Lalo / RevueltasLalo / Revueltas

[ Autor textu: Igor Javorský ]

V posledných troch desaťročiach 19. storočia sa hudobnícka Európa zmietala v postupne sa prehlbujúcej kríze; osvedčené a výdatné pramene energie sa vyčerpávali a tvorcovia strácali orientáciu. Otrasy spôsobované Richardom Wagnerom a jeho stúpencami vrásnili terén, mizli míľniky a nivelizačné body. Horizont bledol, strácal sa v temnom opare neznáma. Našli sa takí, ktorí v záujme záchrany neradostnej situácie kládli obete na oltár; lásku k dedičstvu nahradzovali pokusmi stanoviť nové pravidlá hry v hudbe (Arnold Schönberg – obdivovateľ slobodných duchov Bacha, Brahmsa, Dvořáka a jeho nekompromisné postuláty dodekafónie z roku 1924). Iní čerpali duchovnú energiu z mýtu, archaickej pred-časovosti (Igor Stravinskij a jeho Svätenie jari v roku 1913). Ďalší autori uctievali význam etnickej hudby, ľudového tanca a ľudovej piesne; implantovaním najrýdzejšieho hudobného systému do takzvaného „veľkého umenia“. Do tejto kategórie záchranárskych operácií výdatne prispel genetický import životaschopných buniek kreativity spoza Atlantiku. Nárazníkovou zónou uvedeného importu bol Pyrenejský polostrov. Španielsko a Portugalsko razantne vstúpili na pódium. Spontánne očarili takmer celý Starý kontinent a zabezpečili kontinuitu v koncepte profesionálnej hudobnej tvorby. V krajinách ležiacich tisícročia za masívmi Pyrenejí tlel výdatný potenciál už dlhšie pred vznikom krízového stavu. Španielsko je pre cudzinca atraktívne z mnohých dôvodov; jedným z nich je fascinujúca multikultúrnosť. Dodnes silná katolícka krajina bola dlhé roky súčasťou obrovskej Arabskej ríše; v dôsledku masívneho exodu Židov z Blízkeho Východu našli utečenci útočisko práve v Španielsku; bohatým žriedlom nezlomnosti etnika je cigánska hudba. Úspechy moreplavcov zabezpečili Španielom aktívny kontakt na Zámorie, na krajiny Karibiku a Južnej Ameriky. Každá z oblastí za Pyrenejami má špecifický spôsob vytvárania kultúrnych väzieb, čo vnáša do celkového profilu takisto dynamiku a rôznorodosť základných čŕt. Hudobné inšpirácie z karibskej oblasti azda najvýraznejšie zmagnetizovali unavenú Európu. Dialo sa tak aj priamo vo vzdialených končinách; skladatelia pôsobiaci v Spojených štátoch amerických mali k uvedenému zdroju najbližšie a radi doň načierali.

Prvým francúzskym kozmopolitom a „lovcom perál“ bol Georges Bizet v opere Carmen. Nespútaná andalúzska vášeň sa v nej snúbila s francúzskou eleganciou a rafinovanosťou. Na premiére dnes už legendárnej opery sa však stalo čosi šokujúce; publikum Bizeta vypískalo a kruto odignorovalo. Na jeho vôľu zjednocovať svety poslucháči akoby ešte neboli dostatočne pripravení. Je to prekvapujúca okolnosť; len mesiac pred tragickou premiérou Carmen Francúzi búrlivo aplaudovali huslistovi Pablovi de Sarasatemu a skladateľovi Édouardovi Lalovi po premiére Španielskej symfónie pre husle a orchester d mol, op. 21. Písal sa rok 1875. Pôsobivá kompozícia šarmantne kombinuje model klasického virtuózneho koncertu, či modelu „sinfonie concertante“ s novodobými elementmi. Pod Lalovým autorským dohľadom určite nejde o stav „ani ryba, ani rak“. Tradičný európsky symfonizmus dostal v tejto skladbe novú, ohnivú energiu. Klasické štruktúry nadobudli dynamiku etnickej nástojčivosti... Po symfonických alebo koncertantných opusoch Ludwiga van Beethovena bolo naozaj ťažké nájsť odvahu pustiť sa do boja. Bizet a Lalo prišli s niečím, čo potrebovala celá Európa; elegantne prerazili stuchnuté a popraskané bariéry. Priniesli energiu, životodarný oheň a tým aj nové inšpirácie a možnosti.

Édouard Lalo je v našom prostredí málo známym autorom. Pre Francúzov je však jedných z duchovných vodcov novej epochy. O jeho Španielskej symfónii sa v profesionálnych kuloároch hovorí ako o úkaze „The Lalo“. Znamená to, že táto skladba je unikátna vo všetkých položkách hudobnej štruktúry. Lalo bol veľmajstrom v oblasti melodiky a orchestrácie. Lalo a po jeho boku aj Gabriel Fauré kyprili čerstvú pôdu, do ktorej neskôr zasiali semienka nových čias Maurice Ravel (slávne španielske inšpirácie v opere Španielska hodinka, v Bolere a podobne). Na tento trend sa nechal veľmi spontánne naladiť aj Španiel Manuel de Falla, ktorý takisto stál jednou nohou na Pyrenejskom polostrove, druhou v Paríži. Etnický rozmer Španielskej symfónie je zárukou atraktívnosti a vo svojej dobe Lalo zaspieval túto elégiu na lepšie časy celkom spontánne a nenásilne. Symfóniu obdivoval najmä Piotr Iľjič Čajkovskij; výsledkom tohto záujmu a nadšenia je jeho Husľový koncert D dur. Lalo teda svojou Španielskou symfóniou stál pri zrode jedného z najpopulárnejších husľových koncertov v dejinách.

Pobyt v Španielsku doslova fatálnym spôsobom zamiešal karty v životnom príbehu Mexičana Silvestra Revueltasa Sáncheza. Pochádzal z umením presýteného prostredia; výtvarníci, literáti, hudobníci zdobili rodostrom Sánchezovcov. Mimoriadne talentovaný Silvestre s úspechmi študoval ako skladateľ, huslista a dirigent v Mexico City, v americkom Texase (Austin) a v Illinois (Chicago). Tak, ako Aarona Coplanda v prípade skladby El Salón México, aj Revueltasa inšpiroval k výrazným aktivitám mexický dirigent a skladateľ Carlos Chávez; v Revueltasovom prípade to bol prestížny post dirigenta Mexického národného orchestra. V roku 1937, počas občianskej vojny v Španielsku sa Revueltas rozhodol vycestovať do Európy a aktívne podporiť ľavicové hnutie. Žiaľ, po Francovom brutálne dosiahnutom víťazstve sa pôvodne veľmi ambiciózny a agilný Revueltas vrátil do Mexika celkom zlomený. Podľahol alkoholizmu. Ten sa podpísal aj pod jeho predčasné úmrtie vo veku 41 rokov. Ibéria teda v Revueltasovom prípade zohrala skôr tragickú úlohu. Udalosti krviprelievania však celkom neochromili hudobníkovu myseľ a odhodlanie tvoriť. Práve naopak; dve najslávnejšie Revueltasove partitúry pochádzajú z konca tridsiatych rokov 20. storočia. Pre danú dobu je symptomatické, že obidva projekty súvisia s rituálnymi obradmi dávnovekých civilizácií, so šamanskými tradíciami, s okultizmom, tajomnou mágiou. V roku 1938 to bola symfonická kompozícia Sensemayá podľa poémy kubánskeho literáta Nicolása Guilléna. Hypnotizujúci výjav obradu obete posvätného hada, kultové tance a spevy fascinujú poslucháča svojou hodnovernosťou a priamosťou. Čosi, čo je temné, z pohľadu civilizovaného človeka možno zvrátené a odsúdeniahodné je odrazu pravdivé a neuveriteľne účinné. Len rok po úspechu diela Sensemayá Revueltas naplno bodoval filmovou hudbou k epopeji režiséra Chana Uruetu La noche de los Mayas. Takzvaná Mexická tragédia je sugestívnou fikciou udalostí odohrávajúcich sa v Mexiku z predkolumbovských čias. Tridsaťšesť hudobných sekvencií v ničom nepresahuje štandardy filmovej hudby danej doby; Revueltas si ani nenárokoval byť „novátorom“ alebo objaviteľom nových alternatív. Až symfonická suita založená na báze adaptácií jednotlivých sekvencií zaujala verejnosť ako čosi, čo prináša do sveta symfonizmu novú miazgu. Revueltas v roku 1940 podľahol následkom alkoholizmu, takže sa úspechov Nocí Mayov nedožil. O adaptáciu fragmentov sa postaral mexický dirigent José Limantour (1919 – 1976). Sekvencie v roku 1959 rozvrstvil na pôdorys tradičnej štvorčasťovej suity; tá je dodnes atraktívnym vývozným artiklom mexických orchestrov a dirigentov. Ešte pred Limantourom sa o Revueltasovu filmovú hudbu zaujímal nemecký skladateľ Paul Hindemith. Ten v roku 1946 navštívil Revueltasovu sestru Rosauru a nahliadol do partitúr jej brata. Vznikla tak Hindemithova dvojčasťová suita pre malý orchester. Zatiaľ čo Hindemithov opus je skôr okrajovým titulom, ten Limantourov láme srdcia poslucháčom na celom svete znovu a znovu. Tri impresie ševeliace v duchu Claudea Debussyho a Mauricea Ravela vyústia v štvrtej časti do rituálnej, doslova orgiastickej scény, kde preberajú žezlo bicie a perkusívne nástroje – odveké symboly pravekej hudby nachádzajúcej sa kdesi v hlbinách duchovného sveta človeka. Dnes je Revueltasova a Limantourova symfonická suita prvotriednou dramaturgickou atrakciou. Nečudo; najmä jej záver oslobodzuje každého z nás z pút nezdravej pretvárky a zbytočnej štylizácie.

Igor Javorský