Slovenský filharmonický zborSlovak Philharmonic Choir

[ Autor textu: Zuzana Buchová Holičková ]

Celonočné bdenie op. 37 (známe v skrátenej podobe Nešpory, resp. Vešpery) Sergeja Rachmaninova netreba zvlášť predstavovať. Tvoria pevnú súčasť kmeňového repertoáru profesionálnych zborových telies vrátane Slovenského filharmonického zboru a celosvetovo patria k poslucháčsky vyhľadávaným koncertným dielam. Skrátený názov Nešpory nie je celkom presný. Rachmaninovov op. 37 sa síce začína spevmi večernej bohoslužby (časti 1 – 6), ale pokračuje aj ďalšími modlitbami liturgie hodín, ktoré tvoria matutínum (časti 7 – 11), ranné chvály (12) a príma (13 – 15). Matutínum a príma boli súčasťou aj rímsko-katolíckej liturgie hodín, po reforme boli vypustené, resp. zmenené.

Rachmaninov nebol práve ukážkovým veriacim a aj podľa jeho vlastných slov ho v kostoloch pravoslávnej cirkvi najviac zaujímala práve hudba. Melodika liturgických spevov presiakla aj do jeho symfonickej tvorby a jeho a cappella diela len potvrdzujú jeho fascináciu ruskou liturgickou hudbou, ktorá stojí predovšetkým na spevoch a zbore. Hudba a spev v pravoslávnej liturgii je v prvom rade nositeľkou textu, ktorý musí byť pri deklamácii zrozumiteľný a nesmie ho prerušiť ani štruktúra samotnej kompozície ani hudobný nástroj. Napriek konzervativizmu pravoslávnej cirkvi v oblasti liturgickej hudby, ktorá z uvedených dôvodov nepovolila vývoj, aký zaznamenala liturgická hudba západných cirkví, prelom 19. a 20. storočia priniesol výrazný posun aj tu. Skladateľov, ktorí sa v tom čase na túto oblasť zamerali, však Rachmaninov predstihuje v škále farebnosti zborového zvuku, ktorú dosahuje okrem iného aj veľkým množstvom divisi úsekov vo všetkých hlasoch, nehovoriac o rozsahoch jednotlivých hlasov, ktoré skladateľ využíva v plnej miere, akú mu ruská tradícia zborového spevu poskytuje. Po technickej stránke tak ide priam o virtuózne diela, no zároveň je jeho cieľom aj zachovanie charakteru liturgického spevu pravoslávnej bohoslužby. Aj samotný skladateľ si však uvedomoval, že toto dielo bude pre nároky, aké kladie na zbor, ťažké zaraďovať do reálnych slávení.

Celonočné bdenie vzniklo v priebehu dvoch týždňov na začiatku roka 1915 a bolo veľmi pozitívne prijaté už pri svojej premiére 10. marca 1915. Publikum si dielo vyžiadalo v priebehu sezóny ešte štyrikrát.

Deväť z celkovo pätnástich spevov je postavených na tradičných nápevoch ruskej liturgie – ide o znamennyj, kyjevský a grécky nápev. Melódie ostatných skladieb vytvoril Rachmaninov, no sú natoľko preniknuté duchom a charakterom pravoslávneho spevu, že ich sám nazval „vedomou napodobeninou“. Mnohé z ním vytvorených melódií oscilujú okolo jedného tónu a využívajú modalitu skutočných pôvodných spevov. Tento skladateľský prístup zabezpečuje jednoliatosť diela, dynamiku a určitú dramatičnosť nevyhnutnú pri slávení pravoslávnej liturgie.

Hlavné melodické línie vychádzajú zo zvuku a významu textov a málokedy sa pohybujú v intervaloch väčších ako tercia. Plochu pätnástich skladieb tvoria rozmanité pôdorysy rytmiky aj harmónie zamerané na vyjadrenie obsahu a posolstva textov, ktoré siahajú od krajných polôh hlbokej úcty, pokánia a meditácie až k oslavným chválam a vzdávaniam vďaky.

Na dnešnom koncerte zaznie výber šiestich častí. Melódiu štyroch z nich vytvoril Rachmaninov (1, 3, 6, 7).

Diela španielskeho skladateľa a dirigenta Javiera Busta patria medzi zbormi k tým obľúbeným. Hoci vyštudoval medicínu a celý život aj pôsobil ako praktický lekár a hudbe sa venoval ako samouk, založil a viedol viacero speváckych zborov, pravidelne sa prezentuje na medzinárodných zborových podujatiach ako dirigent aj porotca a najmä, neustále tvorí pre zbory. Jeho skladby sú charakteristické spevnosťou, bohatými farebnými harmóniami, no zároveň náročnosťou, pre ktorú sa stali predovšetkým súťažným a koncertným repertoárom zborov z celého sveta. O magnum mysterium je ukážkovým príkladom, ktorý od interpretov vyžaduje špičkovú technickú pripravenosť a hudobnú vyspelosť a svojou stavbou je výzvou aj pre profesionálne zbory. Busto si zvolil veľmi často zhudobňovaný text vianočného moteta, ktorému sa dostalo pozornosti od skladateľov naprieč všetkými obdobiami a je možné počuť ich hudobné predstavy „obrovského tajomstva“ v rôznych podobách. Busto zvolil na úvod aleatoriku, ktorá evokuje šepot pastierov kľačiacich v bázni pri jasliach s novonarodeným Kristom. Skladba je akousi meditáciou o neuveriteľnej udalosti narodenia Boha z človeka, no zároveň má ambíciu byť koncertnou skladbou hodnou pozornosti náročného diváka. Vyžaduje jasne premyslené línie a koncepciu interpretácie jednotlivých fráz, ktoré sa v istom zmysle odlišujú, no nie sú kontrastné a je potrebné zachovať plynulosť a prirodzenosť ich prepojení. Po technickej stránke je nevyhnutné, aby mal zbor dobre rozložené sily a koncentráciu. Táto skladba je o tajomstve rovnováhy emócie a rácia, vytrvalosti a dobre načasovanej výbušnosti.

Základnou inšpiráciou tvorby Lukáša Borzíka je už pri letmom pohľade duchovná tematika. Sapientia aeterna (Večná múdrosť) je jedným z dôkazov jeho mimoriadne hĺbavého prístupu k témam spojeným s kresťanstvom a kresťanskou filozofiou. Tri na prvý pohľad krátke, no univerzálne platné výroky, ukrývajú mnohé vrstvy poznania, ktoré sa znásobujú v priebehu života a odrážajú filozofiu kontemplatívnych mníšskych rádov. Zároveň ich autor vníma ako obrazy rôznych fáz života človeka a jeho túžob, ktoré sa nemenia ani v priebehu storočí. Prvá z nich, Beata solitudo, sola beatitudo, čiže Blažená samota, blaženosť sama, reprezentuje vstup do života, do ktorého sa človek rodí sám a sám z neho odchádza. Zároveň je preňho samota možnosťou byť so samým sebou a konfrontovať sa s otázkami, ktoré ho presahujú a bude si na ne odpovedať celý život. Nasledujúca časť Stat crux, dum volvitur orbis..., alebo Kríž stojí, hoc svet sa točí... prináša obraz pozemského života, ktorý plynie v čase a prináša poznanie, no v ktorom je zároveň vždy prítomný pevný, nemenný bod v podobe viery vyrastajúcej a upevnenej práve poznaním. Ide tiež aj o symbol utrpenia, ktoré však nie je cieľom, ale určitou nevyhnutnosťou v procese poznávania a objavovania pravdy. Tretia časť, pomerne známy výrok Memento mori! (Pamätaj na smrť!), je pripomienkou pominuteľnosti, ktorá je však nevyhnutnou súčasťou života a s ktorou je súčasný človek v ostatnom období konfrontovaný omnoho viac, ako je zvyknutý.

Sapientia Aeterna vznikla v roku 2003 na konci autorovho štúdia na konzervatóriu ako súťažná skladba pre festival speváckych zborov Akademická Banská Bystrica. Pôvodne ho napísal ako jednoliaty celok, v roku 2014 ho už v zrevidovanej podobe troch samostatných skladieb uviedol Slovenský filharmonický zbor.

Koncertný večer prepojený duchovnou tematikou uzatvára kantáta Epigrafy Jevgenija Iršaia. Päť skladieb na texty básnika Arsenija Tarkovského sa na prvý pohľad možno obsahovo vymyká predchádzajúcej dramaturgii večera, no dajú sa vnímať aj duchovným spôsobom a piatimi časťami tvoria akýsi svetský ekvivalent k omši. Epigrafy vznikli v roku 1985 a skladateľ za ne získal ocenenie na súťaži v Petrohrade. Neskôr sa stali aj povinnou skladbou pre dirigentov končiacich štúdium a v Rusku boli aj niekoľkokrát nahraté. Počas uvedenia v Rachmaninovovej sále Moskovského štátneho konzervatória sa stretol aj so samotným Tarkovským. Na Slovensku zazneli prvýkrát v roku 2014 v podaní Slovenského filharmonického zboru. Podľa vlastných slov skladateľa ide v jeho tvorbe o dielo, ktoré sa vymyká ostatným v zmysle hudobného jazyka aj štýlu a znamenalo aj pozitívny obrat v jeho kariére. V básňach sa snažil podčiarknuť práve aj duchovný podtext, zvukovosťou mu ide o vystihnutie napríklad aj jedinečnosti ruskej prírody. Tarkovského básne poskytujú svojím jazykom pomerne široký priestor na ich interpretáciu a ich význam závisí, podobne ako v predchádzajúcich latinských sentenciách, od prežitého. Texty sú spojené so životom a smrťou a tým, čo je medzi nimi – radosťou, utrpením, láskou, túžbou po odpustení. Samotný skladateľ však za najdôležitejšiu považuje poslednú časť Svieca. Vníma ju podľa vlastných slov ako svoje prvé rekviem, ktoré sa v tom čase ešte neodvážil napísať, lebo sa naň cítil primladý. Svieca je v ruskej literatúre často využívaným symbolom s rôznymi významami, najmä však symbolom nádeje, života a večnej spomienky. V Tarkovského básni je však symbolom jeho vlastného života, ktorý zhorel na „bujarej veselici“ a teraz čaká, kým opäť vzplanie po smrti.

Zuzana Buchová Holičková