Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ AUDIO – 01:29:24 ] [ AUDIO – 01:29:24 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Ivan Marton ]

PÉTERIS VASKS, skladateľ silného a neobyčajne plodného tvorivého vzopätia, je ikonickou a nesporne najvýznamnejšou autorskou osobnosťou súčasnej lotyšskej hudby. Charizmatický tvorca, syn baptistického kazateľa, otec piatich detí, študoval pôvodne hru na kontrabase na štátnom konzervatóriu v litovskom Vilniuse a predtým, ako sa začal venovať skladbe, pôsobil ako tutti hráč vo viacerých lotyšských symfonických a komorných orchestroch. V roku 1973 začal študovať kompozíciu v triede Valentina Utkina na Lotyšskej hudobnej akadémii, ktorú úspešne absolvoval v roku 1978. Od toho času žije v Rige ako skladateľ v slobodnom povolaní. Vasksova zduchovnená a na výsosť intímna tvorba, výrazne inšpirovaná religióznou tematikou, oslovuje, ba často dojíma až k slzám, tisíce poslucháčov na celom svete. Zároveň bohato načiera do lotyšského hudobného folklóru i do ťaživej novodobej histórie svojho národa, ktorý sovietska moc 50 rokov držala v neslobode. Péteris Vasks, na rozdiel od mnohých iných, s vládnucou mocou nikdy neuzavrel žiaden kompromis a po celý čas statočne zotrval v opozícii k nej. Laudate Dominum pre zbor a symfonický orchester z roku 2016 je, po skladbe Musica serena už druhým dielom, ktoré šéfdirigent SF Daniel Raiskin z autorovej tvorby v rozpätí mesiaca predstavuje nášmu filharmonickému publiku. „Bol horúci september 2015 a ja som bol práve na návšteve u krajanov v Kalifornii“ – píše Vasks v autorskom komentári k dielu. „V dome bol klavír a ja som si zaň intuitívne sadol. Vtedy mi napadol koncept skladby: mohutný, hymnický zvuk organa, na ktorý, akoby z diaľky, odpovedá stíšený zbor. V tomto hlučnom svete sa tie najpodstatnejšie veci dajú vyjadriť šeptom. V istom ohľade sú to akoby dve časti Biblie. Starý zákon, ktorý má v sebe veľa krutosti a potom gospel Nového zákona, ktorého hlavným posolstvom sú tri slová: Boh je láska. Oba tieto princípy napokon vrcholia v záverečnej apoteóze v D dur. Nemal som pri sebe notový papier, tak som len v rýchlosti načmáral notovú osnovu, aby som si túto myšlienku poznamenal.“ Skladba má dve verzie: tá pôvodná bola napísaná pre miešaný zbor a organ, no krátko po nej vznikla aj verzia pre zbor a symfonický orchester. „Sotva sa niečo vyrovná lenivosti, obmedzenosti a vyprázdnenosti niektorých nemeckých huslistov. Každých štrnásť dní ma niektorý z nich navštívi a chce mi predniesť môj prvý husľový koncert. Už som musel zareagovať drsne a povedať im: Ten koncert už nedokážem počúvať – vari som napísal len tento jediný? Choďte a hrajte už konečne aj moje ďalšie husľové koncerty, sú rovnako dobre, ak nie lepšie.“ Takto sa neskorý nemecký romantik Max Bruch, úspešný dirigent a dlhoročný profesor skladby na Hudobnej akadémii v Berlíne, rozhorčoval v liste svojmu vydavateľovi Simrockovi nad extrémnou popularitou svojho 1. husľového koncertu g mol, op. 26, ktorý desaťročia po svojom vzniku prakticky zatienil všetky ostatné skladateľove diela. Pritom keď sa Bruch v čase svojho pôsobenia vo funkcii hudobného riaditeľa v Koblenzi rozhodol napísať koncertnú skladbu pre nástroj, ktorý síce dôverne neovládal, no jeho farba a melodická spevnosť mu učarovali, dal si na cibrení sólového husľového partu mimoriadne záležať. Pri jeho koncipovaní konzultoval s mnohými významnými interpretmi svojej doby (napríklad s Ferdinandom Davidom či Pablom de Sarasatem), no najcennejšie rady mu poskytol legendárny Joseph Joachim, ktorý odporučil autorovi zmeniť v niektorých miestach frázovanie i smyky a pridať v úvode i v závere prvej časti krátke sólové kadencie. Joachim bol tiež interpretom prvého uvedenia koncertu, ktoré sa uskutočnilo 5. januára 1868 v Brémach. Dielo si získalo u verejnosti obrovskú popularitu a odborná kritika ho popri Beethovenovi, Mendelssohnovi a neskôr Brahmsovi zaradila medzi najvýznamnejšie husľové koncerty nemeckej proveniencie. Lenže Bruchovi ako nezvyčajne plodnému autorovi troch symfónií, niekoľkých oratórií, opier a celého radu komorných skladieb pre rôzne obsadenia, takáto popularita jediného diela prekážala a do konca života sa s ňou nedokázal zmieriť. Bruch nebol novátorom, poctivo rozvíjal tradíciu vrcholného hudobného romantizmu v línii tvorby Mendelssohna, Schumanna či Brahmsa a ostro namietal proti chromatickým harmonickým „výstrelkom“ Liszta, Wagnera i Richarda Straussa. Hoci je jeho tvorba väčšinou zabudnutá a v koncertných sieňach dnes absentuje, prvý husľový koncert stále žije. Za svoju nesmrteľnosť vďačí poetickej atmosfére a nádhernému melodickému bohatstvu, ktoré sa vinie od úvodného Allegra moderata cez vrúcne Adagio až po energické a rázovité Finale s charakteristickými uhorskými rytmami.

Hornorakúskeho vidieckeho organistu a neochvejného Wagnerovho ctiteľa Antona Brucknera preslávila cirkevná vokálna tvorba a najmä cyklus desiatich opulentných symfónií, ktoré mu v dejinách hudby, napriek úvodnému nepochopeniu, zabezpečili nehynúcu slávu. Málokto však vie, že Bruckner bol tiež autorom niekoľkých komorných skladieb pre malé sláčikové obsadenie, tie si však, s výnimkou jedinej, nezískali širšiu pozornosť a v štandardnej koncertnej prevádzke sa neudržali. Tou výnimkou je Sláčikové kvinteto F dur, WAB 112 pre dvojo huslí, dve violy a violončelo z roku 1879, dielo s hlbokým výrazovým ponorom a priam symfonickými dimenziami, ktoré doboví kritici označili za pokračovanie Beethovenovho kvartetového odkazu (iróniou však bolo, že Bruckner v čase komponovania skladby Beethovenove neskoré sláčikové kvartetá nepoznal). Kvinteto F dur vzniklo, podľa skladateľovho tvrdenia, na objednávku huslistu a dirigenta Josepha Hellmesbergera, primária známeho komorného súboru, ktorý na jeho napísaní veľmi nástojil. Hellmesberger bol, popri funkcii viedenského dvorného kapelníka, zároveň aj riaditeľom mestského konzervatória, teda šéfom ústavu, kde Bruckner pôsobil ako pedagóg; skladateľ nesporne dúfal, že si ho týmto činom nakloní. V júli 1879 bolo dielo hotové a Bruckner referoval svojmu priateľovi Ignazovi Traumihlerovi, že „pán dvorný kapelník je ním doslova unesený a chce kvinteto v nezmenenej podobe v krátkom čase uviesť“. S tým nadšením Hellmesbergera to celkom tak asi nebolo, pretože autor skladbu neskôr venoval bavorskému kniežaťu Maxovi Emanuelovi a sám „pán dvorný kapelník“ váhal s jej uvedením až do roku 1885. Kvinteto, najmä jeho pomalá časť, si však získalo priazeň kritikov, o čom svedčí aj úryvok z dobovej recenzie: „Perlou diela je Adagio, jedna z najušľachtilejších a zvukovo najpôsobivejších skladieb svojho typu, aké boli v súčasnosti napísané. Toto Adagio navodzuje dojem, akoby sa práve našlo v Beethovenovej pozostalosti a pochádzalo z jeho poslednej tvorby.“ Sadzba diela, presahujúca jeho pôvodný komorný rámec, podnietila niektorých dirigentov (Hansa Stadlmaira či Lothara Zagroseka) uvádzať ho v mohutnejšom sláčikovom obsadení, pričom nástrojovú zostavu kvarteta obohatili o hlboký zvuk kontrabasov. Dirigent dnešného večera zvolil úpravu Adagia, pomalej časti skladby, vo verzii známeho poľského dirigenta Stanislawa Skrowaczewského, zasväteného znalca Brucknerovej tvorby.

V rokoch 1891 – 1895 pôsobil Antonín Dvořák na pozvanie mecenášky a zakladateľky ústavu Jeanette Thurberovej ako riaditeľ Národného konzervatória v New Yorku, kde sa výrazným spôsobom zaslúžil o zrod americkej národnej hudby. Ešte pred odchodom do Ameriky dostal skladateľ od J. Thurberovej ponuku skomponovať pri príležitosti 400. výročia objavenia nového kontinentu slávnostné zborové dielo na text poémy J. R. Draka Americká vlajka. Text však do Prahy neprišiel načas (Dvořák ho neskôr zhudobnil v rovnomennej kantáte) a tak sa skladateľ rozhodol k tejto udalosti skomponovať Te Deum pre sólistov, miešaný zbor a orchester, op. 103, svoje posledné liturgické dielo. Na krátkej ploche necelých dvadsiatich minút sa Dvořákovi podarilo vystavať pôsobivý útvar, plný optimizmu a jasavej sily, rámcovaný mohutným nástupom tympanov, predznamenávajúcim Janáčkovu Glagolskú omšu, až po záverečnú jubiláciu. Te Deum premiérovo zaznelo v New Yorku 21. októbra 1892 pod skladateľovou taktovkou.

Ivan Marton

–––––
Bibliografický údaj: MARTON, Ivan: Text ku koncertu 28. 5. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus A/B, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

  Životopisy

SIMONE LAMSMA

„Simone Lamsma hrala vynikajúco, s iskrivou čistotou a jasne žiarivým zvukom a dokázala sprostredkovať rapsodickú náladu aj neobvyklú zádumčivosť hudby.“
(The New York Times, december 2018)

Holandská huslistka Simone Lamsma je oceňovaná za „brilantnú ... vycibrenú, expresívnu a intenzívnu“ (Cleveland Plain Dealer) a „absolútne ohromujúcu“ (Chicago Tribune) hru. Kritici, kolegovia i diváci ju uznávajú ako jednu z najvýraznejších a najpodmanivejších hudobných osobností klasickej hudby. Dirigent Jaap van Zweden, s ktorým Simone Lamsma pravidelne spolupracuje, ju označuje za jednu z vedúcich svetových huslistiek.

Vďaka rozsiahlemu repertoáru viac ako 60 husľových koncertov sa v posledných sezónach predstavila s mnohými poprednými svetovými orchestrami. Medzi najvýznamnejšie udalosti nedávnej doby patrí jej debut s Newyorskou filharmóniou pod vedením Jaapa van Zwedena a s Chicago Symphony Orchestra, ktorý denník Chicago Tribune označil za „prenikavo krásny“, ako aj opätovné pozvania k spolupráci s Cleveland Orchestra, BBC Philharmonic, Seoul Philharmonic, Rotterdamskou filharmóniou, San Francisco Symphony, Hong Kong Philharmonic, Varšavskou filharmóniou a Dallas Symphony Orchestra. Medzi ďalšie významné debuty patrili koncerty s Royal Stockholm Philharmonic Orchestra, Sydney Symphony Orchestra, National Symphony Orchestra, Milwaukee Symphony Orchestra, Detroit Symphony Orchestra, MDR Symfonickým orchestrom Lipského rozhlasu, Pittsburgh Symphony Orchestra, Filharmóniou Oslo, Islandským symfonickým orchestrom, Symfonickým orchestrom Hessenského rozhlasu, Royal Concertgebouw Orchestra, Symfonickým orchestrom Fínskeho rozhlasu, Les Siécles a Filharmonickým orchestrom Francúzskeho rozhlasu.

Medzi najdôležitejšie udalosti sezóny 2019/2020 a 2020/2021 patria debuty s Gürzenich-Orchester, Viedenskými symfonikmi, Symfonickým orchestrom Montréal, Orchestre national d'Île-de-France, Singapurským symfonickým orchestrom, BBC Scottish Symphony Orchestra a opätovné pozvania k spolupráci s Londýnskou filharmóniou, City of Birmingham Symphony Orchestra, Royal Concertgebouw Orchestra, Cincinnati Symphony Orchestra, Royal Liverpool Philharmonic Orchestra, Yomiuri Nippon Symphony, Houston Symphony, Oregon Symphony Orchestra, Hallé, RTÉ Symphony Orchestra, Bournemouth Symphony Orchestra, Residentie Orkest, Filharmonickým orchestrom Holandského rozhlasu, National Arts Center Orchestra Ottawa.

Okrem úzkej spolupráce s Jaapom van Zwedenom spolupracovala s mnohými ďalšími významnými dirigentmi, akými sú Vladimir Jurowski, François-Xavier Roth, Omer Meir-Wellber, Edward Gardner, Mark Wigglesworth, Kent Nagano, Sir Neville Marriner, Sir Mark Elder, Yannick Nézet -Séguin, Jukka-Pekka Saraste, James Gaffigan, Sir Andrew Davis, Robert Trevino, Andrès Orozco-Estrada, Jiří Bělohlávek, Carlos Kalmar, Kirill Karabits, Stéphane Denève, Hannu Lintu, Yan Pascal Tortelier, Fabien Gabel a Andris Poga.

V roku 2017 vyšla najnovšia nahrávka Simone Lamsma s 1. husľovým koncertom D. Šostakoviča a dielom In Tempus praesens S. Gubaiduliny s Filharmonickým orchestrom Holandského rozhlasu pod vedením Jamesa Gaffigana a Reinberta de Leeuwa (Challenge Classics), ktorá získala vysoké ocenenia od tlače, podobne ako jej predchádzajúce CD s klaviristom Robertom Kulekom a dielami od Mendelssohna, Janáčka a Schumanna.

Okrem mnohých medzinárodných ocenení a vyznamenaní získala Simone Lamsma v roku 2010 holandskú národnú cenu za klasickú hudbu VSCD v kategórii „Hudobníci novej generácie“, ktorú umelcom udeľuje Asociácia holandských divadiel a koncertných sál za pozoruhodný a cenný prínos v rámci klasickej hudby v Holandsku. V máji 2018 bola pozvaná jeho výsosťou, kráľom Willemom-Alexandrom a jej veličenstvom, holandskou kráľovnou Máximou, aby vystúpila počas ich oficiálnej štátnej návštevy v Luxembursku. Simone Lamsma začala študovať hru na husliach vo veku 5 rokov a ako 11-ročná sa presťahovala do Veľkej Británie, aby študovala na Yehudi Menuhin School u profesora Hu Kuna. Vo veku 14 rokov debutovala so Severoholandským symfonickým orchestrom s Paganiniho 1. husľovým koncertom, za čo získala pozitívne ohlasy tlače. V štúdiu pokračovala na Royal Academy of Music v Londýne u profesora Hu Kuna a profesora Mauricea Hassona, kde vo veku 19 rokov absolvovala s vyznamenaním prvej triedy a niekoľkými ďalšími prestížnymi oceneniami. V roku 2019 sa stala čestnou členkou Royal Academy of Music v Londýne, čo je vyznamenanie obmedzené na 300 bývalých študentov akadémie a udeľuje sa hudobníkom, ktorí vynikajú vo svojej profesii. Simone Lamsma momentálne žije v Holandsku.

Hrá na husliach „Mlynarski“ Stradivarius (1718), ktoré jej veľkoryso zapožičal anonymný donátor.


LINDA BALLOVÁ

sa spevu venuje už od detstva. Počas štúdia na evanjelickom bilingválnom lýceu navštevovala hodiny u svetoznámej pedagogičky Ruthilde Boesch vo Viedni. V roku 1998 získala na Rhodos International Music Festival and Competition tretie miesto. Ako žiačka Konzervatória v Bratislave (v triede Dagmar Livorovej) debutovala na doskách SND úlohou Druhého chlapca v Mozartovej Čarovnej flaute (2003). V tom istom roku vystúpila na Vianočnom koncerte Slovenskej filharmónie a získala aj druhé miesto na Súťaži slovenských konzervatórií. V roku 2005 v tej istej súťaži zvíťazila. O rok neskôr sa stala laureátkou Medzinárodnej speváckej súťaže Imricha Godina IUVENTUS CANTI, získala Cenu Andreja Kucharského za výrazný umelecký prejav, Cenu rodiny Suchoňovcov za interpretáciu piesne Eugena Suchoňa 2006 a na Medzinárodnej speváckej súťaži Mikuláša Schneidra-Trnavského sa umiestnila ako druhá. Získala tiež Cenu Andreasa V. Georgioua za najlepší ženský umelecký prejav. Štúdium na Vysokej škole múzických umení začala ako mezzosopranistka v triede Zlatice Livorovej. V prvom ročníku VŠMU debutovala v Štátnom divadle Košice ako Siebel v Gounodovom Faustovi (2006/2007) a pokračovala úlohou Gianetty v Donizettiho Nápoji lásky (2006/2007). Na scéne Národného divadla moravskosliezskeho sa prvýkrát predstavila postavou Dryade v Straussovej Ariadne na Naxe (2006/2007), neskôr ako Siebel vo Faustovi (2008/2009) a Cherubino v Mozartovej Figarovej svadbe (2008/2009). V Pucciniho opere Sestra Angelika spievala postavu Zelatrice (Štátna opera Banská Bystrica; 2006/2007). Do SND sa vrátila ako Fiodor v Musorgského Borisovi Godunovovi 2007/2008). Zásadným obratom v jej umeleckom vývoji bola zmena hlasového odboru na soprán. Správnosť tohto kroku potvrdzuje jej obsadenie do roly Milady v Smetanovom Daliborovi (2009/2010), s ktorou zaznamenala veľký úspech na festivale Smetanova Litomyšl a neskôr aj v Národnom divadle moravskosliezskom v Ostrave. V roku 2010 s vynikajúcim ohlasom stvárnila Mařenku v Smetanovej Predanej neveste. V tom istom roku vystúpila na koncerte Slovenskej filharmónie Pocta Zlatici Livorovej. Ďalšou divadelnou úlohou, ktorou Linda Ballová obohatila zoznam postáv, bola Donna Anna v Mozartovej opere Don Giovanni (SND; 2011) a na koncertnom pódiu si repertoár rozšírila opäť v Slovenskej filharmónii Beethovenovou Omšou C dur, op. 86. V roku 2015 sa v Opere SND s mimoriadnym úspechom zhostila hlavnej postavy v inscenácii Janáčkovho diela Vec Makropulos pod režijným vedením Petra Konwitschného a v ostatnej sezóne naštudovala rolu Giulietty v Offenbachových Hoffmanových poviedkach. K ďalším úspechom patrí niekoľkoročné angažmán v Aachene, kde stvárnila postavy ako Rusalka (2013), Jenůfa (2014), Elisabeth v Tannhäuserovi (2015), Giorgetta a Sestra Angelika v Pucciniho Triptychu (2016), Ariadna v Straussovej Ariadne na Naxe (2017). Rolu Donny Anny úspešne uviedla v belgickom Alden Biesen (2014) a v tom istom roku sa spolu s José Curom predstavila v Bratislave a Ostrave (2014), ako aj v chorvátskom Dubrovníku (2016). V roku 2017 debutovala s Národným divadlom Brno ako Emilia Marty (Věc Makropulos) v Šanghaji. V ďalšej sezóne v NdB naštudovala rolu Elisabetty de Valois vo Verdiho opere Don Carlos a v ďalšej úspešne debutovala ako Čo-Čo-San v Pucciniho Madama Butterfly. Tento rok úspešne debutovala v Čajkovského opere Eugen Onegin ako Tatiana, ktorej premiéra bola vysielaná ako live stream na ČT art. Momentálne v Brne naštudováva postavu Mimi v Pucciniho Bohéme. S orchestrom Slovenskej filharmónie naposledy vystúpila vo februári 2020 v diele Messe solennelle Hectora Berlioza pod taktovkou Daniela Raiskina.


PETER MIKULÁŠ

študoval na VŠMU v Bratislave. Je laureátom viacerých speváckych súťaží: Antonína Dvořáka v Karlových Varoch (1978), Piotra Iľjiča Čajkovského v Moskve (1982) a Miriam Helinovej v Helsinkách (1984). Od roku 1978 pôsobí ako sólista Slovenského národného divadla, kde stvárnil viac ako päťdesiat operných postáv, napr.: úlohu Leporella (Don Giovanni), Jacopa Fiesca (Simon Boccanegra), Dulcamaru Fbolon(Nápoj lásky), Philippa (Don Carlos), Mefistofela (Faust, Mefistofeles), či Falstaffa v rovnomennej opere. Popri účinkovaní v Opere SND hosťuje aj v pražskom Národnom divadle (Don Giovanni), v Nemeckej štátnej opere v Berlíne, v Holandskej opere v Amsterdame, v Metropolitnej opere v New Yorku a na ďalších operných scénach. Popri opernom má aj bohatý koncertný repertoár. Ako sólista vystupoval s etablovanými orchestrami ako napr.: Viedenskí filharmonici, Česká i Slovenská filharmónia, Royal Philharmonic Orchestra, Orchestre de Paris, Gewandhaus Orchester Leipzig, Torino RAI Orchester, Bruckner Orchester Linz a ď. pod vedením svetových dirigentov ako: J. Bělohlávek, S. Byčkov, Sir Ch. Mackerras, G. Solti, H. Rilling, C. M. Giullini, R. Hickox, S. Rattle, Ch. Dutoit, K. I. Kobayashi, G. Pretre či V. Ashkenazy. Hosťoval na popredných medzinárodných festivaloch v Rakúsku, Belgicku, Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Portugalsku, v USA, Japonsku a ďalších krajinách.


DANIEL RAISKIN

je hudobník s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.

Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

Angažmány v sezóne 2020/2021 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Islandský symfonický orchester, Janáčkova filharmónia Ostrava, Sinfonia Varsovia a Württemberská filharmónia Reutlingen. Ďalej bude debutovať s Varšavskou filharmóniou a opätovne vystúpi s Hong Kong Sinfonietta a Stuttgartskými filharmonikmi a orchestrami v Miláne, Madride a v Moskve. Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho.

Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

Plánované turné orchestra SF v sezóne 2020/2021 do Južnej Kórey a Japonska sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.


JOZEF CHABROŇ

ukončil štúdium v roku 2007 na VŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie pod pedagogickým vedením prof. Blanky Juhaňákovej. V roku 2006 dostal možnosť spolupracovať so Slovenským filharmonickým zborom ako asistent hlavnej zbormajsterky Blanky Juhaňákovej. Od sezóny 2013/2014 pôsobí samostatne ako zbormajster SFZ. Pripravil SFZ na uvedenie množstva vokálno-inštrumentálnych diel ako napr.: Dafnis a Chloé M. Ravela, Nokturná C. Debussyho, Stvorenie J. Haydna, Kristovo detstvo H. Berlioza, Lobgesang F. Mendelssohna Bartholdyho, Žalm zeme podkarpatskej E. Suchoňa, Messa di Gloria G. Pucciniho, Rekviem G. Verdiho, Symfónia č. 13 Babij jar D. Šostakoviča, Stabat Mater K. Szymanowského a G. Rossiniho, Persefona a Oidipus Rex I. Stravinského, Glagolská omša L. Janáčka, Vojnové rekviem B. Brittena, Gurrelieder A. Schönberga. V premiére uviedol diela Missa pro defunctis E. Kráka, Missa pro nobis R. Bergera, Apolloopera M. Piačeka, Carmina austriaca G. Wirtha a ďalšie. Počas doterajšieho pôsobenia v SFZ spolupracoval s viacerými renomovanými dirigentmi ako napr.: J. Judd, E. Villaume, S. Baudo, J. Valčuha, T. Sanderling, N. Ballatsch, Th. Lang, F. Haider, L. Svárovský, P. Altrichter, R. Štúr, Ch. Campestrini, S. Byčkov, J. Conlon, R. Weikert, Y. Sado, P. Valentovič a iní. Najvýznamnejšie umelecké počiny v jeho doterajšej kariére predstavujú kompletné naštudovanie Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre Operný dom v Zürichu (2011), ktorého premiéra sa uskutočnila pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho, ako aj príprava SFZ na účinkovanie v opernej produkcii Chovančina M. P. Musorgského a Trójania H. Berlioza pre Viedenskú štátnu operu. Spolupracoval tiež s BBC Singers. Dirigoval samostatné koncerty SFZ v Hamburgu, Bratislave, Žiline a Piešťanoch.

V sezóne 2019/2020 spolupracoval s Konzerthausorchester Berlin a dirigentom Christophom Eschenbachom na uvedení Mahlerovej 8. symfónie v Berlíne. Pripravil SFZ na spoluprácu s Tonkünstler-Orchester v Rakúsku (Dvořák: Rekviem) a Plzeňskou filharmóniou (Beethoven: Missa solemnis) v Čechách.

V úvode súčasnej sezóny uviedol spolu so Slovenskou filharmóniou Beethovenovu 9. symfóniu na festivale v Piešťanoch. Dirigoval samostatný koncert SFZ na festivale v Nových Zámkoch a SFZ pripravil pre novú produkciu opery Eugen Onegin Viedenskej štátnej opery.

V sezóne 2021/2022 SFZ pripraví na účinkovanie v operných produkciách vo Viedenskej štátnej opere, ako aj na koncerty v Rakúsku, Nemecku, Srbsku a Švajčiarsku.


SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu a prvé roky ho viedol jeho iniciátor a zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1955 sa vedenia kolektívu ujal Jan Maria Dobrodinský, ktorý sa svojou viac než dvadsaťročnou činnosťou nemalou mierou zaslúžil o profiláciu a umelecké napredovanie ansámblu, začleneného v roku 1957 – už pod dnešným názvom – do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Roku 1977 funkciu zbormajstra prijal Valentin Iljin, ktorého vystriedal vynikajúci znalec zborového spevu Lubomír Mátl, po ňom sa na ďalšom zveľaďovaní interpretačnej úrovne podieľali Štefan Klimo, Pavel Baxa, Pavol Procházka a Marián Vach. V tradícii zvyšovania interpretačnej úrovne zboru pokračovali Blanka Juhaňáková (1991 – 2001) a Jan Rozehnal (1991 – 2003). V sezóne 2003/2004 bol umeleckým vedúcim a hlavným zbormajstrom SFZ Marián Vach. V rokoch 2005 – 2014 zastávala post hlavnej zbormajsterky Blanka Juhaňáková. Od roku 2014 plní funkciu zbormajstra Slovenského filharmonického zboru Jozef Chabroň. Za polstoročie intenzívnej umeleckej aktivity SFZ vyrástol na teleso mimoriadnych kvalít a dnes sa radí k najlepším európskym ansámblom svojho druhu.

Jedinečný technický arzenál, kultivovanosť prejavu, ideálna zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, plných tvorivého napätia a výrazovej sily, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti, medzi nimi takí svetoznámi majstri taktovky ako Claudio Abbado, Serge Baudo, Bertrand de Billy, Jean-Claude Casadesus, James Conlon, Dean Dixon, Christoph von Dohnányi, Vladimír Fedosejev, János Ferencsik, Daniele Gatti, Pedro Halffter, Riccardo Chailly, Dmitrij Kitajenko, Zdeněk Košler, Ondrej Lenárd, Alain Lombard, Fabio Luisi, Lorin Maazel, Kurt Masur, Zubin Mehta, Franz Welser-Möst, Antonio Pedrotti, Libor Pešek, Ľudovít Rajter, Helmuth Rilling, Karl Richter, Esa Pekka-Salonen, Peter Schreier, Pinchas Steinberg, Hans Swarowsky, Václav Talich, Emmanuel Villaume a Ralf Weikert. Okrem pravidelnej činnosti na domácej pôde zbor každoročne absolvuje množstvo zahraničných zájazdov, ktorých cieľom sa stali bezmála všetky európske krajiny, ale aj Maroko, Turecko, Japonsko a Omán. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia, Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Viedeň, Salzburg, Londýn, Praha, Perugia, Edinburg, Berlín, Atény, Madrid, Paríž, Mníchov, Štrasburg).

Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice, ako aj pre renomované nahrávacie spoločnosti, z ktorých možno spomenúť OPUS, Supraphon, Deutsche Grammophon, Hungaroton, Sony, Marco Polo, Naxos, Nuova Era, Decca a mnoho ďalších.

Začiatkom sezóny 2019/2020 sa zbor predstavil na otváracom koncerte Berlin Konzerthausorchester v Berlíne v Mahlerovej 8. symfónii s dirigentom Christophom von Eschenbachom. Následne sa prezentoval na koncertoch s Tonkünstler-Orchester v Rakúsku a s Plzenskou filharmóniou v Čechách. V dôsledku pandémie zaznamenal SFZ najmä v druhej polovici sezóny zrušenie významných umeleckých spoluprác (Praha, Belehrad, Dortmund, Neuberg an der Mürz, Mannheim).

V úvode sezóny 2020/2021 sa SFZ predstavil so Slovenskou filharmóniou v Piešťanoch na uvedení Beethovenovej 9. symfónie. V októbri účinkoval vo Viedenskej štátnej opere v novej opernej produkcii Eugen Onegin.

V sezóne 2021/2022 sa SFZ opätovne predstaví vo Viedenskej štátnej opere v opernej produkcii Eugen Onegin a v máji 2022 v opernej produkcii Boris Godunov. V apríli 2022 bude zbor účinkovať na koncerte s Brucknerorchester Linz. V júni ho čakajú zájazdy do Nemecka a Srbska s Dortmundskou filharmóniou, s ktorou uvedie Beethovenovu 9. symfóniu. Mužská časť SFZ sa v závere sezóny predstaví vo Švajčiarsku v diele Kráľ Oidipus Igora Stravinského.

Vasks / Bruch / Bruckner / Dvořák

Piatok 28. 5. 2021, 19.00 h
A/B – Symfonicko-vokálny cyklus, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Tvorba charizmatického tvorcu Pēterisa Vasksa je výrazne inšpirovaná religióznou tematikou a oslovuje, ba často dojíma až k slzám tisíce poslucháčov na celom svete. Zároveň bohato načiera do lotyšského hudobného folklóru i do ťaživej novodobej histórie svojho národa, ktorý sovietska moc 50 rokov držala v neslobode. Laudate Dominum pre zbor a symfonický orchester z roku 2016 je už druhým dielom, ktoré šéfdirigent SF Daniel Raiskin z autorovej tvorby v rozpätí mesiaca predstavuje nášmu filharmonickému publiku.

1. husľový koncert g mol, op. 26 Maxa Brucha, úspešného dirigenta a dlhoročného profesora skladby na Hudobnej akadémii v Berlíne, na celé desaťročia po svojom vzniku prakticky zatienil všetky ostatné skladateľove diela. Pri jeho koncipovaní konzultoval s mnohými významnými interpretmi svojej doby (napríklad s Ferdinandom Davidom či Pablom de Sarasatem), no najcennejšie rady mu poskytol legendárny Joseph Joachim, ktorý bol interpretom prvého uvedenia koncertu, ktoré sa uskutočnilo 5. januára 1868 v Brémach. Za svoju nesmrteľnosť vďačí dielo poetickej atmosfére a nádhernému melodickému bohatstvu, ktoré sa vinie od úvodného Allegra moderata cez vrúcne Adagio až po energické a rázovité Finale s charakteristickými uhorskými rytmami.

Antona Brucknera preslávil najmä cyklus desiatich opulentných symfónií, ktoré mu v dejinách hudby zabezpečili nehynúcu slávu. Bruckner bol tiež autorom niekoľkých komorných skladieb pre malé sláčikové obsadenie, tie si však, s výnimkou jedinej, nezískali širšiu pozornosť. Tou výnimkou je Sláčikové kvinteto F dur, WAB 112 pre dvojo huslí, dve violy a violončelo z roku 1879, dielo s hlbokým výrazovým ponorom a priam symfonickými dimenziami, ktoré podnietilo viacerých dirigentov uvádzať ho v mohutnejšom sláčikovom obsadení. Dirigent dnešného večera zvolil úpravu Adagia, pomalej časti skladby, vo verzii známeho poľského dirigenta Stanislawa Skrowaczewského, zasväteného znalca Brucknerovej tvorby.

V rokoch 1891 – 1895 pôsobil Antonín Dvořák na pozvanie mecenášky Jeanette Thurberovej ako riaditeľ Národného konzervatória v New Yorku, kde sa výrazným spôsobom zaslúžil o zrod americkej národnej hudby. Ešte pred odchodom do Ameriky dostal skladateľ od J. Thurberovej ponuku skomponovať pri príležitosti 400. výročia objavenia nového kontinentu slávnostné dielo. Tak vzniklo Te Deum pre sólistov, miešaný zbor a orchester, op. 103, Dvořákova posledná liturgická skladba. Na krátkej ploche necelých dvadsiatich minút sa Dvořákovi podarilo vystavať pôsobivý útvar, plný optimizmu a jasavej sily. Te Deum premiérovo zaznelo v New Yorku 21. októbra 1892 pod skladateľovou taktovkou.


  • VideozáznamVideorecording
  • VašoVašo FrkalFrkal svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, AndrejAndrej OsvaldOsvald kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production, streamstream
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021