Ivan Klánský – klavírIvan Klánský – piano

[ Autor textu: Archív SF ]

Svojrázny skladateľ Leoš Janáček (1854 – 1928) skomponoval väčšinu svojich najvýznamnejších klavírnych diel medzi rokmi 1900 – 1912. Naplno sa v nich prejavuje autorov originálny skladateľský štýl, inšpirovaný moravskou ľudovou hudbou. Janáčkov cyklus Po zarostlém chodníčku obsahuje pätnásť výrazovo intenzívnych klavírnych miniatúr, usporiadaných do dvoch dielov. Desať skladieb 1. dielu má programové názvy, päticu kompozícií 2. dielu pomenoval Janáček abstraktnými tempovými označeniami. Jednotlivé skladby vznikali postupne medzi rokmi 1900 – 1911 a prvé z nich boli dokonca pôvodne určené pre harmónium. V cykle sa odzrkadľuje skladateľovo citové rozpoloženie, vyplývajúce z viacerých zlomových momentov, ktoré v danom období prežil v profesionálnom i osobnom živote (smrť milovanej dcéry Oľgy v roku 1903, úspešné uvedenie novátorskej opery Její pastorkyňa v Brne v roku 1904, ktorá si však v Prahe svoju cestu hľadala ešte dlhší čas a ď.), avšak aj inšpirácia okolitým prostredím, ktoré autor vnímal plnými dúškami počas svojich obľúbených prechádzok. V jednotlivých skladbách 1. dielu cyklu Po zarostlém chodníčku sa tak miešajú nálady a emócie prudkých kontrastov – od roztopašnosti, radosti, hravosti, slnečných lúčov a pozitívnej energie v častiach ako Štěbetaly jak lastovičky či Pojďte s námi! *až po bôľom, horkosťou a smútkom naplnené diela akými sú *Tak neskonale úzko, V pláči alebo Sýček neodletěl.

Pravdepodobne klaviristke Ludmile Tučkovej, ktorá Sonátu 1. X. 1905 Leoša Janáčka premiérovo uviedla 27. januára 1906 v Brne, môžeme ďakovať, že sa toto dielo objavuje na koncertných pódiách i v súčasnosti. Keď klaviristka sonátu spočiatku študovala, mala skladba tri časti. Avšak skladateľ, plný neustálych pochybností, najskôr spálil tretiu časť, smútočný pochod. Jeho pesimistické rozpoloženie nezmiernila ani premiéra, a preto sa rozhodol zničiť a do Vltavy zahodiť aj zvyšné dve časti, pričom však následne svoj čin oľutoval. Po zničení tretej časti Tučková v obavách, aby celá skladba nevyšla nazmar, potajomky urobila kópie prvých dvoch častí. Trvalo ešte veľmi dlho, až do roku 1924, kedy skladateľ oslavoval sedemdesiate narodeniny, kým sa vôbec odhodlala Janáčkovi priznať. Našťastie, ten napokon súhlasil s vydaním diela v dvoch častiach. Autorovou inšpiráciou pre vznik skladby bola krutá udalosť: v deň, ktorého dátum nesie názov sonáty, rakúski vojaci napadli a usmrtili moravského stolára Františka Pavlíka, pretože podporoval založenie univerzity s vyučovacím jazykom českým. Prvá časť Predtucha sa začína zádumčivou, no zato vzletnou melódiou vo vrchnom hlase, ktorú však uzemňujú basové línie. Onedlho sa obe vrstvy spájajú do nepokojného trilku, ústiaceho do charakterovo kontrastnej druhej témy založenej na akordoch. Po opakovaní expozície sa rozvedenie akoby rozpadá a časť uzatvára oslavný zvonivý akord. Druhá časť Smrť sa odvíja od jednej melodickej frázy. Hoci prináša nové kontexty i výraz, srší z nej smutná skutočnosť. Stredný úsek smeruje k tragickému vyvrcholeniu prostredníctvom melódie obohatenej o prvky pripomínajúce rytmiku českého jazyka. V záverečnom úseku sa prelínajú hudobné charakteristiky oboch častí, až kým ho neukončí temný akord.

Medzi najobdivovanejšie elementy skladateľského umenia Ludwiga van Beethovena (1770 – 1827) patrí jeho variačné majstrovstvo, ktoré sa prejavilo ako v monumentálnych dielach, tak v skladbách skromnejších rozmerov. Väčšina jeho klavírnych variácií patrí do ranej tvorby (WoO – diela bez opusového čísla) a odvíjajú sa v intenciách obľúbenej klasicistickej formy ako téma s variáciami. Približne v prvých dvoch dekádach 19. storočia napísal Beethoven niekoľko klavírnych variácií s opusovým číslom, ktoré korunuje monumentálne dielo 33 variácií na DIabelliho valčík, op. 120. Okrem samostatných variačných skladieb skomponoval vo forme variácií aj niektoré časti svojich klavírnych sonát. Variácie F dur, op. 34 otvára spevná téma Adagio, cantabile, ktorá je ďalej rozvíjaná v 6 variáciách, ktoré napokon uzatvára kóda. Zaujímavé je, že takmer každá časť týchto brilantných Variácií, op. 34 sa odvíja v inej tónine a v odlišnom metre i tempe. Úvodná téma tak postupne prechádza melodickou, harmonickou i charakterovou transformáciou. Celkové vyznenie virtuóznej skladby je však ladené viac-menej do jasných, pozitívnych tónov, ktoré sa spájajú s rozhodnosťou, odhodlanosťou, radosťou, sviežosťou, rafinovanosťou či pôvabom a eleganciou.

Fryderyk Chopin (1810 – 1849), odchovaný tradíciami osvietenského racionalizmu, sa stal jedným zo symbolov hudobného romantizmu. Jeho meno sa viac než mená iných skladateľov-klaviristov (Liszt, Schumann, Prokofiev, Šostakovič, Rachmaninov či Skriabin) spája s jediným nástrojom – klavírom. Okrem niekoľkých, v kontexte jeho tvorby však menej kľúčových skladieb, nezanechal Chopin jediné dielo, v ktorom by klavír nemal dominantné postavenie. Medzi charakteristické znaky jeho umeleckej tvorby patrí tiež menšia, nie príliš rozsiahla hudobná forma. Nad ľudskými i psychologickými príčinami tejto črty sa vo svojich sentenciách zamýšľal F. Liszt: „Chopin bol povaha vášnivá, kypriaco nervózna. Miernil sa, hoci sa nemohol skrotiť, a tak každé ráno znova začínal ťažkú úlohu. Nútil mlčať hnevlivé výbuchy svojej pálčivej nenávisti, svojej nekonečnej lásky, bodavej bolesti, svoje horúčkovité blúznenie. Nútil ich mlčať a zadržiaval ich akýmsi druhom duchovného opojenia, do ktorého sa ponáral, aby svojimi snami vyvolal kúzelný, čarovný svet, aby v ňom žil, a spútavajúc ho do svojho umenia, nachádzal bolestné šťastie. Tvoril naskrz ,subjektívne‘.“ Lisztova pozoruhodná charakteristika do hĺbky vystihuje Chopinov tvorivý proces i jeho dôsledky: „...preto pre neho bolo takmer nemožné, aby si doprial čas na prácu, ku ktorej bolo treba vytrvalosť. Najlepšia časť jeho diel bola zachytená v malých rozmeroch, a nemohlo to byť inak, pretože každé to dielo bolo len plodom krátkeho okamihu uvažovania, ktorý stačil tlmočiť slzy a sny jedného dňa.“

Chopinov krátky život by sme mohli nazvať romantickým, ako poznamenal po jeho smrti Hector Berlioz: „...umieral po celý svoj život.“ Bol zázračným dieťaťom v oblasti interpretácie i kompozície. Po prvých úspechoch v rodnej krajine ako devätnásťročný odcestoval v roku 1829 do Viedne, kde mal dva veľké koncerty. O rok neskôr odišiel z Varšavy cez Viedeň a Mníchov do Paríža, ktorý sa stal jeho duchovným i spoločenským domovom. Chopin sa ocitol v stredisku umelcov, bohémov a bohatých mecénov umenia. Ani v tomto ohnivom žriedle romantického umenia však nezabudol na poľský národ a do posledného písmena naplnil otcove prorocké slová: „Budeš prvým veľkým umelcom, ktorý odkryje bohaté poklady poľskej hudby. Objav naše ľudové melódie...“. Hoci Chopin Poľsko opustil, naďalej s ním bol spojený prostredníctvom priateľov a známych, literatúry i hudby. V Paríži žil ako slobodný umelec – koncertoval, vyučoval a komponoval, pričom si bol dobre vedomý hodnoty svojej tvorby. To mu zabezpečovalo určitý druh finančnej samostatnosti a nezávislosti. Roku 1836 nadviazal dlhodobý vzťah s Aurorou Dudevant, rodenou Dupin, známou pod pseudonymom George Sand. Búrlivý vzťah s ňou po mnohých krízach ukončil až v roku 1847. To však už u neho naplno prepukla tuberkulóza. Roku 1848 podnikol ešte koncertnú cestu do Anglicka a Škótska a 17. októbra 1849 tento veľký poet klavíra skonal.

Ako skladateľ dospel Chopin veľmi rýchlo – už od opusu 10 (prvá zbierka klavírnych etúd) možno považovať jeho diela za dokonalé. Snúbi sa v nich Hummelova elegancia, Rossiniho ľúbeznosť a ozdobnosť kantilény, Mozartova prostota, Bachov zmysel pre polyfonické detaily, ale aj rojčivosť Johna Fielda v nokturnách, či brilantnosť rond a sonát Carla Mariu von Webera. Čím dlhšie koncertoval a komponoval, tým viac sa vyhýbal veľkému koncertnému pódiu a masám nedočkavých poslucháčov a sústredil sa na menšie, no vyberanejšie publikum. Hoci v dynamike neprekračoval forte, jeho hra sa vyznačovala dynamickou plasticitou a pestrými farebnými odtieňmi. Svoje vrcholné umelecké diela spájal s čo najväčšou intimitou. Chopinove nokturná bývajú považované priam za kvintesenciu skladateľovho sladkobôľneho lyrizmu a za jeho najintímnejší prejav. Ak sa však na ne pozrieme v celej šírke, rozprestrie sa pred nami bohatstvo príbehov a psychických rozpoložení. Chopin v nich nadviazal na odkaz J. Fielda, avšak trojdielny rámec piesňovej formy naplnil novým obsahom – dodal mu dramatickú šírku, fantastickú poetickosť a neobyčajnú výrazovú silu. Chopin začal nokturná komponovať okolo roku 1830, keď sa už v Európe etabloval ako klavírny virtuóz. Celkom napísal 21 noktúrn, pričom väčšina z nich je radená po dvojiciach či trojiciach pod jedným opusovým číslom. Dvojica Noktúrn, op. 48 venovaných mademoiselle Laure Duperré vznikla v roku 1841. Hlavná téma úvodného dielu Nokturna č. 13 c mol, op. 48 č. 1 je vyjadrením najhlbšieho žiaľu. Stredný kontrastný diel prináša pochodovú tému, ktorá vyústi do návratu úvodnej témy. Postupnú gradáciu a dramatické vzrušenie rozptýli až nádherná kóda.

Umelecky štylizované mazúrky komponoval Chopin takmer počas celého svojho krátkeho života. Mazúrka je pôvodne poľský tanec v trojštvrťovom takte pochádzajúci z proveniencie Mazowsze, kde Chopin vyrastal. V každej zo svojich približne 58 mazúrok, ktoré radil do cyklov po troch alebo štyroch tempovo a výrazovo kontrastných skladbách, vytvoril Chopin niečo nové, neopakovateľné, prekvapujúce. Podľa Lisztovho svedectva skladateľ svoje mazúrky rád označoval ako „obrázky“. Chopinove mazúrky naozaj predstavujú náladovo širokospektrálne obrázky. A hoci medzi nimi nájdeme aj skladby energické či rezignované, na rozdiel od salónnych valčíkov sú zväčša poetické a hlboko intímne. Mazúrky, op. 50 vznikli roku 1842 v Nohante, kde Chopin trávil letné mesiace. Trojica mazúrok, ktoré svojím rozsahom i expresívnym záverom patria medzi jeho najzávažnejšie mazúrky, bola ešte v tom istom roku publikovaná vo Viedni. Mazúrka č. 30 G dur, op. 50 č. 1 je veselou, živou skladbou s bohatstvom melodickej a harmonickej invencie. Jej čiastočne modálny charakter vyvoláva pocit tajomnosti a blížiaceho sa nebezpečenstva. Nasledujúca Mazúrka č. 31 As dur, op. 50 č. 2 predstavuje introspektívny tanec s rytmicky stabilným, bezstarostne znejúcim stredným dielom. Je to jedna z mála skladieb, kde sa Chopin vyhol sentimentu, túžbe či zármutku. V záverečnej Mazúrke č. 32 cis mol, op. 50 č. 3 sa objavujú rytmické prvky charakteristické nielen pre mazúrku, ale aj pre ďalšie poľské tance oberek a kujawiak. Skladateľ využíva viaceré kontrastné polyfonické pásma vrátane sprievodnej figurácie s imitáciou, hustou akordickou štruktúrou a ostinátom. Ide o najzávažnejšiu mazúrku z tohto cyklu, ktorej dramatická a harmonicky vynaliezavá kóda uzatvára nielen samotnú skladbu, ale aj celý opus 50.

Za vrchol Chopinovho klavírneho diela sa zvyčajne považujú štyri balady, ktoré podľa vlastného doznania napísal pod dojmom čítania literárnych diel Adama Mickiewicza. Balady sú rýdzo intímnou spoveďou skladateľa. Zrkadlí sa v nich vzrušená túžba i ľahostajnosť, duševná rovnováha i horúčkovitý nepokoj, temné predtuchy, chuť do života i túžba po smrti a večnom pokoji. V Chopinových baladách nájdeme takmer všetky stavy duše umelca podané novou osobitou formou so strhujúcim vzletom a očarujúcim bohatstvom fantázie. Najrozsiahlejšou, najvýraznejšou i najnáročnejšou z nich je Balada č. 4 f mol, op. 52 z roku 1842, ktorú venoval svojej urodzenej žiačke Charlotte de Rothschild. Hlavným citovým predznamenaním tejto veľkolepej skladby je bolestná túžba, prítomná už v nežných a naliehavých tónoch hlavnej témy vyrastajúcej z bohatej poľskej ľudovej studnice. Prúd dramaticky sa stupňujúcej hudby, využívajúcej chopinovsky bohaté zvukové odtiene, sa neustále ženie vpred, aby na samom vrchole náhle ustal v hlbokom zamyslení. Záver diela sa nesie v znamení dramaticky vášnivej a strhujúcej kódy, ktorá sama je prejavom skladateľovho génia.

Archív SF