Bella / Shor / ČajkovskijBella / Shor / Tchaikovsky

[ Autor textu: Juraj Bubnáš ]

Ján Levoslav Bella bol prvým slovenským skladateľom, ktorému sa podarilo výrazným spôsobom prekročiť hranice domácej hudobnej tradície. Vďaka štúdiu teológie vo Viedni, kde bol aj žiakom Simona Sechtera a dvorského kapelníka Gottfrieda von Preyera, a tiež vďaka študijným cestám po Európe, nadobudol široký hudobný rozhľad a dobre sa oboznámil aj so súdobým vývojom v oblasti opery. Bolo preto len otázkou času a nájdenia vhodnej inšpirácie, kedy sám pokúsi aj o vytvorenie scénického diela. Ešte počas pôsobenia v Kremnici začal písať operu Jaroslav a Laura, no po dokončení prvej scény sa rozhodol po porade so svojím priateľom, pražským skladateľom Janom Ludevítom Procházkom, prácu zanechať. Podnetom pre jeho druhý, tentoraz už úspešný hudobnodramatický pokus bola kniha nemeckého básnika a libretistu Oskara Schlemma Tri drámy, v ktorej Bellu upútala nordická sága o legendárnom kováčovi Wielandovi. Schlemm ju spracoval podľa skíc nerealizovaného operného libreta Richarda Wagnera. Bella si Wagnera a jeho opery vysoko cenil, nie je preto prekvapivé, že pri komponovaní vychádzal práve z wagnerovských hudobnodramatických princípov (príznačné motívy, jednoliaty tok hudby s minimom uzavretých čísel, presunutie akcentu sprievodnej úlohy orchestra smerom k nosnému stvárňovaniu deja a psychológie postáv). Zároveň bol obsah príbehu pre Jána Levoslava Bellu osobne v mnohom autobiografický – vo Wielandovi videl seba ako človeka trpiaceho pre ľudskú lásku a túžiaceho po novom živote. Na opere Kováč Wieland pracoval celých 10 rokov (1880 – 1890), z väčšej časti teda už počas svojho pôsobenia v sedmohradskej Sibini, no dielo na svoju premiéru muselo čakať až viac ako tri ďalšie desaťročia – do roku 1926. Hoci Bella si pôvodne zvolil ako jazyk opery nemčinu práve z dôvodu väčšej nádeje na realizáciu, jej jediné doterajšie scénické uvedenie sa uskutočnilo v Slovenskom národnom divadle v slovenskom preklade. V repertoári divadla ostala do roku 1929 a odvtedy opera Kováč Wieland v celosti zaznela už len jediný raz, v septembri 1993 v podobe koncertného uvedenia – tento raz už s pôvodným nemeckým textom – v podaní Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru a sólistov pod taktovkou Ondreja Lenárda. Stabilnejšie miesto v hudobnom živote si zachovala len Predohra k opere. Vyznačuje sa heroickým pátosom, charakteristickým pre celú operu, a dominuje v nej príznačný bodkovaný rytmus (v priebehu opery spájaný s motívom Wielandovho kovania na nákove).

Hudobný skladateľ Alexey Shor patrí k najzáhadnejším zjavom súčasnej klasickej hudby. Narodil sa v Kyjeve, kde prežil prvé roky svojho života. Od mladosti sa prejavoval ako matematický génius a matematiku aj vyštudoval na Moskovskej štátnej univerzite. V roku 1991 emigroval do Izraela a následne do Spojených štátov amerických. Tu pokračoval vo vedeckej kariére ako matematik, no čoraz viac pomýšľal na to, že by mohol svoj celoživotný záujem o hudbu pretaviť do profesionálnej podoby. Skladby, ktoré pôvodne komponoval len pre vlastné potešenie, sa začali dostávať na svetlo vďaka americkému violistovi Davidovi Aaronovi Carpenterovi a dnes sa nimi prezentujú umelci ako Evgeny Kissin, Vadim Repin, Maxim Vengerov, Nikolaj Znaider, Denis Kozukhin, Vadym Kholodenko, Sergei Dogadin, Gautier Capuçon, Ray Chen, Shlomo Mintz a mnohí ďalší. Shorova hudba znie na takých významných koncertných pódiách ako newyorská Carnegie Hall, Kennedyho centrum vo Washingtone, londýnska Wigmore Hall, Concertgebouw v Amsterdame, Berlínska filharmónia, viedenský Musikverein či Mariinské divadlo v Petrohrade. V septembri 2021 bude Alexey Shor rezidenčným skladateľom festivalu InClassica v Dubaji, kde okrem iného v podaní Slovenskej filharmónie zaznie aj jeho klarinetový koncert (s Andreasom Ottensamerom, sólovým klarinetistom Berlínskej filharmónie) a tiež dielo dnešného večera – Seascapes pre husle a symfonický orchester, kde sa ako sólista predstaví izraelsko-americký huslista Gil Shaham.

Alexey Shor komponuje hudbu, ktoré je vďaka príklonu k neoklasicistickému a neoromantickému idiómu prístupná a zrozumiteľná širokému publiku. Zároveň vždy nesie jasné programové črty, pretavené do poetických názvov diel. Skladba Seascapes, ktorej názov by sa dal preložiť ako „morská krajina", ale tiež „morské krajinky" v zmysle obrazov zachytávajúcich prímorské scenérie, pochádza z roku 2016 a je Shorovým prvým väčším koncertantným dielom pre husle a orchester. Jeho obrazotvorný charakter podčiarkujú aj názvy jednotlivých častí – Opustený maják, Osamelá plavba, Stretnutie s búrkou a Letné krupobitie, inak ale ide z hľadiska formy o klasicisticky koncipovaný štvorčasťový koncert.

Hoci šesť symfónií Piotra Iľjiča Čajkovského nebýva považovaných za typicky programovú hudbu (takou je len symfónia Manfred, nezaradená s poradovým číslom do radu jeho symfónií), aj on sám ako skladateľ pri každom diele riešil otázku jeho vnútorného obsahu a poslania. Napokon, väčšina jeho symfónií nesie aspoň náznakový programový podtitul (č. 1 Zimné sny, č. 2 Maloruská, č. 3 Poľská, č. 6 Patetická) – Symfónia č. 5 e mol, op. 64 však nie. Môžeme sa len domnievať, že sa pri komponovaní upieral myšlienkami k Beethovenovi a jeho slávnej 5. symfónii Osudovej. Vo svojich poznámkach si k úvodu symfónie zapísal: „Úplná rezignácia pred osudom, pred nevyspytateľným riadením prozreteľnosti." Práve motív osudu je aj z hudobnej stránky tým, čo jednotlivé časti prepája a zjednocuje (tento princíp Čajkovskij takisto použil už aj v 4. symfónii a v symfónii Manfred). Zaznieva hneď na úvod symfónie v zádumčivom sóle klarinetov, pripomínajúcom smútočný pochod. Samotná prvá časť sa odvíja na pôdoryse sonátovej formy s dvoma novými témami, motív osudu sa však priebežne vracia a vedie s nimi dialóg. K nasledujúcemu Andante, pomalej časti v trojdielnej piesňovej forme, si Čajkovskij poznamenal otázku: „Mám sa viere hodiť do náručia?" a hlavnú tému, nastupujúcu v sóle lesného rohu, označil za „lúč svetla". Tretia časť, vystupujúca v úlohe scherza, je pokojným valčíkom, ktorý postupne prechádza do radostných a svetlých farieb. Tak sa aj motív osudu, opäť otvárajúci záverečnú časť, predstavuje tentokrát už v durovej transpozícii a prevádza nás postupne gradujúcim vírom strhujúceho finále. Premiéra Čajkovského 5. symfónie sa uskutočnila pod taktovkou samotného autora 17. novembra 1888 v Mariinskom divadle v Petrohrade. Hoci patrí dodnes k jeho ikonickým a najhrávanejším dielam, on sám s ňou nebol spokojný. V liste svojej mecenáške Nadežde von Meck napísal: „Už som svoju symfóniu uviedol v Petrohrade aj v Prahe, ale prišiel som na to, že je to omyl. Je v nej niečo odpudivé, určitá prehnane zveličená farba, neúprimnosť invencie, ktorú publikum inštinktívne rozpozná." Našťastie, z dnešného pohľadu už môžeme konštatovať, že Piotr Iľjič Čajkovskij bol k sebe až príliš sebakritický a jeho obavám z neúspechu symfónie u publika čas nedal za pravdu. Jeho Symfónia č. 5 predstavuje majstrovský príklad splynutia európskej tradície hudobného symfonizmu a ruskej národnej hudby a plným právom dodnes obhajuje svoje miesto na koncertných pódiách.

Juraj Bubnáš