Vasks / Suchoň / NielsenVasks / Suchoň / Nielsen

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

„Moja hudba je do veľkej miery idealistická. Chcem prostredníctvom nej ľuďom rozprávavať o ideáloch, o vyšších cieľoch, ktoré si môžeme klásť. Ukázať im, že existuje niečo viac než každodennosť a pesimizmus. Každý skladateľ, ktorý to s hudbou myslí vážne, sa pokúša nájsť cestu z krízy svojej doby, ukázať, že humanizmus dokáže prekonať ľudskú sebadeštruktívnosť naberajúcu na sile. Krása a harmónia sú zriedkavé v živote, no v hudbe sú možné. (...) Do posledného dychu budem hovoriť áno kráse tohto sveta,“ opísal svoje umelecké krédo v jednom z rozhovorov Pēteris Vasks. Lotyšský skladateľ, ktorý najskôr vyštudoval hru na kontrabase a dlhú dobu pôsobil ako člen viacerých orchestrov, patrí do skupiny autorov z Pobaltských štátov, ktorých svet začal intenzívnejšie objavovať až po páde Železnej opony. Etický imperatív, prítomný vo Vasksovej tvorbe, ovplyvnilo rodinné zázemie (jeho otec bol kňazom), konfrontácia s neslobodou (život v Sovietskom zväze) a prírodné motívy, často prítomné v tvorbe severských skladateľov. „Keď dostanete všetko, čo si zaželáte, o čom ešte môžete písať? Ľudia z krajín dostatku majú všetko, no z ich hudby je cítiť indiferentnosť. U nás je vnímanie života odlišné. Naša história je plná smútku a utrpenia, táto tragickosť nám však v umení poskytla nesmierne silné tvorivé impulzy,“ hovorí skladateľ, ktorý nikdy nezvažoval odchod z vlasti, ktorej dejiny sú späté so stáročia trvajúcim zápasom o nezávislosť. Za východiská tvorby Peterisa Vasksa bývajú často označované výdobytky Poľskej školy, najmä tvorba Witolda Lutosławského (1913 – 1994). No meditatívnosť, spolu s kontrastmi medzi okamihmi čírej krásy a až tragickým pátosom, patria k špecifickým poznávacím znameniam jeho štýlu. Musica serena per orchestra d’archi („serena“ vo význame čistá, jasná) pre sláčikový orchester, ktorá v Slovenskej filharmónii zaznieva v deň skladateľových 75. narodenín, vytvára pôsobivý dynamický oblúk. Začína krištáľovo a krehko znejúcimi flažoletmi huslí (Andante cantabile), tok hudby graduje cez Maestoso k vyvrcholeniu skladby, aby sa v závere skladateľ vrátil k úvodnému gestu. Dielo vzniklo v roku 2015 pri príležitosti narodenín Vasksovho priateľa, fínskeho dirigenta Juha Kangasa, ktorý skladbu aj premiéroval. Rovnaký názov, Musica serena, má aj dokumentárny film režisérky Kristíne Želvé, ktorý o skladateľovi vznikol v roku 2016.

Vznik Fantázie pre husle a orchester op. 7 ESD 73 Eugena Suchoňa siaha do roku 1933, teda ešte do čias skladateľovho absolutória na Majstrovskej škole v Prahe, ktorého výsledkom bolo Klavírne kvarteto. Po jeho dokončení vo februári 1933 vzniká aj Fantázia pre husle a orchester, op. 7, ESD 73. Toto dielo sa súčasne viaže k začiatku Suchoňovej skladateľskej a pedagogickej dráhy po ukončení štúdií – v roku 1933 sa stáva profesorom kompozície na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Zavarský v monografii Súčasná slovenská hudba (1947) charakterizuje Burlesku ako „akýsi malý koncert pre husle a orchester bez veľkých zážitkových problémov“, no súčasne dodáva, že dielo nevyniká len brilantnou technikou, ale skladateľ „vkladá do svojho diela veľa poézie, ba niektoré stránky partitúry možno rátať medzi najkrajšiu Suchoňovu lyriku vôbec.“ K Burleske Eugen Suchoň v roku 1948 prikomponoval Fantáziu, pričom opusové číslo diela ostalo zachované. Kompozícia je skutočne Suchoňovým virtuóznym skladateľským „tour de force“ z hľadiska invencie, nárokov na sólistu i kompozičnej techniky, čo platí predovšetkým o krajných častiach diela. Chromatickosť je v tejto kompozícii dovedená takmer na hranice tonality, kontrapunktické pasáže demonštrujú suverénne ovládanie techniky a rapsodická melodika prezrádza spontánnosť invencie, ktorá sa dokáže voľne inšpirovať vokálnou melodikou aj improvizáciou ľudovej hudby. „V Burleske stoja proti sebe v najvyhranenejšej podobe dva svety, v ktorých protipólovosť sa inak tiahne celým Suchoňovým dielom: na jednej strane dramatický výbuch, hraničiaci až s furiózom, na druhej strane rozospievaná lyrika,“ napísal o diele v skladateľovej monografii nestor modernej slovenskej muzikológie Jozef Kresánek (1913 – 1986). No Suchoňova hudba má aj ďalšie kvality, ktoré robia toto dielo v kontexte slovenskej hudby (i skladateľovej tvorby) zaujímavým: temperament a zmysel pre humor, ktorý v istých okamihoch dostáva až ironické zafarbenie. Dielo po prvýkrát zaznelo 17. novembra 1933 s Bratislavským symfonickým orchestrom pod taktovkou Karola Nedbala. Sólový part naštudoval Norbert Kubát. Medzi zaujímavosti patrí, že nechýbalo veľa a slovenská hudba by bola o toto dielo prišla. Keď Simrockove vydavateľstvo v Lipsku pripravovalo v roku 1943 skladbu do tlače, bol pri bombardovaní zničený originál partitúry i celý náklad klavírneho výťahu. Eugen Suchoň mal v tom čase už našťastie korektúru diela doma.

„Hudobné umenie nedokáže vyjadriť nič pojmové, preto treba nasledujúce poznámky chápať len ako niečo, čo je medzi mnou a hudbou. Inšpiráciou pre vznik symfónie Štyri temperamenty sa stal jeden vidiecky hostinec na ostrove Sjælland, kde sme sa s manželkou a pár priateľmi pred rokmi zastavili na pohár piva. Na stene visel komický farebný obrázok, ktorý sa skladal zo štyroch častí symbolicky vyobrazujúcich temperamenty: Cholerika, Sangvinika, Melancholika a Flegmatika. Cholerika predstavoval jazdec na koni divoko mávajúci dlhým mečom. Vyzeral, že mu idú oči vyliezť z jamiek, vlasy mu bláznivo stáli na vrchu hlavy, okrúhla tvár bola skrútená akýmsi diabolským hnevom. Výsledok vyzeral tak, že som takmer vybuchol smiechom. Ostatné tri vyobrazenia boli v podobnom štýle. S priateľmi nás veľmi pobavila naivita obrázkov, prehnané výrazy a komická vážnosť postáv,“ napísal v roku 1931 dánsky skladateľ Carl Nielsen v liste s textom do bulletinu Koncertnej spoločnosti v Stockholme, ktorá dala na program jeho Symfónia č. 2 „Štyri temperamenty“, op. 16. Nielsen, ktorý sa v tom čase stal riaditeľom Konzervatória v Kodani, evidentne nedokázal tento zvláštny obraz vyhnať z hlavy ani po troch desaťročiach od vzniku diela, ako však zdôraznil, jeho opis rozhodne nemožno v žiadnom prípade chápať ako program. Prvá časť (Allegro colerico) vznikla koncom decembra roku 1901, štvrtá časť (Allegro sanguineo) bola dokončená o rok neskôr. Stalo sa tak len týždeň pred premiérou 1. decembra 1902, ktorú na koncerte spolku Dansk Koncertforening skladateľ dirigoval. Svoj druhý symfonický opus Nielsen venoval známemu talianskemu skladateľovi, klaviristovi a dirigentovi Ferucciovi Busonimu (1866 – 1924), vďaka ktorému symfóniu v roku premiéry uviedla aj Berlínska filharmónia, taktiež pod taktovkou autora. Tento koncert však nepriniesol Nielsenovi úspech, po ktorom v zahraničí túžil. Hoci už v čase komponovania Druhej symfónie bol tento rodák z ostrova Funen považovaný za výrazný talent škandinávskej hudby (krátko pred Druhou symfóniou dokončil operu Saul a Dávid, získal tiež štátne štipendium, vďaka ktorému nebol odkázaný len na plat huslistu Kráľovského orchestra), štýl jeho symfónií bol spočiatku vnímaný ako ťažko uchopiteľný až bizarný. Súviselo to najmä s expresiou jeho diel a harmonickými dobrodružstvami (teoretici hovoria o „progresívnej tonalite“), na ktoré sa Nielsen vo svojej hudbe s obľubou vydával. Tie ju na jednej strane vzďaľovali tradícii (v jeho prípade romantizmu, Griegovi a Gademu) a miatli dobové publikum, na strane druhej z neho urobili skladateľa, ktorý si v 20. storočí svojimi šiestimi symfóniami postupne získal spolu s Elgarom, Mahlerom, Sibeliom, Stravinským či Martinů status originálneho autora. Nielsen, ktorý vo svojej tvorbe, ako pripomína David Ewen, inštinktívne pracuje s výrazovými prostriedkami moderny (napr. polytonalitou) ešte pred Stravinským či Milhaudom, sa mimo Škandinávie začal výraznejšie presadzovať v programoch koncertov od polovice 20. storočia, kedy sa o uvádzanie jeho hudby v zahraničí zasadil dánsky dirigent Erik Tuxen (1902 – 1957). V USA sa za Nielsenove symfónie zasadili Leonard Bernstein, Erich Leinsdorf či Eugen Ormandy. Azda najkrajšiu poctu dánskemu skladateľovi priniesol vo svojej knihe jeho životopisec Robert Simpson, keď napísal, že „Nielsen patril k tým zriedkavým osobnostiam, ktoré poznajú najkratšiu cestu k pravde.“

Andrej Šuba