Otvárací koncert 56. ročníka Bratislavských hudobných slávností56th Bratislava Music Festival Opening Concert

[ Autor textu: Ivan Marton ]

Skladateľ Ján Cikker, jeden z hlavných predstaviteľov generácie slovenskej hudobnej moderny, ktorá sa, spoločne s Eugenom Suchoňom a Alexandrom Moyzesom, v tridsiatych rokoch minulého storočia kompozične vzdelávala v majstrovskej triede Vítězslava Nováka na pražskom konzervatóriu, vstúpil do domáceho kultúrneho kontextu predovšetkým ako významný operný autor. Scénické diela ako Juro Jánošík, Mister Scrooge, Hra o láske a smrti, Coriolanus, no predovšetkým Vzkriesenie podľa románového námetu L. N. Tolstého sa natrvalo zapísali do slovenského hudobného dedičstva. Cikker však bol zároveň aj zdatným symfonikom, ktorý vo svojich vrcholných dielach predvojnového i vojnového obdobia (Capriccio, Symfonický prológ, Jarná symfónia, Leto, Cantus filiorum, Slovenská suita, Concertino pre klavír a orchester) dokázal bohato zužitkovať skúsenosti zo svojho pražského a viedenského hudobného štúdia. A do tretice, Ján Cikker ako Banskobystričan nemohol stáť bokom od takej významnej dejinnej udalosti ako SNP. Ako jeden z mála slovenských hudobníkov sa aktívne zapojil do príprav povstania, vytvoril známu znelku revolučného vysielača a neskôr ju rozvinul v ikonický Pochod povstalcov. Symfonietta pre orchester op. 16 pochádza z roku 1938 a je autorskou orchestrálnou transkripciou skladateľovej juvenilnej Sonatíny pre klavír, op. 12. Štvorčasťové dielo charakterizuje farbistá, takmer impresionisticky ladená inštrumentácia a bohaté tanečné rytmy, ťažiace zo slovenského folklóru (v poslednej časti nachádzame nespochybniteľné názvuky na ľudovú pieseň Ej, zalužicko poľo).

V roku 1928 uskutočnil francúzsky skladateľ Maurice Ravel štvormesačnú koncertnú cestu po USA. Bola to jeho prvá návšteva amerického kontinentu – skladateľ nikdy predtým v Spojených štátoch nebol a pobyt v novej krajine naňho hlboko zapôsobil: prešiel všetkými významnými mestskými aglomeráciami od New yorku až po východné pobrežie, obdivoval architektúru amerických veľkomiest či dokonalú stavbu mrakodrapov a fascinoval ho nezvyčajný ruch na uliciach. Prekvapila ho tiež vysoká technická úroveň domácich orchestrálnych telies, no vari najviac ho očarila jazzová hudba a černošské spirituály, s ktorými sa zoznámil pri návštevách amerických nočných klubov. Po návrate do vlasti sa Ravel podujal napísať dva klavírne koncerty: ten prvý, D dur, skomponoval v roku 1931 pre rakúskeho klaviristu Paula Wittgensteina, ktorý pri bojoch v prvej svetovej vojne prišiel o pravú ruku. Druhý, zdanlivo hravý a nekonfliktný Koncert pre klavír a orchester G dur, vznikol len o niekoľko mesiacov neskôr a zabezpečil skladateľovi nehynúcu slávu. S koncipovaním diela sa však skladateľ dosť natrápil. „Nedarí sa mi koncert dokončiť,“ písal priateľovi „a tak som sa rozhodol denne spať nie dlhšie ako sekundu. Oddýchnem si, keď prácu dokončím – na tomto svete alebo inde.“ Energickú prvú časť Allegramente s výbušnými rytmami a kaskádami virtuóznych klavírnych pasáží strieda lyrické Adagio assai s nekonečnou trojminútovou melodickou sekvenciou sólového nástroja. Záverečné Presto, ženúce sa dopredu ako víchor, je vari najviac poznačené jazzovou inšpiráciou. Koncert skladateľ venoval klaviristke Marguerite Longovej, ktorá ho pod Ravelovou taktovkou po prvýkrát predniesla v Paríži 14. januára 1932. Triumfálny úspech premiéry diela pokračoval aj pri uvedeniach v ďalších európskych mestách.

⁣29. mája 1913 sa v metropole Francúzska odohrala udalosť, ktorá prenikavým spôsobom vstúpila do hudobnej histórie a nadlho predznamenala jej smerovanie: v ten deň sa totiž v parížskom divadle Théâtre des Champs-Élysées uskutočnila premiéra baletu Svätenie jari Igora Stravinského v podaní Ruského baletu Sergeja Ďagileva, v choreografii Václava Nižinského, ktorá vyústila do škandálu. „Hneď po začiatku predstavenia sa začali ozývať mierne protesty proti hudbe“ – píše Stravinskij v Kronike môjho života. „Pokriky neustávali a ja som o niekoľko minút nahnevaný odišiel z hľadiska; sedel som blízko orchestra a pamätám si, že som praštil dvermi. Nikdy potom ma už nič takto nedopálilo.“ V silnejúcom hluku orchester prakticky nebolo počuť, tanečníci sa orientovali podľa Nižinského, ktorý energicky počítal, „ako keby na lodi vydával pokyny námorníkom.“ Podobný výjav sa odohral o dva mesiace skôr na koncerte Arnolda Schönberga vo Viedni, estetický a štýlotvorný kontext však bol rozdielny. Kým pri uvedení Schönbergovej Komornej symfónie išlo o vyvrcholenie epochy neskorého romantizmu, ktorú skladateľ podrobil prísnej dekonštrukcii, v prípade Stravinského diela išlo o výbuch „brutálnej sily orientálneho primitivizmu“ (Peter Faltin), zhmotňujúcej barbarskú, antiromantickú silu drsného rytmického pohybu, charakterizujúcu hudbu národných škôl skladateľov románskej a slovanskej proveniencie v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia.

Stravinskij začal Svätenie písať v roku 1910, v období, keď končil prácu na hudbe k baletu Vták Ohnivák. „Raz som v sne videl výjav z pohanského rituálu, pri ktorom sa vyvolená obetná panna pred starcami kmeňa, sediacimi v kruhu, utancovala k smrti.“ Predstava tohto rítu skladateľovi dlho nedala spávať a zakrátko začal pomýšľať na ďalšie baletné dielo; s maliarom Nikolajom Rerichom pripravil rozvrh scén a spolupracoval aj pri návrhu kostýmov.

Po čase sa k práci pripojila francúzska maliarka a ilustrátorka Valentine Cross-Hugo a na tvorbe libreta a choreografického pôdorysu mali významný podiel súrodenci Bronislava a Václav Nižinskí. Stravinskij sa s rodinou utiahol do malého penziónu v švajčiarskom mestečku Clarens, kde usilovne komponoval. V novembri 1912 bola práca na diele zavŕšená a začalo sa v Paríži často prerušované obdobie inscenačných príprav. Na generálke deň pred premiérou sa zdalo byť všetko v poriadku: prítomná honorácia na čele s Claudom Debussym a Mauriceom Ravelom sa o diele vyjadrovala v superlatívoch a nič nenasvedčovalo, že sa schyľuje k jednému z najväčších škandálov v dejinách hudby. Výsledok je známy. Lenže už rok po prvom uvedení, v apríli 1914, zaznamenalo Svätenie jari v Paríži triumfálny úspech. Nadšení poslucháči skladateľa vyniesli z divadla na pleciach a za policajnej asistencie ho vláčili po meste.

Svätenie jari, obrazy z pohanskej Rusi, sa stalo jedným z ikonických opusov symfonickej hudby 20. storočia, dodnes fascinujúcim hudobných znalcov i bežných poslucháčov. Nikdy predtým neboli návštevníci koncertov vystavení takému masívnemu prívalu rudimentárnej zvukovej riavy, ktorá sa na nich od prvých tónov predimenzovaného orchestrálneho aparátu divoko, priam sebazničujúco valila. Bola to surová hudobná poetika, na míle vzdialená dobovým predstavám o tradičnom harmonickom jazyku. Skladateľ sa rozhodol šokovať obecenstvo naturalistickým opisom krutostí pohanského obradu, pri ktorom sa mladá dievčina stáva obeťou vítania jari. Tradičný tonálny pôdorys hudobného diela sa prostredníctvom prvkov polyharmónie a polymodality, s využitím komplikovaných asymetrických rytmov, disonantných akordov a nepravidelného metra totálne rozkladá. Od úvodného vstupu sólového fagotu, ktorý cituje tému z litovského folklóru, až po záverečný sofistikovaný Veľký posvätný tanec plného orchestra máme do činenia s majstrovskou hudobnou dramaturgiou, ktorá poslucháča až do konca skladby udrží v napätí.

Premiéru Svätenia jari i ďalších šesť uvedení baletu dirigoval legendárny francúzsky dirigent Pierre Monteux; dnes už vo svete niet seriózneho majstra taktovky, ktorý by ho dokázal obísť. Scénického spracovania diela sa po Nižinskom ujali najvýznamnejší choreografi storočia: Maurice Béjart, Pina Bausch, Martha Graham či Angelin Preljocaj.

Ivan Marton