Daniel Gabčo / Albert HrubovčákDaniel Gabčo / Albert Hrubovčák

[ Autor textu: Marek Štrbák ]

Estónsky skladateľ Arvo Pärt (1935) sa v začiatkoch svojej umeleckej dráhy nechal ovplyvniť viacerými kompozičnými technikami. V jeho ranej tvorbe nachádzame silné vplyvy neoklasicizmu – predovšetkým Šostakoviča a Prokofieva, Schönbergovej dvanásťtónovej techniky, serializmu, o čosi neskôr aj pokus o vytvorenie vlastného spôsobu vyjadrenia na základe techniky hudobnej koláže, pomocou ktorej využíval zvukový materiál z diel iných skladateľov – napríklad J. S. Bacha. V roku 1968 sa Pärt skladateľsky odmlčal. Počas osemročného „ticha“ sa obrátil k štúdiu gregoriánskeho chorálu, diel skladateľov Notredamskej školy a renesančnej vokálnej polyfónie. V roku 1976 spoznáva hudobný svet „znovuzrodeného“ Pärta v klavírnej skladbe Pre Alinu. Svoju novú minimalistickú kompozičnú techniku nazýva tintinnabuli (zvončeky). Jej charakteristickým znakom je „zvonenie“ trojzvukov v priebehu celého diela. Princípom tohto pre Pärta typického asketického, meditatívneho a éterického spôsobu vyjadrenia je určitý spôsob vedenia dvoch hlasov – prvý pozostáva z tónov durového alebo molového trojzvuku, druhý predstavuje melódiu. Statické trojzvuky pritom symbolizujú večnosť, dynamický pohyb melódií pominuteľnosť času. Trivium pre organ z roku 1976 je nazvané po troch slobodných umeniach, ktoré boli základom stredovekého vzdelania – gramatika, rétorika a dialektika. V každej z troch častí predstavuje Arvo Pärt identickú melódiu. V tichej prvej časti ju sprevádzajú jeden statický a jeden pohyblivý tón. V druhej časti sa pri plnom zvuku organa pridávajú ďalšie pohyblivé hlasy, zaznievajúce striedavo v konsonanciách a disonanciách. Tretia časť vo forte sa nesie v znamení vzájomného striedania sprievodného hlasu v pedáli a manuáli. Napriek úspornosti skladateľovho vyjadrenia, Trivium vôbec nie je „triviálne“. Práve naopak – pôsobí ako „zvonivé“ zhmotnenie monumentálnosti, neobsiahnuteľnosti, dotyk večnosti.

Kompozície pre trombón a organ sú u slovenských autorov veľmi zriedkavým javom. O to potešiteľnejšia je skutočnosť, že práve týmto smerom obracia svoju pozornosť mladý talentovaný skladateľ Ľuboš Gabčo (1995). Rodák z Považskej Bystrice študoval kompozíciu na VŠMU v Bratislave u Vladimíra Bokesa a Mariána Lejavu. V súčasnosti získava nové cenné impulzy na Pápežskom inštitúte posvätnej hudby v Ríme. Zároveň pôsobí ako kantor v Katedrále sv. Martina. Viaceré z jeho diel pre spevácky zbor, orchester plechových dychových nástrojov alebo organ tu boli uvedené pri najväčších štátnych i cirkevných udalostiach. Scherzo, ktoré na koncerte zaznie v premiére, je skladateľovým prirodzeným vyústením záujmu o plechové dychové nástroje a blízkeho vzťahu k organu. Ústrednú myšlienku diela tvorí hlavný melodický motív, ktorý je postavený na chromaticky zostupnej línii, pričom ho autor rozvíja tradičnými kompozičnými technikami. Charakter tejto skladby je veselý, ba až žartovný. Umocňuje ho rýchle tempo a synkopovaný rytmus. Autorovi sa podarilo trefne vystihnúť výrazový prvok, ktorý je trombónu a organu napriek ich pomyselnej „vážnosti“ bytostne vlastný – hravosť.

Oeuvre významného francúzskeho organistu a skladateľa Mauricea Duruflého (1902 – 1986) obsahuje len štrnásť diel s opusovým číslom. Z nich najznámejšou a najrozsiahlejšou kompozíciou je Requiem, op. 9. Organu venoval Duruflé iba sedem skladieb – takmer všetky sú však neodmysliteľnou a reprezentatívnou súčasťou repertoáru každého organového interpreta. Hudobnú reč tohto mimoriadne sebakritického a večne nespokojného autora (svoje diela počas celého života prepracovával a dovolil zverejniť len zlomok z nich) možno označiť ako originálnu syntézu impresionistickej tradície Ravela a Debussyho a modálneho, gregoriánskym chorálom ovplyvneného kompozičného štýlu Faurého. Svoju pečať do nej vtlačili aj Duruflého učitelia Charles Tournemire, Louis Vierne, Eugène Gigout a Paul Dukas. Poslednému z nich – svojmu učiteľovi kompozície – venoval Duruflé organovú Suitu, op. 5, ktorú napísal v roku 1933. Dielo pozostáva z troch častí – Prélude, Sicilienne a Toccata. Začiatok Prelúdia sa vyznačuje smutnou, ponurou atmosférou. Striedanie napätia medzihier a smútočnej témy postupne dynamicky narastá a vrcholí v tutti na sextakorde C dur. Od tohto momentu dynamika opäť klesá a ústi do jedného z najkrajších recitatívov organovej literatúry. Záver patrí opäť tichému žiaľu a temnote.

Život barokového skladateľa a flautistu Jean-Baptistu Loeilleta (1680 – 1730) je málo známy. Pochádzal z dnešného belgického Gentu, ktorý za čias jeho života patril k Nizozemsku pod nadvládou Španielska. Po smrti otca ho vychovával jeho strýko, vynikajúci huslista a koncertný majster. Približne v roku 1705 Loeillet odišiel do Londýna a začal používať krstné meno John. Najprv pôsobil ako orchestrálny hráč v Drury Lane Theatre, neskôr ako prvý hobojista a flautista operného orchestra kráľovského divadla Queen's Theatre. Po určitom čase sa finančne osamostatnil a začal organizovať série koncertov musical-at-homes, na ktorých vystupovali rôzni amatérski hudobní nadšenci pod Loeilletovým vedením. Venoval sa komponovaniu výlučne inštrumentálnej hudby, ktorá bola určená pre flautu alebo spinet. Podľa dobových zdrojov sa práve on zaslúžil o zavedenie priečnej flauty do anglického hudobného života a svojimi dielami výrazne prispel k jej popularizácii. Prvé vydanie jeho Flautových sonát, op. 3 vyšlo v roku 1729. Šesť z nich venoval zobcovej a šesť priečnej flaute so sprievodom generálbasu. Štylisticky a formálne sú ovplyvnené Husľovými sonátami, op. 5 od Arcangela Corelliho a autor ich komponoval na pôdoryse sonaty da chiesa (pomaly – rýchlo – pomaly – rýchlo). Sonáta As dur nie je prepisom jednej konkrétnej skladby. Švajčiarsky skladateľ a aranžér Kurt Sturzenegger (1949) ju vytvoril kombináciou vybraných tanečných častí z troch sonát Loeilletovho Opusu 3. Largo cantabile (prélude) a druhé Allegro (bourrée) pochádzajú zo Sonáty č. 1 C dur, prvé Allegro (rigaudon) zo Sonáty č. 10 h mol a Largo espressivo (menuet) zo Sonáty č. 4 a mol. Všetky štyri časti sú kratšieho rozsahu a s najväčšou pravdepodobnosťou boli pôvodne určené pre domáce muzicírovanie.

Francúzsky skladateľ, organista a klavirista libanonského pôvodu Naji Hakim (1955) patrí v súčasnosti medzi najrenomovanejších a najvyhľadávanejších autorov organovej hudby. Rodák z Bejrútu bol dlhoročným súkromným žiakom Jeana Langlaisa. Na jeho popud neskôr študoval na Parížskom konzervatóriu, ktoré absolvoval so získaním siedmich prvých cien. V rokoch 1993 – 2008 pôsobil ako nástupca Oliviera Messiaena v parížskom Église de la Sainte-Trinité. Okrem bohatej koncertnej činnosti je v súčasnosti pedagogicky činný na Regionálnom konzervatóriu v Boulogne-Billancourt a ako hosťujúci profesor na Royal Academy of Music v Londýne. Jeho skladateľská činnosť zahŕňa široké spektrum organových, inštrumentálnych, komorných, orchestrálnych a vokálnych diel, pričom inšpiráciu nachádza najčastejšie v duchovnej tematike. Viaceré z Hakimových skladieb získali ocenenia na prestížnych súťažiach. Esquisses Grégoriennes (Gregoriánske skice) vznikli v roku 2006. Sú určené predovšetkým k hudobnému sprievodu liturgie recitovanej omše. Zodpovedajú tomu aj podnázvy jednotlivých častí: Entrèe (Introit), Offertoire (Príprava obetných darov), Élévation (Premenenie), Communion (Prijímanie) a Sortie (Záver). Každá z nich je krátkym, fantazijným, improvizáciu pripomínajúcim spracovaním gregoriánskeho chorálu. Nos autem na zvuku fláut pôsobí ako radostné očakávanie stretnutia s Kristom. Ave maris stella hýri veselosťou, jej hudba pripomína šibalskú hru rozčerených morských vĺn. Známa melódia Pater noster zaznieva na jazykových registroch v meditatívnej, nežnosťou ožiarenej atmosfére. V podobnom duchu sa nesie aj recitatívne spracovanie Ave verum corpus. Záverečné O filii et filiae je typickou efektnou francúzskou toccatou, v ktorej môže interpret na plnom zvuku nástroja predviesť svoje technické majstrovstvo.

Vianočné oratórium, BWV 248 od Johanna Sebastiana Bacha (1685 – 1750) patrí medzi najznámejšie vokálno-inštrumentálne diela hudobnej literatúry. Tento šesťdielny cyklus predstavuje majstrovské vyjadrenie vrúcnej radosti človeka nad príchodom Ježiša Krista na svet. Ária „Frohe Hirten, eilt, ach eilet“ (Radostní pastieri, náhlite sa, ach, ponáhľajte sa) je pôvodne napísaná pre tenor, traverso a basso continuo. Pochádza z druhého dielu oratória, v ktorom Bach opisuje chvíľu, kedy sa pastieri dozvedia o Ježišovom narodení. Árii predchádzajú slová radostnej zvesti z úst anjela. Odpoveďou pastiera v sprievode traversa je pobádanie ostatných k náhlivosti, aby zastihli Dieťa a „oblažili si pri ňom srdce i zmysly“. Šestnástinové, neskôr dvaatridsatinové noty v continuu symbolizujú zhon a chvat. Virtuózne melizmy v tenorovom sóle sú vyjadrením nesmiernej a priam nákazlivej radosti.

Organ bol pre českého autora Petra Ebena (1929 – 2007) vždy osudovým nástrojom. Sám sa vyjadril: „Vždycky si vzpomínám na Jana Amose Komenského, na onu scénu z Labyrintu světa, kde každý prochází Bránou života a od starce, který symbolizuje osud, dostane cedulku, kde je napsáno: budeš vládnout nebo budeš sloužit, budeš učit, budeš soudit atd. Možná, že u komponistů tam nestálo jen: budeš skládat, ale byl jim přiřčen i hudební nástroj... a u mě bylo asi napsáno – varhany.“ Napriek tomu, že v období komunizmu bol pre svoje životné postoje vo svojej vlasti* skôr v úzadí, vďaka originalite kompozičného jazyka a myšlienkovej hĺbke svojich skladieb si získal uznanie na svetových pódiách. Jeho rozsiahla tvorba je predchnutá hlbokým kresťanským cítením a filozoficky presvedčivým odkazom. Organový cyklus *Jób si u skladateľa objednali usporiadatelia anglického Harrogate International Festival. Už v predošlom organovom cykle Faust sa Eben zaoberal stávkou Boha a Satana o osud človeka. Tentoraz si vybral starozákonnú tematiku. Kým Faust sa spoliehal len na vlastnú ľudskú silu, čo ho napokon priviedlo k zlyhaniu, Jób pokorne prijal svoje utrpenie a zvíťazil. Biblická Kniha Jóbova autora fascinovala z viacerých dôvodov. Vnímal ju ako zobrazenie sociálnej a teologickej revolúcie, keďže v onom čase bol každý chudobný, chorý alebo nešťastný človek považovaný za potrestaného alebo opusteného samotným Bohom. Zaujala ho hlboká dráma, ktorá dáva človeku raz a navždy kľúč k prekonaniu skúšky viery. Zároveň považoval tento príbeh za mimoriadne aktuálny, pretože odpovedá na jednu z najťažších otázok, ktorú si mnohí kladú aj v dnešných časoch: Prečo musia dobrí ľudia trpieť? Podľa Ebena sa u Jóba zjavuje Boh, ktorý stojí na strane trpiaceho a nežiada od neho, aby so svojím utrpením súhlasil, ale aby ho prijal, pretože On trpí spolu s ním, nesie jeho bolesť a pomáha mu ju prekonať. Skladateľ rozdelil predlohu na osem častí, z ktorých každá je inšpirovaná určitým miestom v Knihe Jóbovej. Druhú Věrnost v neštěstí spojil s Jóbovými slovami: „Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!“ Na začiatku zaznieva Jóbov pokorný chválospev vo forme citátu Exsultet z Veľkonočnej vigílie. Jeho spev je prerušovaný drastickými údermi osudu. Nešťastie postupne narastá, avšak nad ním sa neochvejne vznáša Jóbov motív. Keď zaznie posledný úder, počujeme nezlomeného Jóba, ako neochvejne spieva Gloria in excelsis Deo.

Dve Invokácie pre trombón a organ napísal Eben v roku 1988 pre hudobný festival v New Prague v Minnesote. Jedinou podmienkou objednávateľov – potomkov českých emigrantov z 19. storočia, bolo použitie hymnu Svatý Václave. Invokácia I sa odohráva v miernom tempe. Na pozadí postupne sa zahusťujúcej faktúry a rastúcej zvukovej intenzity zaznieva v mnohorakých variačných obmenách melódia tejto jednej z najstarších českých duchovných piesní.

Marek Štrbák