Peter Breiner / Slovenské tancePeter Breiner / Slovak Dances

[ Autor textu: Vladimír Godár ]

Slovenské tance Petra Breinera

Dejiny európskej hudby nám ukazujú osciláciu – striedajú sa v nich obdobia, ktoré smerujú k vytvoreniu univerzálneho jazyka, s obdobiami, v ktorých sa ideálom stáva individuálna variácia tohto jazyka. Stálym znakom európskej hudby je aj oscilácia medzi písanou, komponovanou hudbou a hudbou bezčasovou, ktorá je spojená s ústnou tradíciou. Individualizácia syntetického jazyka v 19. storočí prispela k vzniku národných variácií univerzálneho hudobného jazyka romantizmu. Jej hlavným prejavom bolo začleňovanie prvkov nepísanej hudby ústnej tradície do syntetického jazyka akademickej hudby. Podnety k tejto individuálnej variácii univerzálneho jazyka boli rovnako umelecké ako aj politicko-ideologické. Nielen veľké európske kultúry začali hľadať pre svoje variácie argumenty v archaickom mýtickom čase, čoskoro ich v tom začali nasledovať aj menšie európske kultúry. Historizmus podnietil nielen vznik publikácií sumarizujúcich anglickú, francúzsku, nemeckú, taliansku, španielsku či ruskú literárnu a hudobnú tradíciu, k tomuto trendu sa pripojili aj národné tradície tých európskych národov, ktoré nemali politicky zakotvenú osnovu týchto snáh – národný štát.

Slovensko bolo v 19. storočí súčasťou Rakúsko-Uhorska. Štúrom kodifikovaný národný jazyk slovenčina sa stal politickým i kultúrnym nástrojom snahy o sebaurčenie na novej, kultúrno-politickej báze. Po prvých zbierkach národnej poézie (Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár) začali vznikať aj zbierky národných piesní. Nasledovali úpravy národnej tradície určené pre domáce pestovanie (Sucháň, Füredy) – najmä pre klavír, pre spev a klavír a pre zbor. Využitie miestneho folklóru v komponovanej hudbe sa začalo chápať ako cesta k vzniku národnej hudby, k individualizovanej variácii univerzálneho jazyka. Čoskoro po vzniku nového politického útvaru, Československej republiky, začali vznikať aj orchestre, ktoré mohli realizovať ideál národnej hudby na tej najvyššej umeleckej úrovni. Slovenský folklór začína vstupovať do komornej a symfonickej hudby vlastne až v 20. storočí. Priekopníkmi tu boli Ján Levoslav Bella (1843 – 1936; klavírna, komorná a zborová hudba), Mikuláš Schneider-Trnavský (1881 – 1958; piesne, klavírna a komorná hudba), Dezider Lauko (1872 – 1942; slovenský variant Brahmsových Uhorských tancov v podobe siedmich zošitov Slovenských tancov pre štvorručný klavír, op. 17 a op. 23) i Viliam Figuš-Bystrý (1875 – 1837; 1000 slovenských ľudových piesní pre klavír.) Slovenskú ľudovú pieseň spojil s orchestrálnym médiom po prvýkrát Ján Móry (1892 – 1978; suita Pod Kriváňom, 1924; Slovenské pastierske tance, op. 18, 1928; Pod Tatrami, symfonická báseň, 1926; suita V tieni hôr, 1930; Spišské tance, 1933; Obrazy zo Slovenska, 1940; Symfonické obrazy, 1950; Zbojnícka rapsódia, 1951). Špecifickosť slovenskej ľudovej piesne zaujala aj ďalších autorov. Béla Bartók (1881 – 1945) vo svojich dielach použil až 84 záznamov slovenských ľudových piesní; Franz Schmidt (1874 – 1939) využil slovenskú ľudovú pieseň ako základ svojich orchestrálnych Variácií na husársku pieseň (1931). Pre generáciu slovenskej hudobnej moderny (Alexander Moyzes: 1906 – 1984, Eugen Suchoň: – 1908 – 1993, Ján Cikker: 1911 – 1989, Dezider Kardoš: 1914 – 1991) sa inšpirácia ľudovou piesňou stala manifestovaným kompozičným východiskom a ich tvorba sa mohla smelo postaviť vedľa tvorby Zoltána Kodálya, Karola Szymanowského, Aarona Coplanda či Witolda Lutosławského s príbuznými ašpiráciami.

Peter Breiner je posledným žiakom Alexandra Moyzesa. Jeho bezhraničná muzikálnosť ho vždy viedla k spájaniu tých zdanlivo najrozpornejších hudobných východísk do výsledného celku. Stal sa tak priekopníkom kríženia či hybridizácie hudobných jazykov, novej syntézy akademickej a ústnej tradície, spájania komponovanej a nepísanej hudby. Jeho Slovenské tance sú koncipované autobiograficky, sú spojené so zastávkami na jeho životnej ceste (Humenné – Košice – Bratislava – Toronto – New York). Pochabosť a smútok – týmito slovami charakterizoval emocionalitu rodnej folklórnej tradície a oba tieto póly definujú aj emocionalitu jeho 16 kompozícií, spojených do jediného celku podľa dávneho vzoru Johannesa Brahmsa a Antonína Dvořáka. V skutočnosti to nie sú tance, ale 16 parafráz či symfonických fantázií na 16 slovenských ľudových piesní, ktoré mu „počarovali“, a tak sa stali inšpiračným východiskom jeho symfonických obrazov. Breiner svoje skladby písal ďaleko od domova. Táto vzdialenosť mu umožnila nielen vyhnúť sa asociáciám, ktoré sú spojené s tradičným povinným domácim uctievaním slovenského folklóru, ale aj inšpirovať sa snahami world music. V snahe zakoreniť svoju „slovenskosť“ – podobne ako Peter Gabriel či Sting – si pozval k uskutočneniu svojej vízie inštrumentalistov, ktorí predstavujú vrcholy domácej etno-tradície: huslistu Stanislava Palúcha, multiinštrumentalistu Mariana Friedla a akordeonistu Borisa Lenka. Vďaka tejto syntéze vznikol prekypujúci kaleidoskopický hudobný monument, koreniaci v slovenskom, ale najmä vo východoslovenskom hudobnom folklóre.

Peter Breiner – Slovenské tance ako mapa mojej životnej cesty

„Asi pred pätnástimi rokmi som dostal objednávku aranžovať Brahmsove Uhorské tance pre Londýnsky symfonický orchester. Bola to zaujímavá práca, lebo som vlastne pokračoval v tom, čo začali Brahms a Dvořák – v inštrumentácii klavírnej skladby pre orchester. Tento projekt mal aj rôzne iné, takmer rodinné súvislosti. Antonín Dvořák, ktorý je mojím skladateľským pradedkom, inštrumentoval Uhorské tance ako prvý, a ja, jeho prapravnuk, ako zatiaľ posledný. Dokončil som všetky, ktoré Brahms s Dvořákom nestihli.

Počas práce mi napadlo, že takmer všetky okolité, ba dokonca i nesusediace národy v Európe i mimo nej už majú, podobne ako Maďari od Brahmsa, nejakú podobnú klasickú orchestrálnu kolekciu, založenú na folklórnom materiáli. Česi majú Slovanské tance od Dvořáka, Nemci Nemecké od Mozarta, Španieli Španielske tance od Granadosa (aj im som ich inštrumentoval), Kubánci od Coplanda, Rumuni od Bartóka, Francúzi od Hindemitha, Angličania, Íri a Škóti od Arnolda, Bavori od Elgara, Afričania a Indovia od Villu-Lobosa, mohli by sme pokračovať veľmi dlho. Tak som si povedal, že slovenskú kolekciu urobím ja.

Spomenul som si aj na inú súvislosť – na svoju prvú platenú objednávku, ktorú som v roku 1974, ešte ako študent košického konzervatória, dostal od dirigenta košickej filharmónie, Bystríka Režuchu. Pre kúpeľný orchester, s ktorým hrávali cez letné prázdniny v Bardejovských kúpeľoch, potreboval redukciu symfonickej suity Tance z Pohronia od môjho budúceho profesora skladby Alexandra Moyzesa.

Keď sa to všetko takto pospájalo, začal som si spomínať na ľudové pesničky, s ktorými som sa počas života stretol, a tiež poprosil Stanka Palúcha, ktorý okrem klasiky, tanga, džezu a neviem čoho ešte, hrá skvele aj folklór, aby mi nejaké pesničky prihral. Vo voľnom čase, pekne pomaličky, keďže to nebola objednávka, začal som jednu po druhej meniť na symfonické skladby, až ich bolo šestnásť, tak ako Slovanských od pradedka.

K všetkým pesničkám, ktoré som použil, mám nejaký osobný vzťah, alebo sa spájajú so zaujímavými životnými zážitkami. Mohli by sa dokonca považovať aj za mapu mojej životnej cesty – z Humenného cez Košice až po Ameriku.“

Nahrávku dvoj-CD Slovenských tancov si môžete zakúpiť v Pokladnici Slovenskej filharmónie.

Vladimír Godár