Giuseppe Verdi – Messa da RequiemGiuseppe Verdi – Messa da Requiem

[ Autor textu: Zuzana Buchová Holičková ]

Hovorí sa, že v posledných momentoch života sa človeku premietne jeho celý život. Desaťročia životných skúseností sa dokážu vtesnať do niekoľkých sekúnd medzi poslednými výdychmi zomierajúceho. Obrazom tohto momentu sa začína Messa da requiem Giuseppe Verdiho. Nečujne nastupujúce violončelá sprevádza tichý šepot prosby „Requiem aeternam dona eis Domine“. Spočiatku nič nenasvedčuje tomu, že posledné momenty života bude sprevádzať možno najsilnejší emočný boj plný bázne, strachu, bezmocnosti a túžby oslobodiť sa od smrti. Verdiho Requiem nie je výpoveďou veriaceho človeka plnou nádeje na večný život, naopak, monumentálne dielo je priam štúdiou ľudského prežívania jediného momentu. Momentu smrti.

História vzniku Requiem sa začala písať, trochu paradoxne, s jeho poslednou časťou Libera me. Mala byť súčasťou zádušnej omše za zomrelého velikána talianskej hudby Gioachina Rossiniho v roku 1868. Samotný Verdi vtedy inicioval vznik rekviem, na ktorom sa mali podieľať vtedajší poprední talianski skladatelia a ako hudobný pomník malo zaznieť na prvé výročie Rossiniho smrti. Každý z vybraných skladateľov napísal jednu časť bez nároku na honorár, no napokon veľkolepý projekt z rôznych dôvodov stroskotal a jednotlivé časti sa vrátili ich autorom. Verdiho časť Libera me sa dokonca v archíve vydavateľa Ricordiho zapatrošila a na nejaký čas sa na ňu zabudlo (kompletná omša Requiem per Rossini bola objavená v roku 1970 v archívoch vydavateľstva Ricordi a napokon v plnom rozsahu zaznela v roku 1988 v Stuttgarte).

Verdi pôvodne neplánoval zádušnú omšu dopísať. Prvý impulz k jej vytvoreniu prišiel od jeho priateľa Alberta Mazzucata, ktorý prachom zapadnutú časť Libera me objavil v archíve u Ricordiho. Uchvátený jej krásou sa snažil presvedčiť Verdiho, aby dopísal aj ostatné časti. Verdi, presvedčený o zbytočnosti vzniku ďalšieho rekviem, pomerne dlho odolával. Napokon však nemohol vzdorovať nasledujúcej, preňho nesmierne bolestnej udalosti – smrti národného básnika a spisovateľa Alessandra Manzoniho v roku 1873, ktorý významnou mierou prispel k národným snahám o zjednotenie rozdrobených talianskych mestských štátov, a ku ktorému oddaný patriot Verdi vzhliadal ako k modle. Verdi bol tak zdrvený spisovateľovou smrťou, že nebol schopný ani zúčastniť sa na jeho pohrebe. S o to väčším zanietením sa pustil do písania Requiem, a tiež do organizácie jeho premiéry, pričom tentoraz sa sám postaral aj o zabezpečenie interpretov, tlač, publicitu a dokonca aj o výber priestoru. Premiéra sa napokon konala 22. mája 1874 v milánskej Katedrále Sv. Marka na prvé výročie Manzoniho smrti. Bol to výnimočný úspech.

Verdimu však nešlo len o prejav úcty voči zosnulému spisovateľovi, uvedenie diela bolo preňho aj gestom patriotizmu – ešte pred premiérou zabezpečil tri ďalšie koncerty v divadle La Scala. Requiem však nežalo úspechy len na území Talianska – v krátkom čase nasledovalo turné po hlavných mestách Európy. Len v Paríži ho ešte v tom istom roku dirigoval sedemkrát, v nasledujúcom dokonca osemkrát. Na londýnsku premiéru zohnal impresário v Albert Hall 1200-členný zbor a viedenské publikum neodradili od štyroch uvedení ani letné horúčavy. Z Verdiho sa definitívne stal národný hrdina.

Verdi od začiatku plánoval vystavať Requiem ako koncertné, nie liturgické dielo. A hoci použil text katolíckej zádušnej omše, ide o výsostne subjektívne poňatý prejav zármutku. Ako predovšetkým operný skladateľ nezaprel v rukopise expresívnosť vo vyjadrovaní všetkých odtieňov emócií, no najmä zmysel pre výstavbu dramatického oblúka, pričom na to využil všetky možnosti telies, ktoré mal v tom čase k dispozícii. Slovami jeho manželky Giuseppiny: „Muž ako Verdi musí písať ako Verdi, to znamená v súlade s jeho vlastnými pocitmi a interpretáciou textu. Náboženský charakter a spôsob, akým tvorí výraz diela, musí niesť pečať jeho doby a autorovej osobnosti.“

Rozmery Requiem, čo do náročnosti, dĺžky aj obsadenia, sú priamo úmerné skladateľovmu obdivu k Manzonimu. Z liturgických textov nevynechal ani riadok, pričom najväčšiu časť diela zaberá stredoveký hymnus Dies irae (Deň hnevu).

Úvodná časť Requiem aeternam – Kyrie sa začína v takmer bezvládnom tichu, prosbe vyslovenej z posledných síl. Postupne sa pridávajú ďalšie hlasy zboru aj sólisti, aby eskalovaná prosba Kyrie eleison opäť klesla do vysileného ticha.

V o to ohromnejšom kontraste nastupuje prvá časť hymnu, Dies irae, využívajúc maximálny volúmen orchestra a zboru. Aký ohromujúci efekt musela mať na vtedajších poslucháčov, keď dokáže strhnúť aj súčasného diváka, denne obklopeného hlukom a tisíckami vnemov!

Hymnus Dies irae z 13. storočia verne odzrkadľuje stredovekú mystiku pracujúcu s prelínaním sa obrazov trestajúceho Boha – Sudcu s nádejou na jeho milosrdenstvo a vykúpenie. Text hymnu vychádza predovšetkým zo starozákonnej Knihy proroka Sofoniáša a novozákonného Evanjelia podľa Matúša a niektorých apoštolských listov. Z textov liturgie zádušnej omše bol, spolu s responzóriom Libera me, vyradený po druhom vatikánskom koncile (1969 – 1970) ako príliš „zdôrazňujúci súd, strach a zúfalstvo“. Nahradili ho texty, ktoré upriamujú pozornosť na nádej a vieru vo vzkriesenie. Vzhľadom na jeho obsah však nemožno Verdimu zazlievať, že mu venoval v rámci diela najväčší priestor – plne zodpovedá jeho zámeru vyjadriť predovšetkým ľudské pocity zo smrti. Každú z devätnástich strof rozpracoval na pomerne veľkorysej ploche, striedajúc zbor, ansámble aj sólové party. Vykresľuje tak širokú škálu nálad a pocitov vo všetkých podobách od extatických zvolaní, cez stupňujúcu sa naliehavosť, až po kontemplatívne, vnútorne precítené modlitby.

Offertorium už od prvých tónov prináša úplne odlišnú atmosféru, oslobodenú od strachu a bázne predchádzajúcich obrazov. Priezračnejšou inštrumentáciou aj čisto sólistickým obsadením vnáša do prosby o vyslobodenie duší z pekelných útrap pocit nádeje a dôvery v milosrdenstvo.

Pokojnú atmosféru vzápätí pretne slávnostná fanfára a radostné zvolanie Sanctus. Nasleduje dvojzborová fúga s rytmickou pulzáciou ostro kontrastujúcou s predchádzajúcim charakterom diela – akoby chcel Verdi ukázať, že dokonale ovláda remeslo kontrapunktu a nie je len „obyčajným“ operným skladateľom. Hoci, trochu paradoxne, má táto časť k efektnosti operného predstavenia z celého Requiem najbližšie. Pocit, že by mala počas posledných taktov padnúť opona a účinkujúci odkráčať vo veľkolepom štýle s hlavou hrdo vztýčenou, je úplne primeraný.

Verný kontrastom však Verdi necháva namiesto opony nastúpiť sólový soprán a alt v krehkej, akoby gregoriánsky chorál evokujúcej melódii Agnus Dei, rafinovane náročnej v unisone a cappella. Zachoval aj responzóriový charakter tejto časti ordinária, keď trikrát vyslovenú úprimnú prosbu zakaždým zopakuje zbor.

Hudba časti Lux aeterna je takmer opisná – vzdušnou faktúrou trojice sólistov s pomerne úspornou orchestráciou necháva Verdi prežiariť koncertnú sieň večným svetlom. Sofistikovaná náročnosť, ale zároveň nádhera tohto tercetu tkvie práve v jednoduchosti podčiarknutej a cappella pasážami v štýle motet klasickej polyfónie.

O to naliehavejšie preniknú cez závoj svetla slová záverečnej modlitby Libera me, ktorá v sólovom sopráne pôsobí vo svojej nástojčivosti až démonicky a evokuje skôr zaklínanie než úpenlivú prosbu. Poryvy zúfalstva a strachu sa ostro menia z extatických výkrikov na hypnotizujúci šepot zboru. Vrátia sa obrazy strachu z posledného súdu a večného zatratenia druhej časti Requiem, ktoré sa plynulo pretavia do skvostného a cappella chorálu so sólovým sopránom, aby vzápätí nastúpil posledný veľkolepý kontrast v podobe zborovej fúgy. Po poslednom emočnom vypätí už zostávajú sily len na posledný tichý výdych s prosbou na perách.

Verdimu podľa všetkého išlo o vyjadrenie ľudského, nie duchovného vnímania smrti a všetkých emócií s ňou spojených – a to predovšetkým z pohľadu živých, ktorí strácajú blízku, milovanú bytosť. Mal s tým dostatok skúseností, sám pochoval svoju prvú manželku a ich dve deti. No zároveň sa mu neplánovane podarilo vykresliť aj ohromujúcu škálu emócií, ktoré možno zmietajú aj zomierajúcim človekom v posledných záchvevoch života, keď zostáva jediné – prosiť libera me…

Zuzana Buchová Holičková