Štátny komorný orchester ŽilinaSlovak Sinfonietta

[ Autor textu: Igor Javorský, redakcia BHS ]

Starovekí učenci a polyhistori vo svojich filozofických dišputách o princípoch sveta uvažovali o ich mýtickej podstate. Čo keby sme vstúpili do ich úvah a dialógov doplňujúcim podnetom a do systému mystických živlov zaradili aj zvuk...? Je všade vôkol nás. Je s nami na každom kroku v každom okamihu a vytvára duchovné podmienky k našim aktivitám. Ak nastane okamih, že tu odrazu nie je, ak nastane „hrobové ticho“, tak sa ocitáme v amfiteátri nášho vnútra a opäť vnímame zvuky. Zvuk sa šíri bez zábran. Ak na zábranu narazí, efektne zmutuje do iných frekvencií. Pri kontakte s hudbou cítime vždy čosi mimoriadne. Je vyabstrahovaná zo zvuku. Zo živla. Zo životnej prahmoty. Preto ju neustále vyhľadávame. Prahneme po návrate očarujúcich situácií, kedy sme počúvali uspávanku a tajne sa večer modlili k rozprávkovým bytostiam. „Anjeličku, môj strážničku, opatruj moju dušičku...“ Hudba a detstvo sú pre nás výnimočnými životnými kategóriami. V útlom vývojovom štádiu, pri odriekaní modlitbičiek, intonovaní riekaniek alebo pri reflexii uspávaniek drobučká ľudská bytosť nevníma „Hudbu“; vníma zvuk. Vníma kúzelnú akustickú energiu s nevídaným emočným obsahom. Už v týchto dôležitých okamihoch spontánne vnikajú podvedomé plány na veľké hudobné projekty. Je preto určite rozumné, ak sa im už ako vyspelé a vyzreté osobnosti poddávame a čerpáme z nich miazgu pre ďalšie aktivity. Nemusíme konať vedome, s konkrétnym cieľom; fragmenty živelných hudieb sa k nám nesú ponad dlhé desaťročia. Tí senzitívnejší jedinci tieto ozveny reflektujú a rešpektujú ich ako akýsi inšpiračný mýtický mlynček šťastia a života – ešte nikým neobjavený, ale vytúžený.

Mirko Krajči vstúpil do slovenského hudobného života v nepokojnom období; lámali sa okovy progresívnych poetík 20. storočia, strácala sa pevná platforma, hudobníci strácali orientáciu. „Klasika...? Nie! Neaktuálne...“ „Avantgarda...? Nie! Es ist genug...!“. Čosi tu však stále zotrvávalo a chvelo sa v každom človeku ako nenápadný zdroj invencie. Modlitby a uspávanky pre soprán, miešaný zbor a komorný súbor – prejav najrýdzejšej podstaty človeka bez pretvárky a bez omietok umelosti. Mirko Krajči situáciu analyzoval, pochopil a vydal sa vlastnou cestou. V jeho dielach sa akoby hudba vracia tam, kde na nás účinkuje bez obáv z neúspechu. V projekte Modlitby a uspávanky Mirko Krajči odkryl svoju siedmu komnatu...

„Skladba vznikla na objednávku Speváckeho zboru Lúčnica. Na základe zadania som sa rozhodol vytvoriť 6-časťový cyklus zložený z troch ľudových uspávaniek a troch modlitieb Milana Rúfusa. Usporiadal som ich do troch párov, pričom jednotlivé dvojice sa vzájomne dopĺňajú a zároveň celý cyklus tvorí kompaktný celok. V obsadení je okrem miešaného zboru so sopránovým sólom ešte sláčikové kvarteto, harfa a organ ad libitum. Za účelom čo najväčšej variability a možnosti skladbu koncertne uvádzať môžu byť všetky tri inštrumentálne zložky (sláčiky – harfa – organ) ľubovoľne kombinovateľné. Napriek tomu, že som básnickú tvorbu Milana Rúfusa poznal relatívne dobre, toto bolo pre mňa prvé stretnutie s jeho poéziou z pozície skladateľa, ktorý ju zhudobňuje. A bolo to mimoriadne inšpiratívne stretnutie. Mal som pocit, že verše samotné ma priam vedú svojím smerom. Že hudba je už v nich obsiahnutá, akoby bola ich súčasťou. Mojou úlohou bolo len stíšiť sa do takej miery, aby som ju dokázal vnímať, nesnažiť sa zasahovať do procesu tvorby vlastnou vôľou alebo predstavami, a len zapísať to, čo sa mi zjaví pri tomto výnimočnom duchovnom stretnutí. Toto som nezažil pri žiadnych iných textoch. Verím tomu, že ak aj pri interpretácii a tiež pri počúvaní nastane niečo podobné, výsledok môže byť vskutku jedinečný, doslova zázračný.“

Hľadanie svojich koreňov a navracanie sa k hudbe, ktorá sprevádzala vývoj skladateľa od útleho detstva môžeme zreteľne počuť i v tvorbe českého velikána Antonína Dvořáka. Samozrejme jeho hudba má iný zvukový náboj ako Krajčiho, veď je staršia o viac ako storočie. Skladateľ v nej vychádza z tradičnej českej hudby, na čo odkazuje i názvom Česká suita D dur, op. 39. Dvořák týmto dielom nadväzuje na úspešné serenády (E dur, d mol), no uvedomujúc si charakter českej ľudovej hudby, rozhodol sa skomponovať suitu. Tá sa štandardne skladá z niekoľkých tancov, v tomto prípade ide napríklad o polku a typický český furiant. Práve v ňom živelne vrcholí v stále zrýchľujúcom sa tempe a narastajúcom zvuku päťčasťová kompozícia. V celom cykle sú príznačné kontrasty medzi dychovou a sláčikovou sekciou orchestra, ktoré sa striedajú v prednášaní hlavných melódií častí. Milovníkov dychových nástrojov iste potešia sóla fláut, klarinetu, hoboja, či pridanie trúbky v samom závere kompozície. Práve vďaka zmyselnej inštrumentácii môžu mysle poslucháčov zaletieť do farbistej, faunou i flórou prekypujúcej českej krajiny.

„Ó, šťastní sme, že máme takto skvostne osvetlenú minulosť, ktorá ináč temno je, je hluchota, mlk, priepasť zábudy...“, tak nazeral na veci minulé veľký slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav, ktorého verše boli hlavnou inšpiráciou pre skladateľa Egona Kráka. V jeho tvorbe ide už o niekoľký počin, ktorým si pripomína našich významných literárnych dejateľov. „Hudobnodramatický projekt k Storočnici úmrtia veľkej postavy slovenskej literatúry Pavla Országha Hviezdoslava som vytvoril ako zavŕšenie imaginárneho ‚slovenského triptychu‘ na pamiatku velikánov slovenskej literárnej histórie – po Cirillometodiade v bernoláčtine podľa Jána Hollého (2013) k 1150. výročiu svätých Cyrila a Metoda, po Pútnikoch – melodráme na oslavu výročia Ľudevíta Štúra (na vybranú poéziu básnikov štúrovskej generácie, 2015), nasleduje pocta P. O. Hviezdoslavovi k jeho Storočnici. Storočnica veľkého slovenského literáta je súčasne jedinečnou príležitosťou upriamiť pozornosť slovenskej spoločnosti na podujatie takéhoto druhu v čase, ktorý nasleduje po prekonávaní pandémie. Význam verejného koncertu, na ktorom sa spája hudba s literatúrou, históriou, tradíciou a výnimočnosťou chvíle, v kontexte uvedených súvislostí narastá a pobáda k radosti, k spoločenskému ohlasu, obohatených nielen o znovuobjavené kultúrne vedomie, nadlho umlčané krutou realitou Covidu 19...“

Krák vo svojej tvorbe dlhodobo reflektuje prostredie a kontexty, v ktorých diela vznikajú. Prepája hudobné a literárne umenie, aby tak vytvoril dielo, v ktorých sa Hviezdoslavove verše rozozvučia v podaní recitátora i speváka. Šesť častí cyklu Hviezd nežný svit pre bas, recitátora, violončelo a orchester na poéziu P. O. Hviezdoslava, „je hudobným stvárnením intímnej poézie sonetov P. O. Hviezdoslava. Vybral som si práve túto pôvabnú a krehkú poéziu, ktorá akoby stála v tieni jeho známych Krvavých sonetov... Celkovú koncepciu skladby dopĺňa Hviezdoslavov text oslavnej básne, venovanej svojho času inej storočnici – storočnici troch velikánov Sama Chalupku, Daniela Licharda a Jonáša Záborského, – prednášanej recitátorom v jednoliatom hudobnom prúde. Tento Hviezdoslavov text nepotrebuje komentár – je oslavou a súčasne varovaním pre tých, ktorí si veľkosť ducha pletú s pokryteckými vlasteneckými agitkami. Hudobná koncepcia privádza na scénu mnohovýznamový jazyk slovenského génia nielen ako básnika, ale aj filozofa – mysliteľa, ktorý vníma svet okolo seba v celej jeho zložitosti s plnou vážnosťou a neobvyklou tvorivou silou. Tak sa Hviezdoslav básnik, dramatik i mysliteľ stáva v istom zmysle zavŕšením aj mojich zámerov v oblasti spojenia hudby s literatúrou. Cyklus sonetov Hviezd nežný svit je určený pre oslavu Storočnice veľkého spisovateľa a mojou túžbou je, aby bola dôstojnou oslavou pamiatky slovenského literárneho velikána a jeho nádherného, sofistikovaného básnického jazyka.“

Veci živé i neživé, udalosti nové i minulé, realistické i fantastické príbehy – čokoľvek čo nás obklopuje sa môže stať inšpiráciou pre hudobného skladateľa. Čaro hudby tkvie práve v tom, že i ten istý príbeh môže znieť v pohľade iného skladateľa odlišne. Tak ako farby vidí každý mierne inak aj jednotlivé zhluky tónov v nás môžu vyvolávať iné pocity a myšlienky. Preto ako písal Hviezdoslav „Daj rozvinúť sa mysli voľne, bujne, zplna“ a snáď hudba do nás príjemne prenikne a myseľ bude spokojnosťou plná.

Igor Javorský, redakcia BHS