Mozart / Čajkovskij / WeinerMozart / Tchaikovsky / Weiner

[ Autor textu: Archív SF (Andrej Šuba, Alena Čierna), Jana Majerová ]

V 18. storočí boli divertimentá, serenády, kasácie, notturná či partity (jednoznačné žánrové rozdelenie je prakticky nemožné) chápané predovšetkým ako hudba ušľachtilej kratochvíle. Slúžili na pobavenie milovníkov hudby i samotných hráčov pri rozličných spoločenských príležitostiach. Nemecký teoretik a skladateľ Heinrich Christoph Koch píše, že takéto skladby majú skôr „potešiť sluch ako vyjadriť rozličné odtiene emócií“. Neobsahovali preto príliš sofistikovanú tematickú prácu alebo zložitý kontrapunkt, napriek tomu medzi nimi nachádzame aj skladby, ktoré zaujmú hudobným šarmom i dôvtipom. Divertimentá, ktoré mohli obsahovať od jednej až po trinásť častí, boli komponované pre sólový klávesový nástroj alebo pre malé, často sólovo obsadené komorné zoskupenia sláčikových či dychových nástrojov, prípadne ich kombinácií. Sláčikové Divertimento F dur, KV 138 Wolfganga Amadea Mozarta (1756 – 1791) pochádza – podobne ako väčšina skladateľových divertiment a serenád – zo 70. rokov 18. storočia, teda z obdobia služby u salzburského arcibiskupa. Mozart podobné skladby komponoval k príležitostiam, akými boli sviatky, narodeniny, svadby alebo záver akademického roka. Niektoré boli zamýšľané aj na uvedenie na voľnom priestranstve. Divertimento F dur patrí medzi trojicu diel KV 136 – 138, ktoré sú pre zrejmú inšpiráciu talianskou hudbou a svoju trojčasťovosť, odkazujúcu na talianske operné predohry, niekedy označované aj ako tzv. salzburské sinfonie. Všetky diela vznikli v Salzburgu okolo roku 1772 pravdepodobne medzi Mozartovou druhou a treťou cestou do Talianska. Aj keď literatúra zaraďuje kompozície k skladateľovým komorným dielam (medzi rané sláčikové kvartetá), skladba môže byť rovnako hraná v komornom i orchestrálnom obsadení.

Ruský skladateľ Piotr Iľjič Čajkovskij (1840 – 1893), syn zámožného banského inžiniera, prežil idylické detstvo na Urale, no už tu sa prejavovala jeho precitlivenosť. Nástup do internátnej školy v Petrohrade, odluka od matky i jej predčasný odchod sa podpísali pod záchvaty melanchólie sprevádzajúce Čajkovského po celý zvyšok života. Na nové Petrohradské konzervatórium vstúpil Čajkovskij po absolvovaní právnických štúdií a po štvorročnej úradníckej práci na ministerstve spravodlivosti. Jeho zanietenosť a usilovnosť sa prejavili na rýchlom umeleckom raste, dôkazom čoho je jeho študentská práca – predohra k Ostrovského dráme Búrka. Následné jedenásťročné pedagogické pôsobenie na Moskovskom konzervatóriu nenapĺňalo Čajkovského uspokojením a po ťažkej duševnej kríze, vyvolanej nevydareným manželstvom, inštitúciu opustil. Finančne zabezpečený vďaka priateľstvu a štedrej ročnej rente, ktorú mu poskytovala bohatá mecenáška umenia Nadežda von Meck, sa celkom oddal tvorbe. „Je to veľké šťastie, že sa viem tak naplno oddať svojej obľúbenej práci. Hlavu mám ustavične plnú hudobných predstáv; nemám čas na úvahy o budúcnosti, o svojom chúlostivom postavení (…) Som umelec, ktorý môže a musí priniesť slávu vlasti. Cítim v sebe veľkú umeleckú silu“, napísal Čajkovskij. Hoci v roku 1878 dokončil operu Eugen Onegin a pokračoval v práci na Husľovom koncerte, op. 35, citové a nervové vypätie, ako aj početné cesty do zahraničia sa podpísali pod nasledujúce roky umeleckej stagnácie.

Rok 1880 uvítal Čajkovskij v Ríme. Správa o otcovej smrti ho však prinútila k návratu do Petrohradu. Časť roka strávil v Kamenke s úmyslom načas prestať komponovať a venovať sa redigovaniu svojich starších diel. Vnútorný hlas, nabádajúci k tvorbe, bol však silnejší než predsavzatie a do svojho zoznamu si pripísal utešenú Serenádu pre sláčikový orchester C dur, op. 48 (9. september až 23. október 1880), ktorá odkazuje na jeden z jeho hudobných idolov – Wolfganga Amadea Mozarta. Prekrásne melódie, dokonalé využitie zvukových a farebných možností sláčikového orchestra a radostne pokojný charakter, ktorý narúša iba nostalgická Elégia, zabezpečili tomuto dielu trvalé miesto na koncertných pódiách sveta. Serenáda C dur, venovaná Čajkovského blízkemu priateľovi – inšpektorovi Moskovského konzervatória Konstantinovi Albrechtovi – je akousi malou sonatínou. Hlavná téma úvodnej časti (Pezzo in forma di sonatina) zaznie po voľnej introdukcii. Druhá časť – Valčík, prináša neobyčajne vkusne štylizované obraty klasického viedenského valčíka so široko klenutou frázou a subtílnou koncepciou. Táto časť Serenády C dur je jednou z Čajkovského najznámejších a najpopulárnejších skladieb vôbec. Ohromujúci nádherný pokoj tiahlej a lyrickej Elégie, ktorá podobne ako Valčík býva aj samostatným koncertným číslom, smeruje k záverečnému Finále. Kontrapunktické spracovanie jeho témy, odkazujúcej na ľudové intonácie, dokazuje, že aj túto techniku Čajkovskij využíval s dokonalou znalosťou. Premiéru Serenády pre sláčikový orchester C dur, op. 48, na ktorej pre entuziastický potlesk musela byť zopakovaná druhá časť – Valčík, dirigoval český dirigent a skladateľ Eduard Nápravník 30. októbra 1881 v Petrohrade.

Maďarský skladateľ a významný pedagóg Leó Weiner (1885 – 1960) sa narodil v Budapešti do židovskej rodiny. Hudbu začal študovať z vlastnej iniciatívy a komponovať sa učil najprv len analyzovaním diel veľkých skladateľov. V šestnástich rokoch bol prijatý na Lisztovu akadémiu do kompozičnej triedy Jánosa Koesslera – reprezentanta Brahmsovskej tradície. Koessler vyučoval skladbu aj Bélu Bartóka a Zoltána Kodálya – Weinerových len o niečo starších súčasníkov. Weiner sám pedagogicky pôsobil na svojej alma mater od roku 1907 až do smrti a napísal aj niekoľko kníh venovaných hudobnej teórii a analýze. Ako skladateľovi sa mu podarilo originálnym spôsobom spojiť hudobnú tradíciu s jazykom európskej a maďarskej hudby prvej polovice 20. storočia. Bol veľmi obdivovaný aj pre svoje inštrumentačné majstrovstvo. I keď boli jeho skladby vrelo prijímané doma i v zahraničí a vydávané v popredných hudobných vydavateľstvách, upadol Weiner viackrát do tvorivej krízy. Jednou z ciest, ktoré mu pomohli krízu prekonať, bola inšpirácia ľudovou hudbou, čoho výsledkom je aj podmanivé Divertimento č. 1 pre sláčikový orchester (Staré maďarské tance), op. 20. Dielo je určené pre ľubovoľne veľký sláčikový orchester, nezriedka býva interpretované aj sláčikovým kvartetom. Weiner svoje prvé z piatich divertiment dedikoval Fritzovi Reinerovi, pôvodom maďarskému prominentnému dirigentovi, ktorého vrcholom kariéry bolo pôsobenie v Chicago Symphony Orchestra na poste hudobného riaditeľa. Ešte ako deti hrávali Weiner s Reinerom spolu štvorručne na klavíri. Ako podtitul Opusu 20 napovedá, inšpiroval sa Weiner vo svojom Divertimente č. 1 rôznymi starými maďarskými tancami. Okrem čardáša a verbunku sú to líščí tanec (Rókatánc), ktorý bol najmä v 16. – 18. storočí neslávne preslávený z loveckých plesov, kedy sa pomocou švihadiel vyhadzovali do vzduchu živé líšky, kolový tanec z Marosszéku (Marosszéki keringős) a transylvánsky sedliacky tanec Csűrdöngölő. Weinerovo strhujúce, energické Divertimento č. 1 patrí medzi jeho najznámejšie skladby vôbec a viaceré časti cyklu sa dočkali aj úprav pre klavír či iné nástroje.

Archív SF (Andrej Šuba, Alena Čierna), Jana Majerová