Mozart / Čajkovskij / Walton / ŠostakovičMozart / Tchaikovsky / Walton / Shostakovich

[ Autor textu: Kristína Guničová / študentka 2. ročníka Bc. štúdia na Katedre teórie hudby ]

Geniálny skladateľ a virtuóz Wolfgang Amadeus Mozart (1756 – 1791) sa stal nesmrteľnou ikonou klasicistickej éry. Koncertovať a komponovať začal už v útlom veku. Prvé koncertné cesty podnikol spolu so svojou sestrou a otcom už ako sedemročný. Wolfgang uchvacoval panovnícke dvory hrou na klavíri a husliach. Skladby tvoril väčšinou na objednávku. Zanechal po sebe vyše šesťsto diel svetského a duchovného charakteru. Talentovaný skladateľ sa vo svojej tvorbe venoval väčšine typických hudobných druhov svojej doby, pričom vo všetkých vynikal. Významné miesto v jeho tvorbe zastávajú tiež hudobnodramatické diela. Jeho kompozičný štýl je jedným z vrcholných prejavov viedenského klasicizmu. Vyznačuje sa melodicko-harmonickou pestrosťou a eleganciou, prameniacou z talianskej opery, či rakúskej inštrumentálnej tradície.

Na opernej pôde dosiahol veľké uznanie pražského publika po uvedení komickej opery Figarova svadba. V domovskej Viedni však bolo toto dielo považované za škandalózne. Mozartovi sa dokonale podarilo vykresliť pestrú paletu kontrastných ľudských charakterov s cieľom poukázať na mravný úpadok šľachty. V štyroch dejstvách sa striedajú komediálne situácie a intrigy, inšpirované revolučnými zmenami v druhej polovici 18. storočia. Veľkolepá a energická Predohra k opere Figarova svadba, KV 492 patrí v koncertnom prevedení k Mozartovým najhrávanejším dielam. Ikonickú hlavnú tému prináša sekcia sláčikových nástrojov spolu s fagotmi, ku ktorým sa výraznou melódiou pripájajú dychové nástroje.

Jedným z veľmi emotívnych a technicky náročných sólových čísel opery je recitatív a ária E Susanna non vien!, Dove sono zo záveru tretieho dejstva. Grófka Rosina (soprán) sa, čakajúc na návrat slúžky Susanny, vyznáva zo sklamania a bolesti nad zradou svojho manžela, grófa Almavivu, ktorého podozrieva z nevery. Ruský skladateľ Piotr Iľjič Čajkovskij (1840 – 1893) vstúpil do dejín hudby ako syntetik národnej tradície a prvkov západoeurópskeho romantizmu. Cit pre lyrickú melanchóliu, ale aj veľkoleposť ruskej ľudovej tradície sa najvýraznejšie prejavil v symfonickej a opernej tvorbe. Jeho meno sa zapísalo do histórie najmä v súvislosti s obľúbenými a často hrávanými baletmi, no význam v hudobnej literatúre majú nepochybne tiež symfónie, symfonické predohry, či koncerty. Spevnosť v kombinácii s fascinujúcimi harmonickými zvratmi, grandióznou inštrumentáciou a údernou rytmikou zanechávajú v poslucháčovi nezabudnuteľný estetický zážitok.

Jednou z najúspešnejších sa stala psychologická opera Eugen Onegin spracovaná na námet rovnomenného románu Alexandra Sergejeviča Puškina. Na pozadí ľúbostného príbehu dvoch protikladných postáv skladateľ zobrazuje krízu predrevolučnej spoločnosti. Zatiaľ čo Tatiana predstavuje ideál vlastností ruskej ženy, Onegin je stelesnením morálneho úpadku. Lyrickosť skladateľovho hudobného myslenia sa naplno prejavila v slávnej „listovej scéne“ s áriou Puskaj pogibnu ja... Ja vam pišu, ktorá predstavuje dramatický monológ Tatiany plný emocionálnych rozporov. Sir William Walton (1902 – 1983) sa svojou tvorbou zapísal medzi najvýznamnejších predstaviteľov anglickej hudby. Jadro jeho kompozičnej práce tkvie najmä v orchestrálnej hudbe. Známe sú však aj jeho opery, oratóriá, či filmová hudba. Tieto diela boli evidentne ovplyvnené niektorými staršími skladateľmi, ako napríklad Edward Elgar, Igor Stravinskij a Paul Hindemith. Práve Hindemith bol sólistom prvého uvedenia jednej z najlepších Waltonových skladieb – Koncertu pre violu a orchester * * * (1929). Pôvodne bolo toto dielo skomponované pre anglického violistu Lionela Tertisa, ten však Waltonov rukopis odmietol kvôli tomu, že sa mu zdal „príliš moderný“. Tertis neskôr svoje rozhodnutie oľutoval a niekoľkokrát spomínané dielo interpretoval. Pri komponovaní koncertu čerpal Walton inšpiráciu v *Husľovom koncerte č. 1 D dur, op. 19 Sergeja Prokofieva. Waltonov Violový koncert pozostáva z troch častí: Andante comodo, Vivo con molto preciso a Allegro moderato. Samotný skladateľ však pravdepodobne nebol úplne spokojný so svojím dielom. V roku 1962 sa vrátil k partitúre koncertu a revidoval ju. Burcujúcu orchestráciu výrazne zjemnil a nástrojové obsadenie dychovej sekcie zredukoval: namiesto troch využitých nástrojov v každej sekcii ponechal iba dva. Pre Waltonov kompozičný štýl sú charakteristické romantické melódie, bohatá harmónia, výrazná rytmická pulzácia a značná dávka melanchólie. Ruský skladateľ **Dmitrij Šostakovič (1906 – 1975) je považovaný za jedného z najväčších symfonikov 20. storočia. Preslávil sa najmä vďaka svojim 15 symfóniám. Výrazné miesto v jeho tvorbe zastávajú aj sláčikové kvartetá, sólové koncerty pre rôzne nástroje a ďalšia inštrumentálna a vokálna hudba. Mnohé z jeho diel boli písané pod tlakom vládnych noriem sovietskeho umenia, čo sa odzrkadlilo nielen na výslednom tvare mnohých kompozícií, ale aj na psychickom stave skladateľa. Inšpirácie pre svoju tvorbu hľadal v hudbe Piotra Iľjiča Čajkovského, Paula Hindemitha a súčasníka Sergeja Prokofieva. Napokon však dospel ku špecifickému, v súčasnosti vysoko cenenému, individuálnemu hudobnému jazyku. Šostakovič sa počas svojho života venoval okrem kompozičnej činnosti aj hre na klavíri. Napísal dva klavírne koncerty.

Koncert pre klavír a orchester č. 2 F dur, op. 102 vznikol v roku 1957. Skladateľ ho venoval svojmu synovi ako darček k jeho devätnástym narodeninám. Maxim Šostakovič nakoniec premiéroval dielo po ukončení svojho štúdia na Moskovskom konzervatóriu. Skladba je založená na overenom trojčasťovom koncertnom pôdoryse: Allegro, Andante, Allegro. Obsadenie orchestra je relatívne malé, inštrumentácia tak dielu dodáva veľkú mieru jasnosti a ľahkosti. Náladová povaha je ale v príkrom rozpore s mnohými Šostakovičovými predošlými skladbami. Úzkosť, melanchóliu a zvukovú temnotu vymenil za hravosť, iskrivosť a nepopierateľný pôvab.

Kristína Guničová / študentka 2. ročníka Bc. štúdia na Katedre teórie hudby