Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ AUDIO – 01:05:23 ] [ AUDIO – 01:05:23 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Irena Michalicová ]

Hector Berlioz navštívil Prahu v roku 1846, keď dirigoval koncert na Žofíne. Mesto považoval za opojne krásne. O majestátnosti Prahy dokonca napísal báseň. I Richard Wagner písal o nádhere tohto mesta, ktoré sa navždy vrylo do jeho predstáv. Praha bola dôležitou hudobnou zastávkou tých, ktorých diela zneli v koncertných sálach Európy tých čias. Premiéra Mozartovho Dona Giovanniho v roku 1787, Weberovo (síce iba trojročné) pôsobenie vo funkcii hudobného riaditeľa Nemeckého divadla, návštevy Paganiniho či Clary Schumannovej – to všetko bolo zapísané v múroch mesta, keď doň koncom septembra 1857 pricestoval Antonín Dvořák (1841 – 1904), aby mohol študovať na organovej škole. Bolo to rok a pol po pražskom uvedení Lohengrina a ako sám Dvořák priznával, v tejto fáze bol jeho hudobný obzor obmedzený. V neskoršom rozhovore pre The Sunday Times sám seba vykreslil ako teenagera, v ktorého hudobnom vzdelaní dominovala provinčná cirkevná hudba, a kde omše Cherubiniho, Haydna či Mozarta boli skôr výnimkou než pravidlom. Napriek tomu, že v Prahe boli možnosti vypočuť si novší repertoár stále obmedzené, ponuka koncertného života ohromne presahovala všetko, s čím sa Dvořák dovtedy stretol. Jeho prvé dve symfónie, sláčikové kvinteto a kvarteto sú prvými pozoruhodnými dielami, ktoré svedčia už o vlastnom formujúcom sa hudobnom jazyku skladateľa. V roku 1875 Dvořák podal žiadosť o rakúske štátne štipendium a porota mu pridelila 400 zlatých. Na základe ďalšej žiadosti mu komisia, v ktorej sedel už i Brahms, opäť priznala 400 zlatých. Tieto čiastky znamenali nezanedbateľnú finančnú podporu, ale predovšetkým zásadný obrat v Dvořákovej kariére. „Johannes Brahms […] sa veľmi zaujíma o Váš krásny talent a obľúbil si najmä Vaše dvojhlasné piesne, ktoré sa i mne veľmi páčia. Sympatia takého významného a slávneho umelca, ako je Brahms, bude asi pre Vás nielen potešiteľná, ale i užitočná […], píše ďalší člen komisie Hanslick Dvořákovi. Brahms naozaj jednu zo zaslaných skladieb – Moravské dvojspevy – odporučil svojmu berlínskemu nakladateľovi Simrockovi a týmto listom sa nielen začalo priateľstvo oboch skladateľov, ale znamenalo i Dvořákov vstup do sveta veľkých nakladateľstiev. Simrock si neskôr u Dvořáka objednal cyklus salónnych štvorručných klavírnych skladieb „slovanského“ charakteru. Situácia, keď nemecký nakladateľ žiada českého skladateľa o národné tance podľa vzoru Hamburčana Brahmsa, sídliaceho vo Viedni, poukazuje na paradox doby. Tance sa po vydaní dočkali okamžitého úspechu a Dvořák ich následne aj zinštrumentoval. O osem rokov neskôr Simrock požiadal skladateľa o ich pokračovanie. Prvý rad Slovanských tancov sa nesie prevažne v českom duchu, pokračovanie odkazuje i na tance ukrajinské, juhoslovanské, slovenské. Krátko po vydaní prvého radu kontaktovalo Dvořáka ďalšie prestížne nakladateľstvo Bote & Bock, neskôr lipský Steingräber, berlínsky Erler. Po pražskej premiére opery Dimitrij, ktorej námet konvenoval Dvořákovi slovanskosťou, dúfal skladateľ v jej medzinárodný úspech. Kvôli narastajúcemu politickému napätiu sa však úspech nedostavil. Dvořák zažíval antipatie voči všetkému českému už pri uvedení Slovanskej rapsódie č. 3 vo Viedni; uvedenie jeho 6. symfónie tam bolo viackrát presúvané a nakoniec zrušené. U Simrocka musel žiadať, aby titulné strany notových vydaní boli dvojjazyčné, v nemčine i češtine, rovnako texty piesní, dokonca musel žiadať o českú verziu svojho krstného mena. „A národy, doufejme, které mají umění a reprezentují je, nikdy nezahynou, i když jsou sebemenší. Promiňte mi to, ale chtěl jsem Vám jen říci, že umělec má také svou vlast, v kterou musí pevně věřit a mít vřelé srdce,“ píše Dvořák Simrockovi. V roku 1882 komponuje Dvořák na požiadanie Prozatímního divadla scénickú hudbu k vlasteneckej hre Františka Ferdinanda Šamberka s názvom Josef Kajetán Tyl. Hudba k hre o počiatkoch českého divadelníctva a osude slávneho českého dramatika priamo na Šamberkovo vyžiadanie mala vychádzať z tematického materiálu piesne Kde domov můj?, ktorej text bol Tylovým dielom. Kontrastným motívom je nápev českej ľudovej piesne Na tom našem dvoře. Scénická hudba má osem čísel a predohru, ktorá je doposiaľ uvádzaná na koncertných pódiách pod názvom Můj domov, op. 62. Premiérovo zaznela v podaní orchestra Prozatímního divadla pod taktovkou Adolfa Čecha. Sám Dvořák predohru dirigoval aj v Amerike, keď ju spolu s Ôsmou symfóniou a tromi Slovanskými tancami uviedol v rámci Českého dňa na Svetovej výstave v Chicagu.

Antonín Dvořák bol i výborným pedagógom. Vychoval také osobnosti, akými boli Josef Suk či Vítězslav Novák. V Novákovej kompozičnej triede sa v roku 1935 ocitol aj Ján Cikker (1911 – 1989); stal sa tak vlastne kompozičným „vnukom“ Antonína Dvořáka. Mladý študent si priniesol lásku k slovenskému folklóru, čo konsonovalo s Novákovými emóciami voči Slovensku. V Novákovej triede dozrievala Cikkerova kompozičná DNA, ktorá sa začala formovať v rodnej Banskej Bystrici. Vďaka svojej matke klaviristke a príbuzným v Maďarsku zažíval v mladosti radiáciu ďalšej európskej kultúrnej metropoly. Keď mu po roku štúdia v Prahe Novák povedal: * „hošíčku, viac odo mňa nepotrebujete“ *, naplnilo ho šťastie, no i smútok. Bola to bodka za skúškami Českej filharmónie, za stretnutiami s Talichom, večermi „na bydielku“ v Národnom divadle. Čas poznávania však týmto pre Cikkera neskončil, absolvoval ešte ročnú študijnú zastávku vo Viedni, kde sa nielen zdokonalil v dirigovaní (Felix Weingartner), ale mal možnosť konfrontovať aj svoje dovtedajšie kompozičné krédo. Keďže bol skvelým klaviristom, významnú časť svojej tvorby venoval práve tomuto nástroju. Šírku možností využitia klavíra dokumentujú i dva póly jeho inštrumentálnej tvorby. Na jednej strane vrcholná virtuozita Tatranských potokov, na strane druhej cyklus Čo mi deti rozprávali, ktorý môžu hrať i tí najmladší klaviristi. Concertinom pre klavír a orchester, op. 20 vstúpil do histórie ako autor prvého slovenského klavírneho koncertantného diela. „Touto skladbou som zachraňoval mladosť svojho srdca pred životom: prijmite ju tou istou detsky úprimnou a čistou radosťou, akou som ja na nej pracoval.“ Mottom, ktoré 31-ročný skladateľ vpísal do partitúry Concertina, načrtáva svoje rozpoloženie v okolnostiach vojnových čias, počas ktorých dielo vznikalo. Hrozba vojnových udalostí i jej samotný priebeh poznačili a urýchlili jeho dozrievanie a priniesli také skvosty, akými sú napríklad Spomienky, op. 25. Cikker vníma v Concertine klavír nielen ako brilantný koncertantný nástroj, ale aj ako súčasť orchestrálneho aparátu, čo vidieť zo štrukturálneho rozvrhu diela. Skladbu venoval Rudolfovi Macudzinskému, čím naznačil svoje prianie v otázke premiérového uvedenia diela. Concertino znelo v Macudzinského podaní na mnohých pódiách významných európskych miest a spoločná nahrávka pod taktovkou skladateľa v roku 1953 pre Supraphon zaručila pôsobivej skladbe prienik k širokej poslucháčskej obci. Po premiére v Národnom divadle v Bratislave 13. októbra 1942 pod taktovkou Josefa Vincourka s divadelným orchestrom nasledovali Berlín a Záhreb. Práva na toto dielo získalo vydavateľstvo Simrock v Lipsku. Z prvého vydania sólového partu s klavírnym výťahom v autorovej úprave a s nemecko-slovenským textom sa do predaja dostalo len málo výtlačkov, pretože takmer celý náklad zhorel pri bombardovaní Lipska. Concertino znelo okrem iného v rámci odpoludňajšieho koncertu orchestra Viedenských symfonikov pod taktovkou A. Konratha vo vypredanej sále viedenského Konzerthausu, ale i v najväčších metropolách európskeho Ruska, vo veľkej sále Petrohradskej filharmónie, v Kyjeve, Rige i Moskve. Osviežením interpretačnej koncepcie diela bolo naštudovanie sólového partu Ivanom Palovičom, ktorý priniesol skladbe početné koncertné triumfy. Nie náhodou mu Ján Cikker venoval štipendium k štúdiu na viedenskej Hochschule für Musik, ktoré bolo súčasťou Herderovej ceny, udelenej J. Cikkerovi Viedenskou univerzitou. Štafetu brilantnej interpretácie Concertina v súčasnosti prevzala Palovičova dcéra Jordanka.

Alexander Glazunov (1865 – 1936) preklenul niekoľko generácií ruských skladateľov. Bol zázračným dieťaťom a ako teenager sa tešil podpore významných členov Mocnej hŕstky vrátane Balakireva, Borodina a Korsakova. Na prelome storočí učil na Petrohradskom konzervatóriu, kde pôsobil takmer 30 rokov ako riaditeľ. Udržiaval úroveň tejto inštitúcie, na ktorej sa v tom čase formoval talent Sergeja Prokofieva či Dmitrija Šostakoviča. Glazunov skomponoval väčšinu svojej hudby v prvej polovici svojej kariéry a i keď zomrel v roku 1936, modernizmus sa ho dotkol veľmi okrajovo. Pochádzal z dobre situovanej rodiny, ktorej členovia veľmi rýchlo odhalili hudobné nadanie i skvelú pamäť chlapca. V štrnástich rokoch začal súkromné štúdium u Rimského-Korsakova, ktorý vo svojich pamätiach uvádza: „Hudobný vývoj chlapca napreduje nie zo dňa na deň, ale doslova z hodiny na hodinu. Od prvých hodín sa náš vzťah so Sašom menil na priateľstvo, a to i napriek vekovému rozdielu.“

Glazunovova Symfónia č. 1 E dur Slovanská, op. 5 bola uvedená v Petrohrade v roku 1882 pod taktovkou Milija Balakireva. Skladateľ ju napísal ako 16-ročný. Premiéra mala úspech a diváci boli ešte ohromenejší, keď sa na pódium prišiel pokloniť dospievajúci chlapec v školskej uniforme. O dva roky neskôr zaznelo toto dielo dokonca pod taktovkou samotného Franza Liszta vo Weimare. Symfónia má štandardnú štvorčasťovú formu, pričom každá časť majstrovsky spája slovanské témy a odráža dojmy z letných mesiacov strávených Glazunovom v litovskom letovisku Druskininkai, ktoré bolo kúpeľnou rezidenciou príslušníkov rôznych slovanských národností – Rusov, Poliakov, Ukrajincov, Bielorusov. Glazunov tam počul mnoho príbehov i piesní, ktoré spracoval v tejto symfónii. Úvodné Allegro v 6/8 takte prináša jasnú tému, prechádzajúcu k téme melancholickej, slovanskej a kulminuje so žiarivým použitím plechových nástrojov cez dramatické sekcie a kontrastné efekty k repríze a kóde. V nasledujúcom rytmickom Scherze v C dur sa objavujú krátke frázy striedané témou scherzového tria v As dur, ktorá vychádza z melódie poľskej ľudovej piesne. Tretia časť Adagio prináša dve slovanské témy prelínajúce sa vo fagotoch, klarinetoch a hobojoch. Finále sa navracia k východiskovej tónine E dur slávnostným radostným sonátovým rondom. Autorom upravenú verziu symfónie vydal Beljajev v roku 1885 a dostala označenie op. 5. Glazunov si získal medzinárodnú reputáciu ako mladý skladateľ, ale jeho hudobný jazyk bol Prokofievom, Šostakovičom a ďalšími mladými ruskými skladateľmi považovaný za beznádejne konzervatívny a v novom storočí irelevantný. V roku 1928 sa Glazunov usadil v Paríži a do Ruska sa už nevrátil. 36 rokov po smrti boli jeho pozostatky exhumované a so cťou vrátené do Ruska.

Irena Michalicová

–––––
Bibliografický údaj: MICHALICOVÁ, Irena: Text ku koncertu 23. 4. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus D/E – Hudba troch storočí, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

  Životopisy

JORDANA PALOVIČOVÁ

študovala hru na klavíri na Konzervatóriu v Bratislave (Juraj Mašinda), na VŠMU (Daniela Varínska), na Royal College of Music v Londýne v triede Yontyho Solomona a na Musikhochschule Lübeck v Nemecku v triede Jamesa Tocca. V rokoch 2002 až 2004 bola štipendistkou DAAD. V rámci medzinárodných majstrovských kurzov spolupracovala s ďalšími významnými pedagógmi (Lazar Berman, György Sándor, Eugen Indjić, Jan Wijn, Aci Bertoncelj, Peter Toperczer, Marian Lapšanský). V súčasnosti pôsobí ako docentka na Katedre klávesových nástrojov a cirkevnej hudby HTF VŠMU v Bratislave.

Získala mnoho ocenení na domácich i medzinárodných súťažiach – Hummelov dom, Súťaž Konzervatórií SR, Virtuosi per musica di pianoforte, Medzinárodná klavírna súťaž J. N. Hummela, Medzinárodná rozhlasová súťaž Concertino Praga, Talent roku, Chappell Gold Medal Competition, Anglo-Czechoslovak Trust London Music Competition, Medzinárodná spevácka súťaž Antonína Dvořáka. V roku 2016 jej bola udelená Cena Jána Cikkera za aktívne šírenie tvorby skladateľa. Realizovala nahrávky pre spoločnosť MUSICA, Hudobný fond, Hudobné centrum, Pavlík Records, Experimentálne štúdio VŠMU, REAL MUSIC HOUSE, Slávik Slovenska, Konvergencie, Slovenský rozhlas, STV, Český rozhlas, ČT, Norddeutscher Rundfunk. Pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Cikkera nahrala CD s jeho dielami pre klavír sólo a Concertino pre klavír a orchester, op. 20 v spolupráci s dirigentom Oliverom Dohnányim a ŠKO Žilina. V roku 2014 vydala jej CD Ján Cikker: Piano Works londýnska spoločnosť Toccata Classics. Participovala aj na nedávnom projekte 4CD Eugen Suchoň: Klavírne dielo 1928 – 1984, kde uviedla o. i. premiérovú nahrávku Rapsodickej suity vo verzii pre dva klavíry v spolupráci so Zuzanou Biščákovou. V roku 2019 vydala spolu s Ivanom Palovičom CD venované tvorbe pre violu a klavír. Aktuálne je súčasťou viacerých nových titulov – DVD KLAVIA2RA, CD Konvergencie 2020 Live a CD Ján Cikker: Inštrumentálna tvorba, kde v jej podaní v duu s Jakubom Čižmarovičom zaznieva Cikkerova Slovenská suita, op. 22 pre dva klavíry. Sólisticky i ako komorná hráčka sa predstavila na mnohých festivaloch doma aj v zahraničí ako napr. BHS, Mozartov týždeň, Komorné dni J. N. Hummela, Melos-Étos, Nová slovenská hudba, Stredoeurópsky festival koncertného umenia Žilina, Hudobné jari v Košiciach, Levoči, Poprade, Lipanoch, Trenčíne a Topoľčanoch, Hudobné jesene v Prešove, Nitre, Rimavskej Sobote, Topoľčanoch a Dolnom Kubíne, Festival peknej hudby, Konfrontácie, Hammerklavier festival, Konvergencie, Levočské babie leto, Viva Musica! (SR), Dni hudby Felixa Mendelssohna Bartholdyho, Harmonie Starego Miasta, Międzynarodowy Festiwal Duetów Fortepianowych „Duettissimo!“ (Poľsko), Cambra de Música (Španielsko), Pulse Festival, Cheltenham International Festival of Music (Veľká Británia), Sibelius Week (Fínsko), ARMONIE DELLA SERA (Taliansko). Pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Cikkera sa v rámci cyklu Vent d´Est, Vent d´Ouest predstavila recitálom v parížskej Invalidovni. V oblasti komornej hry, resp. koncertantnej literatúry spolupracuje so širokým spektrom partnerov – Moyzesovo kvarteto, Solamente Naturali, Garth Knox, Juan-Miguel Hernandez, Vladimir Mendelssohn, Ivan Palovič, Maxim Rysanov, Robert Cohen, Jozef Lupták, Eugen Prochác, Igor Karško, Dalibor Karvay, Isabelle van Keulen, Milan Paľa, Juraj Tomka, Eva Šušková, Petra Noskaiová, Zuzana Biščáková, Daniel Buranovský, Jakub Čižmarovič, Marcel Štefko, Ivan Koska a iní. Sólisticky účinkovala s poprednými slovenskými a zahraničnými orchestrami – Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Cappella Istropolitana, Štátny komorný orchester Žilina, Štátna filharmónia Košice, Symfonický orchester Konzervatória v Bratislave, Symfonický orchester VŠMU, VŠMU Modern Orchestra, Hilaris Chamber Orchestra, Moravská filharmonie Olomouc, Pražská komorní filharmonie, Lambeth Orchestra, RCM Sinfonietta Orchestra a Lübecker Philharmoniker pod taktovkou Ondreja Lenárda, Olivera Dohnányiho, Róberta Stankovského, Lubomíra Mátla, Mária Košika, Rastislava Štúra, Martina Leginusa, Mariána Lejavu, Konstantina Ilievského, Petra Valentoviča, Ondreja Olosa, Júliusa Karabu, Vladimíra Válka, Petra Vronského, Ondřeja Kukala, Stanislava Macuru, Zbyňka Müllera, Jaroslava Kyzlinka, Leoša Svárovského, Christophera Fifielda, Kirka Trevora, Cornelia Meistera, Neila Thomsona, Charlesa Olivieri-Munroea a Paula McCreesha.


DANIEL RAISKIN

je hudobník s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou. Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

Angažmány v sezóne 2020/2021 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Islandský symfonický orchester, Janáčkova filharmónia Ostrava, Sinfonia Varsovia a Württemberská filharmónia Reutlingen. Ďalej bude debutovať s Varšavskou filharmóniou a opätovne vystúpi s Hong Kong Sinfonietta a Stuttgartskými filharmonikmi a orchestrami v Miláne, Madride a v Moskve.

Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho.

Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin. V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian. Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe. Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

Plánované turné orchestra SF v sezóne 2020/2021 do Južnej Kórey a Japonska, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

Dvořák / Cikker / Glazunov

Piatok 23. 4. 2021, 19.00 h
D/E – Hudba troch storočí, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

ProgramProgram
Antonín DvořákAntonín Dvořák (1841–1904)
  Môj domov, koncertná predohra, op. 62 My Home, koncertná predohra, Op. 62, B. 125a
Ján CikkerJán Cikker (1911–1989)
  Concertino pre klavír a orchester, op. 20 Concertino for piano and orchestra, Op. 20
Alexander GlazunovAlexander Glazunov (1865–1936)
  Symfónia č. 1 E dur „Slovanská“, op. 5 Symphony No. 1 in E major, Op. 5 “Slavonian”
  AllegroAllegro
  Scherzo. AllegroScherzo. Allegro
  AdagioAdagio
  Finale. AllegroFinale. Allegro

Koncertnú predohru Môj domov, op. 62 skomponoval Antonín Dvořák už ako zrelý a uznávaný skladateľ na požiadanie Prozatímního divadla v roku 1882. Predohra vznikla ako súčasť scénickej hudby k vlasteneckej hre Františka Ferdinanda Šamberka s názvom Josef Kajetán Tyl. Sám Dvořák toto dielo dirigoval aj v Amerike, keď ho spolu s Ôsmou symfóniou a tromi Slovanskými tancami uviedol v rámci Českého dňa na Svetovej výstave v Chicagu. Dvořák ako výborný pedagóg odchoval také skladateľské osobnosti, akými boli Josef Suk či Vítězslav Novák.

V Novákovej kompozičnej triede študovalo viacero popredných slovenských skladateľov, vrátane Jána Cikkera, ktorý sa okrem iného do histórie zapísal aj ako autor prvého slovenského klavírneho koncertantného diela – Concertina, op. 20. Cikker vyznáva: „Touto skladbou som zachraňoval mladosť svojho srdca pred životom: prijmite ju tou istou detsky úprimnou a čistou radosťou, akou som ja na nej pracoval“.

Symfónia č. 1 E dur Slovanská, op. 5 ruského autora Alexandra Glazunova zaznela po prvýkrát pod taktovkou iného ruského skladateľa – Milija Balakireva v roku 1882 v Petrohrade. Premiéra diela zožala úspech, a keď sa na pódium prišiel pokloniť len 16-ročný chlapec v školskej uniforme, diváci boli o to viac ohromení. Skladbu inšpirovanú slovanskými motívmi a dojmami, ktoré Glazunov načerpal počas letných mesiacov v litovskom letovisku Druskininkai, o dva roky neskôr dirigoval aj vtedy už svetoznámy Franz Liszt na koncerte vo Weimare.

Koncert uvedie Slovenská filharmónia pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina v spolupráci s poprednou slovenskou klaviristkou Jordanou Palovičovou, ktorá sa okrem iného zanietene venuje aj šíreniu umeleckého odkazu Jána Cikkera, za čo jej bola v roku 2016 udelená Cena Jána Cikkera.Koncert uvedie Slovenská filharmónia pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina v spolupráci s poprednou slovenskou klaviristkou Jordanou Palovičovou, ktorá sa okrem iného zanietene venuje aj šíreniu umeleckého odkazu Jána Cikkera, za čo jej bola v roku 2016 udelená Cena Jána Cikkera.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production, streamstream
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021