Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ AUDIO – 01:07:50 ] [ AUDIO – 01:07:50 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Irena Michalicová ]

„Len Boh komponuje v C dur.“ Čo presne mal na mysli Gounod, keď vyslovil túto poznámku? Parížsky kritik, ktorý ho citoval pri písaní recenzie o Sibeliovej 3. symfónii v roku 1920, to chápal evidentne ako varovanie: C dur v sebe zrejme skrýva čosi, čo by bežného smrteľníka malo varovať pred tým, aby po nej siahol – po niečom tak veľmi jednoduchom ale, paradoxne, nesmierne výpovednom i problematickom. Gounod mal možno na mysli, že po „bielom svetle C dur“ siahali skladatelia často pri písaní diel oslavujúcich Boha. V politickom quasi-božskom zmysle autoritárstva bije C dur do očí v dvoch dielach Sergeja Prokofieva – vyhláseného špecialistu na túto tóninu: v záverečnej časti jeho nešťastnej Kantáty k 20. výročiu októbrovej revolúcie (1937) i v Zdravici (Stalinovi) z roku 1939. C dur je spájaná i s nevinnosťou a naivitou detskej reči – ten istý Prokofiev ešte v roku 1930 po nej siahol v leitmotíve chlapčenského hrdinu v Petrovi a vlkovi (1936), či v stupniciach a arpeggiách Júlie ako mladej dievčiny v balete Romeo a Júlia. Boh verzus detská reč. Božská či quasi-božská autorita versus detská nevinnosť. Tieto dve strany C dur tvoria jej odvrátené póly, no zároveň dve strany jednej mince. Gounodovej Ave Marii na Bachovom Prelúdiu č. 1 C dur z Dobre temperovaného klavíra I predchádza dlhá história prelúdií, siahajúca do obdobia okolo roku 1448. K tým, ktorých svojimi prelúdiami a fúgami inšpiroval Bach, patril napríklad J. N. Hummel. Svoje Prelúdiá, op. 67 (1814) však na rozdiel od Bachovej chromatickej vzostupnosti (C dur, c mol, Cis dur, cis mol atď.) radil v kvintovom kruhu paralelných tónin (C dur, a mol, G dur, e mol atď.), rovnako, ako omnoho neskôr Dmitrij Šostakovič (1906 – 1975). Úplne novú definíciu prináša prelúdiám obdobie romantizmu a Chopinova tvorba, či ním inšpirované Debussyho 2 zošity, obsahujúce 24 prelúdií, ktoré Václav Holzknecht nazval „veľkou obrázkovou knihou“. Šostakovičove cykly 24 prelúdií, op. 34 (1935) a 24 prelúdií a fúg, op. 87 *(1951) posúvajú prelúdiá o ďalší krok vpred. Opusom 87 vzdáva hold skôr Bachovej tradícii, opusom 34 Chopinovej. *Prelúdiá, op. 34 vznikali v zime na prelome rokov 1932 – 1933. Charakterizuje ich akási zdanlivá jednoduchosť, napätá grotesknosť, satira, niekde až čistá komédia s nádychom melanchólie aj irónie. Podstatná v prevedení je šírka nuáns i flexibilnosť a gracióznosť temp. Cyklus sa začína Prelúdiom C dur v 4/4 takte rozloženým C durovým kvartsextakordom v pravej ruke – ako spomienka na prvé detské etudy. Šostakovičov C durový symbolizmus a detské precvičovanie stupnice C dur nájdeme v šiestom z jeho Aforizmov, op. 13, či o 30 rokov neskôr v 2. klavírnom koncerte. Na tónine C dur Šostakovič lipol ako na záchrannom člne vo víre atonality vo svojej 1. klavírnej sonáte, ktorej východiskom bola Prokofievova 3. klavírna sonáta.

Klavíru sa Šostakovič začal venovať až ako 9-ročný, no už o 4 roky neskôr nastúpil na Petrohradské konzervatórium, kde v triede Maximiliána Steinberga študoval kompozíciu a klavír. Základy hry 9-ročný Míťa (Dmitrij Dmitrijevič) získal vďaka svojej matke Sofii, ktorá kedysi študovala na Petrohradskom konzervatóriu. Aj to je jedna zo zaujímavých paralel, ktoré nájdeme v živote Šostakoviča a slovenského skladateľa tej istej generácie – **Jána Cikkera **(1911 – 1989); Cikkerova matka Mária vyštudovala klavír i spev v Budapešti a pôsobila ako učiteľka klavíra. Obaja skladatelia prišli o svojich otcov v mladom veku (Šostakovič ako 16-ročný, Cikker ako 4-ročný), obaja boli nútení prevziať časť existenčných starostí na svoje plecia a počas štúdia hudby sa živiť hraním v kinách k nemým filmom. Možno tam pramení inklinácia oboch skladateľov k tvorbe filmovej hudby. 20-ročný Šostakovič zaznamenal fenomenálny úspech už svojím absolventským dielom – 1. symfóniou f mol, op. 10. Výrok legendárneho českého dirigenta Václava Talicha, ktorý sa so Šostakovičom poznal (vrúcne priateľstvo mimochodom spájalo Talicha i s Jánom Cikkerom) a uvádzal jeho diela, označil práve Šostakovičovu 1. symfóniu za najúčinnejšiu, písanú v pomernej slobode ešte nerozpolteným umelcom, bez strachu z diktátu ideologického režimu.

Kniha Šostakovič a jeho svet je zbierkou listov, ktoré mladý „Míťa“ písal svojej matke. Listy ponúkajú letmý pohľad na jeho sny a ambície zo začiatku jeho kariéry, o jeho umeleckých smerovaniach i procese tvorby. Listy svojej matke písal i Ján Cikker – otváral jej svoje srdce, zveroval sa jej s radosťami, úspechmi i smútkami. Práve matka bola tou, ktorá ho už od detstva viedla k láske k prírode. Bola členkou turistického krúžku v Banskej Bystrici a vďaka pravidelným spoločným výletom do okolitých hôr nadobudol jej syn vzťah k prírode. Aj ako študent Pražského konzervatória prežíval prázdniny doma často na výletoch do prírody, ktorá mu bola žriedlom krásy, čistej energie, majestátnosti, ktorá ho učila tichej pokore. Bohaté zážitky zo stoviek horských túr vo dvojici i osamote v senzitívnej duši skladateľa rezonovali, i keď sedel za písacím stolom. Najmä Tatry očarili Cikkera ešte ako dieťa natoľko, že v ňom vyvolali túžbu po horolezectve. S členmi Tatranskej horskej služby sa Ján Cikker priatelil mnohé roky a venoval im cyklus troch virtuóznych klavírnych etud Tatranské potoky. „Moja drahá Mamička! Napriek tomu, že sa počasie pokazilo, poobede, ale niekedy aj od rána a v daždi chodím niekoľko hodín. Včera som vychytil deň, ktorý nebol celkom čistý, lebo štíty hôr boli v oblakoch, ale nepršalo. S tunajším známym sme sa vybrali a vyšli na Slavkovský štít. Po krásnych serpentínach s meniacim sa výhľadom sme došli pod štít a dostali sme sa do hmly. Sadli sme si pod bralo, najedli sme sa a čakali, kedy sa rozplynie hmla. Naraz začala rednúť a my sme sa vybrali hore. Prešli sme cez niekoľko snežných polí a za pol hodiny sme boli hore. Priznám sa, že prechod cez hmlu po snežných poliach bol trochu strašidelný – nie však nebezpečný, no keď sme sa dostali hore z mora hmly a oblakov, tu a tam sa ukázali tatranské štíty. Potom na nás zasa padla hmla, ale slnko nás zohrievalo aj cez ňu. Po hodinovom oddychu, počas ktorého sa objavilo aj niekoľko štítov, sa zrazu začalo počasie vyjasňovať. Aké panorámy sa zjavovali a strácali, pretože medzitým sa presúvali oblaky, to sa nedá opísať. Zo snehu v údoliach sa začali zjavovať a dvíhať čierne, sivé, modravé, hnedasté, zelenkavé, fialové tatranské štíty. Sneh sa trblietal ako na alpských glečeroch a skamenelá krása a Božia večnosť poskytovali tú najkrajšiu švajčiarsku panorámu. Dívali sme sa a dívali v nemom tichu a pokore, my, drobní ľudkovia, na tú Božiu obrovskú, ale nekonečne jemnú klenotnícku prácu…“ – Trom koncertným etudám dal Ján Cikker názvy Potok a vánok, Čo mi potok rozprával, Potok a búrka. Tlačou vyšli po prvýkrát v roku 1954 v autorovom náklade. Vo vydavateľstve Opus prišli na rad až v roku 1972 a na platne toho istého vydavateľstva v podaní Petra Toperczera boli nahrané v roku 1986. Ešte predtým klavírne etudy premiérovo uviedla Terézia Horáková, po nej Miloš Váňa. Vďaka jeho interpretácii a skvelému ohlasu u poslucháčov Tatranské potoky získavali na obľube medzi klaviristami a stali sa súčasťou repertoáru Ivana Paloviča, Mariana Lapšanského, Idy Černeckej, Jordany Palovičovej a iných vynikajúcich klaviristov. V neopakovateľnom podaní skvelej Daniely Varínskej sú zachytené na najnovšom CD s Cikkerovou inštrumentálnou tvorbou, ktoré vyšlo v tomto roku.

Ján Cikker bol vynikajúci klavirista, už ako teenager mal pozoruhodný repertoár, v ktorom nechýbali diela Bartóka, Janáčka či Franza Liszta (1811 – 1886), ktorého Transcendentálne etudy hrával v triede Ruženy Kurzovej na Pražskom konzervatóriu. Pôvodným Lisztovým zámerom bolo napísať tiež 24 etud vo všetkých durových a molových tóninách, no dokončil len polovicu z nich. Písať ich začal už ako 15-ročný a do konca svojho života obohatil svetovú literatúru nielen o stovky vlastných opusov, ale i o takmer 400 transkripcií pre klavír. Tri Petrarcove sonety sú výsledkom jeho pobytu v Taliansku v rokoch 1838 – 1839 a existujú vo viacerých verziách. Sú inšpirované poéziou talianskeho renesančného básnika Francesca Petrarcu, jeho meditáciou o láske k Laure de Noves v tej či onej podobe. Liszt sonety koncipoval pôvodne ako piesne pre tenor a klavír, neskôr vznikli ich transkripcie pre sólový klavír. Petrarcove verše vnímal Liszt citlivo, sonety nádherne zachycujú ich atmosféru. Prvý sonet (104) s názvom Pace non trovo (Nenachádzam pokoj) i druhý sonet (47) – Benedetto sia (Buď požehaná) je plný charakteristických Petrarcových oxymorónov, antitéz a dichotómií (ohňom i ľadom som, vidím bez očí, bez jazyka nariekam), vyjadrujúcich paradoxy lásky. Tieto obrazy Liszt vyjadruje sledom dramatických harmonických kontrastov a extatickej lyriky. Porozumenie textu tretieho sonetu (123) I vidi in terra angelici costumi (Videl som na zemi anjelské odevy) je nevyhnutné pre pochopenie tohto Lisztovho diela, ktoré je okrem technickej náročnosti pre interpreta výzvou aj v zmysle vystihnutia nálady a emocionálnej hĺbky diela. Pred rokom 1858 Liszt upravil klavírne verzie všetkých troch Petrarcových sonetov do podoby, ako ju poznáme v súčasnosti a ako ju v tom čase vydalo vydavateľstvo Schott – ako súčasť cyklu Roky putovania, rok II., Taliansko.

Lisztov rovesník i hudobný rival Fryderyk Chopin (1810 – 1849) napísal práve polonézu ako svoju prvú skladbu, keď mal 7 rokov. Z galantného okázalého tanca poľskej aristokracie, ktorý v románe Pan Tadeusz žiarivo opísal Adam Mickiewicz, dokázal Chopin vyextrahovať to najčistejšie umenie. Veľkú brilantnú polonézu Es dur, op. 22 napísal ako 20-ročný a je jedným z jeho šiestich diel pre klavír a orchester. V prvom vydaní tohto diela bol orchestrálny part vpísaný malými notami priamo do partu klavírneho, orchestrálna časť sprievodu chýbala. Tento Chopinov opus sa často hráva vo verzii pre sólový klavír tak, že sólista hrá tutti part sám. Úvodné Andante spianato pridal Chopin k Polonéze pravdepodobne až v roku 1834, keď už bol v Paríži a v tejto forme bolo vydané (1936) s dedikáciou jednej z jeho žiačok, barónke d´Este. V roku 1838 sám Chopin upravil dielo pre sólový klavír a túto novú verziu aj vydal. Andante spianato (sólový klavír) má charakter nokturna – uspávanky a je skvelou introdukciou k Polonéze, ktorú predznačujú fanfáry lesných rohov v orchestri. Samotná *Polonéza *je ohňostrojom svetiel, farieb a lesku. Dielo Chopin sám aj premiéroval na Parížskom konzervatóriu v roku 1835 na benefičnom koncerte pod taktovkou slávneho parížskeho dirigenta François-Antoina Habenecka. Tak, ako toto dielo bolo Chopinovou rozlúčkou s virtuóznym štýlom komponovania, tento koncert bol jeho posledným veľkým koncertom v Paríži. Ako klavirista opustil koncertné siene, ale ako skladateľ vstúpil do vrcholnej etapy zrelej tvorby, v ktorej virtuozita bola v službe hudbe.

Irena Michalicová

–––––
Bibliografický údaj: MICHALICOVÁ, Irena: Text ku koncertu 1. 6. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus K, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

  Životopisy

Šostakovič / Cikker / Liszt / Chopin

Utorok 1. 6. 2021, 19.00 h
K – Klavír a klaviristi, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie