechádzal po Švajčiarsku s výtlačkom Manfreda vo vrecku. Dielo, ktoré ho pôvodne neoslovilo sa mu v obklopení Álp zdalo razom iné. Komponovanie šlo rýchlo, už v septembri 1885 bola symfónia hotová. Čajkovskij bol až do premiéry presvedčený o tom, že je to jeho najlepšie symfonické dielo. Symfónia h mol Manfred, op. 58 je jeho jedinou viacčasťovou programovou kompozíciou a zaujímavosťou je, že skladateľ jej nepriradil číslo a tak nebadane stojí medzi štvrtou a piatou symfóniou.

Jednotlivé časti symfónie vyjadrujú niektoré myšlienky Byronovho literárneho diela. Prvá časť Lento lugubre je výrazom Manfredovej existenčnej dilemy na úpätí Álp. Nevie nájsť odpustenie, duševne trpí, cíti sa osamotene, spomína na staré hriechy a svoju lásku Astarte, s ktorou sa už nikdy nebude môcť stretnúť. V druhej časti Vivace con spirito sa Manfredovi pod dúhou vodopádu zjaví Alpská víla. Do pokojného života horského vidieka nás uvádza tretia časť Andante con moto. Záverečné Allegro con fuoco vykresľuje Manfreda uprostred bakchanálií v podzemnom paláci Arimanesa. Duch Astarte mu udeľuje milosť a Manfred konečne v pokoji zomiera.

Premiéra diela sa konala v Moskve v marci 1886 a ešte toho roku zaznelo v New Yorku a Petrohrade. Vlažné prijatie rozsiahleho diela zranilo Čajkovského sebavedomie. Prvotný entuziazmus a presvedčenie, že dielo je tým najlepším čo kedy vytvoril, vyprchal. Čajkovskij začal uvažovať nad tým, že ponechá len prvú časť diela a zvyšné zničí – zdali sa mu kompozične nevyvážené a finále slabé, ba až odporné. „Prvú časť som písal s radosťou, zvyšné časti boli výsledkom namáhavej práce, z ktorej som bol miestami veľmi vyčerpaný.“ Našťastie zostalo dielo zachované celé a dnes môžeme sami zhodnotiť, či bol Čajkovskij so sebou nespokojný právom. Zvláštna aura sa ale nesie s dielom dodnes – je uvádzané na koncertných pódiách len občasne a u dirigentov vzbudzuje jeho naštudovanie rešpekt.

Kristína Gotthardt